Odloženie volieb v Líbyi
Odloženie parlamentných volieb na poslednú chvíľu – dva dni pred ich konaním, znamená ďalšiu facku, ktorú Líbyjčania uštedrili Západu. Stará ľudová múdrosť hovorí, že kto seje vietor, žne búrku. Dokázal to aj vývoj v Líbyi po bezprecedentnom porušení medzinárodného práva a zneužití bezletovej zóny, vyhlásenej v rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 1973 zo 17. marca 2011 na podporu vzbúrencov proti režimu M. al-Kaddáfího. Rezolúciu navrhli Francúzsko, Libanon a Veľká Británia.
Prečo znovu o Líbyi
Na Slovensku je ešte dosť ľudí, ktorí si pamätajú spoluprácu najmä v 80. rokoch minulého storočia nielen u nás doma, ale aj v Líbyi, kde viacerí pracovali a pôsobili ako poradcovia v rôznych oblastiach. Líbyjčania majú iný naturel ako my a niekedy to viedlo aj k chúlostivým situáciám, pri ktorých boli potrebné pevné nervy a tolerancia.
Líbyjčania sú hrdý národ (či skôr súhrn kmeňov a klanov) i vlastenci. Nezaslúžia si, že už vyše 10 rokov väčšina z nich žije v podmienkach nesmierneho neporiadku a v ťažkej sociálno-ekonomickej situácii, spôsobených politickým i vojenským bojom o moc, ktorý sa rozhorel s podlým západným podporovaním. Hoci príspevok je rozsiahly, nemožno v ňom rozobrať všetky problémy vývoja pokaddáfíovskej Líbye, nehovoriac už o ich detailoch (možno doplniť veľa ďalších udalostí i mien). Zatiaľ to vyzerá nielen ako nekonečný príbeh, ale je aj ako príbeh nesmierne zamotaný. Predvídať jeho vývoj je nemožné.
Chaos v Líbyi neprospieva ani Stredomoriu, ani Európe, lebo ide o jednu z ciest nelegálnych migrantov. To je aj hlavný dôvod, prečo by nám situácia v tomto štáte nemal byť ľahostajná.
Koniec džamahíríje Muammara al-Kaddáfího
Nenávisť Západu, najmä USA, voči M. al-Kaddáfímu, bola neohraničená a miestami prerastala do atavizmu. Všetko sa odvíjalo od toho, že po nekrvavom vojenskom prevrate v septembri 1969 znárodnil zahraničné ropné spoločnosti a vyhnal USA a Veľkú Britániu z vojenských základní v Líbyi. Považujeme za potrebné dodať, že Washingtonu nebola v 90. rokoch po vôli ani Kaddáfího politická a finančná podpora vytvárania Africkej únie. Len na ilustráciu uvedieme, že od hulvátskeho prezidenta USA R. Reagana si vyslúžil nadávku „besného psa Stredného východu“. M. al-Kaddáfí mu nezostal nič dlžný a nazval ho "šialencom a bláznom".
Nebudeme rozoberať protirečivý vývoj zahraničnej a bezpečnostnej politiky od septembra 1969 do februára 2011, keď pod vplyvom nevydarenej arabskej jari začala vzbura proti M. al-Kaddáfímu. Vo svojej politike voči zahraničiu prefíkane kľučkoval, až sa nakoniec v zmenených podmienkach 21. storočia ocitol sám. Prijatie spomenutej rezolúcie BR OSN bolo možné totiž len vďaka tomu, že ČĽR a RF sa zdržali hlasovania a neuplatnili právo veta (zdržalo sa aj Nemecko ako nestály člen rady). Číňania stratili trpezlivosť s nevypočítateľným správaním M. al-Kaddáfího a ruská diplomacia bola aj pod vplyvom „liberalizujúceho“ prezidenta D. Medvedeva. Neskôr v prípade Sýrie už Rusi i Číňania videli scestnosť západného pohľadu na riešenie problémov Blízkeho východu a severnej Afriky a nenávistné, neodôvodnené protiasádovské rezolúcie začali vetovať.
Tragédia pokaddáfíovskej Líbye
Najväčšou tragédiou pre Líbyu bolo, že z relatívne prosperujúceho štátu (hoci máme výhrady voči rôznym rebríčkom, bol tam najvyšší index ľudského rozvoja v Afrike) sa za niekoľko mesiacov stal štát rozvrátený, nefungujúci, zlyhávajúci, zmietaný nepokojmi a násilím. Ani M. al-Kaddáfí, napriek svojej vízii islamského socializmu so špecifickým štátnym zriadením „džamahíríjou“, ktorú opísal v Zelenej knihe, nebol žiadnym politickým „anjelom“. Líbyu síce sociálno-ekonomicky pozdvihol, ale poriadok udržiaval spôsobom, ktorým sa zaradil medzi diktátorov. Okrem toho sa mu pripisuje aj podpora protizápadného terorizmu a snaha vyrábať jadrové zbrane. Nemožno ho chváliť, ale treba ukázať na to, že tí, čo po ňom prišli (a aj tí, ktorí sú dnes pri moci v iných arabských štátoch), nie sú lepší ako on.
Vládnuce sily na Západe nemôžu pripustiť, že aj v Líbyi si nešikovne strelili do nohy. Namiesto toho, aby získali spojenca, zvýšili len chaos (nemôžeme sa zbaviť dotieravého dojmu, že sa o to zámerne a dlhodobo zákerne, aj keď nesystémovo a nepremyslene usilujú – stačí, keď je „tam“ neporiadok) a vytvorili si aj nových nepriateľov. Od „Ameriky“ sa totiž vo svete chcú predovšetkým peniaze, ale maskuje sa to rôznym preťahovaním medových motúzov pod fúzy washingtonskej propagandy. Možno len náhodou, ale mohla to byť aj svojrázna krutá výstraha „ducha“ svetových dejín, keď 11. septembra 2012 na konzulát USA v Bengázi zaútočili demonštranti, protestujúci proti americkému filmu, ktorý podľa nich urážal proroka Mohameda. Veľvyslanec USA bol aj s tromi členmi ochranky zabitý pri úteku na bezpečnejšie miesto. Doplníme, že pre akciu sa začalo v Kongrese USA aj vyšetrovanie pôsobenia H. Clintonovej, ktorá bola vtedy ministerkou zahraničných vecí a v rade oblastí ho riadila „rozšafne“. Udalosť možno zaradiť k raritám svetových dejín a považovať ju za príklad, ako si obyvatelia „štátu oslobodeného od M. al-Kaddáfího“ vážili Ameriku. Možno impertinentne poznamenať, že USA sa odvtedy priamo v Líbyi angažujú menej (skryto).
Ozbrojené násilie a boje
Násilie rôzneho druhu a potýčky väčších či menších zoskupení ozbrojencov sa v pokaddáfíovskej Líbyi stali krutou realitou každodenného života Podľa názorov časti bezpečnostných expertov sa boje po páde režimu M. al-Kaddáfího dajú rozdeliť do dvoch období.
Prvé obdobie trvalo od októbra 2011 do mája 2014. Dochádzalo v ňom k zrážkam rôznej intenzity nielen medzi ozbrojenými silami (skupinami) novej moci a „kaddáfístami“, ale aj medzi rozličnými ozbrojenými silami (skupinami) novej moci.
Druhé obdobie trvalo od mája 2014 do októbra 2020. Jeho začiatok sa spája s operáciou, vyhlásenou bývalým kaddáfístickým generálom Ch. Haftárom (k jeho minulosti sa ešte vrátime), ktorú začal v okolo Bengázi ako „nápravu cesty k revolúcii“. Dal jej kódové označenie „Dôstojnosť“. Spočiatku bojoval s islamistickými silami na východe Líbye. Akcia získala Haftárovi popularitu i podporu medzi ľuďmi, ktorí boli unavení niekoľkoročným chaosom a násilím v štáte. Neskôr sa boje rozšírili aj na západ Líbye, ktorá sa v tom čase fakticky rozpadla na dve časti. Boje sa skončili po tom, ako zástupcovia oboch častí Líbye podpísali v Ženeve dohodu o trvalom prímerí.
Uvádza sa, že od októbra 2011 došlo v Líbyi k viacerým akciám, ktoré sa v bezpečnostných kruhoch označujú za neúspešné pokusy o štátny prevrat. Dvakrát bol zameraný proti predsedovi vlády A. Zeidanovi (v apríli 2013 a v októbri 2013). Vo februári 2015 extrémisti zaútočili na dom predsedu parlamentu A. Sáliha. V októbri 2016 bol jeho objektom predseda vlády F. Sarrádž.
Okrem toho uskutočnil vo februári 2016 zvláštny pokus o prevrat Ch. Haftár. Vystúpil v televízii s vyhlásením o rozpustení parlamentu, vytvorení prezidentskej rady a vlády, ktoré mali byť pri moci do konania nových volieb. Z prejavu však nebolo jasné, ako tieto opatrenia vykoná a celé to išlo do stratena. Ch. Haftár sa však prezentoval ako človek, ktorý má záujem o moc nad celou Líbyou.
Hľadanie cesty „pripojenia“ na Západ – liberálna demokracia nefunguje
Už vo februári 2011, niekoľko dní po vzbure, sa vytvorila Prechodná národná rada, podporovaná Západom, ktorá v auguste sľúbila uskutočnenie parlamentných volieb. Voľby prebehli v júli 2012 a v auguste sa vytvoril Všeobecný národný kongres (z jeho 200 členov bolo 120 nezávislých poslancov), ktorý mal do 18 mesiacov pripraviť ústavu.
Vo februári 2014 sa uskutočnili voľby do zvláštneho ústavodarného zhromaždenia Líbye, ktoré malo mať po 20 členov z troch historických oblastí – Tripolska, Kyrenaiky a Fezzánu. Do júla malo pripraviť návrh ústavy, ktorá by sa schvaľovala v referende. Voľby na niektorých miestach bojkotovali a 2. marca sa zverejnili výsledky len zo 47 okruhov.
V máji 2014 však Všeobecný národný kongres, ktorý ešte v marci vyslovil nedôveru predsedovi vlády A. Zeidanovi, rozhodol o konaní parlamentných volieb v júni 2014. Ak na voľbách v roku 2012 bola účasť vyše 60 %, v roku 2014 hlasovalo už len 18 % voličov (v líbyjských voľbách sa musia registrovať nielen kandidáti, ale aj samotní voliči, čo už automaticky znižuje ich počet). Na viacerých miestach sa z bezpečnostných dôvodov voľby vôbec neuskutočnili. Bolo to napr. v Derne, ktorú držali v moci extrémisti, či v Sabhé – sídle kmeňa, z ktorého pochádzali aj predkovia M. al-Kaddáfího. Narodil sa síce v Syrte, ale v tomto meste určitý čas žil a chodil do školy.
Strany nemohli kandidovať, a tak vyše 1 700 kandidátov bolo len „nezávislých“. Opäť rarita – štrnástim poslancom stačilo na zvolenie menej ako 1 000 hlasov. Zloženie parlamentu, ktorý sa premenoval na Poslaneckú snemovňu, vyvolávalo obavy, že prepuknú boje medzi sekulárnymi a islamistickými silami (lebo tie mali omnoho menej kresiel).
Podnetom nasledujúcich politických i vojenských zrážok bolo, že časť nezvolených poslancov zrušeného Všeobecného národného kongresu, podporovaná ozbrojenými skupinami extrémistického charakteru, výsledky volieb neuznala. Pokračovali v činnosti ako Všeobecný národný kongres a v auguste 2014 vytvorili vládu národnej spásy, na čele s O. al-Hasím, ktorá bola paralelná s novou vládou, menovanou Poslaneckou snemovňou. V apríli 2016 sa toto zoskupenie premenovalo na Vysokú štátnu radu.
Voľby boli v medzinárodnom spoločenstve privítané (podobne ako aj v roku 2012) ako krok k transformácii štátu a politickej stabilite v ňom... 12. novembra 2021 sa v Paríži konala medzinárodná konferencia za účasti asi 30 štátov (vrátane Líbye) a medzinárodných organizácií, ktorej spolupredsedami boli Francúzsko, Taliansko, Nemecko a OSN. Konferencia podporila kroky na uskutočnenie plánovaných volieb a upozornila aj na možné sankcie proti silám, ktoré sa v Líbyi alebo i mimo nej pokúsia sabotovať voľby. No aké sa vymyslia sankcie teraz, keď sa už vie, že voľby v Líbyi nebudú? A čomu napomôžu?
V súvislosti s tým vzniká nepríjemná otázka, čo fenomén medzinárodného spoločenstva, ktorý je spojený so západnou teóriou medzinárodných vzťahov, vlastne znamená, čo chce a čo môže. Rôzne kruhy v tomto spoločenstve ronia krokodílie slzy nad osudmi všelijakých pochybných disidentov, aktivistov a iných politických kreatúr v Rusku a Bielorusku, chrlia na ne za to oheň a síru, ale to, že na Slovensku za podivných okolností zomrel vo väzbe bývalý prezident Policajného zboru SR, menovaný do funkcie predchádzajúcou vládou, nikoho z nich už nezaujíma. Podobne treba poukázať na pokrytectvo predajných západných médií hlavného prúdu. Nechcime si ani predstaviť, keby sa niečo podobné stalo v Rusku, Bielorusku či Číne, čo by to z toho bol za pološialený cirkus.
Nová Poslanecká snemovňa, za ktorej predsedu bol zvolený A. Saleh, rozhodla v auguste 2014 o zmene spôsobu voľby prezidenta, ktorá mala byť priama. Neuskutoční sa však ani v tomto mesiaci. Poslanci odhlasovali aj požiadavku urýchleného rozmiestnenia medzinárodného vojenského kontingentu na ochranu obyvateľstva. Na výzvu žiadny štát ani OSN nezareagovali a západné médiá jej venovali minimálnu pozornosť.
Veľký politický rozkol
V auguste 2014 došlo k politickému rozkolu Líbye. Keď po trojmesačných bojoch získali moc v Tripolise islamisti, parlament sa presunul do východolíbyjského Tobruku, kde sa vytvorilo druhé centrum moci. Tu pôsobila aj vláda Východnej Líbye, na čele ktorej bol do marca 2021 A. al-Táni, ktorý bol predtým predsedom vlády v Tripolise, zvoleným Poslaneckou snemovňou v júni 2014 a od marca do mája 2014 bol Všeobecným národným kongresom poverený vedením vlády.
Výraznou postavou tohto centra moci sa stal už spomínaný Ch. Haftár (*1943), ktorý je kontroverznou osobou líbyjskej politiky. Podieľal sa na prevrate, ktorý viedol M. al-Kaddáfí v septembri 1969 a patril k jeho najbližším spolupracovníkom. Velil líbyjskému kontingentu, ktorý podporoval egyptské vojská na Sinajskom polostrove vo vojne s Izraelom v roku 1973. Neskôr absolvoval kurzy na vojenských školách v ZSSR a ovláda ruský jazyk. Vo vojne s Čadom v roku 1987 padol do zajatia, kde nadviazal kontakt s Národným frontom spásy Líbye, ktorý pripravoval zvrhnutie M. al-Kaddáfího a bol prepustený z väzenia. V roku 1990 sa dostal do USA, spolupracoval s CIA a získal tam aj štátne občianstvo. V neprítomnosti bol v Líbyi v roku 1993 odsúdený na trest smrti.
V roku 2011 sa Ch. Haftár vrátil do vlasti a zapojil sa do boja proti M. al-Kaddáfímu. Keď nezískal vedúce postavenie v ozbrojených silách novej moci, vrátil sa do USA. Po ďalšom návrate do Líbye sa vo februári 2014 pokúsil prevziať moc v štáte už spomínaným vystúpením v televízii. Vláda označila akciu za pokus o štátny prevrat a na Ch. Haftára vydala zatykač. Poslanecká snemovňa ho vo februári 2015 vymenovala za hlavného veliteľa Líbyjskej národnej armády a v septembri 2016 mu udelila hodnosť poľného maršala (vláda v Tripolise ho považovala za vojnového zločinca). Viackrát sa stretol s ruskými politickými a vojenskými predstaviteľmi, čo na Západe prijali s nevôľou. V septembri 2021 sa Haftár vzdal funkcie veliteľa armády a na 3 mesiace vymenoval jej dočasného veliteľa, čo bol signál, že sa chce zúčastniť na prezidentských voľbách.
V novembri 2014 Ústavný súd v Tripolise, ktorý bol pod vplyvom islamistov, rozhodol o rozpustení Poslaneckej snemovne. Tá toto rozhodnutie odmietla uznať, lebo bolo podľa nej prijaté pod vyhrážkou ozbrojeného násilia.
Po dohode oboch centier moci v decembri 2015 v marockom Schirate sa začala vytvárať vláda národnej jednoty. Na jej čele bol F. Sarrádž a sformovala sa v Tunise v januári 2016. V marci 2016 prišla do Tripolisu, kde pôsobila do marca 2021.
Boje medzi oboma centrami moci však pokračovali, lebo Poslanecká snemovňa odstúpila od schiratskej dohody. Haftárove vojská zaútočili v apríli 2019 aj na Tripolis, ale sa im nepodarilo zvíťaziť.
V podmienkach dvojvládia bola na Západe aj v OSN za legitímnu považovaná vláda v Tripolise. Francúzsko však podporovalo centrum moci v Tobruku.
Na ceste k voľbám, ktoré sa zatiaľ neuskutočnia
S podporou UNSMIL (Podpornej misie OSN v Líbyi) so sídlom v Tunise v septembri 2019 začalo fungovať Fórum líbyjského politického dialógu, ktoré sa schádzalo spravidla v Ženeve. Fórum vo februári 2021 prijalo rozhodnutie o vytvorení prezidentskej rady a vlády národnej jednoty, ktorých hlavnou úlohou je doviesť štát k prezidentským a parlamentným voľbám. Obe centrá moci sa vzdali vlády v prospech prezidentskej rady na čele s M. al-Menfim a vlády národnej jednoty vedenej A. H. Dbeibom. Vzniká však ústavnoprávny problém, lebo ich právomoci sa mali skončiť po uskutočnení volieb. Budú teda fungovať už len „nútene“ ako prechodné, ktorých legitimitu možno ľahko spochybniť. Nechceme byť zlými prorokmi, ale v Líbyi to znovu môže viesť k prepuknutiu bojov o moc v štáte.
Stručne o zrušení volieb
Vzhľadom na vývoj v pokaddáfíovskej Líbyi bola časť médií a expertov už dávnejšie skeptická v tom, či sa prezidentské voľby uskutočnia, najmä potom, keď boli už odložené parlamentné voľby. Pôvodne sa oboje voľby mali konať v jeden deň a potom sa však rozhodlo, že ako prvé sa uskutočnia prezidentské voľby, ktoré sa považovali za dôležitejšie. Informácie o tom, čo sa vlastne stalo, sú zatiaľ len kusé a neraz aj protirečivé. Časť médií tvrdí, že v Tripolise hliadkujú ozbrojenci, čo len posilňuje obavy z nového prepuknutia násilia a bojov.
Výbor líbyjského parlamentu, ktorý mal na starosti monitorovanie príprav na voľby, oznámil predsedovi parlamentu A. Salehovi, že voľby nemožno vykonať podľa plánu. V utorok (22. decembra) ústredná volebná komisia rozpustila miestne volebné komisie. V ich práci bolo už dávnejšie veľa zmätku i svojvôle.
Podľa niektorých zdrojov boli voľby odložené o jeden mesiac, na 24. januára. Na tento termín sa predbežne presunuli aj odložené parlamentné voľby. V situácii, ktorá vládne v Líbyi, si je momentálne ťažko predstaviť, že odložené voľby sa uskutočnia v tomto termíne, lebo ohľadne parlamentných volieb sa od času ich presunutia nič nevykonalo (nie sú o tom správy v médiách).
O zmätku pred voľbami svedčí aj to, ústredná volebná komisia nezverejnila konečný zoznam kandidátov, čo bolo jednou z jej základných povinností. Viacerí z kandidátov boli odmietnutí, ale neskôr ich znovu zaregistrovali. Nebudeme sa preto zaoberať zoznamom kandidátov, ktorých je podľa niektorých zdrojov okolo 100. Predvolebný boj je veľmi tvrdý a v chaosom zmietanej Líbyi sa na každého kandidáta dá vytiahnuť všetko možné. Využívajú sa pri tom nemilosrdné metódy, ktoré dnes neodmysliteľne patria k líbyjskej politike. V jednom z komentárov ich označili za boj bez pravidiel.
Dodáme len, že medzi kandidátmi je aj Sajf Islám al-Kaddáfí, syn M. al-Kaddáfího. Vzhľadom na to, že v Líbyi sa nerobia prieskumy predvolebných preferencií, ako ich poznáme u nás, ťažko robiť prognózy. Podľa jednej mediálnej ankety „Líbya hlasuje“ v online hlasovaní získal S. I. al-Kaddáfí najviac hlasov – asi 100 tisíc. Druhý bol predseda vlády A. H. Dbeiba so 60 tisíc hlasmi a tretí skončil Ch. Haftár s 25 tisíc hlasmi. Z toho sa však nedá „veštiť“, kto má aké šance, tobôž, keď momentálne nie je jasné ani to, kedy sa tieto voľby uskutočnia. Predpokladáme len, že v niektorých častiach spoločnosti môže existovať určitá nostalgia po kaddáfíovských časoch, ale v iných sa na ne hľadí s nenávisťou.
O nevyhnutnosti nového systému medzinárodnej bezpečnosti
Článok zakončím odsúdením tárania politicky unaveného a intelektuálne vyhoreného, presluhujúceho generálneho tajomníka NATO J. Stoltenberga, na ktoré svojim dielom prispievajú aj dane slovenských platcov. NATO sa v Líbyi v roku 2011 vystatovalo svojou akciou, ktorú v USA najprv nazvali Úsvit Odysey (Odyssey dawn) a neskôr niesol názov Jednotný ochranca (Unified Protector). Paradoxom sa stalo, že spočiatku išlo o akciu Francúzska a Veľkej Británie, ktoré si chceli potvrdiť, že nie sú zhrdzavenými bývalými svetovými veľmocami, ale neskôr si museli prizvať na pomoc letectvo USA.
No a J. Stoltenberg v poslednom čase prešiel od rečí o zháňaní peňazí na vojenské výdavky členských štátov NATO k nezmyselným výrokom o nemožnosti meniť súčasný „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“. No, ak majú byť tie pravidlá také, ako sa použili v Líbyi, tak pri nevyhnutnosti ich nahradenia novými pravidlami, ktoré akceptujú podmienky 21. storočia, sa svet omeškal už najmenej o 10 rokov. USA, aj keď zostali jedinou superveľmocou, ale už nie sú ani limitovaným hegemónom a NATO je len reliktom z čias studenej vojny a nemôžu ich určovať.
A celkom na koniec predsilvestrovsky, napoly vážne, napoly žartom: NATO sa môže dožiť aj toho, že sa bude toľko rozširovať a nafukovať, až z toho praskne ako Mechúrik-Koščúrik v Dobšinského rozprávke.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
