Od Akmolinska po (zatiaľ) Nur-Sultan

Počet zobrazení: 4468

Píše sa rok 2005 a vtedajší prezident Kazachstanu Nursultan Abiševič Nazarbajev prezentuje (z nespočetného radu svojich diel) knihu «В сердце Евразии» (V srdci Eurázie). Vyšla vo vydavateľstve Atamura Almaty (predtým Alma-Ata).[1]

Tento opus prezidenta sa, aj z dnešného pohľadu, veľmi silne – svojou logikou, použitou faktografiou a lexikológiou a najmä cieľom – odlišoval od predchádzajúcich (a neskorších) textov a pamfletov, ktoré N. Nazarbajev (ako všetci stredoázijskí prezidenti) publikoval ako na bežiacom páse.

astana.jpg
Foto: Autor

Prvotné prečítanie evokuje dojem, že ide o sumarizáciu vedeckých názorov na dejiny, zrod a nasledujúci postsovietsky rozvoj Astany, ako je charakterizovaná: „... nového hlavného mesta Kazachstanu...“

Táto kniha je politickou publikáciu a pokusom o zdôvodnenie, prečo nie Almaty (Alma-Ata) a prečo áno Akmola. Má tri kapitoly: Filozofia hlavného mesta, Kronika mesta a Estetika Astany.
 

Prečo presun a zmena

Inak, neustále sa v slovenskom priestore (a nielen tam) recykluje dnes už zbytočná otázka – prečo presun hlavného mesta Kazachstanu z Almaty (Alma-Ata) niekde hore, tam kde je nekonečná celina, zlé počasie, kde nie sú žiadne kultúrno-historické väzby, tam, kde to bolo proste alogické.

Bývalý prezident to vo svojej knihe rukolapne vysvetľuje, ale tí, čo nikdy nečítali tento text, sú presvedčení, že to bolo preto:

  1. aby uchránil začínajúcu krajinu s novým hlavným mestom pred tektonickou kataklizmou, ktorá je Almaty predpovedaná;
  2. bolo treba presunúť, po udalostiach v Afganistane, srdce Eurázie ďalej na sever;
  3. aby dal zarobiť svojim (členom svojho žúzu) pri výstavbe hlavného mesta na zelenej lúke;
  4. alebo len tak, že sa budúci Елбасы (elbasy – vodca národa) rozhodol, mysliac si, že možno prekonať logiku dejín prírodné zákony.

V práci je cítiť pokus N. Nazarbajeva o svetonázorové zdôvodnenie, prečo je nové hlavné mesto tam, kde bolo určené.

Inak autor (a desiatky nemenovaných, ktorí text skutočne písali) v knihe použil aj citát arabského mysliteľa a filozofa stredoázijského pôvodu Abú Nasr Muhammad ibn al-Farach al-Fárábí-ho: „... mesto, v ktorom spojenie ľudí má za svoj cieľ vzájomnú pomoc ... .je dobrým mestom a spoločnosťou, kde si ľudia navzájom pomáhajú s cieľom dosiahnuť šťastie...“

Ako však ukazuje názvoslovná tortúra, mesto bez toho hlavného, čo nazývame génius loci, je odsúdené na to, čo mu bolo vložené do jeho rodného listu a žiadne administratívne a propagandistické tance tento fakt nezmenia!
Nur-Sultan, čo je najnovší a zatiaľ aktuálny názov hlavného mesta Kazachstanu. Aktuálny preto, lebo dňa 23. marca 2019 podpísal novomenovaný a dočasný prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev svoj výnos č.6 „O premenovaní mesta Astany – hlavného mesta Kazašskej republiky na mesto Nur-Sultan, hlavné mesto Kazašskej republiky (О переименовании города Астаны - столицы Республики Казахстан в город Нур-Султан - столицу Республики Казахстан).[2]

V spomenutej knihe N. Nazarbajev (profesionálne je ju treba brať s rezervou) píše, že súčasné hlavné mesto Kazachstanu nevzniklo na pustom mieste, ale v priestore, kde vraj žil človek už tisíce rokov.
 

Akmolinsk

Novodobá história dnešného mesta Nur-Sultan je spojená s rokom 1830 a s rozširovaním vplyvu Ruského impéria v Strednej Ázii.

Vtedy bola na brehu rieky Išim (Ишим, po kazašsky Есиль) – niekde tam, kde je dnes dislokovaná stará časť mesta Nur-Sultan (má sa na mysli súčasná ulica Kenesari) – vybudovaná kozácka pevnosť, ktorej hlavným cieľom bola ochrana pred stepnými útokmi kočovníkov zo Strednej Ázie.[3] Po včlenení kazašských území do Ruského impéria, v roku 1832 cár Nikolaj I.  rozhodol o vytvorení Akmolinského okruhu. Vytvorenie pevnosti bolo zhmotnením ruskej filozofie pri osvojovaní a kultúrnom prerode Strednej Ázie.[4]

Zakladateľom bol veterán Borodinskej bitky, cársky dôstojník, plukovník Fedor Kuzmič Šubin II (Фёдор Кузьмич Шубин).

Samozrejme, že kozácka pevnosť pritiahla za sebou aj „civilný“ sektor, ale v roku 1838 ju postihlo nešťastie. Stepní stredoázijskí kočovníci ju vypálili. Lenže základ už bol. Pevnosť bola obnovená, rozšírená, technologicky lepšie zabezpečená, takže už v roku 1862 Sankt-Peterburg, na základe návrhu z úrovne gubernie, rozhodol, že kozácka pevnosť, základňa a nová bunka ruskej nevojenskej (mäkkej) činnosti v Strednej Ázii, ktorá mala meno Akmolinsk (Акмолинск), získala štatút mesta.

Mimochodom, premenovanie „postihlo“ aj hlavné mesto Ruského impéria, sovietskeho Ruska a Sovietskeho zväzu. Od svojho založenia (1703) mesto na Neve nieslo názov Sankt Peterburg. V rokoch 1914 –1924 Petrohrad a od 1924 do 1991 Leningrad. Od roku 1991 je oficiálny názov mesta – ten pôvodný – Sankt Peterburg.

V rokoch 1854 – 1868 bol Akmolinsk centrom Akmolinského okruhu ako súčasť Sibírsko-kirgizskej oblasti. V roku 1868 na základe výnosu ruského imperátora Aleksandra II. zo dňa 21. októbra 1868 bola vytvorená Akmolinská oblasť s oblastným centrom mestom Akmolinsk. Išlo o výnos № 46380 „O transformácii správy Kirgizských stepí Orenburgského a Sibírskeho oddelenia a Uralskými a Sibírskymi kozáckymi vojskami“ («О преобразовании управления Киргизскими степями Оренбургского и Сибирского ведомств и Уральским и Сибирским казачьими войсками»).

V roku 1915 v ňom, podľa dobových dokumentov žilo 19 000 obyvateľov a bolo obchodným centrom.

Napriek tomuto „rýchlemu“ posunu bolo to celú cársku éru a spočiatku sovietskej éry „len“ provinčné mestečko.

Počas sovietskej éry bol Akmolinsk zabudnutým mestečkom, pokiaľ sa Moskva nerozhodla (počas éry N. S. Chruščova) poľnohospodársky skultúrniť a využiť kazašské celiny. Geograficky vhodne dislokované (z čoho čerpalo neskoršie dividendy) mestečko Akmolinsk bolo neskôr premenované.

Jeho význam sa zvýšil aj vybudovaním železničnej trate (1931 – 1936), ktorá spojila Akmolinsk s Kartaly. Stará železničná stanica je inak dodnes funkčná a nová bola za mestom (smerom na Karagandu) otvorená ako súčasť investícií na EXPO 2017.
 

Celinograd

Možno povedať, že nová etapa života mesta sa začala v 60-tych rokoch minulého storočia a tisícročia, keď sa oblastný formát stal centrom sovietskeho projektu „celina“. Tento nový názov, ktorého lingvistická podstata je jasná, dostalo mesto 20. marca 1961.

Počas 70-tych rokov sa plánovalo, že Celinograd sa stane centrom nemeckej autonómie, pretože tu žila homogénna skupina Povolžských Nemcov (pravda, ktorí sa v drvivej väčšine na základe nemeckého vládneho programu po roku 1991 vrátili do Nemecka). Tento projekt spontánne sublimoval, ale dodnes na „Nemcov“ v hlavnom meste v dobrom spomínajú. Nakoniec Rezidencia exprezidenta N. Nazarbajeva, ako aj dom (ranč) jeho dcéry D. Nazarbajevovej, ktorá je aktuálne predsedníčkou Senátu Parlamentu Kazachstanu (funkciu prevzala po súčasnom prezidentovi Kasymovi-Žomart Tokajevovi) je v intraviláne bývalého „Kolchozu E. Thälmanna s lukratívnou pôdou.

Pritom veľmi hmlisto sú dobovou tlačou a historikmi spomínané udalosti zo 17. júna 1979, keď sa v meste uskutočnili (v tej dobe nevídané) protestné akcie proti tomuto pronemeckému projektu.

Po roku 1991 (rok ukončenia existencie Sovietskeho zväzu) sa menilo aj etnické zloženie v meste. Ak predtým (1995) bolo cca 70% ruskojazyčných (Rusi, Bielorusi, Ukrajinci), v súčasnosti je podiel ruskojazyčných na úrovni maximálne 20%.

Čo k tomu dodať? Nič, asi ide o celosvetovo nezvrátiteľný proces, aj keď nárast kazaškojazyčného obyvateľstva je najmä z dôvodu vnútornej migrácie, keď ľudia utekajú z kolabujúceho vidieka a režim im zatiaľ vytvára v mestách podmienky. Lenže budúca „slumizácia“ kazašských megapolisov je to, čo nemožno zvrátiť.
 

Akmola

V rokoch 1992– 1997 sa Celinograd volal Akmola (čo je kazašskojazyčný variant návratu k historickému ruskojazyčnému Akmolinsku). Jedni k názvu hovoria, že preto, lebo predpona Ak (biely) reflektuje nad mestom väčšinu roka bielu a nepriestupnú oblohu. Iná skupina mestských historikov tvrdí, že tento názov vznikol z toho, že súčasne s kozáckou pevnosťou sa rozvinul aj obchod s potravinárskou produkciou, najmä mliečnou produkciou (šubat, kumys...), čo inšpirovalo pôvodné kazašské Ak mol (biela hojnosť, dostatočnosť).

Najpravdepodobnejším základom názvu je tvrdý preklad z kazaštiny Akmola = biela mohyla. Asi 30 kilometrov od centra sa nachádzalo mauzóleum Kabanaj-batyra, bojovníka proti kočovným lupičom, ktorý zomrel v 70-tych rokoch 18. storočia. Bolo postavené z bieleho kameňa a zbúrané v čase vrcholiacej „celinománie“. Druhou inšpiráciou môže byť aj mauzóleum batyra Nijaz-bi na Bielej sopke (cca 20 kilometrov za hranicou mesta).

Neskôr, 6. júla 1994, bolo prijaté uznesenie Najvyššieho sovietu Kazachstanu o presune hlavného mesta z Alma-Aty (Almaty) do Akmoly, čo aj 10. decembra 1997 vtedajší prezident N. Nazarbajev potvrdil svojím výnosom.

Verejná a medzinárodná inaugurácia Akmoly ako hlavného mesta Kazachstanu sa uskutočnila 10. júna 1998.
 

Astana

Dňa 6. mája 1998 bolo výnosom prezidenta Kazachstanu N. Nazarbajeva premenované mesto Akmola na Astanu (kazašský toponim voľne znamená „A mesto“, teda hlavné mesto).

Po tom, ako mesto dostalo štatút hlavného, okamžite sa nafúklo a stalo sa druhým (po Almaty) najväčším mestom. Ak v šesťdesiatych rokoch tu žilo cca 30 000 obyvateľov, v osemdesiatych 80 000 a v roku 1996 (v čase presunu hlavného mesta) 270 000 obyvateľov, v roku 2011 mesto hlásilo svetu, že má 700.000 obyvateľov.

Tesne pred slávnostným otvorením EXPO 2017 (kde sa Slovensko úspešne prezentovalo) akim mesta (primátor) ohlásil, že v meste žije 1 002 874 obyvateľov. Dnes vedenie mesta Nur-Sultan hlási, že cieľom je čoskoro dosiahnuť úroveň dvoch miliónov. To je v rámci celokazašského konceptu rozvoja miliónových miest (ide o päť miest) celkom reálne.
 

Nur-Sultan

Nový – dočasný – prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev vo svojej inauguračnej reči navrhol premenovať Astanu na Nur-Sultan na počesť prvého prezidenta Nursultana Nazarbajeva, čo aj bolo, ako sme uviedli vyššie, dňa 23. marca 2019, bez referenda, bez diskusie Kazachstancami, ale so súhlasom väčšej časti Kazachov tvoriacich politickú a ekonomickú elitu krajiny aj zrealizované. Defízny spôsob napísania názvu s pomlčkou vychádza z arabského významu slov „nur“ (svetlo, lúč) a „sultan“ (moc, vládca).

Inak nápad premenovať Astanu na počesť N. Nazarbajeva nebol v roku 2019 originálny. Už v novembri 2016 navrhol poslanec Mažilisu, Parlamentu Kazachstanu Kuanyš Sultanovič Sultanov (Қуаныш Сұлтанұлы Сұлтанов) premenovať (podobné pokusy, ale menšej razancie boli v roku 2008 a 2013) hlavné mesto na Nazarbajev. Vtedy sa N. Nazarbajev ostro ohradil a na jednom zhromaždení vo verejnom prejave, ktorý autor počul na vlastné uši, vyhlásil, že „... nič sa meniť nebude, Astana je svetový trend...“ Toto vyhlásenie, ktoré malo akože zastaviť silnejúce tendencie po kulte osobnosti Елбасы však nezmenilo nič na tom, že v Astane fungovala Univerzita N. Nazarbajeva, letisko N. Nazarbajeva, v Almaty sa jedna z centrálnych ulíc premenovala na Nazarbajevovu a že jeho bronzový reliéf nadživotnej veľkosti skrášľuje Prospekt Tauelsizdik (Тауелсиздик,) v Astane – dnes už Nur-Sultane a to priamo oproti kultovej stavbe mesta, pyramíde.

Vráťme sa k úvodnej a nosnej téze N. A. Nazarbajeva o tom, že nové hlavné mesto nie je niekde mimo histórie, ale že má svoju historickú líniu. Je to tak a aj nie!

Treba priznať, že sovietsky a kazašský archeológ profesor Kemal Kemalovič Akišev (1924 – 2003), známy nálezom „Zlatého človeka“ (Алтын Адам) identifikoval a v rámci archeologického výskumu v roku 1998 vykopal neďaleko Akmoly (vtedy) pozostatky starokazašskej mestskej formácie (8. – 17. storočie n. l. ), ktoré chcel nazvať Akžol (Акжол – biela cesta, púť), ale na základe iných indícií (aj názov neďalekého jazera – Buzukty) sa priklonil k názvu Bozok (Бозок – jasná, ohnivá strela).

Priame spojenie, resp. súvislosť vzniku kazašskej pevnosti Akmolinsk a pôvodného Bozoku (ktorý mal rozmery 200x400 metrov) zatiaľ nebola preukázaná, čo je však pri vhodnom zadaní a stave kazašskej oficiálnej vedy bezproblémová záležitosť.  

Inak Bozok spočiatku existoval v 7. – 8. storočí, potom zanikol, aby ho obnovili v 10. storočí. Fungoval však veľmi krátko, aby znovu zanikol. Tretí pokus o obnovu Bozoku bol úspešný čiastočne. Fungoval v 12. – 14. storočí, keď definitívne zmizol z povrchu a čakal na svoje objavenie až do roku 1998. Bol však, v tej dobe, agrárnym a akýmsi duchovným centrom Sary-Arki, bezhraničnej kazašskej stepi.

Kazašská step ostáva a dnešný názov jej centra – Nur-Sultan – zrejme nie je poslednou zastávkou pri hľadaní názvového optima či zrkadlom generačno-politických zmien v Kazachstane.

Buďme trpezliví!

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

 


[1] Knihu možno stiahnuť:  https://www.litmir.me/bd/?b=594880&p=1;2] Plné znenie výnosu pozri:

[3] ДУБИЦКИЙ Ф. А.: Город на Ишиме.,Алма-Ата: Казахстан, 1986. 

[4] Bližšie pozri: JUZA,P.: Z dejín ruskej diplomacie (vybrané osobnosti), PeIn 2011, ISBN 978-80-970784-7-8, .

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984