Oslobodenie Slovenska – právne súvislosti (2)

Počet zobrazení: 2099

3.


Ako sa vyvíjala organizácia a postavenie emigračných orgánov, ktorých cieľom bolo obnovenie suverenity ČSR a tým presadenie stanoviska, že slovenský vojnový štát právne nejestvuje ? Až po úplnom vojenskom zrútení Francúzska, jeho kapitulácii 22. júna 1940 pred nacistickým Nemeckom, došlo k prvej prevratnej zmene vtedajšej medzinárodnej politiky. Z dvoch veľkých západných demokracií, s obrovskými kolóniami, teda s kolosálnymi ľudskými a materiálnymi zdrojmi, t.j. z Britskej ríše a Francúzskej ríše, zostala už za kanálom La Manche, na ostrovoch iba V. Británia. Trpela pod nemeckým leteckým bombardovaním, bránila sa proti nemu. Vylúčiť sa spočiatku nedal ani pokus o nemecké vylodenie na britských ostrovoch. Politicky aj morálne porazenými sa stali predstavitelia západnej politiky, ktorí reprezentovali politiku „mníchovanstva“, ustupovania a uzmierovania Veľkonemeckej ríše, aj za cenu obetovania Československa, predtým Rakúska, a neskoršie v podstate aj Poľska. Predseda francúzskej vlády E. Daladier si ešte aj po vojenskej porážke Poľska želal či nádejal sa, že nemecký „Drang nach Osten“ sa zameria na rozdrvenie ZSSR, a dosiahne víťazstvo v priebehu šiestich až ôsmich týždňov. Francúzsko tohto obdobia „divnej vojny“ proti Nemeckej ríši dovolilo československej politickej emigrácii vytvoriť iba politický orgán – „Národný výbor“ v Paríži. Pôsobil tu od novembra 1939 do pádu Francúzska v júni 1940. Vtedajší francúzski politici, E. Daladier (premiér) a G. Bonnet (minister zahraničia), vylučovali, aby sa mohol vytvoriť čo len dojem, že tento československý orgán je hoci len možným variantom orgánu štátu, ktorí oni zradili a nechali svojmu osudu. Francúzski politici sa nevyznamenali ani po kapitulácii svojej vlasti. Severnú časť Francúzska aj s Parížom okupoval wehrmacht a vládol tu okupačný režim. V južnej časti Francúzska sa vytvoril kolaborantský a ultrakonzervatívny režim s názvom „Štát Francúzsko“ (État de France), ktorý zavrhoval politický pluralizmus a parlamentarizmus, realizoval aj politiku antisemitizmu. Odmietal republiku (aj názov štátu)  ako nebezpečnú, až ľavicovú formu štátu. Vyznačoval sa ďalej dogmatickým katolicizmom, odmietaním demokratického vývoja v krajine po Veľkej francúzskej revolúcii v roku 1789. Podľa týchto znakov svojho systému bol v určitom zmysle analogický aj so štátnym režimom a štátnou ideológiou slovenského štátu. Sídlom útvaru „État de France“, bolo mesto Vichy, hlavou štátu bol maršal H. P. Pétain a predsedom vlády P. Laval (Obaja boli odsúdení francúzskym Národným súdom v roku 1945 na trest smrti, pričom Pétainovi udelili vzhľadom na jeho vek milosť). Vývoj od liberálneho kapitalizmu, parlamentarizmu, pluralizmu  k autokratickej forme vlády, k historicky spiatočníckemu režimu, bol do značného stupňa typickým pre všetky štáty Európy, kam ich doviedol trhový, antisociálny medzivojnový systém. Až činnosť politického hnutia „Slobodné Francúzsko“ ktoré viedol Ch. de Gaulle, vojenské akcie tohto hnutia, viedli k obnoveniu francúzskej štátnosti a nezávislosti, ktorá musela prekonať toto nie veľké a nie chvályhodné obdobie dejín Francúzska, medzivojnové vôbec a mníchovanské osobitne.

Dobrou udalosťou v tejto temer katastrofickej situácii bolo, že britská vláda už s premiérom W. Churchillom súhlasila s vytvorením  československej vlády v zahraničí a uznala ju dňa 21. júla 1940 (mesiac po kapitulácii Francúzska a evakuácii britských vojsk z Dunkerque). Zdôraznila pritom, že ide o „dočasné uznanie“. A ďalej akcentovala to, že táto dočasná vláda nemá medzinárodný predmníchovský status a nie je postavená medzinárodnoprávne plne na roveň všetkým ostatným nezávislým spojeneckým štátom, ktoré sa usadili vo V. Británii. Vyplývalo to zo skutočnosti, že tieto spojenecké štáty boli vojensky prepadnuté a porazené až v agresiách, ku ktorým došlo po páde Poľska, a ktoré bezprostredne po tejto vojenskej debelácii (porážke) emigrovali do Británie a mali status „emigračnej vlády“. Československý štát bol likvidovaný iným spôsobom, nie vojnou. Politická, vnútorná i medzinárodná likvidácia ČSR sa uskutočnila v dvoch etapách.

Prvou bola zabratie územia, anexia Sudet po Mníchove, prijatie tohto rozhodnutia československou vládou. Potom nasledovala abdikácia prezidenta E. Beneša, nastolenie druhej republiky (Č-SR) s autonómiou Slovenska. Druhou etapou bolo vyhlásenie údajne samostatného slovenského štátu, t.j. akoby zánik Č-SR odtrhnutím Slovenska, potom okupácia Čiech a Moravy Nemeckou ríšou so zriadením Protektorátu. A táto faktická likvidácia československého štátu – sa uskutočnila bez vojnového konfliktu, bez vedenia vojny. A z Československa neemigrovala vláda štátu, ako sa to stalo v prípade Poľskej republiky, kedy po 17. septembri 1939 evakuovala celá poľská vláda do Londýna. Alebo ako sa to stalo v prípade Belgicka, Holandska, Dánska, Nórska v lete 1940, a v roku 1941 v prípade Grécka a Juhoslávie. Priamo v priebehu, resp. po vojenskej porážke emigrovali do Británie jestvujúce vlády týchto štátov. Personálne boli totožné s pôvodnými domácimi vládami a na území spojeneckého štátu, ktorý ju prijal, mohli pokračovať vo svojej činnosti legálnych predstaviteľov týchto štátov uznaných aj medzinárodne. Československá vláda sa v zahraničí musela vytvoriť, kreovať vlastne od základu. Politici v cudzine, ktorí boli v minulosti členmi vlády ČSR, poslancami parlamentu a v prípade Dr. E. Beneša, ktorý bol od roku 1935 prezidentom ČSR, emigrovali v čase, keď neboli ústavnými činiteľmi Československa, ale boli iba súkromnými osobami. Ako bývalí politici, neštátnici, museli takýto exekutívny orgán vytvoriť, potom pre tento orgán získať dôveru od cudzieho štátu, určitý politický mandát, ktorý sa v nasledujúcej etape mohol stať mandátom predstaviteľov, vlády, t.j. výkonného orgánu štátu. Inou možnosťou bolo dosiahnuť odvolanie podpisu na Mníchovskej dohode od Veľkej Británie a Francúzska, a dosiahnuť súhlas antifašistických mocností a štátov – so stanoviskom, že Mníchovská dohoda je neplatná, že je absolútne neplatná, neplatná od samého začiatku. Dôsledkom uznania tejto nulity, neplatnosti od samého začiatku by boli dva závery – jeden do neskoršieho obdobia po podpísaní tejto dohody, druhý do obdobia pred jej signovaním. Absolútna neplatnosť znamenala, že všetky právne skutočnosti, ktoré sa udiali po Mníchovskej dohode, od 29. 9. 1938, sú tiež absolútne neplatnými, pretože sa stali, uskutočnili v priamej príčinnej súvislosti s Mníchovskou dohodou. Neplatným by potom bolo aj obsadenie československého pohraničia, a to sudetského (dohodlo sa to v Mníchove), ale neplatným by bola aj viedenská arbitráž, t.j. zabratie (anexia) južného územia Slovenska Maďarskom, pretože sa o jej uskutočnení dohodlo v Mníchove, ktorý bol jej príčinou, podnetom k nej. A neplatným by bola v prípade zneplatnenia Mníchova aj autonómia Slovenska, (6. október 1938), aj vyhlásenie samostatnosti slovenského štátu. A pri obrátenom pohľade to znamenalo, že právne platným stavom, je stav, ktorý bol pred 29. 9. 1938. Vyplývalo z toho a znamenalo by to prijatie a uznanie stanoviska, že ČSR právne ďalej a bez prerušenia jestvuje, že je tu Dr. E. Beneš prezident ČSR, že je tu Ústava ČSR z roku 1920, že je tu legislatíva a celý československý predmníchovský právny poriadok.

Československo fakticky zaniklo bez toho, že by proti tomuto štátu bola vedená regulárna vojna. Zaniklo po dvojnásobnej zrade, a to 29. 9. 1938 po zrade jeho spojencov (Francúzska a V. Británie) a po zrade jeho vlády, ktorá prijala Mníchovskú dohodu. A v druhej etape a v druhom poradí fakticky Č-SR (už s pomlčkou) zanikla po zrade prezidenta Č-SR (Dr. E. Hácha podpísal v Berlíne dokument o anektovaní českej časti štátu Ríšou) a zanikla ďalej po zrade vlády Č-SR (R. Beran), resp. tiež po tzv. domácej zrade vykonanej slovenským snemom, vyhlásením zdanlivej samostatnosti Slovenska, s nedemokratickou a neparlamentnou formou štátu a štátnym režimom, závislým a podriadeným nacistickému Nemecku bez súhlasu obyvateľov, slovenského národa, resp. ľudu.

V prípade, ak by k oduznaniu Mníchova, k anulovania Mníchovskej dohody od samého začiatku, došlo v júli 1940, mala by československá vláda vytvorená v Londýne – svoj plný predmníchovský status (nebola by považovaná za dočasnú) a bola by tak rovnoprávna s ostatnými vládami spojenecký štátov v emigrácii, ktoré boli donútené po vojnovej porážke svojho štátu usídliť sa v zahraničí.

Stanovisko britskej diplomacie sa pri všetkej jej konzervatívnosti, lojalite ku konaniam predchádzajúcich britských vlád, ktoré nechcela otvorene dezavovať a ich konanie v Mníchove vyhlásiť za protiprávne, sa vyvíjalo, akoby v spomalenej evolúcii. Právne postavenie československých emigračných orgánov sa z priznaného statusu dočasnej vlády (nótou z 21. júla 1940), zmenilo a povýšilo nótou zo dňa 18. júla 1941 na úroveň plnoprávnej vlády štátu, ktorý bol zbavený slobody. Touto formuláciou sa britská vláda posunula od vyhlásenia protiprávnosti konania Nemecka z 15. marca 1939, ktoré urobila po obsadení Čiech a Moravy, do možnosti postúpiť o krok ďalej a to aj k uznaniu skrivodlivosti v prípade Mníchova. Britská vláda však zotrvávala na stanovisku, že Mníchovská dohoda pre V. Britániu ako jej signatára stále platí. Znamenalo to, že pre V. Britániu ani v roku 1941, ani za premiéra W. Churchilla, neplatili predmníchovské hranice, neplatila ani právna kontinuita ČSR. Britská diplomacia riešila tieto pre ČSR kľúčové otázky ich odložením, formuláciou, že sa tieto záležitosti majú podľa nej riešiť „definitívne a spoločne až na mierovej konferencii“ po skončení vojny.

Stanovisko V. Británie ako signatára Mníchovskej dohody o odtrhnutí pohraničného územia ČSR – bolo v roku 1940 aj 1941 poznamenané touto stigmou, doslova hriechom spáchaným jej konaním, ktorým bezprecedentne porušila medzinárodné právo. V. Británia sa usilovala tento svoj právny delikt prekryť, zaretušovať tým, že naďalej uznávala Mníchovskú dohodu, t.j. hlásila sa k ČSR, ale ako k štátu, ktorého hranice sú určené touto dohodou, a teda neplatia pre ňu predmníchovské, ale pomníchovské hranice. V. Británia neuznávala ďalej obsadenie Čiech a Moravy nemeckým vojskom, odmietala uznať že Protektorát zriadený na tomto území Ríšou je v súlade s právom. Neuznávala ani vyhlásenie slovenského štátu. Uznala slovenský štát len de facto, teda provizórne a dočasne a toto uznanie odvolala potom, ako sa do útoku proti Poľsku zapojili aj vojenské jednotky slovenského štátu. Pohybovala sa tak vo svojom právnom myslením, spomalenou evolúciou.

Celkove teda iba časť stanoviska V. Británie, vyjadrené v nóte ministra zahraničných vecí A. Edena z 18. júla 1941, a to neuznanie okupácie, neuznanie zániku ČSR a neuznanie vyhlásenia slovenského štátu de iure, bolo v súlade s postojom československej vlády v zahraničí. Britská vláda nesúhlasila so stanoviskom prezidenta ČSR Dr. Beneša, už plnoprávnej vlády ČSR o právnej kontinuite (t.j. že československý štát ďalej právne existuje) a konzekventne s tým, že jeho štátne hranice sú také, ako ich stanovili mierové zmluvy z roku 1919 a 1920. Vláda premiéra W. Churchilla vyhlásila v diplomatickej nóte, že sa nemôže zaviazať uznávať a rešpektovať akékoľvek budúce hranice v strednej Európe. Podľa jej konania táto formulácia britského stanoviska korešpondovala s vtedy rozšírenými geopolitickými konštrukciami, podľa ktorých Európa a najmä stredná Európa, v exponovanom priestore medzi Nemeckom a Ruskom, nemôže mať architektúru, ktorá sa nazývala v nemeckom jazyku ako „Kleinstaaterei“, konštrukciu s veľkým počtom malých štátov. Do kontextu s týmito geopolitickými víziami patrili aj viaceré diplomatické podujatia a úsilia o vytvorenie niekoľkých nadnárodných, resp. konfederatívnych projektov zväzkov štátov. V popredí tejto kreativity boli aj medzinárodné a politické rozhovory a priamo úkony, ktoré mali viesť k takýmto výsledkom. Konkrétne H. Ripka za československú vládu v Londýne a E. Raczyński za poľskú emigračnú vládu dňa 19. januára 1942 podpísali v Londýne ďalšiu československo-poľskú deklaráciu, ktorá obsahovala rozpracovaný plán ich povojnovej konfederácie. Rokovania o takejto konfederácii pokračovali do roku 1944, kedy obe strany ustúpili od svojich konfederačných plánov. Emigračné vlády so sídlom v Londýne k tomu orientovala a motivovala britská vláda. Rozdiel v chápaní takéhoto útvaru bol v tom, aké bude postavenie a úloha ZSSR pri vedení vojny a po vojne. Konkrétne Dr. Beneš vo svojich pamätiach uvádza, aké boli predstavy poľskej emigračnej vlády vedenej gen. W. Sikorským koncom januára 1941. Prezident Beneš poukázal na pravdepodobnosť skorej účasti ZSSR vo vojne proti Nemecku a vyvodil z toho potrebu – dohodnúť sa so ZSSR o vojenskom vedení vojny a upraviť svoju koncepciu celej druhej svetovej vojny v súlade s novými vojensko-politickými skutočnosťami. Predseda poľskej vlády takúto úvahu odmietol ako katastrofický scenár. Počítal s akýmsi opakovaním prvej svetovej vojny. Očakával, že Anglicko v boji proti Nemecku vydrží, dostane pomoc od USA, ktoré potom pomôžu Francúzsku postaviť sa opäť na nohy. Len na tieto mocnosti sa Poľsko malo a muselo orientovať podľa premiéra W. Sikorského, ktorý reprezentoval miernejšie vydanie vlády „pánskeho Poľska“ s vládou J. Pilsudského v jeho prvom období a ministra J. Becka v druhej etape, ktorý svojou zahraničnou politikou doviedol tento štát až k  úplnej katastrofe, k vojenskej likvidácii  poľského sanačného štátu v roku 1939. Po napadnutí ZSSR Nemeckom (22. 6. 1941) dodával W. Sikorski (a s ním temer všetci Poliaci v Londýne) k tejto teórii ešte názor vizionárskeho typu, že Nemecko svojím víťazným pochodom rozdrví najskôr Sovietsky zväz. A potom mali Spojené štáty a Anglicko rozdrviť Nemecko. Následne tieto veľmoci spoločne s Poľskom mali vytvoriť víťazný mier s architektúrou štátov v Európe na svoj obraz. Márne premiérovi W. Sikorskému v rokoch 1941 – 1943 Dr. E. Beneš dokazoval, že bez ZSSR európsku vojnu osobitne stredoeurópske národy Poliaci a Čechoslováci vyhrať nemôžu. A nemôžu a nemohli ju bez neho vyhrať, ani V. Británia ani USA. Nepresvedčil ho. Tak sa aj v koalícii štátov protihitlerovskej koalície vytvárali, jestvovali a pôsobili dve línie. Jedna v prvom rade a dôrazne protisovietska a protikomunistická. A druhá mierne prosovietska, ktorá vychádzala z toho, že treba rozvíjať možnosti spojenectva so ZSSR, ale odmietnuť a neprijať tzv. sovietizáciu, a usilovať a hľadať si možnosť byť mostom medzi Východom a Západom. Ostrý protisovietsky a protikomunistický kurz typický pre poľskú emigračnú vládu v Londýne, aj pre jej vojenské a ilegálne orgány v Poľsku, sa potom musel stretnúť s odporom, s odmietaním. Ako je známe, vývoj sa skončil zrútením vtedajšej poľskej londýnskej vlády v priebehu roku 1943 a 1944. Poľskí sociálni demokrati a poľskí komunisti vytvorili Krajovu Radu Narodowu a Poľský výbor národného oslobodenia, ktorý sa stal dočasnou poľskou vládou. Na odporúčanie konferencie Veľkej trojky na Kryme sa podpredsedom tejto vlády stal aj S. Mikolajczyk, posledný predseda londýnskej poľskej vlády. Politický kurz prezidenta Dr. Beneša a emigračnej vlády bol iný – zreteľne v smere koexistencie a spojenectva. Ešte na konferencii Veľkej trojky v Postupime (v júl – august 1945) presadzoval premiér W. Churchill kreovanie Poľska silne prozápadného a teda potenciálne protisovietskeho. Operoval pritom s vtedy nevyriešenou otázkou východných hraníc Poľska.

Rozhodujúci moment, rozhodujúca udalosť pre riešenie a perspektívne pre vyriešenie dvoch zásadných otázok a to: právnej kontinuity predmníchovskej ČSR, alebo právneho jestvovania vojnového slovenského štátu, nastal až po 22. júni 1941, po napadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom.

Všetky politické a ideologické konflikty, protirečenia, všetky kakafónie z obdobia Mníchova, ktorý bol úvodom k druhej svetovej vojne, antagonizmy z obdobia začatia tejto vojny, neprehľadnosti situácie v období „podivnej vojny“ (Sitzkriegu) Anglicka a Francúzska Nemeckom z obdobia paktu o neútočení Nemecka a ZSSR, sa rozplynuli a svetové rovnobežky a poludníky sa vrátili na svoje miesto. V. Británia, USA ponúkli ZSSR pomoc proti nemeckej agresii a vytvára sa protihitlerovská kalícia. A necelý mesiac po týchto historických udalostiach došlo k prelomu aj v právnom postavení Československa ako aj slovenského štátu.

Dňa 18. júla 1941 sa stali dve významné diplomatické udalosti. V. Británia diplomatickou nótou povýšila československú vládu v zahraničí na vládu s plnoprávnym štatútom. Nevedela vtedy, ako vyriešiť svoj podpis na Mníchovskej dohode ani svoje stanovisko k právnej kontinuite ČSR. V ten istý deň ZSSR a ČSR v Londýne uzavreli dohodu, podľa ktorej si hneď (okamžite) vymenili vyslancov; zaviazali v sa, že si vzájomne budú poskytovať pomoc a podporu vo vojne proti hitlerovskému Nemecku; a súhlasili s tým, že v ZSSR budú z československých štátnych občanov vytvárať vojenské jednotky (pplk. Svoboda).

Oba štáty sa tým vo svojich vzťahoch vrátili k predmníchovskej situácii a k starému priateľstvu. Podľa prezidenta ČSR sa Sovietsky zväz staval rozhodne od počiatku proti Mníchovu a s rovnakou rozhodnosťou bol proti 15. marcu 1939, faktickému rozbitiu ČSR. S dôrazom priam s imperatívnou Dr. Beneš zhodnotil tento medzinárodnoprávny úkon ZSSR vo vzťahu k ČSR (okamžitá výmena vyslancov, dohoda o pomoci vo vojne a o formovaní československej vojenskej jednotky v ZSSR) slovami, v ktorých bol dôraz, priam výkričníky – „Sovietsky zväz týmto zasadil a práve v tomto rozhodnom okamžiku smrteľnú ranu Mníchovu a všetkým jeho dôsledkom“ – a to preto, že hneď plne a rozhodne bez akýchkoľvek obmedzení a podmienok uznal republiku a v jej predmníchovskom štatúte.

To bol rozdiel od V. Británie, ktorá síce v tento deň uznala vládu aj prezidenta ČSR ale, a to bolo podstatné, nedokázala vyvodiť dôsledky zo svojho medzinárodnopolitického a právneho poklesku – a to uzavretia Mníchova – a obetovania ČSR. Kvalitatívny rozdiel medzi právnymi úkonmi ZSSR a V. Británie sa prejavil tiež v morálnej a politickej rezonancii, vo verejnej mienke a vedomí ľudu Československa pri riešení otázky veľmoci – spojenca ČSR po vojne.

Pôsobenie právneho stanoviska ZSSR o obnovení ČSR v predmníchovských hraniciach, a osobitne hlboké rozhorčenie národov sveta po vykynožení Lidíc v roku 1942, podnietilo aj V. Britániu k zmene zotrvávania na platnosti svojho podpisu z Mníchova. Minister zahraničných vecí A. Eden vyjadril túto veľkú zmenu v právnom pomere V. Británie takto: vzhľadom na to, že Nemecko úmyselne zničilo dohodu o Československu z r. 1938, považuje sa vláda Jeho Veličenstva zbavená akýchkoľvek záväzkov v tejto veci. Mníchovská dohoda bola tým pre V. Britániu uznaná za neplatnú. A ďalej vyhlásila dôležitú konzekvenciu z tejto neplatnosti – a to, že pri konečnej úprave československých hraníc na konci vojny nebudú mať na jej stanovisko vplyv žiadne zmeny, ktoré sa stali v týchto veciach ako v roku 1938, ako aj neskoršie. Diplomatickou, kulantnou cestou, bez sebaobviňovania a sebakritiky sa riešila neplatnosť Mníchova – ako jeho neplatnosť pre V. Britániu, a uznanie predmníchovských hraníc ako rozhodovanie o nich bez zohľadnení zmien. Ľudovo sa takýmto diplomatickým formulám hovorí, že aj vlk sa nažral aj baran zostal celý. Ale tým, kto získal z tohto modifikovaného stanoviska, bolo Československo, jeho právne postavenie. 

Jazykovo a významovo zreteľné a jednoznačné (na rozdiel od formulácií A. Edena) boli slová z listu gen. Ch. de Gaulla, predsedu francúzskeho Národného výboru v tej istej záležitosti zo dňa 24. septembra 1942, teda pri štvrtom výročí konferencie v Mníchove. „Národný výbor slávnostne vyhlasuje, že pokladá tieto dohody hneď od počiatku za neplatné“ ... a „neuznáva žiadne územné zmeny, ktoré sa dotýkali Československa, ktoré nastali v roku 1938 alebo neskôr ...“. Taká bola reč vojaka, ktorý po hanebnom páde Francúzska a celej demokratickej Európy viedol politický a vojenský zápas za obnovu suverenity a územnej celistvosti svojej vlasti.

Prezident USA vyjadril svoje stanovisko v liste štátneho tajomníka USA z 31. júla 1941. Zdôraznili sa v ňom tri výsostne právne skutočnosti: a) Spojené štáty neuznávali na základe princípov svojej politiky násilné obsadenie žiadneho štátu; b) neboli a necítili sa viazané jednostranným rozhodnutím štyroch európskych veľmocí v Mníchove, na ktorom sa oni samotné oficiálne nezúčastnili; c) uznávali oprávnenie vyslanectva, konzulátov ČSR v USA, ktoré fungovali a ktoré boli naďalej oficiálne uznané vládou USA. V kontexte týchto právnych atribútov postoja USA, možno sumarizovať, že exekutíva prezidenta T. Roosevelta zachovala a trvala na neprerušenej právnej kontinuity ČSR. Diplomatické stanoviská USA boli analogickými, a svojím významom totožnými, s postojom vlády ZSSR. Právne koncepcie týchto veľmocí, vtedy lídrov protihitlerovskej koalície boli rovnakými, totožnými. Po medzinárodnoprávnom uznaní československej vlády de iure V. Britániou a ZSSR 18. júla 1941 a uznaní s rovnakou právnou relevanciou aj vládou USA (31. 7. 1941), resp. so spresnením, že uznanie USA treba pokladať dňom 26. októbra 1942 za medzinárodnoprávne úplné a definitívne, sa obnovilo, reštaurovalo právne postavenie Československej republiky v štátnych hraniciach pred Mníchovskou dohodou. Znamenalo to, že ČSR právne jestvovala a zámerom pre budúcnosť bolo obnoviť jej suverenitu na tomto uznanom štátnom území.

Už po 15. marci 1939 Dr. E. Beneš vypracoval právnu koncepciu pre vojnovú a politickú obnovu Československa, a to na francúzskej a britskej pôde. Koncepcia spočívala na týchto hlavných zásadách, resp. medzinárodnoprávnych stanoviskách:

  1. Náš štát právne nikdy neprestal existovať. Všetko, čo sa stalo od 29. septembra 1938, sa stalo nelegálne, nekonštitučne (neústavne) a bolo nám naviac vnútené hrozbami, terorom a násilím. Nikdy to neuznáme.
  2. Podľa medzinárodného práva neexistuje vláda prezidenta E. Háchu v Prahe. V Prahe vládne fakticky A. Hitler, jeho administratíva a nie nejaká česká vláda, resp. takzvaná vláda v zajatí. Okrem toho, ani protektorát ani česká protektorátna vláda nebola nikdy právne uznaná britskou ríšou a inými spojeneckými a neutrálnymi štátmi.
  3. Rovnako medzinárodne právne neexistuje samostatné Slovensko, pretože tzv. slovenská vlády nie je nikým od spojencov uznaná, a je v podstate v rukách Nemecka. Podľa medzinárodného práva pre spojencov a pre nás teda nejestvuje ani oddelenie slovenskej krajiny od zemí českých.

 Medzinárodnoprávnymi úkonmi, aktmi Veľkej Británie, ZSSR a USA z júla 1941 bola uznaná vláda ČSR a uznané aj právne jestvovanie tohto štátu. Druhá svetová vojna, ktorá po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom sa rozhorela s maximálnou intenzitou, rozhodovala o tom, či a nakoľko sa táto koncepcia presadí.

Antagonizmus – právna kontinuita ČSR – contra – právne jestvovanie, resp. nejestvovanie slovenského štátu, dosiahol nový stupeň

(Pokračovanie)

Oslobodenie Slovenska – právne súvislosti (1)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984