Reklama
Reklama

Od Jalty k Malte a potom kade?

Počet zobrazení: 5413


bush_and_gorbachev_at_the_malta_summit_in_1989.jpgK medzníkom spájajúcim sa s rozpadom bipolarity v medzinárodných vzťahoch (či s koncom studenej vojny) patrilo stretnutie najvyšších predstaviteľov ZSSR – M. Gorbačova (predsedu Najvyššieho sovietu a generálneho tajomníka ÚV KSSZ) a USA – prezidenta G. Busha st. na Malte, ktoré sa uskutočnilo 2. a 3. decembra 1989 na palube výletnej lode Maxim Gorkij. Radilo sa k sérii stretnutí najvyšších predstaviteľov ZSSR a USA, kde sa posudzovali dôležité otázky vtedajšej svetovej politiky, výrazne určovanej týmito superveľmocami.

Dva pohľady na vývoj v teórii medzinárodných vzťahov

Vývoj aj v oblasti medzinárodných vzťahoch sa spravidla charakterizuje dvomi základnými spôsobmi. Po prvé, ide o dianie v kruhu, kde sa akoby po čase vracia k niektorým uzlovým momentom, pričom ich aktéri môžu byť iní ako v minulosti, ale fenomén má porovnateľnú kvalitu a nič zásadne nové neprináša – ide o ďalšiu zmenu v ich sérii. Po druhé, môže mať vývoj vzostupný alebo zostupný charakter. Keď sa udalosti ocitnú v kritickom, zlomovom bode, ktorý sa síce aj podobá minulosti, mení sa nielen situácia, aktéri, ich vzťahy a konanie atď., ale tiež kvalita vývoja a začínajú pôsobiť procesy, ktoré tu predtým neboli.

Takto môžeme uvažovať aj o tom, čo sa stalo pri rozpade bipolarity – či išlo len o opakovanie z histórie známeho javu – úpadku a rozpadu veľmoci (superveľmoci) a ňou vedených ríš, alebo skutočne sa začala vytvárať nová kvalita svetovej politiky. Stručne a jednoznačne na takúto otázku nemožno odpovedať, ale zastávame stanovisko, že skutočne došlo k zmene, ktorá mala kvalitatívny charakter.

Kvalita zmeny však mala iný charakter, ako sa nám to snaží anglo-americká teória medzinárodných vzťahov dokázať. To, čo sa udialo vo svetovej politike od konca 80. rokov, už zakrátko nadobudlo iné dimenzie, ako si to predstavoval Západ, jeho politici, médiá i časť im blízkych akademikov. Za všetky príklady stačí uviesť krach predstavy F. Fukuyamu o konci dejín a začiatku nového úsvitu ľudstva v podobe západnej liberálnej demokracie.

Stretnutia M. Gorbačova a G. Busha st.

Stretnutie M. Gorbačova a G. Busha st. na Malte bolo prvé v tejto mocenskej konštelácii. Obaja sa predtým už viackrát stretli, napr. na summitoch ZSSR a USA v decembri 1987 a decembri 1988 v New Yorku. G. Bush st. bol však ešte „len“ vo funkcii viceprezidenta USA.

Po Malte sa títo dvaja najvyšší predstavitelia superveľmocí zišli ešte trikrát. Bolo to na prelome mája a júna 1990 pri návšteve M. Gorbačova v USA, v septembri 1990 v Helsinkách na summite prezidentov ZSSR a USA a na prelome júla a augusta 1991 pri návšteve G. Busha st. v ZSSR a podpise zmluvy SALT (Strategic Arms Reduction Treaty – Zmluva o znížení stavu strategických zbraní).

Agenda stretnutí bola pestrá, možná až hektická. Stará agenda obmedzenia zbrojenia, ktorá bola obsahom sovietsko-severoamerických summitov od začiatku 70. rokov, sa doplnila o problém zjednotenia Nemecka a ďalšie témy, ktoré súviseli so zmenami usporiadania medzinárodných vzťahov v strednej a juhovýchodnej Európe a s ich dopadom na svetovú politiku.

Ku koncu roka 1991 však došlo k neočakávanému a rýchlemu rozpadu ZSSR, po ktorom sa USA ešte v čase funkčného obdobia prezidenta USA G. Busha st. ocitli v pozícii jedinej superveľmoci na svete. Summit v roku 1992 bol už summitom USA – RF, na ktorom sa zúčastnil už B. Jeľcin.
Ani jedno zo stretnutí M. Gorbačova s G. Bushom st. sa však nespomína tak často ani v takom významnom kontexte ako stretnutie na Malte. Mediálno-politicky sa stretnutie často zjednodušene označuje za koniec bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov vytvoreného po druhej svetovej vojne, ktorého kontúry akoby sa dohodli práve na ňom. Význam stretnutia pre svetovú politiku sa neodôvodnene až reklamným spôsobom porovnáva so stretnutím J. V. Stalina, F. D. Roosevelta a W. Churchilla na konferencii vo februári 1945 na Jalte (niekedy sa označuje aj za Krymskú konferenciu), ktoré určilo základné črty a línie povojnového usporiadania sveta.

Doplníme, že v dejinách svetovej politiky sa už jedna maltská konferencia konala. Bolo to na prelome januára a februára 1945, kedy sa práve v rámci prípravy na jaltskú konferenciu stretli F. D. Roosevelt a W. Churchill. Okrem toho sa na nej prerokovávali za účasti generálov a admirálov aj otázky činnosti anglo-amerického Spojeného štábu náčelníkov (Combined Chiefs of Staff) v nasledujúcich mesiacoch vojny. Dnes môžeme len meditovať, či slogan od Jalty k Malte vznikol len náhodou alebo sa vytvoril zámerne a mal evokovať aj mýty a symboly.

Bola gentlemanská dohoda o konci studenej vojny?

K stretnutiu na Malte v roku 1989 vlastne ani nemalo dôjsť. Podľa pripraveného harmonogramu práce nového prezidenta USA sa prvé oficiálne stretnutie s najvyšším predstaviteľom ZSSR malo uskutočniť až v lete 1990. Napriek vývoju od leta 1989 viacerí predstavitelia zahraničnopolitickej a bezpečnostnej časti washingtonskej administratívy (najmä B. Scowcroft, poradca pre národnú bezpečnosť) skoršiemu termínu stretnutia naklonení neboli. Obávali sa totiž, že sa môže stať priestorom pre nastolenie požiadaviek Moskvy, ktorých sa aj pri realizácii gorbačovovskej zahranično- a bezpečnostno-politickej línie sovietskeho vedenia (často označovanej za politiku ústupkov) stále veľmi obávali.

Podľa niektorých zdrojov na to, aby sa stretnutie uskutočnilo ešte v roku 1989, spočiatku tlačili najmä britská premiérka M. Thatcherová a francúzsky prezident F. Miterrand, až si myšlienku osvojil aj G. Bush st. Na nasledujúci deň po stretnutí na Malte G. Bush st. odletel na summit NATO do Bruselu, kde informoval o obsahu rozhovorov. Onedlho sa rozšíril mediálno-politický „vzorec“ o konci studenej vojny, v ktorej zvíťazil Západ vedený USA.

Na stretnutí na Malte v roku 1989 sa nepodpísal nijaký dokument a nevyšlo ani žiadne komuniké. Zostáva teda spoliehať len sa na dobové výroky či neskoršie spomienky účastníkov stretnutia alebo rôzne hodnotenia expertov. Takýchto zdrojov je dnes veľa, ale v mnohých detailoch sa rozchádzajú. S pribúdajúcim časom prezentujú viac dojmy, popr. predstavy ako skutočnosť. Záujemcom o poznanie niektorých momentov, poukazujúcich na to, s čím sa počítalo (pracovalo), odporúčame odtajnený materiál v Národnom bezpečnostnom archíve USA „Bush and Gorbachev at Malta Previously Secret Documents from Soviet and U.S. Files on the 1989 Meeting, 20 Years Later National Security Archive Electronic Briefing Book No. 298“ (prístupné na http://www2.gwu.edu/~nsarchiv/NSAEBB/NSAEBB298).

Nájsť primerané dôkazy, že na Malte sa „dohodol“ koniec studenej vojny či bipolárneho rozdelenia sveta, sa ťažko podarí. Iste o podobných veciach sa na stretnutí hovorilo a aj vo viacerých súvislostiach, ale nebola to žiadna dopredu pripravená dohoda. Svet však potrebuje mýty a symboly a je jedno, kto a ako ich vytvorí. Treba ich pustiť do „mediálneho obehu“ a potom už len opakovať – veď to toľkí a tak často hovoria či píšu o tom, musí na tom niečo byť.

Nejasnosť interpretácie rozpadu bipolarity

Udalosti od leta 1989 v Poľsku, Maďarsku, NDR a ČSSR – ku ktorým došlo ešte pred stretnutím na Malte, či v Bulharsku a Rumunsku po ňom, neskoršie rozpustenie Rady vzájomnej hospodárskej spolupráce a Varšavskej zmluvy a nakoniec rozpad (zánik) ZSSR vytvorili behom necelých troch rokov zásadne novú situáciu v medzinárodných vzťahoch a vyžadovali aj nový spôsob riešenia problémov v nich. Dnes je zrejmé, najmä v ohniskách najväčšieho napätia (na Blízkom východe, v severnej Afrike, Afganistane, ale aj na Ukrajine a inde – zdôrazníme, že takmer všade s rôznou mierou angažovanosti USA), že spôsoby, ktoré dominujú riešeniu problémov v posledných desaťročiach, viedli k úpadku svetovej politiky, k narastaniu krízových a konfliktných situácií vo svete. Absentuje schopnosť dosiahnuť globálne riešenie problémov, ktoré by podporovala aspoň väčšina, keď už nie všetci aktéri svetovej politiky či medzinárodného spoločenstva.

Vo svetovej politike vzniklo mocenské vákuum, na ktoré sa z globálneho hľadiska dodnes dopláca. Spočiatku sa zdalo, že superveľmoc, ktorá zostala – USA, sa stane vodcom sveta a západný politický a sociálno-ekonomický systém bude akceptovaný všade a všetkými. Do určitej miery tomu nasvedčovala aj vojna proti Iraku začiatkom roku 1991, keď sa USA stali vedúcou silou medzinárodnej koalície sformovanej na základe rezolúcie BR OSN č. 678 z 29. novembra 1990. Dnes už len ako raritu uvedieme poznámku na okraj súčasnej diskusie o cenách ropy, ktoré v čase tejto vojny vzrástli zhruba z 13 na 40 USD za barel.

Svet sa však vyvíjal ťažšie i zložitejšie, ako sa to prezentovalo na Západe a teda aj na Slovensku. Dodnes sa nenašiel žiadny racionálne uvažujúci subjekt (či už politický, mediálny alebo akademický), schopný na základe faktov a argumentov dokázať, že to, čo sa začalo diať po Malte 1989, je výsledkom nejakej stratégie či koncepcie, ktorú dôkladne a premyslene pripravili a realizovali konkrétne identifikovateľné sily.

Vlastne, kto by sa hlásil k tomu, že zámerne a cieľavedome spôsobil dnešný chaos vo svete, krízy, vojny a konflikty, nárast sociálno-ekonomických, ale aj demografických a environmentálnych hrozieb, rozmach terorizmu a organizovaného zločinu a ďalších sociálno-patologických fenoménov. Ak by sme dali na pomyslené váhy súdu dejín to lepšie a to horšie, čo sa udialo v uplynulom štvrťstoročí, pri realistickom a objektívnom hodnotení by, žiaľ, prevládli asi negatíva, aj keď je iste aj mnoho dobrých a svetlých momentov.

USA – jediná superveľmoc na svete

Washington akoby bol vzniknutou situáciou zaskočený a zhruba do polovice 90. rokov sa v mnohých ohľadoch správal realisticky i racionálne ako jediná superveľmoc a zodpovedný aktér, ktorý chce zaujať pozíciu hegemóna svetovej politiky. Dokonca v prípade Iraku vzorovo rešpektoval rozhodnutie BR OSN a dodržiaval medzinárodné právo. Hoci situácia to umožňovala, na Bagdad nezaútočil, ani sa inou násilnou cestou nepokúsil zvrhnúť diktátora S. Husajna, čo neskôr rôzne kruhy „jastrabov“ v USA i v ich spojeneckých štátoch kritizovali.

Avšak od začiatku zmenených podmienok svetovej politiky po rozpade bipolarity USA uskutočňovali aj mnohé kontroverzné a paradoxné kroky a činy, ktoré boli nekonzistentné a ich pozíciu oslabovali. Začalo sa to nekritickou až iracionálnou podporou kruhov, ktoré sa hlásili k Washingtonu a boli voči nemu lojálne až servilné. Rýchlo došlo k zmene postoja k juhoslovanskej kríze, k tlaku na atlantickú integráciu bývalých socialistických štátov v strednej a juhovýchodnej Európe, spojenú s rozširovaním NATO (to k čomu slúži NATO pre USA, ukazuje súčasná ukrajinská kríza, ktorá už prerástla do vojny o Ukrajinu – či už ju nazveme občianskou, hybridnou, mediálnou či aj ináč). Problémy Blízkeho východu sa posudzovali príliš utilitaristicky a jednostranne. Poklesol záujem o dianie najmä v Afrike, ale aj v iných regiónoch, kde v predchádzajúcich desaťročiach Washington súperil a viedol aj „zástupné“ vojny s „moskovským“ blokom.

USA sa cítili víťazom a zdalo sa, že najmä vojensky a politicky sa nikoho a ničoho príliš nebáli. Až bezhlavo však začali ekonomicky tlačiť na privatizáciu, dereguláciu a liberalizáciu, Viedlo to k vytváraniu nátlakových síl (skupín) v rôznych oblastiach spoločenského života, ktoré presadzovali záujmy Washingtonu v štátoch, ktoré neskôr dostali pomenovanie tranzitívne.

Asi prvé varovanie znamenala udalosť známa ako bitka o Mogadišo v októbri 1993. Washington v rámci mierovej misie doslova poľoval na niektorých somálskych vodcov, čo bol nad rámec jej kompetencií. Po smrti svojich 18 vojakov a v situácii, keď ďalších museli zachraňovať malajzijské a pakistanské jednotky OSN, kontingent USA zo síl OSN v Somálsku stiahol. Dva väčšie zlomy nastali ku koncu druhého prezidentského obdobia B. Clintona.

Zlomy v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA v 90. rokoch

Prvým zlomom bol Zákon o oslobodení Iraku (Iraq Liberation Act) z 31. októbra 1998, na základe ktorého sa zbavenie moci S. Husajna stalo oficiálnym cieľom politiky USA. Druhý zlom prestavovalo bombardovanie NATO „malej“ Juhoslávie v marci až júni 1999, ktorým sa mal Belehrad donútiť, aby prijal podmienky nevýhodnej a medzinárodnoprávne nejasnej mierovej dohody z Rambouillet. K začiatku bombardovania „malej“ Juhoslávie sa viaže aj tzv. atlantický obrat predsedu vlády RF J. M. Primakova, ktorý letel na návštevu do USA. Po tom, ako dostal správu o bombardovaní, sa rozhodol na návštevu do Washingtonu neletieť a posádke lietadla prikázal obrátiť sa a vrátiť do Moskvy. 

Ekonomicky sa éra prezidenta B. Clintona hodnotila ako úspešná. Zatiaľ neobjasnený je však fakt, že k jej koncu došlo po desať rokov trvajúcom poklese vojenských výdavkov vo svete k ich nárastu, ktorý sa najviac prejavil v Spojených štátoch.

V bezpečnostnej a zahraničnej politike sa ukázalo, že sa podcenili viaceré momenty, ale trpké ovocie začali prinášali aj procesy, ktoré USA praktizovali v minulosti. Najzložitejšie bolo asi to, že USA vzhľadom na svoj vojenský a ekonomický ale aj politický a kultúrny potenciál (vplyv vo svete) stratili obraz nepriateľa a nikto ich vlastne skutočne nemôže ohroziť. Zdanlivo na pomoc prišiel S. Huntington s prácou o Zrážke civilizácií, kde sa načrtli obrazy troch  potenciálnych protivníkov USA. Vychádzalo sa pri tom zo zjednodušujúceho pohľadu na odlišnosť hodnôt v civilizáciách založených na nábožensky podmienenej islamskej, konfuciánskej a ortodoxnej kultúre od západnej civilizácie. Ku kultúrnemu rozdielu sa pridal politický a ekonomický náboj.

Ak za nimi budeme hľadať základných aktérov medzinárodných vzťahov – štáty, v prípade islamskej civilizácie pôjde až o desiatky rôzne veľkých, silných a bohatých štátov v páse od západného pobrežia severnej Afriky cez Blízky východ, Strednú Áziu až po ostrovy v juhovýchodnej Ázii, bez toho, aby bol medzi nimi nejaký „vodcovský“ štát, aj keď o pozíciu regionálnej veľmoci sa uchádza viacero hráčov.

Problém s islamskou civilizáciou však spočíval v čomsi, o čom S. Huntington mlčal. Ešte v rámci boja so svetovým socializmom dospela časť washingtonských špecialistov k záveru, že prekonať moc a vplyv svetských režimov v islamských (najmä arabských) štátoch, z ktorých viaceré sa prikláňali k Moskve a vytvárali aj rôzne varianty arabského či islamského socializmu, možno len tým, že sa posilnia náboženské sily v nich. Najvhodnejšie na tento účel sa zdali radikálne, fundamentalistické kruhy.

Vyvrcholením tejto línie sa stala podpora mudžahedínov v Afganistane v boji proti invázii ZSSR. Založenie al-Káidy sa všeobecne považuje za dielo CIA. Po odchode sovietskych vojsk z Afganistanu mnohí bojovníci našli ešte väčšieho nepriateľa v USA. Proti Washingtonu sa obrátila aj časť radikálnych, fundamentalistických kruhov. Okrem toho sa USA nepodarilo ani prostredníctvom silnej podpory Iraku vo vojne proti Iránu poraziť túto časť islamského radikalizmu. S narastajúcimi sociálno-ekonomickými problémami, ktoré prinášala globalizácia na spôsob USA, sa čoraz väčšia časť islamských štátov (obyvateľstva) stavala k Spojeným štátom odmietavo až nepriateľsky, no reálne ich hegemóniu ohroziť nemohla.

V dvoch ďalších civilizáciách sa však postupne sformovali sily, ktoré sa v dlhodobom vývoji stali schopnými prekaziť hegemonistické plány Washingtonu. Vo svetovej politike sa s ambíciami konfuciánskej civilizácie s dominanciou Číny ani ortodoxnej (pravoslávnej) civilizácie Ruska v 90. rokoch ešte príliš nepočítalo. Avšak už v nasledujúcom desaťročí sa to zmenilo.

Problém absencie vonkajšieho nepriateľa pre Spojené štáty mal aj vonkajšiu – zahraničnopolitickú – stránku. V unipolárnom svete sa ťažko zdôvodňuje potreba byť na čele síl bojujúcich nie za niečo, ale predovšetkým proti niekomu. Aj fakt, že USA boli jedinou superveľmocou, u ktorej hľadala podporu, pomoc i spravodlivosť väčšina štátov na svete, mal tienistú stránku – vyriešenie rôznych kríz a konfliktov, vyvolaných často protichodnými silami (neraz aj za účasti samotného Washingtonu) a faktormi na jedinom mieste a to ešte aj prokurátorom, sudcom i vykonávateľom trestu v jednom aktérovi, je nemožné.

Úpadok sily a vplyvu USA vo svete i dôvery v nich

A tak dôvera vo Washington upadala – plazivo, postupne. Rozplýval sa nielen americký sen, ale sa strácala aj možnosť zaujať pozíciu hegemóna. Neúspechom sa skončil neokonzervatívny projekt nového amerického storočia (Project for the New American Century)

Objavil sa nejasný pojem viazanej (limitovanej, ohraničenej) hegemónie. Poukazuje sa v ňom najmä na to, že svetové vodcovstvo USA upadá a skôr či neskôr sa skončí. Spojené štáty síce nie sú schopné ovládať svet úplne a vo všetkom, ale zatiaľ mu stále dominujú a ešte dlho budú. Kdesi v pozadí znie – nehádžte Washingtonu polená pod nohy, lebo, keď sa skončí jeho dominancia vo svete, bude len horšie, nastanú veľký chaos a anarchia, ktoré nikto nezvládne, neskrotí.

Po nástupe G. Busha ml. do kresla prezidenta USA získali v jeho zahraničnej a bezpečnostnej politike rozhodujúci vplyv neokonzervatívci, ktorí chceli silou pozdvihnúť upadajúcu pozíciu Washingtonu v komplikujúcich sa medzinárodných vzťahoch. Ako blesk z čistého neba zapôsobil 11. september 2001. Dodnes sa nezodpovedali všetky otázky, ktoré sa vo vzťahu k tejto mimoriadne špecifickej udalosti v dejinách USA, ale aj v medzinárodných vzťahoch kladú, no Washington sa zrazu opäť ocitol v situácii, keď s ním vyjadrili solidaritu i ochotu podporiť ho a pomôcť mu nielen jeho spojenci a štáty lojálne k nemu. A ako pred 10 rokmi (v prípade anexie Kuvajtu Irakom) takmer celé medzinárodné spoločenstvo teroristické útoky odsúdilo. USA sú znovu „neformálnym“ vodcom sveta (možno len demokratického, dobrého, slobodného?), ale proti zlému a nebezpečnému aktérovi medzinárodných vzťahov sú nespochybniteľne povolané viesť celosvetovú akciu.

Biely dom po krátkom čase váhania vyhlásil globálnu vojnu terorizmu známu aj pod skratkou GWOT (Global War on Terrorism). Rozhodovanie, čo urobiť, iste nebolo jednoduché, ale opäť sa raz potvrdilo to, čo povedal W. Churchill o Američanoch: vždy sa na nich dá spoľahnúť, že urobia správnu vec – ale až po tom, ako skúsia všetko ostatné. A tak B. Obama niekoľko dní po nástupe do funkcie prezidenta USA túto „vojnu“ zrušil – ale len pojmovo – a nahradil ju pomenovaním špeciálne operácie v zahraničí, ktoré je predsa len menej agresívne a je aj politicky marketingovo prijateľnejšie.

Vďaka G. Bushovi ml. sa začala strastiplná anabáza vojen a ozbrojeného násilia v 21. storočí v Afganistane a Iraku. Ak v roku 1991 svet takmer unisono podporoval USA na čele medzinárodnej koalície vo vojne proti Iraku, v roku 2003 bola odpoveďou medzinárodného spoločenstva najväčšia vlna protivojnových protestov vo svete od čias vietnamskej vojny USA. Rozdielnosť pohľadov na vojnu proti Iraku v roku 2003 viedla zatiaľ aj k najväčšej roztržke západných spojencov, ktorá otriasla aj ich vojensko-politickým jadrom – NATO.

Zahraničná politika Washingtonu si z toho zdanlivo ťažkú hlavu nerobila. Pristúpila k línii, ktorá dostala názov unilateralizmus, zjednodušene povedané, jednostrannosť. Vždy nájdeme dosť štátov, ktoré nás v danej situácii podporia, pôjdu s nami. Pre viazanú hegemóniu to stačí.

Iracká vojna je však spojená aj s morálnym úpadkom USA – odhalením využívania otvorenej lži pri vystupovaní Washingtonu na medzinárodnej scéne. Zbrane hromadného ničenia, ktoré boli hlavným dôvodom na útok proti Bagdadu, sa nenašli. Nedokázalo sa ani spojenie S. Husajna s al-Káidou. Ešteže tu bol Iraq Liberation Act. A tu kdesi sa začína definitívny koniec možnosti USA stať sa hegemónom svetovej politiky v 21. storočí.

B. Obama v línii neokonzervatívnej bezpečnostnej politiky G. Busha bez unilaterálneho šatu pokračoval cez Líbyu a doviedol ju až k súčasným akciám proti Islamskému štátu, ktorý bombardujú na území Iraku i Sýrie. USA vojensky zasiahli okrem už spomínaných štátov aj v Jemene, Somálsku a Pakistane. Išlo najmä o použitie bezpilotných lietadiel, ale aj o zabitie U. bin Ladina v Pakistane.

Tieto a ďalšie vojenské akcie sa premietli aj do enormného nárastu vojenských výdavkov, ktorý sa skončil až v roku 2011, kedy sa prestali zvyšovať, ale zatiaľ klesajú len nepatrne – v USA tentoraz viac ako v celosvetovom súhrne. Opäť zatiaľ nemáme odpoveď na otázku, či kolosálne výdavky na zbrojenie sa nepodieľali aj na vzniku veľkej – štrukturálnej, systémovej – krízy USA v roku 2008, ktorá sa rozšírila do mnohých ďalších štátov a dodnes nie je prekonaná.

Vzostup Ruska a Číny vo svetovej politike 21. storočia

Trajektória vzostupu RF a ČĽR vo svetovej politike má síce niektoré zhodné črty, ale v mnohých smeroch sa odlišuje. Moskva a Peking majú záujem na dobrom susedstve i na poriadku a stabilite v regiónoch, ktoré s nimi susedia. Z iných východísk, ale v zhode, dospeli aj k záveru o potrebe vytvorenia multipolárneho usporiadania moci vo svetovej politike. Presadzovaniu ich predstáv napomáha aj zoskupenie BRICS. 

K zblíženiu RF a ČĽR prispela aj nekonzistentnosť a jednostrannosť spojená s prvkami iracionality až spupnosti v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA. Bodom obratu, ktorý prinútil Moskvu a Peking zamyslieť sa nad potrebou zmeny spôsobov riešenia problémov medzinárodných vzťahov, sa stalo zneužitie bezletovej zóny vyhlásenej RB OSN nad Líbyou na jeseň roku 2011 USA a ich spojencami.

V nasledujúcich rokoch už Moskva a Peking v BR OSN nedopustili prijatie rezolúcie, ktorá by vychádzala z jednostranného pohľadu Washingtonu a jeho spojencov a umožňovala zasahovanie do vnútorných záležitostí suverénnych štátov vrátane možnosti vojenského útoku proti nim. V septembri 2013 sa prvýkrát od rozpadu bipolarity USA nepodarilo uskutočniť vojenskú operáciu proti štátu, ktorý chceli na základe svojej predstavy „potrestať“. Vďaka pružnosti a rozhodnosti moskovskej diplomacie sa vojenský útok na Sýriu nekonal. Pre úplnosť však dodáme, že od tohto útoku prezidenta B. Obamu odradzovala aj časť vplyvných bezpečnostných kruhov, najmä v ozbrojených silách a spravodajských službách.

Ďalším kritickým miestom a bodom zlomu sa stala ukrajinská kríza, ktorá je ešte stále mimoriadne horúca. Niekedy sa objavujú aj rôzne úvahy konšpiračného charakteru, že za udalosťami na Ukrajine je aj snaha Washingtonu vrátiť Moskve to, čo mu „vykonala“ v prípade Sýrie.

Politický symbolizmus návratu Krymu do Ruska

Ak by sme dlhšie zostali pri dnes obľúbenej mystike symbolov v politike, ktorá sa masívne  zneužíva, tak môžeme uvidieť symbolický význam histórie Krymu pre Rusko. Pričlenenie Krymu k RF aj napriek jeho medzinárodnoprávnej protirečivosti predstavuje tiež jeden z medzníkov vo vývoji svetovej politiky posledných desaťročí, ktorý sa dá spojiť aj s líniou „od Jalty k Malte a potom kade“. Možno aj preto, lebo Jalta sa nachádza na Kryme.

Bez dlhého zdôvodňovania dodáme, že rázne využitie situácie, ktorá vznikla v dôsledku ukrajinskej krízy podporovanej zasahovaním Západu, ukázalo odhodlanie Moskvy tvrdo a jednoznačne brániť svoje záujmy. Vzniklo celkom iné riešenie problému, než boli tie, ktoré sa považovali za jedine prijateľné práve po stretnutí na Malte. Stav po pričlenení/anexii Krymu má však pre Rusko nielen symbolický význam, ale ide aj o krok prispievajúci k rastu medzinárodného (globálneho) sebavedomia Moskvy.

Ak uveríme tomu, čo do omrzenia opakujú západné politické kruhy a médiá a preberajú aj ich slovenskí poklonkovači, že na Kryme došlo k vojenskej agresii, ktorá patrí k takmer najväčším v 21. storočí, možno sa ich opýtať na to, ako hodnotia postup USA a ich spojencov pri „zaisťovaní“ bezletovej zóny v Líbyi?

Na Kryme nepadol ani jeden výstrel ruského vojaka, policajta či príslušníka spravodajských služieb na ich ukrajinských kolegov. Nič také nebolo dosiaľ oficiálne zverejnené, aj keď napätie sa jeden čas na Kryme dalo obrazne povedané takmer krájať.

Porušenie bezletovej zóny, ktorej cieľ by mal byť jednoznačný a zrozumiteľný aj začínajúcemu pomocníkovi leteckého mechanika, podľa vysoko morálnych, v záujme dobra vystupujúcich analytikov či iných expertov západných médií, mimovládnych organizácií a pod. však agresiou nemôže byť, lebo viedol k pádu „tyrana – diktátora“. A to, že pritom zahynulo mnoho nevinných obetí – nebuďte útlocitní – je len daň za to, že väčšina ľudia nechápe vznešenosť ideálov USA a NATO.

Podobne aj prekreslenie máp na Balkáne, ktoré sa začalo po bombardovaní „malej“ Juhoslávie, bolo nevyhnutné. Tomu, že Oslobodzovacia armáda Kosova (UÇK) sa behom jednej zimy zmenila z teroristickej organizácie na aktéra, ktorého bolo treba brániť pred zlými Srbmi na čele s Miloševičom, nerozumejú len tí, ktorí nechápu, aký má byť svet pod dominanciou jedinej superveľmoci, ktorý vznikol „po Malte“.

Islamský štát a zlyhanie Washingtonu na Blízkom východe

V lete tohto roku prepukol nový konflikt na Blízkom východe. Jeho hlavným aktérom sa stala teroristická organizácia, ktorá od roku 2006 niekoľkokrát zmenila svoj názov. Pôvodne išlo o Islamský štát Iraku. Neskôr sa premenoval na Islamský štát Iraku a Levanty a dnes sa označuje už len jednoducho za Islamský štát, ktorý chce vytvoriť nový Kalifát.

Vedú sa diskusie, do akej miery je táto organizácia produktom pomerov, ktoré USA a ich spojenci vytvorili vojnou v Iraku v roku 2003 ako aj postojom k riešeniu sýrskej krízy. Ťažko vysvetliteľné najmä pre tých, ktorí nie sú stúpencami sveta à la USA, prečo sa naraz táto organizácia stane jednou z troch najväčších hrozieb pre Washington (popri RF a epidémii eboly).

Pritom ešte pred rokom, hoci Islamský štát Iraku a Levanty pôsobil na území Sýrie a bojoval proti režimu B. Asáda, sa charakterizoval len ako jedna z mnohých teroristických organizácií na Blízkom východe, ktorá mala napojenie aj na al-Káidu. Znovu vzniká otázka – dokážu USA svojou politikou bombardovania túto organizáciu poraziť? To čo, pozná svet z Afganistanu, Iraku a Líbye, žiaľ, nedáva ani najmenšiu nádej na to, že k tomu dôjde.

Skeptici však už uvažujú aj o tom, či Washington, tým že ohlasuje, že boj s Islamským štátom bude dlhý, nemá v úmysle vytvoriť v tomto regióne niečo na spôsob zamrznutého konfliktu, kde sa bude môcť angažovať a zdôvodňovať tým aj svoju vojenskú prítomnosť.

Podobne sa dá uvažovať aj o vojne v Afganistane, ktorá je najdlhšou vojnu v histórii USA. Napriek rôznym vyhláseniam o odchode z Afganistanu tam zostáva okolo desaťtisíc vojakov USA, ktorí iste nebudú mať na starosti len výcvik afganských bezpečnostných síl.

Ešte raz o symboloch a politickom marketingu USA

V záujme toho, aby Washington dodal svojmu úsiliu globálny význam, mediálne vypúšťa nové heslá politicko-marketingového charakteru, ktoré majú výrazný symbolický charakter. Spočíva najmä vo svojráznom určovaní toho, čo je dobré a čo zlé.

