Osídľovanie Jeruzalema

Hlavný demografický nástroj okupácie
Počet zobrazení: 4451


bradly_howard-uvod.jpg

Keď si sionistické hnutie vytýčilo cieľ vytvoriť národnú domovinu Židov v Palestíne ako vyriešenie tzv. židovskej otázky, ktorá je otázkou spolunažívania Židov v Európe, rozhodlo sa, že najvhodnejším miestom pre tento projekt je Palestína. V záujme propagovania tohto cieľa zvolilo klamlivú rétoriku, ktorá jednak tvrdila, že Palestína je Židom sľúbená Bohom, čím z Boha urobilo „realitného agenta“, a druhá klamlivá propaganda tvrdila, že Palestína je ľudoprázdna v duchu hesla „územie bez ľudu pre ľud bez územia“. Nemienim diskutovať o biblických otázkach ani o tom, že v celej svojej histórii Palestína bola zemou obývanou Palestínčanmi, vyznávačmi židovstva, kresťanstva a islamu, ani o tom, že Židia, akože bez zeme, boli všetci vždy a bez výnimiek obyvateľmi európskych krajín. S menšími alebo veľkými problémami, ale boli občanmi konkrétnych európskych krajín. Na realizáciu spomínaného cieľa boli potrebné dva faktory: územie a občania. Územie je palestínskym vlastníctvom, verejným a súkromným, preto bolo nutné premeniť vlastníctvo územia na židovsko-izraelské. Čo sa týka obyvateľov, bolo ich potrebné priviesť z cudziny a umiestniť ich namiesto domorodých Palestínčanov po ich vyhnaní zo svojich domov.

Zakladateľ Izraelského štátu a prvý predseda jeho vlády Ben Gurion považoval osídľovanie za druhý z troch pilierov existencie štátu. Prvý bola bezpečnosť a tretí ekonomická prosperita. Áno, uprednostnil osídľovanie pred ekonomickou prosperitou štátu. V tomto príspevku sa nebudem venovať osídľovaniu arabskej Palestíny európskymi a neeurópskymi Židmi, obmedzím sa len na osídľovanie ­– ako hlavný demografický nástroj okupácie – hlavného mesta Palestíny, Jeruzalema. Aby sme pochopili demografické zmeny, ktoré nastali v Jeruzaleme v jeho modernej histórii, najmä od izraelskej okupácie od 4.júna 1967, je nevyhnutné zaoberať sa izraelskou osídľovacou okupačnou politikou v tomto svätom meste.

bradly_howard.jpgIzraelské osídľovanie  Jeruzalema

Vzhľadom na mystické miesto Jeruzalema a jeho miesto v srdciach vyznávačov troch monoteistických náboženstiev, židovstva, kresťanstva a islamu, na to, že Jeruzalem má výnimočný význam pre tieto náboženstvá, konflikt ohľadom jeho postavenia v budúcnosti, zastáva výnimočný priestor tak v izraelsko-arabskom konflikte, ako aj v izraelsko-palestínskom. Nebudem sa zaoberať históriou existencie vyznávačov rôznych náboženstiev vo svätom meste, chcem len zdôrazniť, že arabská prítomnosť bola a dodnes ostáva neprerušenou kontinuálnou prítomnosťou. Zameriam sa na izraelsko-židovské osídľovanie v Jeruzaleme z hľadiska jeho ideologickej podstaty, a tou je judaizácia Jeruzalema, čo znamená vymazanie arabského charakteru Jeruzalema a jeho premeny, ak nie celého, tak v čo najväčšej miere, na židovský charakter. Judaizácia má dve strany. Demografická sa týka občanov, uplatňuje sa prostredníctvom ich násilného a administratívneho transferu alebo donútenia k emigrácii. Druhá strana sa týka pôdy a jej vlastníctva a uplatňuje sa prostredníctvom administratívneho a násilného rozširovania a konfiškácií pôdy a majetkov.

Židovské osídľovanie Jeruzalema sa datuje od začiatku osídľovania Palestíny v polovici 19. storočia. Koncom 19. storočia sa mesto Jeruzalem administratívne obmedzilo „na historické jadro tohto svätého mesta, to sú staré uličky za bránami, kde sa nachádzajú najposvätnejšie kresťanské a moslimské svätostánky, ako sú napríklad Chrám Božieho hrobu a posvätná mešita Al Aqsa, rovnako sa tu nachádza Múr nárekov, v blízkosti sa nachádzalo 35 malých obcí, a to zo všetkých svetových strán starého Jeruzalema. Vzhľadom na malosť rozlohy starého mesta začali židovské skupiny stavať svoje domy z vonkajšej strany múrov starého mesta. Časom, keď sa zvýšil počet obyvateľov, zvýšil sa počet stavieb a mnoho blízkych arabských obcí sa stalo mestskými časťami“. 1

Jeruzalemčan Chalíl Altakfaži, ktorý sa dlhé roky zaoberá problematikou osídľovania Jeruzalema, publikoval 17. 12. 2008 dôležitú analýzu, v ktorej objasňuje, ako boli vytvorené židovské uličky v polovici 19. storočia „z vonkajšej strany“ múrov Jeruzalema, „skôr, ako bola Osmanmi vytvorená prvá miestna rada v Jeruzaleme v roku 1863, bola v roku 1850 založená prvá židovská ulica ,Jamín Mošé‘, ktorá sa stala jadrom židovských ulíc zakladaných mimo múru smerom na juhozápad, severozápad a západ od mesta. Následne sa v roku 1858 zakladali ulice ,Meát Šaarém‘ a ,Makór Hajím‘. To znamená, že prvé administratívne hranice Jeruzalema zahŕňali uličky, ktoré boli ohradené múrmi starého mesta a mali výlučne islamsko-arabský charakter“.2 Koncom tureckej nadvlády, čo je po prvej svetovej vojne, „zvýšil sa počet obyvateľov mesta až na 60 tisíc, z nich bolo len niekoľko tisíc židovského vierovyznania, ktorí do Palestíny prišli v rámci imigračných vĺn z cárskeho Ruska po masakrách, ktoré boli spáchané voči Židom v Rusku a vo východnej Európe v rokoch 1882 – 1914“.3 Počas britského mandátu Palestíny sa začala situácia meniť, hore citovaný Chalíl Altakfaži vysvetľuje, že „ako výsledok vzniku nových osídľovacích štvrtí v arabskej oblasti, a následkom sionistického klamlivého tvrdenia, že Jeruzalem bol vždy obývaný židovskou väčšinou, a to napriek historickej pravde, že rozloha židovskej ulice v starom meste Jeruzalema nepresahovala nikdy viac ako 0,5 ha a počet Židov nikdy nebol viac ako 90 rodín, napriek tomu vláda mandátnej Británie a sionistickí predstavitelia vytvorili nové hranice mesta, ktoré zodpovedajú predstavám židovskej prítomnosti v meste. Zo západnej strany sa rozšírili hranice až o 7 km, aby zahŕňali ďaleké židovské ulice, ale z južnej a východnej strany sa hranica obmedzila na niekoľko stoviek metrov, aby nezahŕňala blízke arabské dediny, a to vrátane relatívne veľkých arabských dedín, ktoré sú v tesnej blízkosti mesta, v snahe zabrániť tomu, aby sa nestali predmestiami Jeruzalema. V roku 1921 boli znova vytýčené hranice mesta a zahŕňali staré mesto a oblasť v šírke 400 metrov pozdĺž východnej strany múru, a k tomu iné ulice zo severnej strany. Z južnej strany hranice končili múrom, rozloha západnej strany prevyšovala rozlohu východnej časti a zahŕňala veľké židovské námestia, ako aj niektoré menšie arabské. Ďalšie hranice mesta v roku 1946 boli rozšírené tak, aby zahŕňali oblasť, kde sa nachádzajú určité služby mesta. Tiež aj v tomto prípade sa rozšírila západná časť, aby zahŕňala nové židovské ulice, ktoré ostali mimo administratívneho začlenenia z roku 1931. Z východnej časti sa pripojila arabská obec Salwan a z južnej časti údolie Al Žoz. Rozloha mesta podľa tohto plánu bola 2 019,9 ha a jej vlastníctvo bolo nasledovné: islamské majetky 40 %, židovské majetky 26,13 %, kresťanské majetky 13,86 %, vládne a mestské majetky 2,9 %, cesty a železničná trať 17,12 %“. 4 Autor dodáva, že obývaná rozloha v Jeruzaleme sa zvýšila zo 413 ha v roku 1918 na 723 ha v roku 1948.

V rámci politického riešenia otázky súvisiacej so spolunažívaním vyznávačov troch monoteistických náboženstiev vo svätom meste a v záujme zabezpečenia práva na slobodu vierovyznania rezolúcia VZ OSN o rozdelení Palestíny z 29. novembra 1947 považovala Jeruzalem za samostatný subjekt, ktorý sa nachádza medzi arabským a židovským štátom a podlieha špeciálnemu medzinárodnému režimu, a rátala s vytvorením špeciálneho výboru na jeho spravovanie. Rezolúcia určila hranice Jeruzalema, ktoré by mali podliehať tomuto režimu.

V roku 1947 vojna rozdelila mesto na dve časti. Dňa 30. novembra 1948 izraelské a jordánske autority podpísali dohodu o prímerí, ktorá určila čiaru deliacu Jeruzalem na východnú a západnú časť. Ako výsledok vojny bol koncom roka 1948 Jeruzalem de facto rozdelený, a to nasledovne:

        1.   Palestínska oblasť pod jordánskou nadvládou: 222 ha, čo je 11,45 %.
        2.  Izraelom okupovaná palestínska oblasť: 1 626,1 ha, čo je 84,21 %.
        3.   Oblasť spravovaná OSN: 85 ha čo je 4,39 %.
        4.  Celková rozloha Jeruzalema je 1 933,1 ha.5

Palestínsky analytik Abu Rahma ukazuje vo svojej knihe „Osídľovanie“, že keď OSN vydalo svoju Rezolúciu č. 181 o rozdelení Palestíny, ktorá zahŕňa internacionalizáciu Jeruzalema, počet obyvateľov mesta bol 205 100, z toho 105 410 Arabov a 99 690 Židov. Staré mesto malo 21 000 obyvateľov, prevažná väčšina z nich boli Arabi. Podľa vyššie uvedenej rezolúcie plán internacionalizácie mesta počítal s rozlohou 1 750 ha, z toho vlastnili Židia 1 230 ha, čo je len 7 % celkovej rozlohy. Západná časť mesta mala rozlohu 1 933,1 ha, Arabi vlastnili 40 %, miestny majetok a majetky zahraničných misií tvorili 34 % a židovské majetky boli 26 %. Rozloha starého mesta bola 92,7 ha, Arabi vlastnili 82,5 ha, školy a verejné priestranstvá tvorili 6,2 ha a Židia vlastnili 4 ha, ktoré predstavovali len 4 % rozlohy starého mesta. (Keďže ďalej autor cituje z novšej práce, kde sú už údaje o rozlohe vo štvorcových kilometroch, uvádzame prepočet: 1 ha = 0,01 km² - pozn. red.)

A takto de facto, a nie de jure, sväté mesto Jeruzalem bolo rozdelené medzi Izrael, štát, ktorý vznikol 14. mája 1948, a jordánske kráľovstvo. Obidva štáty boli proti tomu, aby Jeruzalem bol pod medzinárodnou správou.

Dňa 13. júla 1951 sa konali prvé voľby v arabskej časti Jeruzalema. Zvolená samospráva rozšírila arabské hranice mesta a 1. apríla 1951 pripojila susedné arabské obce k Jeruzalemu. Takto rozloha Jeru.zalema narástla na 6,5 km², jej stavebná časť nepresahovala 3 km². V roku 1964, to znamená rok po voľbách, bolo prijaté rozhodnutie o rozšírení rozlohy mesta na 75 km², ale izraelská okupácia v roku 1967 neumožnila realizáciu tohto plánu.

Čo sa týka rozlohy západnej časti Jeruzalema, ktorá sa protiprávne stala súčasťou izraelskej zvrchovanosti, rozšírila sa až na 38 km². V roku 1964 radnica spracovala urbanistickú štúdiu mesta a v roku 1968 ju aktualizovala.

tal_bright_-_political.jpgIzraelská okupačná moc nenechala postavenie Východného Jeruzalema také, aké bolo dovtedy, ani ho nepovažovala za okupované mesto a tým neuplatnila naň pravidlá medzinárodného práva, najmä 4. Ženevskú konvenciu, ale považovala ho za oslobodené mesto. Od začiatku okupácie uplatnila v Jeruzaleme dve rozhodnutia: „Prvé rozhodnutie vydané veliteľom strednej vojenskej oblasti generálom Ozim Narkísom a to formou vojenského rozkazu č. 2, podľa ktorého ruší jordánsku civilnú správu nad Západným brehom Jordánu a Východným Jeruzalemom, a anuluje všetky predchádzajúce zákony a opatrenia, ktoré sú v rozpore s rozkazmi vojenskej moci. A druhé – povinnosť uplatniť izraelské zákony, najmä tzv. „uplatnenie moci a zákonnosti“, vydané 26. 7. 1948 izraelským Knessetom, podľa ktorého splnomocňuje izraelské vlády anektovať ktorékoľvek rozlohy pôdy patriace tzv. bývalej izraelskej zemi k hraniciam štátu. V súvislosti s tým predsedníctvo izraelskej vlády vydalo 28. júna 1967 rozkaz, podľa ktorého pripojilo staré mesto Jeruzalema a ďalšie iné, rozlohou neurčené pôdy, a to zo všetkých strán, najmä zo severu a juhu, k štátu Izrael. Okrem hore citovaného zákona izraelská vláda zrušila jordánsku správu, ako aj iné jordánske a palestínske inštitúcie nachádzajúce sa vo Východnom Jeruzaleme a vytvorila v meste jednotnú samosprávu“.6 Takto izraelská vláda zabezpečila fiktívne zákonné krytie procesu konfiškácie pôdy Východného Jeruzalema, a to nielen verejnej, ale aj súkromnej, a to v záujme pokračovania procesu judaizácie, ktorý je hlavným a nemenným zámerom Izraela a sionistického  hnutia.

Chalíl Altakfaži ukazuje, že záujme pokračovania judaizácie „boli k hraniciam Jeruzalema pripájané územia 28 arabských miest a obcí. A tak sa rozloha mesta zvýšila z pôvodných 6,5 km² na 70,5 a rozloha oboch častí Jeruzalema, západnej a východnej, narástla na 108 km² a v roku 1990 dosiahla až 123 km². Toto všetko sa dialo s demografickým cieľom. Palestínčania, ktorí v roku 1967 tvorili drvivú väčšinu obyvateľstva, sa v roku 1995 stali menšinou. A namiesto 100 % vlastníctva pôdy v Jeruzaleme po izraelskej konfiškácii pôdy a majetku, osídľovaní, budovaní židovskej infraštruktúry a rozmachu židovských stavieb na arabských uliciach dnes Palestínčania vlastnia len 21 % územia. Nasledovala druhá etapa judaizácie a vytvorenia nových hraníc v rámci projektu tzv. veľkého Jeruzalema „Metropolitan“, aby zahŕňala rozlohu 840 km², čo je 15 % rozlohy Západného brehu Jordánu“.7

Palestínsky autor Abed Alrohman Abu Arafa, zhŕňa ciele „izraelských opatrení v Jeruzaleme nasledovne:

  1. Koncentrácia absolútnej židovskej väčšiny v Jeruzaleme, ktorá bude hlavným a rozhodujúcim elementom budúcej dohody ohľadom mesta.
  2. Vytvorenie nového ,status quo‘, ktoré zabráni znovurozdeleniu mesta.
  3. Obkľúčenie arabskej časti mesta a presídlenie veľkého množstva Židov v nej tak, aby táto časť stratila svoju arabskú tvár v snahe zabrániť tomu, aby v budúcnosti bola spravovaná inou ako židovskou mocou.
  4. Izolácia arabského Jeruzalema od zvyšku Západného brehu Jordánu budovaním veľkých židovských osídľovacích celkov.
  5. Donútenie arabských obyvateľov Jeruzalema postaviť svoje domy za hranicami mesta“.8

Obyvateľstvo Jeruzalema

Podľa správy Palestínskeho štatistického úradu z roku 1999 „žije vo Východnom Jeruzaleme 348 000 Palestínčanov, pritom Izrael tvrdí, že ich počet je 180 000. Palestínčania obviňujú Izrael, že zavádza a úmyselne spomína nižší počet palestínskych obyvateľov v snahe zmeniť demografický charakter mesta“.9 Správa izraelskej organizácie pre ľudské práva Btselem publikovaná 1. 1. 2011 uvádza, že „do konca roka 2010 dosiahol počet obyvateľov Jeruzalema 788 052, z toho je 504 179 Židov, čo je 63,9  % a 283 873 Palestínčanov, čo je 36 %. Cca 59,6 % obyvateľov Jeruzalema žije v oblasti, ktorú Izrael anektoval v roku 1967 (Východný Jeruzalem, pozn. autora), z toho 39,3 % Židov a 60,7 % Palestínčanov. Vzhľadom na to, že priemerný prirodzený nárast palestínskej populácie je vyšší ako u Židov, prijal Izrael množstvo opatrení, aby umelo vytvoril nový demografický stav, ako napríklad:

    1. Oddelenie Východného Jeruzalema od zvyšku Západného brehu Jordánu, aj prostredníctvom izolačného múru.

    2. Uplatnenie diskriminačnej politiky, čo sa týka skonfiškovanej pôdy, vydávania stavebných povolení, územného plánovania a demolácií domov.

    3. Odňatie občianstva a sociálnych práv tým Palestínčanom, ktorí sa zdržiavajú minimálne 7 rokov mimo mesta, alebo tým, ktorí nevedia dokázať, že ich tzv. „centrum života“ je Jeruzalem.

    4.  Zvláštne rozdelenie rozpočtu medzi obidve časti mesta, západnú a východnú, má za následok nižšiu kvalitu infraštruktúry a služieb vo Východnom Jeruzaleme“.10 Horeuvedená správa Palestínskeho štatistického úradu uvádza, že „aj keď Palestínčania tvoria 30 % obyvateľov Jeruzalema, ich dane tvoria 40 % z celkového príjmu daní radnice, ktorá investuje na ich infraštruktúru a služby len 8 % zo svojho rozpočtu“. 11

Štatistika izraelskej organizácie Btselem jednoznačne dokazuje, že srdce Jeruzalema, „Východný Jeruzalem“, napriek všetkým opatreniam ostáva arabským, iba jeho západná časť je židovská. Táto skutočnosť potvrdzuje, že Jeruzalem je de facto rozdelený na arabský a židovský, a reči o tom, že je jednotný a židovský, sú iba politickou propagandou. Aj preto Dr. Sára Herschkobitzová, riaditeľka odboru strategického plánovania jeruzalemskej radnice tvrdila, že „izraelská vláda robí všetko pre to, aby počet Arabov v meste Jeruzalem neprevýšil 28 %“ 12, čo znamená, že de facto treba zvýšiť počet Židov z radov prisťahovalcov v meste a znížiť počet Palestínčanov žijúcich v meste ich vyhostením z neho.

V záujme dosiahnutia tohto cieľa izraelské civilné a bezpečnostné orgány prijali mnoho protiprávnych opatrení, ktoré mali za cieľ donútiť Arabov, moslimov a kresťanov odísť zo svojho rodiska – Jeruzalema. Neváhali siahnuť ani po fyzickej likvidácii alebo demolácii domov. Najkrutejšie a najsurovejšie opatrenie, ktoré sa uplatňuje voči arabským obyvateľom Jeruzalema, je odňatie identifikačných preukazov. „Izraelská vláda v súlade so zákonom, ktorý nesie názov ,Bezpečnosť režimu vstupu‘ (rozumej do krajiny) a bol prijatý v roku 1974, v súlade s článkom 11 bod a, určuje prípady, kedy môže štátny orgán odňať občiansky preukaz občanovi:

       1.  V prípade zdržiavania sa občana mimo Izraela minimálne 7 rokov.
       2.  V prípade získania občianstva iného štátu žiadaním o občianstvo.
       3.  V prípade získania trvalého pobytu v inom štáte“. 13

V praxi to znamená že Palestínčan z Jeruzalema, ktorý sa nachádza v inom palestínskom meste po dobu 7 rokov, stratí právo byť občanom Jeruzalema (ktorý Izrael považuje za svoje územie – pozn. red.) Často izraelská armáda a jej rôzne oddiely neumožnia Palestínčanom z Jeruzalema návrat do mesta pod rôznymi zámienkami. „Podľa  tohto  zákona  počet  odňatých  preukazov do roka 2010 dosiahol 14 387“14. Izrael zároveň presmeroval osadníkov do Jeruzalema, „koncom roka 2011 dosiahol počet osadníkov na Západnom brehu Jordánu 536 932, 49,8 % osídľuje Jeruzalemský kraj, v samotnom meste Jeruzalem je 267 643 osadníkov, z toho 199 647 vo Východnom Jeruzaleme. Pomer židovských osadníkov voči Palestínčanom na Západnom brehu Jordánu je 21 : 100, tento pomer je v Jeruzaleme až 68 : 100.“15

Dajú sa nazvať izraelské praktiky v Jeruzaleme niečím iným než etnickými čistkami? Ťažko. Sú to etnické čistky.

Zdroje:

1 – Abu Arafa, Abdalrahman, Osídľovanie, Jeruzalem, 1981, Agentúra Abu Arafa pre médiá a tlač, Jeruzalem.
2 – Altakfaži, Chalíl, 2010, Osídľovanie v meste Jeruzalem, „ciele a následky“. www.wata.cc/forums/showthread.php.
3 – Alhendy, Elian, 2012, Osídľovacie plány a ich vplyv na sformulovanie budúcnosti Západného brehu, Palestínske otázky, 2012, č. 249 – 250.
4 – Khalilieh, Suhail, Perspektívny pohľad na súčasný stav Jeruzalema, odbor monitorovania osídľovania, Realizačný výskumný inštitút „ARIJ“, Jeruzalem.
5 – http://www.btselem.org/arabic/jerusalem
6 – http://moidev.moi.gov.ps/quds/dataDetails.aspx?
7 – http://www.wafainfo.ps/aprint.aspx

Citácie:

Abu Arafa, Abdalrahman – 1, 3, 8
Altakfaži, Chalíl – 2, 4, 5, 7
Alhendy, Elian – 6
Khalilieh, Suhail – 14
Btselem – 10
Mojdev – 9, 11, 13
Wafa – 12, 15

Na obrázkoch: Múr rozdeľujúci Jeruzalem.
Prvé foto: Bradley Howard / CC
Druhé foto: Tal Bright – Political / CC

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984