Opäť oko za oko?

Počet zobrazení: 4062

16227133532_327cd53c31_z.jpg„Sloboda vierovyznania a sloboda slova sú rovnocenné základné ľudské práva,“ mal podľa ČTK na margo nedávnych udalostí v parížskom týždenníku Charlie Hebdo povedať novinárom pápež František. Neostáva iné, len s ním súhlasiť. Už dlhé roky si myslím, že kresby, ktoré sa náboženstvám vysmievajú a nemajú inú myšlienku, sú nesprávne.

Problém môže byť s realizáciou oboch spomínaných práv.

Ak by sme mali absolútne rešpektovať na prvý pohľad opodstatnenú požiadavku neuraziť niečiu vieru, nesmeli by sme na danú tému povedať ani ň. Lebo trebárs aj najmenšia pochybnosť ani nie o bohu, ale len o niektorom princípe toho-ktorého náboženstva, môže niektorého veriaceho uraziť. Niekedy by sme ho mohli uraziť dokonca aj mlčaním. Alebo inou odpoveďou, ako dotyčný očakával. Trebárs, ak by nás verejne pozdravil Pochválen pán Ježiš Kristus a my by sme mu odpovedali jednoduchým Dobrý deň...

Nedávno som v Slove spochybnil úsilie organizátorov blížiaceho sa referenda. Vychádzam z toho, že gejovia či lesby môžu za svoju náklonnosť k rovnakému pohlaviu tak málo ako časť ľudstva za svoju ľavorukosť. Možno len s rozdielom, že ľavorukých je vraj vo svetovej populácii zhruba desať percent a homosexuálov o čosi menej. Príslušníci oboch skupín ľudí sa jednoducho takí narodili.

Ako si ja neviem predstaviť styk s iným mužom, muži z tejto komunity si asi nevedia predstaviť kontakt so ženou. Máme ich za to prenasledovať, robiť im zle? Máme ubližovať ľavorukým len preto, že sú? Iniciátorov takéhoto správania možno aktuálne prirovnať k Talibanu. Myslia ako talibanci, konajú ako talibanci... Istého čitateľa toto porovnanie urazilo. Napísal, že to je „priama urážka veriacej časti spoločnosti“. Čo teda našťastie nie je pravda, lebo poznám mnohých veriacich, ktorí sú schopní – podobne ako Ježišov Samaritán – vidieť človeka nielen v obeti lotrov, ale aj v gejovi.

Ak by sme teda mali absolútne rešpektovať požiadavku neuraziť svojím prejavom nikoho, museli by sme viac ako mlčať.

Na strane druhej, ani spochybnením náboženstva či dokonca existencie boha veriacemu jeho vieru neberieme. Ani najstupídnejšia kresba v Charlie Hebdo nikoho o jeho právo veriť neochudobnila. Ba – ako hovorí jeden môj známy – každá diskusia, každý útok na jeho vieru, ju v ňom len upevňujú. Schopnosť tohto známeho odignorovať všetky fakty síce často vyznieva smiešne, ale má na takýto postoj plné a neodňateľné právo.

Väčšina veriacich na celom svete o existencii Charlie Hebdo – kým ho nadlho nepreslávili islamisti – dokonca ani nevedela. Bežne sa predávalo pár desiatok tisíc tohto titulu. Posledné číslo vyšlo najskôr v trojmiliónovom náklade. Stálo sa naň v rade a neušlo sa každému záujemcovi... Niektorí pozorovatelia tvrdia, že ani dvojmiliónová dotlač nebude dostatočná. Neviem, či sa týždenník niekedy v minulosti predával na Slovensku. Teraz sem vraj príde sto kusov...

Sloboda slova a sloboda vierovyznania sú základné ľudské práva. Niekedy sa vzájomne môžu dostať do konfliktu. Hranica ich (ne)uplatňovania je potom v tom mieste, kde jedno právo potiera druhé. Súzvučne s filozofom môžeme povedať, že sloboda jedného sa končí tam, kde sa začína sloboda iného. Prenesené na naše podmienky, široko chápaná sloboda viery (že sa jej predmetu nemožno dotknúť ani slovne) úplne likviduje slobodu slova, avšak ani najširšie chápaná sloboda slova nemá možnosť ohroziť slobodu vierovyznania alebo poznania... Aby bolo jasné, o čo ide, uveďme príklad. Ani hrubé slová Andreja Hlinku, ktorými bol známy, povedzme na ateistov či príslušníkov iných vierovyznaní, by sa nemali brať ako prekročenie hraníc slobody slova. Na vyjadrenia mal právo. Sú však svedectvom o dobe a o Hlinkovej úrovni. Ako niektoré kresby v Charlie Hebdo sú svedectvom zase o ich tvorcoch...

Doteraz dokázal František aj veľké veci povedať ľudovo, jednoducho, a predovšetkým v mene človeka. Pritom sa neznižoval na úroveň pohostinstiev nižších cenových skupín! Nie je známy celý kontext slov, ktoré František na margo parížskych udalostí vyslovil. Agentúra však citovala, že obrátiac sa na svojho poradcu Alberta Gasparriho, František uviedol: „Ak môj dobrý priateľ Gasparri povie nejakú nadávku na adresu mojej matky, musí čakať, že dostane ranu päsťou. To je normálne,“ povedal. „Nemožno sa zahrávať s náboženstvom druhých. Sloboda slova má svoje hranice.“

Ktohovie, ako by na tieto slová reagovali zakladatelia kresťanstva, ktorí dali Ježišovi do úst: Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko, zub za zub. Ale ja vám hovorím: Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé.“ Autori evanjelia tým chceli vyjadriť posun od starozákonného krvavého obhajovania právd k očakávanej lepšej dobe. Tá sa ešte hádam neprežila...

Ostatný pokus Františka priblížiť sa vo vyjadreniach prostému ľudu by si práve návštevníci spomínaných pohostinstiev nižších cenových skupín (a im intelektuálne na roveň postavené kolektívy v moslimských štvrtiach Paríža) mohli vysvetliť zle... Lebo väčšina z nich istotne nepozná práce filozofov, vrátane takého Johna Locka, ktorý údajne povedal: „Sloboda tvojej päste končí na špičke môjho nosa.“

Ilustrácia Mike Licht: Charlie Hebdo  / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984