Reklama
Reklama

Opäť sa nám zväčší národné bohatstvo

(K novinke z US Steel: A čo zostane nám?)
Počet zobrazení: 3065

Dávali sme si kávu s kolegom a po prebratí aktuálnych politických „špekov“ ma zaskočil otázkou: „Čo povieš na novinku z US Steel?“

„Čo by som mal povedať? Američania sľúbili zrejme vskutku inovačnú investíciu za 130 miliónov eur, a to je dobre, narastie nám národné bohatstvo.“ Otázka: „To nepovieš nič viac?“ „A čo?“ „No nič neoznámili naši vládni o tom, o koľko tam vzrastú mzdy, lebo z takého rastu národného bohatstva sa nám o niečo zvýši celoštátne HDP, práve investíciou spôsobeným zvýšením pridanej hodnoty US Steelu. Zrejme vzrastú všetky tri jej komponenty: odpisy, hrubý zisk i hrubé mzdy. Ale časť zisku a možno aj časť odpisov môže zlikvidovať dlhová služba ich banke a ostatok z toho môže odplávať k matke a zahraničným akcionárom US Steelu. A čo ostane nám?“ Odpoveď: „Ak prijmú ďalších pracovníkov, tak nám stúpne objem miezd. Ale máš pravdu, že ako soľ potrebujeme rast miezd, taký, aby sme sa priblížili ku mzdám vo vyspelejších krajinách. A o to priblíženie, treba uznať, sa vláda snaží. Zvyšuje minimálnu mzdu, prostredníctvom zvýšenia príplatkov zvyšuje mzdu tým, ktorí budú pracovať v noci a cez sviatky a možno aj tým, čo budú robiť nadčasy. Zvyšuje mzdy vo verejnom sektore. Vie, že len rýchlejší rast príjmov zamestnancov, ale netreba zabudnúť aj na potrebný rast príjmov domácich podnikateľov, môže zabezpečiť taký potrebný rýchlejší rast národného bohatstva, aby sme sa priblížili k úrovni bohatstva vyspelejších krajín EÚ.

A to aj preto, že dane z príjmu zamestnancov (ale aj podnikateľov) a najmä daň z pridanej hodnoty, čo je v podstate všeobecná spotrebná daň, ktorú zo svojich príjmov platí vždy až konečný spotrebiteľ, /a keď sa zvýši príjem zrejme, vzrastie aj spotreba/kľúčovým zdrojom nášho štátneho rozpočtu, teda i investícií štátu i občanov do zvyšovania národného bohatstva. Nemôžem nepripomenúť, že príjmy Sociálnej poisťovne i zdravotných poisťovní, teda dôchodky a úroveň zdravotníctva, závisia tiež od úrovne miezd, pretože sociálne i zdravotné odvody sú zákonom staveným percentom z príjmov. Iný zákonný zdroj pre tieto rozpočty neexistuje, mimo prípadných a zvlášť schválených doplatkov zo štátneho rozpočtu, ak, samozrejme, nepočítame zatiaľ malé výnosy, ale aj reálne náklady a straty tej časti prostriedkov z miezd na dôchodky, ktoré sa obracajú na finančnom trhu.“

Otázka: Nemôžem sa sporiť, lebo ako trvalý zdroj skutočne produktívnej časti národného bohatstva, ktoré závisí len od našej práce, teda zásadný zdroj investícií do rozličných strojov, technológií, nehmotných produktov, licencií za patenty a ďalšie know-how, ale i do stavieb, sú len príjmy – a z nich úspory –  našich zamestnancov a domácich podnikateľov. Samozrejme, pomáhajú nám aj zahraničné investície, ktorých hlavným prínosom je nie to, že si dokážu získať úver a objednať linku a my nie, ale to, že keď investujú, tak spravidla majú vo svojej sieti zabezpečený, alebo vopred dohodnutý odbyt. Ale ako sa nám darí dobiehať úroveň miezd?“

Porovnajme si napr. úroveň miezd Nemecka ako krajiny, od ktorej nemálo závisí náš vývoz, a teda aj objem našej produkcie, a našu úroveň.

Podľa Eurostatu v roku 2007 sme mali 2,7x nižšiu priemernú hodinovú mzdu /presnejšie tú časť pridanej hodnoty, ktorá pripadá na prácu/ ako v Nemecku. Rozdiel bol 25,94 eur. Po desiatich rokoch „dobiehania“ úrovne, teda počas dekády – ktorá, ako sa všetci sa zhodneme, bola zo všetkých dekád od roku 1989 najúspešnejšia – sme v r. 2017 tento rozdiel znížili o 0,42 eura. Čiže za 10 rokov sa znížil rozdiel medzi mzdami v Nemecku a u nás len o 1,6 % pôvodného rozdielu. Pritom v Nemecku odbory organizujú štrajky, protesty, pretože nie sú spokojné so mzdami, reálne strednej triede mzdy nerastú a  nám sa pri takom dynamickom rozvoji zahraničných investícií nepodarilo zmenšiť rozdiel z r. 2007 o viac ako v priemere o 0,16 % ročne

Ale vráťme sa k problematike US Steel, a  v tej súvislosti, k tomu že ich prezident D. Trump veľmi intenzívne zvažuje, ale aj zavádza colné bariéry, aby vytvoril podmienky pre rast reálnej priemyselnej produkcie doma, aby už nehrozili ďalšie Detroity a desiatky, ba možno aj oveľa viac miest s podobným osudom. Neustále hrozí zavedením cla aj na naše automobily, čo zrejme môže dopadnúť na všetkých výrobcov, ktorí automobilkám dodávajú. Ale nie to chcem povedať. Chcem len pripomenúť správu z médií, že prezident Trump pri rokovaní o novej zmluve s Mexikom sa zmienil o tom, že mexickí dodávatelia pre americké firmy musia zvýšiť mzdy svojim pracovníkom. V médiách sa objavilo číslo, že by mali mať aspoň 16 dolárov za hodinu, lebo ináč tým firmám, ktoré v Mexiku uplatňujú, podľa USA, mzdový damping, budú musieť zaviesť clá.

Čiže to je priamy zásah štátu, dokonca iného štátu do mzdovej politiky súkromných firiem. Nie jediný, veď v minulých mesiacoch rozvírila hladinu požiadavka západných krajín EÚ, aby naši kamionisti, keď prechádzajú, alebo vozia tovary vo Francúzsku či v Nemecku, dostávali takú minimálnu mzdu, akú majú ich nemeckí či francúzski, či iní západní konkurenti. Lebo ináč použijú páky, ktoré má štát v rukách, aby nemohli bez toho u nich doma fungovať.

Preto som zvedavý, či naši predstavitelia postavili otázku rastu miezd aj predstaviteľom US Steelu, pretože špeciálne hutnícke profesie sú v USA, ale aj v západnej Európe výrazne vyššie mzdovo oceňované ako u nás.

Čiže aj prioritou nášho štátu by sa mala stať účinná  podpora snahy odborovej organizácie fabriky nielen o jednorazové vzájomne výhodné zvýšenie úrovne miezd a platov radových a stredných zamestnancov, ale aj o ich jasnú väzbu na rast produktivity ich práce, čo nie je nič iné ako dohodnutý podiel participácie na súčasnej i budúcej realizovanej pridanej hodnote fabriky.

Tu mi kolega skočil do reči: „No ale čo, ak budeme tlačiť na zvýšenie miezd, tak nám zahraniční investori ujdú.“ Samozrejme, nemôžeme napodobiť západoeurópske štáty a hneď žiadať rovnaké mzdy, ako sú u nich, alebo v prípade US Steelu mzdy, dosahované v USA, ale vzhľadom na situáciu, máme minimálne dva faktory rozumného, ale účinného približovania miezd k takýmto úrovniam:

  • že rezervy takýchto kvalifikovaných ľudských zdrojov sa prakticky vyčerpávajú, že rastie konkurencia v získavaní schopných pracovníkov v celej eurozóne.
  • a druhý faktor, že si neviem predstaviť, aby investor, ktorý má takú veľkú hutnícku či inú väčšiu fabriku, zbalil vysoké pece, valcovacie stolice či iné náročné technológie a odišiel, ale kam? Ako dlho mu potrvá získať a vychovať podobne schopných a spoľahlivých a najmä kvalitne pracujúcich zamestnancov? A čo všetko stratí: možno zákazníkov, ale najmä čas a ten je drahý, spýtaj sa vo veľkej automobilke, čo stojí zastavenie linky len na tri minúty, a nieto na mesiace. Mnohú fabriku je lacnejšie predať ako „prenášať“ inde.

Aj US Steel chcel fabriku predať. A vieme, že záujemcovia boli. Ale vedenie od toho odstúpilo. Zrejme zapôsobilo aj memorandum a nejaké injekcie.

V aktuálnej tlačovej informácii sa spomenulo, že na túto investíciu nebudene poskytovať žiadne stimuly, ale vyjdeme v ústrety v oblasti životného prostredia. To asi znamená, že budeme ústretovejší v hodnotení poškodení životného prostredia, ktoré hute, ako je známe, v nemalej miere spôsobujú, a budeme prijateľnejší v stanovovaní podmienok či pokút na odstránenie porušení životného prostredia. A to nie je slabý vyjednávací nástroj s vedením tejto firmy.

Chcem doplniť ešte jeden, zatiaľ nikde sa neobjavujúci spôsob pôsobenia hosťovského štátu, ale aj domácich potenciálnych odberateľov produkcie.

Čo tak ponúknuť zahraničnému investorovi napr. formou štátno-súkromného PPP projektu postavenie tej či onej modernej inovatívnej technologickej linky a budeme ju  zahraničnému investorovi za reálne vzájomne výhodných podmienok lízingovať.

Čo tým dosiahneme? Že investor nebude musieť naháňať nové investície, bez akýchkoľvek investičných nákladov môže rozbehnúť inováciu svojej produkcie a domáci odberatelia jeho produkcie majú istotu, že takáto moderná linka sa z jedného dňa na druhý nezbalí a „neprenesie“ do krajiny s nižšími mzdami.

Bola by to spolu s participáciou práce, teda zamestnancov, na pridanej hodnote jedna z možných foriem čoraz modernejšieho zdieľania moderných produkčných hmotných, ale aj nehmotných faktorov. Ale najmä spoločná zainteresovanosť na lepších ako pôvodne predpokladaných objemoch pridanej hodnoty. V PPP projekte by to nemuseli byť len právne subjekty, ale aj takto lepšie zarábajúci vlastní aj iní zamestnanci, ktorí spoločne i jednotlivo si budú môcť priamo kontrolovať nielen využitie ich „produkčného faktora“, ale aj to, či top-manažéri nejakou formou korupcie s dodávateľmi či odberateľmi či prelievania ich neukracujú nižšou pridanou hodnotou oproti reálne dosiahnuteľnej pridanej hodnote nielen na výške mzdy, ale vedľa mzdy, aj na výške ich druhého príjmu – príjmu z vlastníctva produkčného prostriedku .

Aký je z toho vývod? Je potrebné, aby náš štát sa intenzívnejšie zaujímal o spracovanie /ale najmä o realizáciu/ modernejšej koncepcie skutočne rýchlejšieho približovania našich miezd k mzdám v jadrových štátoch EU a zrejme aj doformovania odolateľnejšej úrovne i štruktúry nášho národného bohatstva. Lebo neblížia sa len voľby, ale za nedlho môže zaklopať – čo je pre neoliberálnu ekonomiku zákonité – nová či rozbehnúť sa driemajúca veľká  globálna kríza. Ako odpovieme? Ale najmä ako dopadneme.

© Ivan Haluška

Pozvanie na 24. 1. 2019:
Prednáška Ivana Halušku spojená s diskusiou na tému Budúcnosť sveta na križovatke (udržateľný rozvoj či veľké krízy, mierová spolupráca či svetová vojna)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama