Odvolanie s fanfárami

Počet zobrazení: 2575
V článku k jubileu dvojnásobného prezidenta SR Svieži osemdesiatnik Ivan Gašparovič jeho autor Štefan Nižňanský uviedol: „Od roku 1990 pôsobil ako generálny prokurátor ČSFR, a to do roku 1992, keď ho najskôr v Prahe prezident ČSFR Václav Havel po intrigách odvolal, aby ho nedlho potom v Bratislave zvolili za predsedu Slovenskej národnej rady.“ Práve o tom odvolávaní je ukážka z pripravovanej knihy o živote a pôsobení právnika a politika Ivana Gašparoviča.


Prezident Havel ma odvolal z funkcie generálneho prokurátora v pondelok 2. marca 1992. Vraj pre nečinnosť. V origináli odvolania uloženého v archíve Kancelárie prezidenta Českej republiky nie sú uvedené žiadne dôvody. Rozhodnutie je formulované veľmi stručne: „Odvolávám vás z funkce generálního prokurátora ČSFR.

Listina s touto kratučkou vetou prikrýva nezverejnený niekoľkostranový dlhší príbeh, ktorý sa začal písať v hľadisku futbalového štadióna Slovana Bratislava. Z Prahy som sa vracal domov vždy v piatok doobeda, aby som popoludní ešte pred „vypuknutím“ víkendu stihol na Právnickej fakulte UK prednášku alebo seminár z trestného práva. Dekanovi aj kolegom na vysokej škole moja ochota vyhovovala, keďže v piatok popoludní sa vyučovanie zväčša zabezpečovalo ťažko. Nikto sa už vtedy nechcel stavať pred študentov. Ja naopak. Hoci aj bezplatne. Chcel som si udržať kontakt s akademickým prostredím i s teóriou práva. Cez víkendy som sa venoval rodine a športu. Ako dlhoročný funkcionár Slovana som nevynechal spravidla žiaden domáci ligový ani pohárový zápas belasých. Bavila ma hra i stretnutia s funkcionármi klubu, dávnymi priateľmi, športovými legendami aj s politikmi a osobnosťami zo spoločenskej smotánky. Slovan zabezpečoval pred zápasmi, cez polčas aj po stretnutiach k tomu kvalitný servis v dvoch V.I.P. klubovniach za čestnou tribúnou.

Nepamätám si už, proti komu hrali vtedy domáci z Tehelného poľa, no veľmi dobre si pamätám, že to bolo v období prepuknutia kauzy okolo údajnej spolupráce významných predstaviteľov katolíckeho disentu a cirkvi na Slovensku s ŠtB. Médiá ohúrili verejnosť bombastickým odhalením, že v zoznamoch tajných agentov figuruje aj meno Ing. Ivan Čarnogurský. Bol jedným zo spoluzakladateľov Kresťanskodemokratického hnutia, generálnym riaditeľom Hydrostavu a poslancom SNR. Odchádzal som po zápase z pravej strany „vipky“ na starej tribúne a kráčal dole schodmi, keď mi z hľadiska nado mnou kývali a od zábradlia volali na mňa nejakí známi. Jeden z nich na mňa zreteľne zvolal:

– Počúvaj Ičo! Kedy už dáš zavrieť tých Čarnogurských? Veď to je hrozné, čo tu tí ká-dé-háci stvárajú! Nesledoval som podrobne vtedajšiu slovenskú politickú scénu, detaily som nepoznal, no nejaké sťažnosti a udania na známych bratov chodili aj na slovenskú prokuratúru. Nejaké šumy sa tak posunuli aj k mojim ušiam.

– V pondelok, v pondelok..., hneď, ako prídem do Prahy. Už mám napísanú žalobu! – povedal som zo žartu.

v._havel_i._gasparovic_1._jula_1992_bratislava_tasr1.jpg
Prezident ČSFR Václav Havel a predseda SNR Ivan Gašparovič, Bratislava 7. júla 1992.
Foto: TASR

Pridal som do kroku, nechcelo sa mi v takejto konverzácii pokračovať. Kúsok za mnou kráčal medzi hosťami aj Ján Jurišta, ktorý sa priatelil s Michalom Kováčom a s bratmi Mikloškovými. Je známe, že mal so spomínaným katolíckym politickým hnutím veľmi blízke kontakty. Vraj ešte v sobotu podvečer kontaktovali predsedu SNR Františka Mikloška, ktorému farbisto tlmočili túto príhodu zo štadióna. Museli to vyhodnotiť ako vážne ohrozenie KDH a demokracie v Československu, keďže Mikloško sa okamžite telefonicky spojil s Pražským hradom. No a v nedeľu popoludní už „letel“ do hlavného mesta čs. republiky. Osobne potom s prezidentom Havlom riešil údajné Gašparovičove „stranícke čistky“ chystané na generálnej prokuratúre. Popravde, ja som bol v tej dobe plne zaujatý prípravou na predloženie Správy o činnosti generálnej prokuratúry. Federálne zhromaždenie ju v pôvodnej verzii neprijalo a uznesením mi ju uložilo dopracovať. Poslanci sa dožadovali, aby som v správe uviedol a vysvetlil dôvody, prečo som niektorých verejných funkcionárov či politikov nepozatváral. Prečo som nedal potrestať straníckych funkcionárov, ktorí bránili deťom politických odporcov režimu študovať. Vo federálnom parlamente som mal vystúpiť a predniesť doplnený dokument v stredu. Najsilnejšia politická strana ODS signalizovala, že správa bude prijatá. Bol nedeľný večer, už som mal zbalené veci na týždňovku, aby som v pondelok skoro ráno vyrazil do Prahy. Odrazu volala moja sekretárka z prokuratúry, že v pondelok o 13-tej hodine mám byť u prezidenta.

– Dobre Anka, určite je to kvôli tej správe... Nachystaj mi, prosím, najmä tie doplnené časti, zastavím sa po ne, keď dorazím zajtra doobeda do „Stovežatej“.

Ráno som sadol do svojho referentského vozidla Daewoo Racer a ako obvykle vyrazil na diaľnicu. Zopár kilometrov pred Prahou ma už chytali driemoty, tak som odbočil na malé parkovisko, aby som si oddýchol. Nebolo tam nič, iba priestor pre odstavenie zopár vozidiel, dva smetné koše a tri lavičky. Potreboval som si na 10 – 15 minút zdriemnuť. No čo sa nestalo?! Tvrdo som zaspal a keď som sa prebral, s hrôzou som zistil, že je už skoro jedenásť hodín! „Kurník šopa! O jednej mám byť u Havla a ešte nie som ani oblečený... Oblek som mal v garsónke až na Barrandove a bolo jasné, že sa už nestihnem zastaviť po papiere na prokuratúre. Frčal som plnou rýchlosťou do hlavného mesta, veru ani v pražských uliciach som sa netrápil prekročením povolenej rýchlosti... Ako generálny prokurátor som si prípadnú policajnú cestnú kontrolu trúfal „zvládnuť“. V dvojgarsónke som sa stihol len rýchlo opláchnuť, hodiť na seba kravatu i oblek a z pevnej linky zavolať na svoj sekretariát, že idem rovno na Hradčany. No keď som sa zjavil v prijímacích priestoroch kancelárie prezidenta, kam si návštevy odkladali veci a čakali na uvedenie, postrehol som, že v susednom salóniku je nejako veľa svetla. Už tam bol nachystaný spravodajský televízny štáb a nejakí fotograf z ČSTK. „Čože sa to deje?“ – pýtal som sa v duchu, bolo to nezvyklé... „Tak toto teda určite nebude o správe...“ Vykročil som do pracovne prezidenta v plnom osvetlení, moje kroky dopĺňalo cvakanie aparátov. „Cvak, cvak, cvak... akoby som šiel po koberci na nejakom filmovom festivale. Dvere mi otvoril osobne prezident.

– Dobrý den, pane docente, pojďte dál!

Kolieska v hlave sa mi rozkrútili na plné obrátky hľadajúc súvislosti. „Veď doteraz ma oslovoval pán generálny..., toto je divné, odrazu pán docent...

Sadol som si ku stolu. Po boku sedeli vicekancelár Pavel Kučera, hovorca Petr Žantovský, prekvapivo aj šéf prezidentovej ochranky Jiří Ruml a ešte jeden pán, no nevedel som si rýchlo spomenúť, či sa volá Novák alebo Novotný...

– Hm..., patrně víte, pane docente, proč jsme vás předvolali, že? – nadhodil dramatik v prezidentskom saku.

– Zrejme kvôli tej správe, čo budem v stredu prednášať vo federáli, nie? Ale ospravedlňujem sa, nestihol som sa už zastaviť v úrade a priniesť so sebou písomný materiál...

– Ne, ne, ne..., s tím si nedělejte starost... – reagoval Havel roztržito a posadil sa. – Já vám to musím říct takhle... Ehm..., potřebuji, aby jste se vzdal funkce...

Celkom určite som vypúlil oči, tuším mi z úst vyletela aj otázka:

– Čo?

– Jo, je to tak, potřebuji to – očami hľadal oporu u svojich spolupracovníkov – můžete si to vybrat sám, jestli ze zdravotních nebo z rodinných důvodú..., nebo prostě co chcete...

– Ja sa cítim v dobrej fyzickej kondícii..., vôbec nie som chorý a pokiaľ ide o rodinu, možno som jeden z mála, ktorý s rodinou aj normálne žije. Doma nám všetko funguje.

Stvrdli mu črty tváre, zo dva tri razy zaodŕhal a so sklopenými očami povedal:

– Tak když se nevzdáte, musím vás odvolat!

– Je to vaše právo pán prezident, musím to rešpektovať. Len sa chcem spýtať, kedy ma odvoláte?

– Teď, teď hned.

Isto mi už oči vtedy vybiehali ako Hurvínkovi...

– Teraz, hneď?

– Jo, když se nevzdáte...

– Nie, nevzdám sa.

– Tak jste odvolán!

– Je to pre mňa prekvapenie, veď v stredu by sa to mohlo udiať úplne inak. Ak poslanci odmietnu moju správu, mohol by som byť odvolaný normálnym zákonným spôsobom... Ale môžem mať jednu otázku?

– Ptejte se...

– Keďže ste už pevne rozhodnutý – ako vidím, ja to akceptujem –, ale isto už teda máte za mňa aj náhradu, že?

– Jo, přesně tak.

– Môžete mi prezradiť, koho?

Prezident pozrel na ostatných prísediacich a Žantovský súhlasne kývol hlavou.

– No, je to pán doktor Martin Lauko z KDH.

– Iha, ten? – vypadlo zo mňa akosi prirodzene.

– Proč ten povzdych? Znáte ho, řekněte mi něco o něm, já ho vůbec neznám...

– To nie, prečo by som mal o ňom čokoľvek hovoriť?– bránil som sa.

– Ale vidím, že ho znáte...

– No veru poznám, veď som ho učil.

– A jo!

Trochu som sa upokojil a začali mi dochádzať praktické súvislosti. Preto ma zaujímali aj odpovede.

– Pán prezident, vonku sú novinári, čo mám povedať? Budeme sa napádať, či nie?

– Prostě vás odvolám a nebudu říkat nic.

Keď som vyšiel do salóna medzi nich, spustila sa už lavína otázok, keďže medzitým sa tam prihrnuli aj z ďalších médií, vrátane bulváru.

– Neviem nič. Pán prezident ma odvolal z funkcie, na dôvody sa opýtajte jeho...

Nastúpil som do auta, po ceste som si v nejakom bufete kúpil dva sendviče a odviezol som sa do bytu zbaliť si veci. V chladničke som mal slaninu, cibuľu aj pivo, musel som sa najesť. Po chvíli som zavolal do práce.

– Anka, dnes už neprídem. Prezident ma pred chvíľou odvolal, zastavím sa ráno po osobné veci. Neviem, či nového bude menovať ešte dnes alebo zajtra tam u nás...

Žul som ďalej, keď zazvonil telefón a volala mi manželka Silvia.

– Počul si správy? A kde si?

– Nie Silvinka nepočúvam správy, som v garsónke a kŕmim sa od hladu aj od jedu...

– Ale počul si, nie...?

– Čo myslíš?

– No, že ťa odvolali.

– A prečo?

– To musíš drahá zavolať pánovi prezidentovi.

– A čo bude teraz?

– No zbalím sa, tu v byte aj zajtra v práci... A potom prídem domov. Ani si nemusela včera žehliť toľko veľa košieľ...

Nalial som si ešte za pohár whisky a všetko ostatné som vypustil. Iba som sa motal po garsónke, prelistoval noviny a nejako som zaspal. Večer mi manželka volala znovu, či pozerám Televízne noviny. Bol som zo všetkého znechutený.

– Nie.

– No, lebo ten Žantovský v televízii povedal, že prezident ťa odvolal, lebo že si nič nerobil.

– To že povedal? Do čerta s nimi! – zahromžil som a nalial si sklamaný ešte za pohárik.

Predpoludním, neskôr ako zvyčajne, som už zbalený pristál na parkovisku generálnej prokuratúry na Pankráci, aby som si vypratal stôl. Anku som našiel so slzami a nechcela ma pustiť do zasadačky.

– Pán generálny, tam nemôžete. Je tam prezident aj s Laukom a predstavuje ho všetkým prokurátorom. Ale Lauko povedal, že si nepraje, aby ste tam boli...

Sadol som si teda do kancelárie riaditeľa a čakal. Listoval som zatiaľ noviny. Po takých dvadsiatich minútach som začul „ťap..., ťap..., ťap...“ a pricupital prezident Havel. Mal tam v kancelárii zavesený kabát.

– Dobrý deň, pán prezident! – hovorím. A on s úsmevom aj prekvapene:

– Co vy tady děláte, pane docente?

– Prišiel som si vziať veci.

– A proč jste nepřišel za náma? – vtedy mu už za chrbtom stál aj Lauko.

– Chcel som, no pani sekretárka mi povedala, že tuto – pán Lauko – si neželá, aby som tam bol.

– Ne, ne, to jste mněl přijít...

– Však teraz vraj budeme mať tlačovku, tak tam ideme spoločne, nie?

– Nie, pán Lauko tam nejde, on chce mať tlačovú besedu sám – doplnila sekretárka.

Tak som sa pred médiá postavil sám. Stručne som najskôr zhodnotil činnosť prokuratúry pod mojím vedením aj obsah pripravenej správy vypracovanej pre Federálne zhromaždenie ČSFR. Povedal som k odvolaniu, že pán prezident mi navrhoval aj možnosť vzdať sa funkcie. Jedna z novinárok sa priamo opýtala na dôvody.

– Prý vás odvolal proto, že jste nic nedělal.

– To povedal pán prezident? – pýtal som sa neveriacky –, to vážne povedal?

– Jo, takhle to řekl.

Padol mi kameň zo srdca a odvetil som im:

– Konečne aspoň raz povedal pravdu. Lebo som naozaj nerobil nič – čo chcel on.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984