Reklama
Reklama

Odišiel
Peter Valček

Počet zobrazení: 2395

Ďalší stĺpček ani esej už Peter Valček do Slova nenapíše. Včera večer, 9. januára jeho brat Miroslav zverejnil na Facebooku parte, ktoré oznamuje, že Doc. PhDr. Peter Valček, CSc., zomrel 5. januára 2019 vo veku nedožitých 64 rokov.

Jeho vedeckú, pedagogickú, literárnu a inú činnosť hodnotili a zhodnotia tí, ktorým to prislúcha. Mne sa patrí vyjadriť k nemu ako k spolupracovníkovi Slova. Aj keď sporadicky písal do Slova už predtým, naša pravidelná spolupráca sa začala pred piatimi rokmi. Jedného dňa mi Peter zavolal, či by sme sa mohli porozprávať, rád by využil svoje novinárske i pedagogické skúsenosti. Na tom stretnutí ma potešil hneď na úvod – pretože jeho prvá otázka bola, ako by mi mohol pomôcť. Nečakal výhody, nepýtal sa na honoráre, a tak sme v priateľskom duchu prebrali situáciu, v akej sa nachádzame. Reči o nezávislosti a podobne sme ani nemuseli riešiť, keďže žijeme naozaj len na báze dobrovoľnosti. Dostal som prísľub, že bude písať stĺpčeky, ku ktorým neskôr pridal eseje. Podieľal sa na vytvorení hlavičiek stálych spolupracovníkov, ako aj na úvodnej ilustrácii na Facebookovej stránke Slova. Keď sa mu na stránke niečo nezdalo, napísal či zavolal. Bol taká istota novinárskeho priateľstva, ktorej už inde niet. 
Česť jeho pamiatke!

Posledná rozlúčka so zosnulým bude dňa 16. 1. 2019 o 14.00 hod. na Obecnom cintoríne v Ivanke pri Dunaji.

peter_valcek_parte.jpg


Posledný stĺpček Tradícia odporu, ktorý sme uverejnili 14. októbra 2018, by mohol pokojne vyjsť ako aktualita k súčasným debatám o Najväčšom Slovákovi.


Tradícia odporu

 

Je naivné, až infantilné, myslieť si, že národ, ktorý neubráni svoje hranice (radšej politicky než vojensky, pravda, dakedy nepriateľ nedá na výber), je vlastne hlúpe myslieť si, že takýto národ bude mať naďalej možnosť existovať. Slovensko vstúpilo do Európskej únie v bezvedomí. Maastrichtská zmluva má cca 3 000 strán a nepoznám nikoho, kto by ju preštudoval celú. Je to dôležité. Napríklad európske dotácie sa tvária ako dar, ale sú to úvery na vysoký úrok. Budú ich splácať ešte naši pra-pra-vnuci. Preto je brexit už po niekoľkých rokoch členstva Veľkej Británie stále neúspešný. Nemajú na to prachy. ––– Počnúc protihabsburským košickým povstaním Štefana Bočkára (habsburský protikráľ – 1557 – 1606), aristokratického Slováka, narodeného v rumunskej Kluži (Cluj), začal sa boj o suverenitu Slovenska. V tom čase vnímaného ako Felvidék, Horný Okres Uhorska so špecifickým neuhorským obyvateľstvom; aj keď podľa jedného môjho veľmi vzdelaného priateľa, dodnes sme všetci Uhri… Pre Maďarov je Bočkár (teda remeselník, ktorý vyrába sudy) Bocskai alebo novšie Bocskay. Základ priezviska je však slovanský. V maďarčine bočkai ani bočkay nemajú nijaký etymologický ekvivalent. Nuž a to je ten bod zlomu. Ak poprieme vlastné legislatívne kompetencie – čo sme, žiaľ, urobili prijatím Maastrichtskej zmluvy, budeme jedného dňa (ako dnes Británia) musieť politicky bojovať za vyslobodenie. Ak poprieme vlastnú slovenskosť, bude po nás veta. Vieme si to predstaviť? Nuž, áno, už tu to raz bolo. Okolo roku 1904 bol ministrom školstva gróf Apponyi a presadil zákon, podľa ktorého používanie slovenčiny vo verejnom priestore je trestný čin. Ak si niekto myslí, že podobná situácia sa nemôže zopakovať, potom, amen, nepoučil sa z histórie ani máličko.

Kurucký vojenský zbeh Juraj Jánošík, neochotný bojovať vo vojne, ktorá nebola jeho, vydal sa po prepustení z väzenia v bytčianskej pevnosti kauzálne logickou novou dobrodružnou cestou tzv. zbojníka. Ale jeho aktivity mali v rozvrátenom Rakúsku 17. – 18. storočia aj politický rozmer. Preto dobovej uhorskej vrchnosti tak záležalo na jeho zatknutí a následnej poprave na základe falošných dôkazov o lúpežnej vražde terchovského farára, s ktorou Jánošík nemal nič spoločné. Pôsobila tu však aj konšpiračná obava, že z nazbíjaného majetku by mohol postaviť armádu, ktorou by podporil habsburské snahy o zachovanie celistvosti ríše. Povedzme, možno aj za určité ústupky Viedne smerom k hornouhorskej, t. j. slovenskej, budúcej kultúrnej autonómii.

Peštianska vláda si dobre uvedomovala tento politický potenciál na Hornej zemi už v 17. – 18. storočí. – Vo vynikajúcom akademickom životopise Neznámy Jánošík Jozefa Kočiša ( Bratislava: Osveta 1986) na s. 59 – 60 čítame o vyšetrovaní zatknutého zbojníka: „Kým na všetky otázky zástupcu trenčianskej sedrie Jánošík dal konkrétnu, alebo viac-menej presnú odpoveď, celkom inak reagoval na otázky liptovskej sedrie.“ Títo vyšetrovatelia sa totiž „zaujímali najmä o to, aké styky má s rákóciovskými emigrantmi. […] Liptovskej sedrii zamlčal Jánošík svoje styky s rákóciovskými povstalcami po Satmárskom mieri […].“ – Z toho je zrejmé výrazné politikum Jánošíkových aktivít, ba vari až ich dominancia v motivácii voľby zbojníckeho života pred hospodárením na otcovskom poli a nevoľníckou robotou.

Práve toto politikum sa naplno rozvinulo v štúrovskej revolúcii roku 1848. Možno povedať, že v Bočkárovi a Slovákoch, ktorí zostali – ako Jánošík – vojensky, vlastne partizánsky, aktívni aj po porážke druhého rákóciovskéhoho povstania (1703 – 1711 – Juraj II. Rákóci), mali roky meruôsme posilu významných predchodcov a gigantický historický precedens. Aj toto má na mysli Ľudovít Štúr, keď v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (Bratislava 1990) na s. 23 píše: „V tomto storočí, keď sa národy značne pozdvihli vďaka impulzom silne vplývajúceho získaného vzdelania a osvojili si ho, aby sa dôstojne pripojili k ľudstvu, v storočí, ktoré prevzalo záštitu nad nedotknuteľnosťou národov v ich ľudských právach, v storočí, keď vystúpili niektoré takmer stratené národy so svojím národným svojrázom, aby sa ohriali na jeho výslní pod vládou, ktorú sme označili ako pravý výraz 19. storočia, obrátili aj Slováci zo svojich Karpát pohľady k Slnku, čo vyšlo na obzore doby a radostne sa pripojili k duchovnému hnutiu ostatných národov šíreho cisárstva a priložili ruku k dielu tak ako ostatní.“ V kontexte Hurbanovej politickej state z čias revolučného kvasu v Slovenských pohľadoch vidíme zreteľne, že toto nebol – čo i neúspešný – posledný krok emancipácie. Jozef Miloslav Hurban to napísal jasne: „História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, daromná; národ bez vedomostí o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“

Na tomto sebavedomí a svedomí mohol potom stavať svoje grandiózne projekty generál Milan Rastislav Štefánik pred a po roku 1918. – A o pár desaťročí za ním, v časoch mimoriadne zložitých (1938 –1945), Slovenská armáda a ďalší účastníci Slovenského národného povstania z roku 1944. To nie sú len historické udalosti! To sú pevné mravné záväzky nás, dnes žijúcich, voči predkom.

Zradná maastrichtská cesta nás nevedomky (?) vedie do podmienok, ktoré za cenu potu, krvi a utrpenia, už tak dávno (zdalo sa, navždy) vyvrátili heroickí predkovia, často masy našich dedov a pradedov.

Zradná maastrichtská cesta nás nevedomky (?) vedie do podmienok, ktoré za cenu potu, krvi a utrpenia, už tak dávno (zdalo sa, navždy) vyvrátili heroickí predkovia, často masy našich dedov a pradedov.
Priemer: 5 (1 hlas)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama