Oslobodenie Slovenska – právne súvislosti (3)

Počet zobrazení: 2160

(Dokončenie)
 

4.


Československej politickej emigrácii, ktorá začínala na úrovni individuálnych utečencov, súkromných osôb, sa v cudzine podarilo v priebehu rokov 1939 – 1942 postúpiť od stavu uznávania faktickej likvidácie československého štátu, od jeho odmietania Francúzskom a Veľkou Britániou vystúpiť, od počiatočnej právne irelevantnej úrovne, ktorá mala podobu Národného výboru v Paríži (1939), dostať sa na stupeň dočasnej československej vlády v Londýne (1940) a vzápätí na stupeň plnoprávnej relevancie vlády ČSR, štátu, ktorého suverenita, sloboda bola zničená protiprávnym násilím. Právne to znamenalo uznanie, že ČSR právne jestvuje (1941). A v súvislosti so štvrtým výročím zločinného paktu (t.j. paktu, ktorý pošliapal elementárne zásady práva a morálky) spáchaného v Mníchove, sa aj jeho dve demokratické zmluvné strany priklonili a zaujali stanovisko, že ČSR obnoví svoju suverenitu v predmníchovských štátnych hraniciach.

Aké konania skutky a činy vykonali za tieto štyri vojnové roky vláda a prezident „samostatného slovenského štátu“? Ako sa usilovali upevniť svoje medzinárodné postavenie a presadiť aj v medzinárodných vzťahoch, že právne jestvuje, že bude jestvovať aj po vojne, teda, že nebude iba štátom vytvoreným pre dosiahnutie vojnových cieľov hitlerovského Nemecka, že nebude iba takzvaným štátom, že nebude iba vojnovým štátom?

S prvým polrokom do vpádu Nemecka do Poľska – je spojené nadväzovanie diplomatických stykov s ním, uznávanie slovenského štátu de facto a de iure, a to až na výnimky všetkými štátmi s už vymenovaných 25, resp. 27 štátov. Dve vtedajšie svetové veľmoci, Veľká Británia a Francúzsko, uznali slovenský štát de facto. Zdalo sa, že by obe mohli uznať niekedy v budúcnosti slovenský štát aj de iure, teda definitívne, úplne a neodvolateľne. Obe tieto veľmoci, po obsadení Čiech a Moravy, vytvorení Protektorátu, t.j. aj po faktickom zániku ČSR (aj keď iba diplomaticky protestovali proti tejto okupácii a anexii). Vo svojej dlhodobejšej politike už v podstate nerátali s možnosťou obnovy Československa. Najvyššími výkonnými orgánmi v nich boli vlády E. Daladiera, a N. Chamberlaina, teda mníchovanov. Konkrétne prvý z nich sa dôverne vyjadril (v októbri 1939), že Francúzsko nepomýšľa na integrálne obnovenie Československa. Nádej na presadenie právneho jestvovania slovenského štátu, aj zo strany, západných demokracií, teda veľmocí, ktoré boli stále spoluautormi klasického medzinárodného práva tu bola. Ale len za vlády týchto osobností a asi jedine v takýchto pomeroch medzinárodných vzťahov.

Slovenský štát už v kontexte jeho vyhlásenia patril a vyvíjal sa ako útvar plne patriaci a zapriahnutý do tohto nacistického nemeckého jarma, plne mu oddaný, aj keď s i stými náznakmi, podľa niektorých udalostí a osobností, vyskočenia, aspoň vybočenia z neho. Možnosť vývoja v európskom kontexte, mimo nacistického, nemeckého, zastavila možno iba prerušila účasť Slovenskej republiky vo vojenskom ťažení proti Poľsku. Sankciou za to bolo zrušenie konzulátov Británia a Francúzska v Bratislave. E. Daladiera to neprimälo k priaznivejšieho vzťahu k obnove Československa, jeho výrok o nekalkulovaní s integrálnou obnovou Československa zaznel, bol zapísaný medzi udalosťami, ktoré sa stali v októbri 1939. Ale nemecká poistka proti samostatnejšej politike bola zakotvená v Ochrannej zmluve – v podobe záväzku viesť rovnakú zahraničnú politiku ako Ríša. Benefitom z tejto „chránenej zvrchovanosti“ bolo že súčasťou štátneho územia slovenského štátu sa stali aj územia, slovenské dediny a usadlosti ktoré obsadilo Poľsko v rokoch 1918 – 1920 a 1938.

Medzinárodná pozícia samostatného Slovenska sa upevnila, a to v zmysle ďalšieho, už asi úplného pripútania k Ríši, pristúpením Slovenskej republiky k paktu troch mocností. Posilnila sa tým do určitej miery samostatná pozícia Slovenska vo vzťahu k jeho južnému susedovi, horthyovskému a kráľovskému Maďarsku, vo vzťahu k jeho revizionistickými územnými nárokmi voči Slovensku ako Félvidéku, patriacemu do lona Uhorska (resp. Magyarországu). Toto posilnenie sa vyvodzovalo z takého rafinovaného diplomatického kroku, že predseda slovenskej vlády V. Tuka podpísal túto dohodu priamo v Berlíne (24. novembra 1940), kým maďarský premiér Teleki podpísal protokol iba vo Viedni (!). Z Bratislavy bolo bližšie do Berlína, ako z Budapešti do Viedne. Medzinárodná pozícia sa možno podstatne upevnila tým, že Slovenská republika sa stala samostatnou zmluvnou stranou tohto paktu a v tomto zmysle sa jej status upevnil. Ale pristúpenie k paktu ďalej upevnilo, prehĺbilo a tiež pripútalo Slovensko, do nacisticko-nemeckého systému medzinárodných pravidiel, závislosti. Záväzok viesť svoju vojenskú a medzinárodnú politiku v súlade s politikou Ríše, sa prehĺbil aj na vzťah k Taliansku a Japonsku, a rozšíril sa o povinnosť pripojiť sa aj vojensky, hospodársky, ku každému vojenskému ťaženiu vedenému Ríšou. Veľmi presvedčivým dôkazom „podstatného upevnenia medzinárodných pozícií“ slovenského štátu bolo jeho vypovedanie vojny ZSSR (24. jún 1941) a vypovedanie vojny USA a Veľkej Británii dňa 12. decembra 1941.

Podľa ústavy slovenského štátu mohol vojnu vypovedať prezident republiky a to na návrh snemu slovenského štátu. Možno nadobudnúť dojem, aj vierohodný údaj, že predseda vlády Vojtech Tuka považoval za nadradenú právnu normu pre seba, nie ústavu štátu, ale pakt troch mocností a súčasne že neuznával ani právomoci prezidenta a snemu v tejto otázke, akoby on bol postavený nad najvyšší zákon štátu. Jednotky slovenskej armády sa na rozkaz predsedu vlády V. Tuku, pripojili k nemeckému vojenskému ťaženiu proti „boľševickému Rusku“. Stalo sa tak dva dni potom, ako Nemecká ríša bez vypovedania vojny, bez zrušenia Paktu o neútočení, ktorý mala so ZSSR od r. 1939, vojensky napadla, resp. prepadla tento štát. Slovenská rýchla skupina (neskôr divízia) dňa 24. júna 1941 prekročila hranice cez priesmyk Dukla (o 12,45 hod., podľa prof. M. S. Ďuricu). V prípade vypovedania vojny USA a V. Británii predseda vlády V. Tuka vyhlásil dňa 12. decembra 1941, že na základe paktu troch mocností, ku ktorému pristúpila Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu s USA a Veľkou Britániou. Okamžite potom,ako sa V. Tuka dozvedel o vyhlásení tejto vojny, hlásil sa v Berlíne. Významná, až kuriózne dramatická a komická je časová súvislosť. Führer (A. Hitler) ukončil svoj prejav, v ktorom oznámil vypovedanie vojny o 16. 45 hodine. Telegram, v ktorom predseda vlády V. Tuka oznámil, že Slovensko dostojí svojmu zmluvnému záväzku, teda že vypovie vojnu aj USA aj Veľkej Británii – bol už o 18. hodine v Berlíne. Teda iba o 75 minút neskoršie ako Ríša, vyhlásil slovenský štát nótou predsedu svojej vlády vojnu týmto svetovým veľmociam.

Nepochybne a neoddiskutovateľne bol tento postup protiústavným. Protiústavným bol aj v prípade vojny proti ZSSR, a protiústavným bol aj v prípade vojny proti Veľkej Británii. V prípade pripojenia sa k vojenskému ťaženiu proti ZSSR sa uvádza, že o 12. 45 hod. slovenská vojenská skupina (Rýchla skupina, resp. divízia) prekročila hranice v priesmyku Dukla. Uvádza sa, že to bol hotový fakt (fait accompli), a vzhľadom naň už ani vláda, ani prezident nemohli na veci nič meniť, pretože by vystavili Slovensko nebezpečenstvu otvoreného konfliktu s Nemeckou ríšou (začali by vojnu a hneď by ju zrušili). Prioritným právom, nadradeným nad všetkými zákonmi slovenského štát, bol v tomto prípade pakt troch (Berlín, Rím, Tokio). Premiér V. Tuka si uzurpoval a koncentroval do svojich rúk právomoci celej vlády, snemu ako aj prezidenta. V mocenských vzťahoch prezident – predseda vlády, a sekundárne aj šéf Hlinkovej gardy, sa prejavovalo napätie, a to v línií umiernení ľudáci – a radikálni slovenskí nacionálni socialisti. V expresnom, individuálnom konaní V. Tuku sa prejavuje jeho status radikála, slovenského nacistu, horlivého germanofila, ktorý ašpiroval uchopiť najvyššie vedenie štátu. Napriek tomu, že vypovedanie vojny v oboch  týchto prípadoch bolo v rozpore s ústavou slovenského štátu, bolo jej hrubým porušením, ani prezident Dr. Tiso, ani ministri, ani snem, jeho členovia nevyvodili žiadne dôsledky z tohto exemplárne protiústavného konania V Tuku. Protiústavné konanie sa tak akoby dodatočne schválilo, či ratihabovalo a zosúladilo sa s ústavou. Predseda vlády konal aj z hľadiska celkovej podriadenosti a vazality slovenského štátu s Nemeckou ríšou extrémne servilne až pätolízačsky. Vo vyhlásení vojny a potvrdení vazalskej servility sa pretekal s horhyovským Maďarskom. Nechcel, aby vláda v Budapešti bola rýchlejšia a získala benefity u Hitlera a Ríše. Mohla by si tým údajne posilniť svoje ašpirácie dosiahnuť svoj sen obnoviť Svätoštefanskú ríšu, nielen s územím južného Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, ale aj Sedmihradska, Bácsky. Prezident, vláda a snem, nechceli dezavovať protiústavné konanie V. Tuku aj na medzinárodnej scéne a rozkývať neistú pozíciu Slovenska. Dá sa z toho usudzovať, že aj pozícia, postavenie Slovenska v rámci konglomerátu štátov paktu troch nebolo z hľadiska perspektívy zabezpečené a jeho vláda a prezident sa obávali, dôvodne obávali, o faktickú existenciu tohto útvaru, voči spojeneckému, ale konkurenčne nepriateľskému Maďarsku. Faktické, a nie právne jestvovanie slovenského štátu ohrozovali aj vízie Veľkonemeckej ríše, do ktorej by v prípade jej úspechov vo vojne patrili územia slovanských národov v strednej, južnej aj východnej Európe.  Taká ola mocenská labilita slovenského štátu v tejto nacisticko-fašistickej sústave medzinárodných vzťahov. Aké bolo postavenie a ako reagovali svetové veľmoci na vyhlásenie vojny klérofašistickým slovenským štátom?

Ani USA, ani ZSSR, ani V. Británia so Slovenskom vojnu nevedú, pretože ho neuznávajú. Slovensko a Chorvátsko dnes nie sú uznávané právne, tiež právne nie sú vojne s Amerikou a Britániou. Tieto slová odzneli na zasadaní československej vlády v Londýne dňa 16. decembra 1941. Slovensko nevedie vojnu (neválčí) pretože neexistuje. Argumentovalo sa, že Slovensko nie je štát, vojnu vedie len Tuka! Boli to výroky prezidenta E. Beneša, predsedu vlády Dr. Šrámka, ministra obrany gen. R. Viesta. Z daného medzinárodnoprávneho stavu vyvodzovala vláda v emigrácii dôsledok, že Slovensko ako územie, krajina, je integrujúcou súčasťou ČSR. A ČSR. do ktorej patrí aj Slovensko, je v tomto územnom rozsahu a jednote právne uznaná. Vo vzťahu k obyvateľom na Slovensku teda platia československé zákony a osoby, ktoré vyhlásili vojnu a vedú ju, sú a boli podriadení zákonom tohto právne jestvujúceho štátu a bude s nimi podľa týchto zákonov po vojne naložené. Takto so záväznou konzekvenciou bola uzavretá diskusia v tejto záležitosti na zasadaní vlády ČSR. Do popredia sa spolu s otázkou riešenia právneho jestvovania slovenského štátu dostalo aj vyvodenie zodpovednosti, trestnej zodpovednosti, voči hodnostárom tohto útvaru, ktorí svojou prehnanou servilnosťou sa nádejali prežiť, nielen na v úctivom predklone, ale aj na kolenách, v priamej kolaborácií so zločinným nacistickým nemeckým režimom. Za zločiny domácej zrady, za vedenie a vypovedanie vojny voči USA, V. Británie a ZSSR boli v roku 1945 obžalovaní a zodpovedali sa pred Národným súdom v Bratislave. Právne slovenský štát nejestvoval, ale predstavitelia tohto útvaru páchali vojnové zločiny, zločiny proti mieru a zločiny proti ľudskosti. Za tieto konania zodpovedali ako individuálne osoby, ďalej aj ako československí štátni občania, občania štátu, ktorý aj v priebehu tohto obdobia právne neprerušene jestvoval. Slovenský štát svojím konaním v druhej svetovej vojne plne deštruoval svoje postavenie, zlikvidoval tým aj nádej, že má perspektívu a budúcnosť.

Tendencia a trend, ktorým sa spáchali zločiny proti ľudskosti, sa prejavili v rasovom zákonodarstve slovenského štátu. Základné ľudské práva svojich vlastných príslušníkov štátu likvidoval v sérii zákonov o arizácii majetku židov. Juristicky sa úrad vlády slovenského štátu doslova zaskvel zákonom o právnom postavení Židov, ktorý vláda prijala 9. 9. 1941 (židovský kódex). Počtom svojich paragrafov, rozsahom zásahov, ktorými sa rušili občianske (politické) a osobné (ľudské) práva, dôkladnosťou spracovania matérie, ktorým sa židovskí spoluobyvatelia menili na páriov, bezprávne bytosti,  aj rasove excelentné nacistické Norimberské zákony (1933). Zákon z roku 1942 o vysťahovaní židovského obyvateľstva „uzákonil neľudskú nezákonnosť“. V dvoch etapách transportov bolo vysťahovaných 58 tisíc (podľa skromných údajov), resp. až 70 tisíc osôb. Až na výnimky všetky tieto osoby zahynuli vo vyhladzovacích koncentračných táboroch. Týmito atrocitami (neľudskými zločinmi masového charakteru) sa nielen režim, jeho predstavitelia (ústrední aj miestni), ale samotný útvar vyhlasujúci sa za štát, vylúčil sa zo spoločenstva civilizovaných štátov. Ohrozená tým bola priamo aj budúcnosť obyvateľstva, príslušníkov slovenského národa. Ohrozené bolo aj jeho dobré meno, česť vo vedomí iných národov, členov rodiny národov sveta. Atlantická charta, dokumenty veľkej trojky uvádzali, zakotvovali a zdôrazňovali, že právo na sebaurčenie má iba národ, ktorý preukázal svoje antifašistické kvality, ktorý aktívne viedol boj proti fašizmu, aj domácemu a svetovému.

Zahraničný československý odboj, československá vláda, ktorá dosiahla a presadila, že Československá republika právne jestvuje, vojenské jednotky a útvary, ktoré organizovala (v ZSSR, vo Veľkej Británii) týmto urobila veľký krok k uznaniu práva na vlastný štát. Presadzovala však stále, obdobne ako pred rokom 1918, v období predmníchovskej republiky, aj v období odboja, stanovisko, že ona reprezentuje, vyjadruje a presadzuje právo na sebaurčenie – nie dvoch národov, nie českého ani slovenského národa – ale „jednotného československého národa“. Tento už úplne anachronický čechoslovakizmus hnal vodu na mlyn predstaviteľov a ideológov slovenského štátu. Neprijateľný bol aj pre väčšinu roduverných, radových Slovákov. Slovenský štát pri zarátaní reality, že bol plne v moci nacistického Nemecka, viedol zločinné vojny, robil atrocity, už svojou fakticitou ukončil spory, kolízie, konflikty v otázkach československý národ, slovenský národ. Historicky sa dosiahol dôležitý vývojový atribút, a to plné dokonštituovanie slovenského národa. Slováci ako už moderný národ sa preto dožadovali práva na štátne sebaurčenie. Dosiahnuť tieto zámery a ciele mohli len politickí predstavitelia národa, ktorí sa konštituovali a postupne  transformovali, z celonárodne odbojového orgánu, na orgán politický a štátny. Pripravili a viedli antifašistické povstanie a dokázali vyjadriť vôľu národa – v náležitej  právnej forme a politicky ju presadiť proti dvom silám – proti vláde a režimu slovenského štátu a proti uznanej vláde ČSR.
 

5.
 

Orgánom s touto politickou silou a v ďalšom s ústavnoprávnou právomocou sa stala Slovenská národná rada. Vo svojom ustanovujúcou politickom dokumente vo Vianočnej dohode (1943) a vo svojej prvej ústavnej norme, v nariadení SNR z 1. septembra 1944, vydanej v povstaleckej B. Bystrici predložila koncepciu vytvárania slovenskej národnej, antifašistickej a demokratickej štátnosti, ktorá spolu so štátnosťou kreovanou českým národom, vytvorí novú Č-SR, ako spoločný štát (federáciu resp. iný zložený štát). Ústavnoprávne to mal byť nový štát. Medzinárodnoprávne ČSR už bol jestvujúcim štátom, ktorý bol uznaným štátmi antifašistickými veľmocami, ako jeho spojencami vo svetovej vojne. Proti koncepcii uznaného prezidenta ČSR dr. E. Beneša, proti koncepcii jeho vlády v Londýne o tom, že ČSR právne jestvuje, že sa jednoducho obnoví (reštituuje) podľa stavu pred 29. septembrom 1938, ako štát jednotného československého národa, ako unitárny štát, sa postavila koncepcia SNR, s novým riešením vzťahu slovenského a českého národa. Priamo v čase obnovenia slobody oboch národov sa nastolila a temer konfrontačne politicky riešila táto otázka. Predmet tohto sporu sa ventiloval, rozvíjal a riešil v záležitosti kolízie o právomociach úradu tzv. delegáta pre správu oslobodeného územia, ktorý vytvorila emigračná vláda.

S priblížením sa vojsk ZSSR k medzinárodne uznaným hraniciam právne jestvujúceho československého štátu sa musel riešiť a upraviť aj vzťah medzi orgánmi československého štátu na jeho štátnom území a vrchným sovietskym velením. Sovietske vojská ako armáda spojeneckého štátu, podľa Zmluvy o priateľstve, pomoci a vzájomnej povojnovej spolupráci uzavretej 12. decembra 1943 v Moskve, mali právo vstúpiť na československé územie v dôsledku vojnových operácií a podľa dohody medzi ich vládami. Bola to Dohoda z 8. mája 1944 o pomere medzi československou správou a sovietskym vrchným velením po vstupe sovietskych vojsk na československé územie. Podľa tejto dohody najvyššiu moc a zodpovednosť v pásme vojnových operácií, ktoré sa dohodou určili na 50 kilometrov, mal vrchný veliteľ sovietskych spojeneckých vojsk. Po postúpení vojsk za toto územie, t.j. akonáhle niektorá časť oslobodeného územia prestala byť pásmom vlastných vojnových operácií, vrchný veliteľ sovietskych spojeneckých vojsk bol povinný odovzdať výkon verejnej správy československej vláde. Reprezentoval ju na tento účel vládny delegát menovaný československou vládou, ktorý mal pri správe oslobodeného územia postupovať podľa československých zákonov. Do vnútroštátneho československého práva sa táto medzinárodná dohoda implantovala ústavným dekrétom prezidenta republiky zo dňa 5. augusta 1944 o dočasnej správe oslobodeného územia ČSR. Československá vláda týmto nadobudla hotový právny základ, nástroj pre dosiahnutie, prevzatie, ako aj vykonávanie celej štátnej moci, v celom rozsahu jej pôsobnosti na území Slovenska ako na štátnom teritóriu ČSR. Toto legislatívne riešenie vyjadrovalo logické konzekvencie zo štatútu právneho jestvovania ČSR, platnosti všetkých jej zákonov, platnosti ústavnej listiny ČSR,  ktorej axiómou bolo ustanovenie o jednotnom československom národe, ako východiskovom inštitúte kreovania tohto štátu na základe práva, práve tohto a len tohto jednotného československého národa na sebaurčenie. Znamenalo to pri argumente opaku, že ČSR nebol štátom, obnovením a presadením suverenity  sa realizovalo sebaurčovacie právo slovenského národa. Slovenský národ v tejto konštrukcii nejestvoval ako svojbytným národ. Vzhľadom na tieto všetky axiómy a predpoklady malo nastať a malo dôjsť k jednoduchého reštituovania právneho poriadku podľa stavu k 29. 9. 1938, teda reštituovania postavenia Slovenska ako administratívne – teritoriálneho útvaru s názvom Slovenská krajiny podľa zákona z roku 1927. V žiadnom prípade teda reštituovanie suverenity ČSR na Slovensku v takomto vydaní by neznamenalo obnovenie a ustanovenie napríklad aj „autonómnej Slovenskej krajiny“, neznamenalo by ani uznanie svojbytnosti slovenského národa ako subjektu ústavného práva. Bolo možné očakávať, že slovenský národ takéto riešenie ani v tichosti a už vôbec nie v pokoje akceptuje. Presadenie a uplatnenie takéhoto riešenia nemohla znemožniť, ani pozastaviť, ani zmeniť vláda Slovenskej republiky (štátu) v Bratislave, ani hlava tohto faktického štátneho útvaru. Zabrániť takémuto stavu, neprijateľnému pre slovenský národ, mohla jedine povstalecká Slovenská národná rada.

Slovenská národná rada už v priebehu ozbrojených bojov na povstaleckom území odmietla postúpiť svoju právomoc do rúk vládneho delegáta, ktorý pricestoval do Banskej Bystrici začiatkom októbra 1944. Uzniesla sa, že SNR bude všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc, vykonávať na území Slovenska v jeho predmníchovských hraniciach nielen v čase Povstania, ale naďalej resp. trvale a to „bez ohľadu na to, či jednotlivé časti Slovenska budú oslobodené vlastnými silami, alebo spojeneckými armádami“. A toto svoje stanovisko presadila do politickej a právnej reality  v období oslobodzovania Slovenska Červenou armádou, od januára 1945, do apríla 1945.

Splnomocnená skupina členov SNR, ktorá sa po zatlačení Povstania do hôr (28. október 1944), presťahovala a zdržiavala na Zakarpatskej Ukrajine v meste Chust, sa presídlila ako delegácia  SNR  najskôr do Trebišova (21. januára 1945) kde  ňou zriadené úrady pôsobili desať dní. Od 1. februára 1945, pod názvom delegácia SNR, začala svoju štandardnú činnosť v oslobodených Košiciach ako vedúci národný slovenský orgán. Mesto Košice, ktoré bolo podľa výroku viedenskej arbitráže (2. november 1938) zabralo horthyovské Maďarsko sa znova a už natrvalo stalo slovenským mestom. Po postupnom rozšírení počtu členov sa delegácia transformovala na Predsedníctvo SNR, ktoré začalo svoju riadnu činnosť 21. februára 1945 v zložení: za KSS – Husák, Novomeský, Rašla, resp. Púll a za Demokratickú stranu – Šrobár, Ursíny, Styk. Až do 11. apríla 1945 reprezentovalo Slovenskú národnú uvedené predsedníctvo. V tento deň sa ustanovilo už do úplnej podoby, ako plénum SNR ktoré vykonávalo svoje právomoci na celom území Slovenska až do 28. augusta 1945, kedy zjazd národných výborov v Banskej Bystrici zvolil novú Slovenskú národnú radu a zvolil tiež slovenských poslancov do Dočasného národného zhromaždenia ČSR.

Predsedníctvo SNR začalo svoju legislatívnu činnosť v Košiciach ešte skôr ako sovietske velenie postúpilo právomoci vyplývajúce z medzinárodnej dohody vlády ČSR s vládou ZSSR o správe oslobodeného územia. Vládny delegát pre správu oslobodeného územia, minister vlády ČSR dr. Němec, podľa uznesenia SNR zo 16. októbra 1944, ktoré minister a československá vláda napokon akceptovala, mal postavenie sprostredkovateľa. Prevzal výkon správy podľa medzinárodnej dohody a odovzdával ju, podľa  dohody slovenského národnoštátneho orgánu (SNR), s československým (vládou) Predsedníctvu SNR.  Konkrétne dňa 27. februára 1945 oznámil sovietsky vojenský veliteľ Košíc členom Predsedníctva SNR (L. Novomeskému a J. Ursínymu), že z rozhodnutia štábu IV. ukrajinského frontu na oslobodenom území Slovenska prestáva sovietska armáda vykonávať vplyv na správu civilných vecí. Sovietske vojenské orgány z operačného územia vyčleňovali oslobodené okresy postupne, podľa situácii na fronte a odovzdávali ich do správy SNR často priamo, inak prostredníctvom vládneho delegáta. Od ustanovenia košickej vlády, prvej vlády Národného frontu Čechov a Slovákov (4. apríla 1945), prostredníctvom nej. Slovenská národná rada teda aj z hľadiska ústavnoprávneho vzťahu k československej vláde a prezidentovi ČSR, ako aj vzťahu k medzinárodnoprávnemu subjektu, teda ZSSR, bola rešpektovaná ako vrcholný štátny resp. štátoprávny orgán Slovenska v zmysle jeho nariadenia č. 1/1944 Zb. n. SNR – t.j. že vykonáva všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na území Slovenska. Slovensko sa považovalo za štátny, za sui generis suverénny útvar, územie Slovenska za štátne územie. Ani po vytvorení košickej československej vlády, neodovzdala jej SNR ani časť svojich právomocí. K tomu došlo prvýkrát až nariadením SNR č. 30/1945 Zb. n. SNR všeobecným ustanovením, že vláda a prezident ČSR budú vykonávať zákonodarnú právomoc v takzvaných celoštátnych resp. spoločných veciach ktoré sa určia ich dohodou. Stalo sa tak prijatím tzv. prvej pražskej dohody z 2. júna 1945.

Až do týchto dní, podľa daných dátumov bola SNR suverénnym reprezentantom slovenského národnoštátneho útvaru v rámci medzinárodnoprávne jestvujúcej ČSR. Právne normy, ktoré SNR prijala tvorili samostatný slovenský právny poriadok. Oslobodzovanie Slovenska bolo spojené, resp. uskutočňovalo v týchto právnych súvislostiach. Slovenské národné povstanie a jeho pokračovanie a vyústenie do oslobodzovania Slovenska Sovietskym zväzom, bolo spojené aj s tým, že sa SNR stala trvalým orgánom zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci, viackrát menenej aj redukovanej ale opätovne obnovenej. Z historického a právneho pohľadu bolo SNP a oslobodenie Slovenska Červenou armádou prameňom, ktorého sa konštituovala slovenská demokratická štátnosť. Právne kontinuitná bez prerušenia nite vývoja zostala Slovenská národná rada, ako národnoštátny orgán, ktorý sa od československej federácie stal zákonodarným orgánom Slovenskej socialistickej republike. Zostal ním aj ako orgán, ktorý prijal Ústavu Slovenskej republiky (1992), transformoval sa na Národnú radu samostatného, suverénneho štátu a subjektu medzinárodného práva. Všetky tieto historicko-právne, ústavné a medzinárodné zmeny, epochálneho významu pre slovenský národ, jeho národnú štátnosť sa dosiahli v kontexte vzťahovom, ako aj príčinnych súvislostiach v podmienkach oslobodenia Sovietskym zväzom.     

Slovenský štát bol vskutočnosti iba fakticky jestvujúcim štátom a politickým útvarom. Bol výtvorom a produktom hitlerovskej geopolitiky. Samostatnosť slovenskej republiky bola zdanlivou, fiktívnou samostatnosťou. Obdobne ako takúto povahu mal na Balkáne, iný útvar s názvom  „Nezávislá Hrvatska država“ (Chorvátsky štát) , tiež samostatný. Vytvorená bola akoby podľa vzoru slovenského štátu, ktorého vyhlásenie znamenalo separatívny krok, odtrhnutie od Čiech a Moravy, rozklad Česko – Slovenska. Týmto krokom, po autoritatívnom odporúčaní od A. Hitlera, podporenom hrozbou rozdelenia jeho územia, mohla Nemecká ríša svoj ďalší postup a to obsadenie zvyšku Č-SR, vyhlásenie Protektorátu vydávať za úkon ochrany poriadku v strednej Európe. Vyhlásenie nezávislej chrvatskej državy, v čase útoku wehrmachtu na Juhosláviu, umožnilo A. Hitlerovi vystupovať ako realizátorovi sebaurčenia chorvátskeho národa a rozdelenia juhoslovanskej štátnosti na slovinskú časť (ktorú získal Mussoliniho Taliansko) a na Srbsko

Oslobodenie Slovenska – právne súvislosti (1)
Oslobodenie Slovenska – právne súvislosti (2)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984