Na začiatku storočia sa vyfabrikovala os zla. Išlo o ostrakizáciu štátov, ktoré sa neraz bez primeraných dôkazov obviňovali zo snahy získať zbrane hromadného ničenia, podpory medzinárodného terorizmu a pod. Jeden čas sa dokonca tieto štáty pomenovávali prívlastkom, ktorý sa do slovenčiny bežne prekladal ako „darebácky“.

Na os zla sa zaradili najprv Irak, Irán a Kórejská ľudovodemokratická republika. Neskôr sa k nim pridali aj Kuba, Líbya a Sýria. Opäť len na doplnenie uvedieme postoj medzinárodného spoločenstva k jednému z týchto štátov – Kube. 28. októbra 2014 Valné zhromaždenie OSN už po dvadsiaty tretí raz odsúdilo desaťročia trvajúce ekonomické embargo USA voči Kube. Za rezolúciu „Nevyhnutnosť ukončenia ekonomického, obchodného a finančného embarga Spojených štátov amerických voči Kube“ hlasovalo zo 193 členov OSN 188. Proti boli len USA a Izrael a zdržali sa tri malé tichooceánske štáty.

Ďalším spôsobom hodnotenia, ktorý Washington uplatňuje voči iným štátom, je to, čo sa mediálno-politicky označuje za dvojaký meter. Kto Spojené štáty a poslúcha a vychádza im v ústrety, je dobrý, podporuje sa a kto sa správa ináč, je zlý a musí počítať s následkami. A tak sa objavujú rôzne sankcie, embargá, pozastavenia členstva v medzinárodných organizáciách, vylúčenie z rôznych foriem rozvojovej pomoci a pod., ktorých medzinárodnoprávna legimita je spravidla pochybná.

Výrok „je to darebák, ale náš“, sa viaže k začiatkom bipolarity a pripisuje sa prezidentovi USA H. Trumanovi. Od rozpadu bipolarity bude už 25 rokov, ale tento princíp vo vzťahu Washingtonu k politikom a silám v rôznym častiach sveta pretrváva naďalej. Čo je v jednom prípade terorizmom, sa v inom prípade označuje za boj za demokraciu a slobodu, čo je v jednom prípade neprípustný nátlak, je v druhom prípade poskytnutie priestoru pre vlastnú voľbu a rozhodnutie.

Ďalším smerom sa stali farebné revolúcie. Ich presné vymenovanie by bolo diskutabilné, napr. aj preto, či medzi ne zaradiť aj udalosti označené za „arabskú jar“, ale aj kvôli iným údajom a záverom. Možno však súhrnne povedať, že v žiadnom zo štátov, ktoré „postihla“ ktorákoľvek podoba farebnej revolúcie, nedošlo ani k sociálno-ekonomickému rastu, tobôž rozvoju, ani k politickej či bezpečnostnej stabilite.

A tak celé úsilie USA o získanie statusu hegemóna v medzinárodných vzťahov na začiatku 21. storočia namiesto toho, aby zabránilo celosvetovému chaosu a anarchii, vyúsťuje do opačného trendu, do politiky „organizovaného chaosu“. Ale nemýľme sa. Chaos sa „organizuje“ nie preto, aby sa tým zabránilo ešte väčšiemu neporiadku a anarchii. Táto politika sa uskutočňuje v záujme toho, aby sa v tomto priestore oslabili potenciálni protivníci USA, ktorí čoraz viac oslabujú jeho „vodcovskú“ – dominantnú – pozíciu vo svetovej politike.

Nie je div, že organizovaný chaos, vojny a ozbrojené konflikty, politické a ekonomické zasahovanie do vnútorných záležitostí iných štátov, farebné revolúcie a ďalšie podobné aktivity USA sú najmä v blízkosti RF, ČĽR a v niektorých prípadoch, žiaľ, aj EÚ. Všetci títo aktéri svetovej politiky musia venovať časť svojich síl – politických, ekonomických, vojenských i iných tomu, aby zabránili preniknutiu následkov chaosu a nestability na svoje teritórium.

Iný – multipolárny – svet je nielen možný, ale aj potrebný

O tým, čo sa údajne povedalo na Malte 1989, je mnoho nejasností, ale aj manipulácie. Vo vzťahu k vývoju sveta v poslednom štvrťstoročí sa nám predkladá hypertrofovaná realita – upravovaná, zahmlievaná, presýtená protichodnými informáciami, cenzurovaná viac majiteľmi médií ako politicky. Čomu vlastne môžeme veriť?

A do toho všetkého sa miešajú aj mnohé konšpiračné teórie. Okrem obľúbenej témy celosvetového sprisahania tajných služieb vidia za tým, čo sa stalo, aj pôsobenie tajných spoločností či nejakých skrytých síl. Logika však núti zamyslieť sa nad tým, prečo by mali mať tajné spoločnosti či skrývajúce sa sily záujem na tom, aby sa o nich dozvedela verejnosť? Čo je raz verejne, všeobecne známe, nie je už tajné ani skryté.

Kdesi v pozadí týchto verejno-tajných konšpirácií sa skrýva zjavný zámer. Hovorte si, čo chcete, robte si, čo chcete, aj tak o tom, čo sa deje, rozhodujeme my, ktorí sa na váš úkor vždy dohodneme a rozdelíme si svet.

A tak tí, ktorí týmto rečiam veria a berú ich vážne, sa stavajú do pozície fatalistov. Treba však dodať, že vzhľadom na zložitosť a mnohorozmernosť procesov svetovej politiky nikdy nič nemôže vyjsť presne tak, ako to chce jedna sila, skupina, osobnosť. Bezpochyby tí, čo sú bohatší, silnejší a vplyvnejší, vždy narážajú na vlastnú ohraničenosť, ale aj na hranice iných aktérov svetovej politiky. A výsledkom je niečo ako vektor vo fyzike, pričom nemá takú jasne vypočítateľnú hodnotu, lebo osí, ktorí ju vytvárajú. je viac.

A aby sme nezabudli – teda kade po Malte?

Žiaľ, v posledných mesiacoch sa úsilia o vlastnú víziu a líniu vo svetovej politike čoraz viac vzdáva EÚ. Dostáva sa do najväčšieho vleku na chvoste USA a NATO od čias svojho vzniku. Ale projekt EÚ bol iný, ako to, k čomu ju dnes tlačia USA a NATO. Treba sa spamätať a prejsť znovu k vlastnej politike, aj keď to nie jednoduché. V prvom rade sa treba rázne postaviť proti TTIP, ktorý EÚ zaženie do kúta svetovej politiky.

V každom prípade aj EÚ musí ísť smerom k multipolarite, k svetu, kde je viac riešení problémov, k svetu, v ktorom sa pokúsi dohodou a spoluprácou prekonať to, čo sa tu nahromadilo nielen v poslednom štvrťstoročí, ale aj dávno pred ním.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Foto: David Valdez (1949-) / Creative Commons
Zdroj: George Bush Library, Series: George H. W. Bush Presidential Photographs, compiled 01/20/1989 - 01/20/1993. U.S. National Archives and Records Administration, NAIL Control Number: NLB-WHPC-A-P8488(18)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
03. december 2014, 23:10

Zaujímavé pohľady na dnes už historické udalosti. Dovolím si však o nich trocha polemizovať, či ich doplniť.

Citujem : „Washington akoby bol vzniknutou situáciou zaskočený a zhruba do polovice 90. rokov sa v mnohých ohľadoch správal realisticky i racionálne ako jediná superveľmoc a zodpovedný aktér ..“

Neviem nakoľko sa Washington cítil zaskočený údalosťami 90 rokov, ale práve z pohľadu na obdobie, ktoré je predmetom hodnotenia Washington, teda USA nespočetnekrát dali na javo svoju egoistickú zvôlu a nadradenosť, s neustálim bojom proti hlavnému protivníkovi v bipolárnom rozdelení sveta – ZSSR.

Už pred Jaltskou konferenciou a aj na nej Stalin prejavoval nedôveru k svojím „spojencom“. A mohli by sme začať jednotlivými akciami demonštrujúcu silu a jedinečnosť USA. Zhodenie atomovej bomby na Hirošimu bol akt vojenskej stratégie, alebo demonštrácia sily ? Zakrátko bola postavená „železná opona“, ktorou neboli drôtené zátarasy, ako dnes to mnohí chápu, tú postavil západ postupným zavádzaním blokád, ktoré uplatňuje dodnes a pomenovanie jej dal Winston Chrchill. V roku 1947 vnikla CIA – špionážna agentúra špeciálne zameraná na „ľudské zdroje“.

Do jej služieb sa dal aj Jozef Swiatlo, pracovník poľskej kontrarozviedky a aj vďaka jeho pričineniu CIA zaznamenala úspešnú akciu v podobe hrdelných procesov v Maďarsku, Poľsku a Československu. Táto agentúra za svojho pôsobenia vykonala množstvo akcií v rôznych častiach sveta, ktoré možno jednoznačne označiť ako teroristické a agentúru ako štátnu teroristickú organizáciu. Z priestorových dôvodov nechcem ich akcie rozvádzať, nakoniec dajú sa na Internete konkrétne vyhľadať. V tomto „duchu“ sa odvíjali aj vzťahy počas celého obdobia až do 90-tich rokov, i keď zdánlivo vo vyváženom ovzduší a vzájomnom rešpektovaní síl. Že USA naďalej uplatňovali svoj vojenský nátlak ( nie vždy v otvorenej forme, mali tu CIA ), niekoľko príkladov – Kongo, Belize, Chile, Irán …

Z tohto pohľadu, neviem pochopiť Gorbačova ako toto všetko mohol nevidieť. Možno to aj videl, ale zrejme neočákal takú zradu zvnútra. Bez tej by k údalostiam 90-tych rokov nedošlo. Štruktúry komunistických strán boli, zrejme nie len v Československu, prelezené karieristami túžiacimi po moci a zrejme aj dopované „západnými humanitnými agentúrami“, viď Havel, dosť početnými aby vykonali prevrat. Takže stretnutie na Malte mám len za takú selánku, aby bolo o čom písať.

Pokračovaním úsilia USA je PNAC (Project for New America Century ) udržať a posíliť hegenomne postavenie USA ako jedinej svetovej veľmoci. Tak ja v ich snažení až tak nejaký zlomový bod nevidím. V podstate je to stále o tom istom – suverénne rozhodovať a vytvárať obraz sveta podľa vlastných predstáv. Je len pochopiteľné, že takýto postoj vyvoláva odpor. USA sa snažia cez ekonomiku vytvárať vazalské putá, čo sa im vzhľadom na doterajšie postavenie dolára ako svetového platidla stále ešte darí. Stále balancovanie na hrane krízy a množiace sa vojnové konflikty môžu byť spúšťačom pre celosvetovú katastrófu.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
04. december 2014, 13:19

Výborne! Niet čo dodať.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama