Odišla tragédka
Opustila nás ďalšia významná postava slovenskej hereckej minulosti – Eva Kristínová. Po roku 1989 sa významne angažovala v snahách o samostatnosť Slovenska, spolupracovala s Maticou slovenskou a burcovala k prebudeniu ozajstného vlastenectva od rieky Moravy po Sninu. Pri príležitosti jej úmrtia slovenská televízia záslužne uviedla dva staršie dokumenty s touto umelkyňou, v ktorých rekapitulovala svoj pohnutý občiansky a úspešný umelecký život. Svojimi slovami nepriamo polemizovala s tými, čo sa jej za jej občianske postoje pokúšali nasadiť hlavu nepriateľky Čechov a fanatickej nacionalistky. Veď matku mala Češku a na rozdiel od mnohých najprv ľudákov, potom komunistov a napokon demokratov jej postoje boli vždy konzistentné. Angažovala sa ako mladá dievčina v SNP, prežila väznenia svojho otca v dvoch politicky rozdielnych režimoch a vždy bola hrdá na svoju vlasť a na krásu svojho materinského jazyka, ktorým po dohode jej rodičov bola mäkká slovenčina.
Eva Kristínová vo filme Rysavá jalovica, 1970.
Ako herečka (od roku 1949 angažovaná v Slovenskom národnom divadle) bola výrazným a nevšedným typom. S trochou fantázie by sme ju mohli prirovnať k veľkým tragédkam svetového divadla, akými boli Sarah Bernhardtová či Eleonora Duseová. Jej najvlastnejšou doménou totiž boli veľké úlohy silných hrdiniek svetovej dramatickej spisby, k čomu ju predurčovala sošná postava, nádherný altový a neobyčajne rezonančný tón jej hlasu a istý sklon k patetizácii, ktorý sa potom (najmä od 70. rokov 20. storočia) už u nás „nenosil“. V týchto úlohách dokázala herečka fascinovať publikum, či už išlo o tragicky skúšanú Hikmetovu Mehmen Banu (čo bola prvá úloha, v ktorej som ju zažil), krvilačnú Shakespearovu Lady Macbeth, titulná úloha v Balladyne poľského klasika Juliusza Slowackeho, rovnako ako tragické postavy domácej dramatickej literatúry (nezabudnuteľná Eva v Zacharovej inscenácii Stodolovej Bačovej ženy).
Vedela však okrem „silných“ ženských charakterov presvedčivo kreovať aj postavy trpiacich, životom ťažko skúšaných žien, ako bola Lorcova Adela z Domu Bernardy Alby či Eva v Tajovského Hriechu. V slovenskej klasike (Statky-zmätky, Ženský zákon) krásne znela jej ľubozvučná slovenčina a nerobila jej problémy ani odchodná divadelná poetika Bertolda Brechta (Matka Guráž, Dobrý človek zo Sečuanu). Nemala veľa komických úloh, no v nich sa dokázala dokonale odviazať neporušujúc však hereckú disciplínu (Felice v Goldoniho Štyroch grobianoch alebo pani Pageová v nezabudnuteľnej Zacharovej inscenácii Veselých paničiek z Windsoru). Napokon svoje recitačné danosti uplatnila v interpretácii poézie Jána Smreka (pásmo Básnik a žena) či v programe slovenských ľudových balád. Na rozdiel od filmu, ktorý ju takmer obchádzal, mala za sebou veľa významných úloh v televíznych inscenáciách (Sartrovi Väzni z Altony, historické postavy v Hugovej Marii Tudorovej či Corneilovom Cidovi).
Odišla spomedzi nás 14. júna vo veku nedožitých 92 rokov zanechávajúc nám spomienky na veľkú éru činohry SND, ktorej bola účastníčkou.
