Opice na cestách, Kinéas

a

Klietka naša každodenná

Jedného dňa sa unudené opice v zoologickej záhrade rozhodli, že sa vydajú spoznávať svet. Za svitania začali svoje putovanie vidiac postupne navôkol leva, tulene a žirafy. Na obed to isté, len v inom poradí. Čudovali sa, aký je svet neobyčajný, priam fascinujúci. Večer videli to isté čo na obed a opäť v inom poradí. Unavené opice sa ďalšieho poznávania sveta vzdali s tým, že je stále rovnaký, fádny. Je azda zbytočné dodať, že po celý čas neopustili svoju klietku.

Epirský kráľ Pyrrhos (318 – 272 pr. n. l.) mal pred sebou sľubnú budúcnosť. Antigonos „Jednooký“ (Monofthalmos), následník Alexandra Macedónskeho, v ňom videl už v mladosti najväčšieho vojvodcu súčasnosti a rovnako ho hodnotil po jeho smrti aj Hannibal. Predtým, ako Pyrrhos vstúpil do Itálie a  do dejín, radil sa o vojne s Rímom so svojím vychovávateľom Kinéasom, žiakom presláveného Démosthéna. Učiteľ a vychovávateľ sa svojho zverenca a priateľa opýtal, prečo je potrebné Rím napadnúť. Pretože ubližuje gréckym mestám v južnej Itálii. Rimania majú povesť výborných vojakov, takže nám budú dôstojnými protivníkmi a víťazstvo nad nimi nám prinesie slávu, znela odpoveď. Veľmi dobre, kráľ môj, povedal Kinéas. A čo potom? Potom ovládneme celú Itáliu a Sicíliu. Výborne. Uspokojíme sa s tým? Nie, pravdaže nie, posilnení predchádzajúcimi úspechmi zaútočíme na Kartágo, vyčítavo reagoval Pyrrhos. Tým sa to celé skončí, alebo máš aj ďalšie plány, opýtal sa Kinéas. Po Kartágu zaútočíme na Líbyu a dobyjeme aj ju, nedá sa Pyrrhos. Vari nás to zastaví, zvedavo sa pýta Kinéas. Nuž, keď to všetko dosiahneme a vytvoríme obrovskú ríšu, budeme sa veseliť a hodovať s priateľmi, rozprávať sa a užívať si život, dodal zneistený kráľ. Posledné slovo mal učiteľ a znovu to bola mierne položená otázka. Čo nám bráni, tebe ako mladému, bohatému a obľúbenému panovníkovi, aby sme sa radovali a hodovali už dnes bez toho, aby bolo potrebné podstupovať nepredvídateľné nebezpečenstvá a prelievať krv nás samých i našich protivníkov? (Podané voľne podľa Plútarchových „Súbežných životopisov slávnych Grékov a Rimanov“).

Pyrrhova mramorová busta, Glyptotéka, Kodaň.

Rozprávku a dávny príbeh čosi spája. Klietka. Opice sú obmedzené svojou fyzickou klietkou, ktorá bezprostredne ovplyvňuje ich možnosti poznávania okolitého sveta, čo vedie k priskoro formulovanému zovšeobecňujúcemu záveru. Pyrrhos abstraktnú klietku postavenú okolo neho umne Kinéasom opúšťa, keď sa napriek dobre mienenej rade svojho učiteľa napokon rozhodne pre vojnu s  Rimanmi. Ak by boli Kinéasove rady, vo svojej podstate humánne až pacifistické, vypočuté vždy a všade, azda by nebolo Kolumbusa, Magalhãesa ani Cooka a možno by ani jaskynný človek neopustil svoj príbytok a teplé ohnisko. Pretože medzi rozhodnutiami v klietke ostať alebo ju opustiť, oboch založených na slobodnej vôli, sa nachádza život, ktorý je potrebné žiť. Rizikom v prípade nevedomého neopustenia klietky (opicami) je uspokojenie sa s málom. Výsledkom je konečný úsudok založený na nedostatočných údajoch. V druhom prípade spočíva riziko v nechcených následkoch, do ktorých vyúsťuje práve jej smelé opustenie (Pyrrhom) a vydanie sa na cestu do neznáma.

Scéna z kultového filmu Stanleyho Kubricka „Vesmírna Odysea“ (1968).

Žijeme dnes v podobnej klietke a má nás takáto otázka vôbec trápiť? Všetko k nám prichádza priam na podnose, nemusíme vstať zo stoličky či sedačky. Súčasnosť akoby bola viac dobou odpovedí ako otázok, dokonca aj tých, ktoré ešte neboli položené, a to je nebezpečné. Všetko je predžuté, úhľadne roztriedené a zabalené. Od rád pre gazdinky, komerčných letákov a odborných výstupov po články z wiki a iných pédií. Stačí natiahnuť ruku alebo si len zaželať. A predsa. Človek 21. storočia môže prečítať stovky, tisícky kníh, a vždy to môžu byť len variácie na tú istú tému. Môže sa nazdávať, že je rozhľadený a vzdelaný a o svete a o tom, ako fungoval a funguje, niečo vie. Môže sa prehrýzť cez stovky internetových a printových médií, a nenaďabí na nič nové, priekopnícke. Lebo jeho zdroje majú len jedného majiteľa a ten do ponúkaného produktu investuje najmä v očakávaní návratnosti investície a pridaného zisku existujúceho v rôznych podobách. Ponúkané je stále to isté, len v rôznych obaloch. Preto ten, kto úprimne hľadá, ešte stále nemusel vyjsť z klietky. Stačí však jedna kniha, jeden text a zopár iných pohľadov, ako sú tie, ktoré poznal doposiaľ a brána na klietke sa otvorí, prípadne spadne celá. Je „klietka“ Platóna, Aristotela a Tomáša Akvinského menšia ako súčasného konzumenta myriád informácií globálnych médií a užívateľa internetu spájajúceho celý svet? Sú učenie a „dogmy“ tých prvých, ak sa neuspokojíme s Rousseauom, Marxom, Russellom a  Marcusem, len brzdou súčasného vývoja, haraburdami v sklade starožitníctva, kam ich poslali moderné spoločenské vedy a ekonómia slúžiace konzumu a materializmu? „Future is friendly“. Budúcnosť je priateľská, upokojujúco tvrdí reklamný slogan. Kiežby, zato história vie na ňu poriadne vyceriť zubiská i schuti sa do nej zahryznúť. Budúcemu svetu bude zrejme jedno, čo mal autor na mysli, keď napísal, že dom, v ktorom umieral Tomáš Akvinský bol „väčší zvnútra ako zvonka“, a že „Giotto žil síce v horšom meste ako Euripidés, ale v radostnejšom vesmíre“ (Gilbert Keith Chesterton, „Ortodoxia“). Istú nádej reflektujúcu Tálesovo povzbudenie neprestajného poznávania samých seba ako protiklad napokon rezignujúceho Sokrata predstavuje Mark Twain, ktorý o svojom otcovi povedal: „Keď som mal osemnásť rokov, pomyslel som si o ňom, aký je len hlúpy. O tridsať rokov neskôr sa čudujem, ako ten starček zmúdrel.“

December 1989: Hraničná zátarasa do Rakúska prelomená. Foto: TASR

Podľa historky okolo podobnej fotografie sa deti s  učiteľkou pozerajú spoza ostnatého drôtu smerom na západ. Na otázku žiačika, kto je za tým plotom, učiteľka trpko odpovie: „My.“ Možno mala vtedy pravdu. Mnohí medzitým klietku opustili, či už doslova alebo obrazne. To, čo videli mimo nej, sa im však vôbec nepáčilo. Dobrovoľný návrat do niekdajšej „klietky“, ktorá na rozdiel od minulosti nie je zamknutá a vlastne už ani klietkou nie je, odráža poznanie a skúsenosti, ktoré by inak nenadobudli. Ak by dostala pani učiteľka a jej bývalí žiaci rovnakú otázku dnes, odpovedali by na ňu zrejme rovnako. Tentoraz s pokorou i hrdosťou zároveň.