Reklama

Obzretie po dvadsiatich troch rokoch

Počet zobrazení: 4500

kapitalizmus.jpgNedávno sa mi do rúk dostal text, ktorý som písal  krátko po revolúcii v roku 1991, teda pred vyše dvadsiatimi rokmi. Vtedy na prahu „nového veku“ som možno intuitívne vyslovil chmúrnu diagnózu spoločnosti, do ktorej sme sa rútili.

„Hojnosť tovaru je v protiklade s prázdnotou srdca. Prispôsobenie a posadnutosť, konformizmus a revolta bez cieľa, všetky tieto rozporuplné javy spolupôsobia. Škrobenosť a zdržanlivosť zavádza.

Rozvinutý kapitalizmus stvoril spoločnosť prázdneho bezobsažného konzumu, v ktorom sa všetky oblasti života snažia pretransformovať na tovar. Samotné bytie človeka v hyperindustriálnej konzumnej spoločnosti sa stáva druhom spotrebného tovaru. Vláda vecí prerastá človeka, ktorého výrobky sa stávajú prostriedkami jeho sebazničenia. Duchovná nekompletnosť a neplnohodnotnosť (degenerovaného) človeka, žijúceho a prispôsobeného masívnemu, primitívnemu konzumu spôsobuje, že človek prestáva byť sebou a stáva sa príslušenstvom toho, čo vlastní.

Nové auto pred domom, elektronika, byt – stávajú sa protézou osobnosti. Určujúci princíp tejto spoločnosti sa stal princíp rozkoše v najprimitívnejšom zmysle slova, ako zárobok, hospodárske zabezpečenie, základné hedonistické zážitky. Duchovné prázdno, neexistencia reálnej perspektívy je nahradzovaná primitívnou hedóniou konzumu. Spoločnosť je partikulovaná – rozbitá bez spojiva ľudskej spoluúčasti a vzájomného povedomia, vytvára ideálne prostredie pre najnižší egoizmus, ktorý sa stáva všeplatnou ideológiou prežitia. Spoločnosť je atomizovaná, nie však na osobnosti, ale na „beztvaré ľudské príslušenstvo“ k mesačnému platu, k symbolu spoločenského zatriedenia, k domu, autu, zamestnaniu. Čo so spoločnosťou bohatou na tovar, ktorá nemôže ponúknuť nič iné, než tovar v lesklom obale, domy, autá, politiku – prestíž pre živých, pozlátku mŕtvym? Vo svete, ktorý je oslavovaný ako „svet slobodných“, ak jeho základné sociálne pocity sú predstavované pesimizmom, rezignáciou, bezmocnosťou a strachom?

Pre úspech bez obsahu, prispôsobenie bez cieľa, premáhanie životných problémov a zúfalstvom tvárou v tvár veľkým spoločenským nezvládnutým problémom?! Výsledkom kapitulácie človeka žijúceho v tejto konzumnej spoločnosti je výber menejcenných, celkom prispôsobených šplhúňov, zbavených akéhokoľvek charakteru, zábran a svedomia. Človek vrhnutý do tejto spoločnosti je až príliš presvedčený o svojej spoločenskej nemohúcnosti. Z toho vzniká ochota kapitulovať pred faktami, prispôsobenia sa svetu, ktorý je fatálne prítomný ako neodvratný osud. Ponorením vlastnej osobnosti do davu konformizmu a konzumu. Výsledkom toho je produkcia ľudí v najhlbšej miere odcudzených, egoistických a duchovne i ľudsky úbohých.

Spoločnosť, ktorá degraduje ľudí na naháňačov materiálna a úspechu. Robí človeka otrokom svojho komfortu a úspechu. Je to dvojúrovňová spoločnosť, ktorá masovo produkuje tých, čo vyhrali, ale i tých, čo prehrali. Tí druhí sa búria a prví občas sympatizujú s druhými, nič však nie je jednoduché, lebo druhí sa chcú stať výhercami, vzbúrenci sa nestávajú väčšinou, všetci sa nedokážu vymaniť z kruhov, ktoré ich zväzujú. Už od útlej mladosti sa každé indivíduum aspoň vnútorne búri proti supercivilizačnej a superracionálnej výučbe, ktorej sprievodným javom je superselekcia. To je aj príčinou, prečo sa toľko ľudí ocitá bez zjavného zavinenia na periférii spoločnosti. Ako Damoklov meč visí nad tými, čo neprešli superselekciou vidina prázdneho a zbytočného života. Skľučuje ich predstava nenaplnených túžob, boja sa nezaujímavej práce alebo nezamestnanosti. Revolúcia dnes chorľavie. V čase, keď sa pohroma zdá nevyhnutnou, vytrácajú sa proroci.“

Predobrazom novej doby sa stal „okrídlený“ Klausov výrok, že on nepozná špinavé peniaze a že o peniaze ide vždy a v prvom rade. Tým sa jasne zadefinoval étos novej spoločnosti, ktorý jej vývoj týmito hodnotovými mantinelmi trvalo determinoval.

Arogancia novozbohatlíkov

Veru tak, vtedy som netušil , že nová doba stvorí podobné kreatúry ako Mojsejovcov, arogantnú exhibicionistickú dvojicu z Pereša. Čo je však ešte horšie, takéto kreatúry sa pre nezanedbateľnú časť spoločnosti stali etalónom úspechu a nasledovaniahodným vzorom, ktorý komerčné médiá dlhodobo a systematicky prezentovali naoko zhrozenému, inak však poslušne konzumujúcemu publiku. Z obhrublosti, extrémne gýčovitého vkusu a novozbohatlíckej arogancie sa stala norma. „Mojsejovna“ potom putovala z televízie do televízie, až jej televízna kariéra finišovala v reality show Šéfka v licencovanom formáte, ktorej tvárou v USA je Donald Trump. Podobní ľudia, dnes a denne sa vyskytujúci na televíznych obrazovkách, permanentne vysielajú jedno zásadné posolstvo – hodnota človeka je priamo úmerná výške jeho konta!

Epidémia reality show

Práve na fetišizácii peňazí ako meradla úspechu vznikol aj veľmi odpudivý fenomén tzv. kontajnerových reality šou. Mojsejovci, VyVolení, Big Brother, Nevesta pre milionára, Zámena manželiek, neskôr Farma, Farmár hľadá ženu, Hotel Paradise či Extrémne rodiny.  Tieto reality show stavajú na jedinom – ľudia, ktorí sa do nich prihlásili, tam išli so silnou vidinou nechať sa niekoľko mesiacov ponižovať, znemožňovať a strápňovať pred celým národom, a to všetko len vďaka teoretickej možnosti výhry na úrovni dvoch či troch mesačných platov top manažérov.

Ako je možné, že na niečo také sa prepožičalo toľko ľudí? A ako je možné, že podobné obludnosti atakovali ratingy sledovanosti v komerčných televíziách?

Zábavný priemysel ako anestetikum

Zábavný priemysel sa stal veľmi úspešnou zbraňou pre uchovanie más v nevedomosti. Je až neuveriteľné, ako môže fikcia „amerického sna“ v rôznych  regionálnych mutáciách pretrvávať toľké desaťročia. Priemysel zábavy funguje ako účinné anestetikum. Roky dokáže zabávať povrchné publikum a pritom mu vsugerúvať, že úspech je na dosah ruky, každý má k nemu rovnaký prístup a záleží len na odhodlaní a schopnostiach človeka, či ho dosiahne alebo nie.

Tu však vzniká druhá otázka, ako definovať úspech v tejto spoločnosti. Aká je v nej hodnota človeka? Kto je dnes a denne na titulkoch najčítanejších (bulvárnych) novín? Rýchlokvasené rosničky či iné celebrity, alebo skutočné osobnosti, ktoré zasvätili svoj život niečomu hodnotnému? Ukazuje sa však, že dnešná doba oceňuje úplne iné „kvality“.

Ak si dnes človek pozrie spoločenskú „Smotánku“, čo je aj názov relácie v komerčnej televízii, vidí tam prehliadku prázdnych a nafúkaných novozbohatlíkov, ktorých prejav šokuje svojou koncentrovanou banalitou. Toto sú hrdinovia novej doby, toto sú vzory predkladané apatickej verejnosti? V čom spočíva hodnota človeka? V schopnosti čo najviac získať!

V kontraste s tým sú ako úplne „necoolové“ aktivity,  ktoré majú skutočnú hodnotu. Charita či pomoc slabším, pomoc tretiemu svetu je „málo sexi“. Je to trpené, len ako akási anomália pre zopár nepochopiteľných idealistov, ako činnosť, ktorá nemá a nepotrebuje publicitu, ani spoločenské uznanie. Veď aká je napríklad „incidencia“ podarenej dvojice z Pereša oproti napríklad profesorovi Vladimírovi Krčmérymu, ktorý založil nemocnice pre ľudí postihnutých vojnou v Darfúre či v chudobných slumoch v Nairobi?

Znepokojovanie unudeného zabávaného publika, problematizácia našej spoločnosti je to posledné, po čom tento systém túži. Tento systém totiž môže vážne ohroziť len to, ak by naraz ľudia precitli a začali si klásť nepríjemné otázky. Ak by pochopili, že systém, ktorý stojí na ilúzii, že každý môže byť úspešný, je lož. A ak by si položili otázku, v čom je skutočná hodnota človeka v tomto dehumanizovanom svete. V tom, koľko dokáže od spoločnosti získať pre seba, alebo v tom, čo jej dokáže poskytnúť?

Štát - nepriateľ č. 1

Aj v súvislosti s egoizmom ako všeplatnou ideológiou prežitia sa štát ocitá na pranieri ako niečo prežité a zaťažujúce. Štát sa stáva akýmsi imaginárnym podliakom, ktorý oberá „dobrých“ kapitalistov o ich ťažko zarobené peniaze. Neoliberáli a libertariáni idú dokonca tak ďaleko, že chcú obmedziť politické práva tým častiam spoločnosti, ktoré, podľa nich, nevytvárajú žiadne materiálne hodnoty. Práve v tejto súvislosti môžeme  hovoriť o nástupe nového fašizmu, teda spoločnosti, ktorá absolútne fetišizuje súkromné vlastníctvo a zabezpečuje jeho bezpečnú držbu v čoraz menšom počte rúk. Inak povedané, extrémna príjmová polarizácia vedie priam k tektonickým zlomom v spoločnosti.

Paradoxne však najvyššiu mieru profitability dnes nemajú spoločnosti, ktoré vyrábajú tovary a služby, ale bankový systém, alebo ešte presnejšie takzvané investičné bankovníctvo, ktoré cez vysoko sofistikované finančné špekulácie vytvára obrovské nerovnováhy na trhu, vďaka ktorým  vzniká veľká nestabilita, ktorú zaplatia masy tých, ktorí sa skladajú na obrovské profity finančných špekulantov. Špekulatívny finančný kapitál sa rozrástol to takých rozmerov, že už ohrozuje sám seba.  

Dehumanizácia spoločnosti – fetiš profitu

Ak by sme mali popísať hlavný trend, ktorý určoval  smerovanie spoločnosti v posledných dvadsiatich rokoch, bola by to jednoznačná orientácia na profit. Čo je však najhoršie, kritéria profitability sa dostávajú aj do takých oblastí, v ktorých predtým nemali miesto.

Typickým príkladom je kultúra či zdravotníctvo. Človek prestáva byť entitou a stáva sa položkou vo výkazoch manažérov, ktorí sú jednoznačne nastavení na nekonečné zvyšovanie efektívnosti, na neustále šetrenie na osobných nákladoch s jediným cieľom – znižovať náklady, zvyšovať efektívnosť a ziskovosť pre svojich vlastníkov. Absolútny fetiš jednorozmerného ekonomického úspechu problematizuje a relativizuje také činnosti, ktoré ešte donedávna síce tiež neprinášali priamy ekonomický profit, ale boli cenené ako potrebné a pre spoločnosť nenahraditeľné. Či už to bolo vzdelávanie, starostlivosť o deti v predškolskom veku, starostlivosť o seniorov, starosť o mimoškolské aktivity detí a podobne. 

Ako sme už spomenuli, dnes všetko úsilie musí byť efektívne, aby bolo hodnotné, musí mať  ekvivalent vyjadriteľný v materiálnych hodnotách. Preto sa aj do tejto sféry dostáva komercia.

Asi pred desiatimi rokmi vypísala Penta súťaž o esej na tému, čo bude Nokiou o dvadsaťpäť rokov. Paradoxne jej vyšlo, že to bude zdravotníctvo. A skutočne, odvtedy Penta veľmi premyslene a systematicky investuje  do segmentu zdravotníctva a aj mentálne transformuje tento rezort.

Na to, aby sa zdravotníctvo stalo  rezortom, kde sa len vyberá renta, stačilo málo – dosadiť na správne miesto správneho človeka, ktorý celý systém nastaví práve na takéto vyberanie bezprácnej renty. Tým človekom bol vtedy minister Rudolf Zajac. Za posledných x rokov sa do zdravotníctva presunulo množstvo prostriedkov, z  pacientov sa stali klienti, robí sa manažment pacientov, poisťovne určujú, koľko prostriedkov a akým spôsobom sa uvoľní na odkladnú zdravotnú starostlivosť.

Pritom treba spomenúť, že v západnom svete vedľa seba existujú dve modely zdravotníctva. Európsky a americký. Kým v Európe ešte spolu s ideou sociálneho štátu ostávajú posledné zvyšky verejne dostupného zdravotníctva, americký model sa, aj vďaka extrémistom s Tea Party, len s extrémnymi ťažkosťami transformuje tak, aby bol prístupný celej spoločnosti.

Každopádne, trend je jasný. Je tu snaha základný zdravotný štandard minimalizovať na čo najnižšie minimum, a naopak, do komerčnej sféry presunúť čo najväčšiu časť zdravotnej starostlivosti.

Očakávania kontra realita

Pritom problém hrubosti a nekultúrnosti tejto spoločnosti nie je ten najväčší. Za posledných dvadsaťtri rokov sa, bohužiaľ, nastavenie negatívnych trendov,  o ktorých som vtedy písal , ešte viac prehĺbilo.

V istej eufórii z pádu neslobodného (i keď oveľa sociálne spravodlivejšieho) systému sme si mysleli, že oba systémy budú postupne konvergovať. Teda, že socialistický a kapitalistický systém budú postupne navzájom preberať pozitívne prvky a, naopak, eliminovať tie negatívne.

Opak sa stal pravdou – oba systémy navzájom prebrali to najhoršie. Pokiaľ systémy súperili, tak to paradoxne viedlo k preberaniu skôr tých lepších vecí. Len vďaka súpereniu systémov sa pomery nájomne pracujúcich v kapitalizme postupne zlepšovali a zlatá éra demokratického kapitalizmu nastala v západnej Európe na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. V priebehu dvadsiateho storočia sa zavádzalo bezplatné verejné školstvo, zdravotné a sociálne poistenie, a zároveň sa zvýšila participácia pracujúcich na zisku spoločnosti, v ktorej pracovali.  

To všetko sa po páde východného bloku radikálne zmenilo. Neocons a neoliberáli začali hlásať, že vývoj je bezalternatívny, čo v sociálno-filozofickej rovine posvätil americký politický filozof Francis Fukuyama vo svojej eseji Koniec dejín a posledný človek.

Neexistencia alternatívy sa, bohužiaľ, veľmi skoro prejavila a nastal reverzný chod. V synergii s globalizáciou to viedlo k polarizácii spoločnosti. Negatívne trendy, ktoré už aj pred dvadsiatimi rokmi boli jasné a čitateľné, sa prejavili naplno. Príjmy horného decénia (horných desiatich percent) prudko rástli, zatiaľ čo príjmy spodnej časti  príjmovej pyramídy (v reálnychcenách) stále viac klesali. Príjmový medián spoločnosti sa výrazne – posunul tak, že dnes viac než 75 % obyvateľstva má nižší príjem, než je priemerný, teda príjmová stratifikácia sa veľmi vychýlila v neprospech najnižších príjmových skupín. Žijeme v čase dvojúrovňovej spoločnosti s tým, že horná časť sa výrazne zužuje, a pritom extrémne bohatne, a naopak, spodná časť sa ďalej a masívne rozširuje a pauperizuje.

Bohužiaľ, negatívne očakávania spred dvadsiatich troch rokov sa naplnili mierou vrchovatou. Možno však práve preto sa čoskoro ocitneme na križovatke. Buď bude naša cesta ďalej smerovať k akémusi neofašizmu, teda spoločnosti, v ktorej celá „výroba súhlasu“ bude v rukách vysokosofistikovaných mediálnych koncernov, v rukách tej najhoršej oligarchie a postupne budú kontrolovať všetky oblasti nášho života. Prvé jasné symptómy takejto spoločnosti vidíme na každom kroku.

Dnes sme na prahu spoločnosti, kde vládne tá najhoršia oligarchia, pričom moc vykonávajú starostlivo vybraní predstavitelia meritokracie. Pritom systém je nastavený tak, že akákoľvek zmena dnešného stavu je veľmi ťažko presaditeľná, keďže nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva je absolútnym fetišom.

Je aj druhá možnosť. Ak sa zachová demokracia a verejná rozprava, alternatívne média aj vďaka technologickému pokroku (internet či alternatívne médiá) postupne začnú byť reálnou alternatívou. Väčšina ľudí si začne klásť nepríjemné otázky a odmietne smerovanie spoločnosti, ktoré vedie k prehlbovaniu rozporov. Prvé symptómy sú viditeľné už aj dnes. Na Cypre prvýkrát bežní ľudia odmietli socializovať straty oligarchov. Ich finančná a mediálna moc je postupne erodovaná. Vďaka sociálnym sieťam sme nedávno boli svedkami takzvanej arabskej jari, v ktorej masy nahnevaného obyvateľstva poslali do politickej minulosti skorumpované oligarchické štruktúry, ktoré im vládli dlhé desaťročia.

Možno čoskoro príde čas, keď budeme svedkami niečoho podobného aj v západnom svete. Výbušniny sú rozdané a čaká sa na prvú iskru. Hádam už čoskoro kritická väčšina občanov pochopí, že sme došli na koniec slepej uličky a treba sa pohnúť inou cestou. Preto verím, že ak budem o desať či dvadsať rokov písať podobnú esej, jej východiská budú predsa len optimistickejšie.

Esej vyšla aj v SNN
Ilustračné foto: Andy Robert / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
21. august 2013, 22:26

Stále viac článkov vyjadruje sklamanie nad vývojom spoločnosti po tzv. zamätovej. Stále sa tiež objavujú vyjadrenia o zlatej ére demokratického kapitalizmu nastala v západnej Európe na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Mal som možnosť v tej dobe navštíviť niektoré krajiny v západnej Európe a trocha aj nazrieť ako pracuje kapitalistický systém. Videl som ľudí ako prišli o prác u tak povediac priamo pred mojimi očami, videl som ich neistotu, obavy čo ďalej, pred mojimi očami sa odohral proces likvidácie firmy, videl som žobrákov ... A boli to krajiny, ktoré patrili a aj dnes patria k najvyspelejším - NSR, Holandsko.

To stačilo na to aby som pochopil, že kapitalizmus ako systém má svoje zákonitosti a svojím systémom vlastníckých vzťahov nie je schopný prekročiť svoj tieň. Že pracujúci v týchto krajinách aj dosiahli určité sociálne zvýhodnenia bolo dôsledkom súťaže dvoch systémov v bipolárnom rozdelení sveta. Preto by už bolo načase prestať si nasadzovať rúžové okuliare a vytvárať si predstavy o kapitalizme ako systéme akým nemôže reálne byť.

Tiež by bolo načase zvážiť čo vytvára reálnu slobodu, ktorá za existencie inštitútu štátu bude vždy svojím spôsobom limitovaná, či sú to sociálne istoty alebo neistoty či budem mať zajtra ešte niečo do úst vložiť. O hre na "demokraciu", ktorá je podmienená finančným kapitalom ani nehovorím

Obrázok používateľa Palo
#2
Pavel Novota
21. august 2013, 22:26

Stále viac článkov vyjadruje sklamanie nad vývojom spoločnosti po tzv. zamätovej. Stále sa tiež objavujú vyjadrenia o zlatej ére demokratického kapitalizmu nastala v západnej Európe na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Mal som možnosť v tej dobe navštíviť niektoré krajiny v západnej Európe a trocha aj nazrieť ako pracuje kapitalistický systém. Videl som ľudí ako prišli o prác u tak povediac priamo pred mojimi očami, videl som ich neistotu, obavy čo ďalej, pred mojimi očami sa odohral proces likvidácie firmy, videl som žobrákov ... A boli to krajiny, ktoré patrili a aj dnes patria k najvyspelejším - NSR, Holandsko.

To stačilo na to aby som pochopil, že kapitalizmus ako systém má svoje zákonitosti a svojím systémom vlastníckých vzťahov nie je schopný prekročiť svoj tieň. Že pracujúci v týchto krajinách aj dosiahli určité sociálne zvýhodnenia bolo dôsledkom súťaže dvoch systémov v bipolárnom rozdelení sveta. Preto by už bolo načase prestať si nasadzovať rúžové okuliare a vytvárať si predstavy o kapitalizme ako systéme akým nemôže reálne byť.

Tiež by bolo načase zvážiť čo vytvára reálnu slobodu, ktorá za existencie inštitútu štátu bude vždy svojím spôsobom limitovaná, či sú to sociálne istoty alebo neistoty či budem mať zajtra ešte niečo do úst vložiť. O hre na "demokraciu", ktorá je podmienená finančným kapitalom ani nehovorím

Blogy a statusy