Reklama
Reklama

Odišiel najlepší televízny riaditeľ...

Počet zobrazení: 3279

Smutná správa sa tentoraz spred prahu letných prázdnin šírila slovenskými dolinami prečudesne placho, utajenejšie ako chýr o jesennom odlete lastovičiek. Jaroslav Hlinický odišiel ticho a nenápadne, lebo si to presne takto želal. Svojim najbližším a nám – najvernejším televíznym kolegom i kamarátom – už posledné dva roky na stretnutiach v Lamači len tak medzi rečou odkazoval, aby sme si pri spomienke na neho radšej vypili a zaspievali. Bridila sa mu predstava, že by jeho život a prácu pred i po pohrebe verejne v oligarchických médiách hlavného finančného prúdu účelovo posudzovali a tendenčne hodnotili nedoukovia, prevracači kabátov či skorumpovaní mediálni ostreľovači. Takí, čo nepracujú s faktami, nepoznajú súvislosti a nechápu zákonitosť príčin s dobovými dôsledkami.

j._hlinicky.jpgCelý život bol Jaro „veselou kopou“, chlapíkom, čo sa vedel smiať, zabávať, no i v práci tvrdo potiahnuť. Bol najväčším a najvýznamnejším mediálnym šéfom slovenskej televíznej a filmovej tvorby. Svojmu mottu „Ostať vždy sám sebou“ bol verný až do konca. Tohtoročného výročia „Nežnej“ sa už, žiaľ, nedožil, hoci práve posledné tri dekády jeho 88-ročnej pozemskej púte mu najviac zamiešali karty. Obstál ľudsky a profesionálne aj v najzložitejších situáciách. Ako silný chlap udávajúci tón. Bol posledným ústredným riaditeľom Československej televízie na Slovensku v ére socializmu a prvým ponovembrovým až do 15. januára 1990. V tej nepokojnej dobe nastupujúceho trhacieho kapitalizmu cifrovaného spoločenským chaosom. A hoci mu novo nastupujúci riaditeľ Roman Kaliský ponúkal spoluprácu, Hlinický ju s nadhľadom a chápaním reality neprijal. No družina nežných revolucionárov okolo Arafata z Mlynskej doliny mu nikdy neodpustila, že ich predbehol a ukázal ich bezvýznamnosť v plnej nahote. Najskôr, keď 22.novembra 1989 odobral preventívne šéfovi Útvaru zvláštnych úloh v televízii a veliteľovi ľudových milícií v plnej zbroji kľúče od zbrojnice, aby sa pochod revolučne naladených študentov k najvyššej budove v ČSSR (medzi ZOO a cintorínom v Slávičom údolí) neskončil zbytočnou tragédiou. O dva dni na to, 24.novembra 1989, keď protagonistom VPN Milanovi Kňažkovi, Jánovi Budajovi, Vladimírovi Ondrušovi, Petrovi Tatárovi, Eugenovi Gindlovi „otvoril“ vysielací priestor a umožnil (skôr ako ústredie ČST v Prahe) odvysielať nielen priamy prenos z novembrového verejného zhromaždenia VPN na Námestí SNP, ale aj naživo vysielať prvé Štúdio dialóg s konfrontačnou debatou zástupcov KSČ s novou politickou silou, zrodenou počas štátneho prevratu. Nepripustil zámienku na vyvolanie nezvratných krokov či fatálnych rozhodnutí, ktoré by sa vymkli spod kontroly. Aj preto mohol byť politický prevrat v socialistickom Československu neskôr Američanmi eufemisticky nazvaný „Nežnou revolúciou“. O tom sa vtedy a ešte ani dlho potom nesmelo ani hovoriť, nieto ešte písať. Porevolučná sloboda mala tiež pevne stanovené mantinely...

Najviac mi utkvelo z tých čias v pamäti stretnutie s ním hneď ráno 16.januára 1990. Osobne sa nám všetkým zo „Zoznamu nežiaducich“ prišiel on, náš riaditeľ, ospravedlniť do redakcie spravodajstva na Nám. SNP, že v noci predtým pod nátlakom a s obmedzením osobnej slobody s ohrozením života „nežnými teroristami“ zoznam podpísal, aby ho odviezli k lekárovi... Mohol hrať kadejaké hry alebo mávnuť rukou a zlomiť nad nami palicu – veď tak to robili vtedy mnohí konjunkturalisti. On bol ale ukutý z pevnejšieho železničiarskeho kovu. 

Zväzácki funkcionári z televízneho Celozávodného výboru SZM v Mlynskej doline s predsedom Pavlom Ruskom, Ľubošom Sirotom, Václavom Mikom, Antonom Mrázkom, Jurajom Takáčom, Františkom Palonderom, Milanom Fričom, Monikou Kozelovou a niekoľkými ďalšími, sa potrebovali vyviniť, jasne deklarovať konformné postoje k budúcim mocipánom. A preto hlavu Slovenskej televízie očierniť a v očiach verejnosti diskvalifikovať. Pavol Rusko podal trestné oznámenie, ktoré Jaroslavovi Hlinickému prinieslo 7 stratených mesiacov vo vyšetrovacej väzbe. Za niekoľko zapožičaných služobných televízorov. Trvalo dlho-predlho, kým súd očistil meno ústredného riaditeľa televízie Hlinického, ktorý – napriek všetkému a všetkým – dokázal v rokoch reálneho socializmu navrátiť na obrazovku zakázaných umelcov. Napríklad slovenských hercov Lasicu so Satinským, českých scenáristov Železného s Grygarom či neskoršiu režisérsku legendu Juraja Jakubiska. A nielen oživiť pôvodnú slovenskú tvorbu, no rozbehnúť koprodukčnú filmovú tvorbu so zahraničnými agentúrami a štúdiami.  

Jaroslav Hlinický sa do Mlynskej doliny vrátil v rokoch 2008 – 2011, keď v Slovenskej televízii pôsobil ako poradca generálneho riaditeľa STV.

Karma nepustí a kruh sa uzavrel. Bývalý ústredný riaditeľ Československej televízie na Slovensku sa nikdy nedočkal oficiálneho spoločenského uznania od ponovembrovej garnitúry.

Napriek tomu si do dnešných dní v televíznom prostredí uchoval povesť najlepšieho riaditeľa.

Prvej verejnej satisfakcie sa dočkal, keď to o ňom v priamom televíznom prenose z osláv 60-teho výročia začiatku televízneho vysielania na Slovensku povedal z pódia SND herec a riaditeľ divadla Aréna Juraj Kukura. A ďalšej od ruky osudu, ktorá priviedla – po troch desaťročiach – za mreže a pred súdnu stolicu Pavla Ruska. A veruže za onakvejšie podozrenia ako za požičanie televízorov...

Jaro však z toho nežil a nenabíjal si tým svoju suverenitu či životný elán. Stretávali sme sa s ním a debatovali v kruhu zaujímavých televizákov z Bratislavy aj z Prahy ročne vždy niekoľkokrát. A mali sme si toho vždy čo povedať. Nielen o televízii a súčasných médiách, nielen o minulosti, no predovšetkým o priateľstve, princípoch, zásadách, záľubách i o budúcnosti. Veď o vnukoch!

Jarko, budeš nám na stretnutiach chýbať, no ostávaš v našich srdciach a spomienkach. My všetci, ktorým si bol oporou, kamarátom, príkladom a najlepším riaditeľom ti pripíjame na pokojný večný odpočinok . A čoskoro si na tvoju pamiatku i spoločne zaspievame tú tvoju obľúbenú...

Česť tvojej pamiatke!

Štefan Nižňanský, posledný generálny riaditeľ STV

Foto: Archív autora
 

j._hlinicky-portret.jpgIng. Jaroslav Hlinický (*27. 4. 1931 v Šuranoch, † 24. 6. 2019 v Bratislave), bol politický činovník ČSM, organizačný pracovník rezortu kultúry a mediálny manažér. Pochádza zo železničiarskej rodiny. Študoval na Obchodnej akadémii a na Fakulte riadenia VŠE. Ústredným riaditeľom ČST v SSR bol v období od 15. 2. 1984 – 10. 1. 1990. Pri výkone vrcholovej riadiacej funkcie uplatnil svoje predchádzajúce skúsenosti riadiaceho pracovníka viacerých vydavateľstiev a z funkcie prvého námestníka Ústredného riaditeľa ČST na Slovensku (1973 až 1980), no predovšetkým z výkonu funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej filmovej tvorby Koliba v rokoch 1980 až 1984. Počas ambiciózneho riaditeľovania Hlinického s manažérskymi prvkami pracovalo v Slovenskej televízii až 4 000 zamestnancov. Bola to plnohodnotná, dobre financovaná, fungujúca televízia. Prioritou bolo rozvíjajúce sa spravodajstvo a aktuálna publicistika i dokumentárna tvorba poplatná vtedajšiemu režimu. Personálne, priestorovo i technicky sa však stabilizovali regionálne štúdiá v Košiciach i v Banskej Bystrici, zaplnili sa dopisovateľské punkty po celom území SSR. Ústredný riaditeľ dokázal v čase reálneho socializmu rozšíriť pôvodnú tvorbu, nákladne modernizovať technické pracoviská, rozbehnúť veľké aj zahraničné koprodukčné projekty ocenené na medzinárodných festivaloch. K najvýraznejším patrili: animovaný detský seriál „Včielka Maja“, trojdielna historická rodinná sága „Tisícročná včela“, seriál „Vojna volov“ a ďalšie.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama