Oneskorená recenzia

Neživím sa písaním recenzií do časopisov, no niektoré knihy vo mne vyvolávajú aj po rokoch vôľu podeliť sa s niekým o zážitky, ktoré mi nadlho ostali v pamäti. Stačí, aby sa niekde vo svete stalo niečo dôležité a zrazu sa mi z pamäti vynoria príbehy, o ktorých som čítal pred rokmi, no náramne sa podobajú tým, ktoré sa odohrávajú v týchto dňoch. Čo je však najdôležitejšie, svedčia o tom, že nie sme o nič múdrejší a vyspelejší, ako boli naši predkovia. Platí to nielen o Slovákoch, ale aj pre všetky národy na svete. Zoberme si príklad Ukrajiny, o ktorej sa v súčasnosti najčastejšie hovorí a píše. Nikto nedokáže s určitosťou povedať, ako to všetko dopadne, no všetci vieme, že už takmer pred sto rokmi, sa odohrávalo na Ukrajine a v Kyjeve čosi podobné. Svedectvo o tom zanechal Michal Afanasievič Bulgakov, vynikajúci ruský spisovateľ, vo svojom románe Biela garda. U nás vyšla táto kniha v nakladateľstve Európa pred dvomi rokmi (prvýkrát vyšla v Tatrane/Našom vojsku v roku 1987 – pozn. red.) , no bolo nám dopriate pozrieť si v minulom roku aj seriál Biela garda, ktorý natočil režisér Sergej Snežkin.

– Napíšem knihu, z ktorej bude teplo aj na nebesiach, sľúbil svojim čitateľom Bulgakov, keď sa pustil do písania svojho románu o udalostiach, ktoré sa odohrali v Kyjeve počas rokov 1918 – 1919. Diali sa tam vtedy strašné veci. V priebehu týchto dvoch rokov sa v meste vystriedali Nemci, hajtman Skoropodský, monarchisti, boľševici, petľurovci... nebolo dňa, aby sa tam nestrieľalo, nevešalo, nelynčovalo, nepopravovalo aj za bieleho dňa... ľudia si to budú pamätať aj po sto rokoch, napísal vtedy Bulgakov. Nepripomínajú vám udalosti posledných mesiacov v Kyjeve čosi podobné? Ako dlho si ľudia udržia v pamäti všetko to, čo sa tam v týchto mesiacoch udialo v tomto, už 21 storočí? Aké poučenie si z toho každý  nás zoberie?

Povedali nám, keď zosadili Janukovyča, že bude dobre, že budú slobodné voľby, v ktorých si ľudia zvolia mesiáša, ktorý im zabezpečí dostatok chleba, vína a rýb, ako tomu bolo v biblických časoch. Aj na plecia poslancov zrazu zosadol Duch svätý a našeptal každému do ucha, ako má  hlasovať, ak nechce, aby ho Majdan upalicoval. Majdan dal každému jasne najavo, ako si predstavuje ďalšie spolunažívanie. Kto by mal odvahu vzoprieť sa jeho vôli? Už teraz si viem predstaviť, ako budú slobodné voľby prebiehať. Pripomenulo mi to J. F. Kennedyho, ktorý svojho času napísal knihu Profily odvahy. U nás vyšla v Prahe v roku 1968, v Orbise. Je to príbeh ôsmich senátorov, ktorý odolali nátlaku ulice, médií i podnikateľov... a vždy hlasovali podľa svojho svedomia, aj za cenu ohrozenia svojej existencie a dokonca i života. Takí ľudia sa už nerodia. Kennedy spomenul aj istého senátora Johna Randolpha. Prichádzal vraj  na zasadnutia s ostrohami na čižmách, s veľkým jazdeckým bičom a poľovníckym psom. Aj  počas zasadnutia popíjal alkohol a krvou podliatymi očami pozoroval kolegov senátorov okolo seba, ako budú hlasovať.

Kto dnes uverí tomu, že ak by prišlo na Ukrajine už v máji k slobodným voľbám, nebudú takíto „Randolphovia“ dozerať na to, ako kto zahlasuje? Vari sa bude cítiť volič slobodne pri svojich rozhodnutiach v krajine, v ktorej je národným hrdinom Stefan Bandera, keď videl pochodovať mužov v uniformách SS Galizien a na Majdane boli najaktívnejší práve extrémisti všetkých možných farieb? Ako to, že tí najväčší a najsilnejší demokrati vo svete ani len neokríkli predstaviteľov týchto hnutí, ktoré sa znovu derú k životu? Odpoveď na to mi dala, budete sa diviť, Madelaine Albrightová, vo svojej knihe „Mocní a všehomohoucí“, ktorá vyšla v Prahe v roku 2006 a veľmi odporúčal jej priateľ Václav Havel. Sú to jej úvahy o Bohu, Amerike a medzinárodných vzťahoch.

Počas studenej vojny sa v USA stále viedol spor o tom, ako by bolo najrozumnejšie čeliť komunizmu. Vždy tam boli ľudia, ktorí tvrdili, že Amerika má právo používať akékoľvek prostriedky, ktoré pomôžu poraziť sovietsky blok, napísala na strane 50. Znamenalo to, že treba pomáhať aj antikomunistickým diktátorom, pretože sú morálne prijateľnejší ako marxistický vzbúrenci, ktorí by mohli prevziať moc. Studená vojna sa skončila, sovietsky blok neexistuje, no je tu Rusko, ktoré tiež treba zraziť na kolená. Myslím si, že práve toto je dôvod, prečo sa na Ukrajine pravicovému extrémizmu tak darí. Je pre demokraciu morálne prijateľnejší ako Putinovo Rusko.

To, čo sa deje na Ukrajine v týchto dňoch, keď ruskí vojaci obsadili Krym, je výsledkom toho, že ani súčasní politici nie sú o nič múdrejší, ako boli ich politickí predkovia, že ani oni nedokážu zabezpečiť pre ľudstvo spolužitie tak, aby sa nestrieľalo. Ak sa nepodarilo Bulgakovovi svojou knihou rozpáliť nebesia, obávam sa, že už v najbližších dňoch sa o to môže niekto znova pokúsiť.