Reklama
Reklama

Oslobodenie zajateckého tábora v Altenburgu –
2. časť

Počet zobrazení: 1124

Veliteľ zajateckého lágra v Altenburgu pplk. Krietsche je zaujímavá postava. Nepodarilo sa mi zistiť, ako sa správal počas vojny, či sa nedopustil nejakých vojnových zločinov, ale v posledných dňoch vojny zachoval rozvahu a správal sa čestne. Možno z alibizmu, veď koniec vojny sa blížil a prehra Nemecka bola neodvratná, nepotrestal ani dedka za krytie utečencov, ani Kročku s Petraškom za útek. Podľa dedkových spomienok (pozri zápis z 13. apríla 1945) je zrejmé, že chcel vydať tábor spojeneckým vojskám bez boja a zbytočného krviprelievania, čo sa napokon aj podarilo. Zalistujem znovu v dedkovom denníku, ktorý približuje posledné dni zajatia i prvé chvíle oslobodenia a tú úžasnú eufóriu, ktorá nastala.

75_logo_843.jpg
 

Je ako v máji po daždi. Slnko nesvieti, ale je bez vetra a teplo. Úplný obrat v počasí. Píše sa 5. apríl. Ráno o 08.00 h začal poplach. Obyvatelia mesta utekajú z mesta, snáď do nejakých krytov, berú so sebou deti, nemocných, kočiariky atď. Zpráva o tom, že sú spojenci od nás na 30 km v Gere. Je nálada, v ktorej každý čaká každú minútu oslobodenie. Všetko je usmiate a Nemci stiesnení síce, ale radostne čakajú. Poplach trvá! V kancelárii dievčatá Nemky trhajú a palia partajné legitimácie. Na poludnie sa šíri zpráva, že nie je pravda taká blízkosť spojencov, ale sú vraj 60 km od nás. Všetko zosmutnelo i keď poplach trval od 8.00 do 14.45 bez prestávky. Por. Kalina sa od hladu rozplakal. Je hrozné vidieť 45. ročného otca troch detí od hladu plakať. Teda u Vás už prešli cez Biele a Malé Karpaty. Vy ste už chvála Bohu v kľude a to ma robí šťastným. Mám iba tú obavu, či ste snáď neodišly moji Drahí! Mamičko (manželka G. Neštiaka Antónia Neštiaková – pozn. J. B), Olinko (dcéra Oľga Neštiaková, vydatá Bábiková – pozn. J. B.), však Ste doma a teraz sa už o Vás postarajú, už dostanete gážu! Buď Bohu chvála!

6. 4.
Poplach vôbec neprestáva. Za noc sme dvakrát v kryte. Dnes o 13.50 hod. prebehla lágrom zpráva, že padla Bratislava. Ste slobodní. Drahí? Vraví sa,

7.4.
že sa má rozhodnúť hlasovaním, či má byť Altenburg bránený. V noci čujeme kanonádu. Rozletela sa zpráva, že ALTENBURG bránený nebude! Veď ide o mesto lazaretov, detí a zajatcov.
Ó jak bych rád opísal dojmy, ale neviem. Sníva sa mi o Vás, totiž keď zaspím, je toho spánku, ale málo. Stále Ste mi pred očima! Len Pán Boh vie čo je s Vami. Ak Ste prežily, Drahí moji, dá Pán Boh, že Vám bude lepšie i plat dostanete, len aby ste si o mňa nerobily starosti i ja to dajako prežijem Božou pomocou a ak nie, som spokojný, keď viem, že Vám a národu bude lepšie. Boh chráni Vás i mňa Drahí! Noc zo 7-ho na 8. apríla bola opäť veľmi rušná. Sotva ju možno porovnať s nocou Bartolomejskou. Stovky reflektorov a tisíce raket osvetlilo oblohu na denné svetlo. Hukot motorov, bomb a kanonov nedožičil dohovoru sa so súsedom. Sme s Ernestom Miklovičom ešte i cez polnoc v zákope s mysľou na Vás a prosbou na Pána Boha. Dnes ráno teda 8./4. valí sa dym a ešte vždy počuť silné výbuchy. Sireny nefungujú a vidno že je poplach znovu a to hneď od rána. Je nedeľa – nuž takto začína. Budeme už konečne oslobodení... Nejem a fajčiť nemám čo mimo lipového kvetu z balíka. Odpoludnie bez poplachu pikujú lietadlá nad tunajším letiskom.

8. 4.
Verím, že mi dá Pán Boh dožiť a prežiť – dostať sa k Vám. Dnes je opäť všetko v nálade, že to každú chvíľu musí prísť. Francúzi dostali balíky od Červ. kríža.

9. 4.
Včera večer ako obyčajne o 22.00 hod. večierka. Zhasnú svetlá a začína poplach a opäť do polnoci v zákopoch. Dnes už o 8.00 ráno začal poplach a trvá celý deň. Bol som u sv. spovedi a prijímania, obetujem ho Drahí za Vás.

10. 4.
Poplach končí o 19.45 a začína znova o 22.05 h, trvá do 00.30 a ráno 10. 4. znovu o 7.45, trvá do 20.00 hod a o 22.00 začína nočné divadlo a sme do 00.30 opäť v zákopoch.

11. 4.
Soznamujem sa s francuzom Duppy, prof. na univerzite v Parisi, ktorý má práve takú dcerku, ako je moja Oli. Už tretí deň predávam chlieb za cigarety. Hladujem, ale aspoň trochu fajčím.

12. 4.
Včera i dnes hučia nad nami a silne ostrelujú cesty. Poplach začal ráno o 8.00 a o 21.50 ešte trvá. Je to jak bolo u nás na Skalke a Starých Horách (miesta, kde bojoval G. Neštiak v Povstaní – pozn. J. B.).
Najrušnejší deň azda celého života ostane u mňa 13. apríl (piatok) 1945. Celú noc na dnešný deň veľký ruch na cestách. Del. palbu, ba i guľomety počuť každú chvíľu. Krásne jarné ráno nás prekvapilo vzrušenými zprávami – vraj „Spojenci sú od nás už iba 20 km. Padla vraj Gera, Zeiss a o chvíľu príde nová, že padol Leipzig. Na ulici vidíme vojakov Nemcov v plnej poľnej bez pušky, vedľa nich ženy, inde ženy na bicykloch so zavazadlami, zajatci, či cudzí robotníci, všetko uteká z mesta, len my zostávame za drôtom. Strážni naši sú bez vôle a zdá sa i bez bojovej odhodlanosti. Inak je kľud. Len sem tam výbuch a valia sa kotúče dymu. Je zrejmé, že vyprázdňujú sklady a zadeľujú civilné obyvateľstvo. I ja v týchto radostne vzrušených chvíľach stále myslím na Teba Olinko a drahá mamičko a prosím p. Boha, aby mi dožičil prežiť snáď už posledné chvíle nevole a vrátil sa k Vám. Niekoľko minút pred 15.00 hod volá veliteľ Lágru Krieč (asi ide o fonetický prepis mena – pozn. J. B.) plk. Čániho s ktorým ide i kpt. Kleinhaus a oznámi im: „Nastal konec mojej Ríše, čo Ste Vy už dávno predvídali. Prosím zariaďte, aby Vaši pani zachovali kľud a poriadok, ostali za drôtami. Uisťujem Vás, že strážni nebudú bojovať, ale ako strážni budú konať svoju povinnosť.“ Ihneď je nástup, kde sa toto oznámi, zaspieva sa Československá štátna hymna a preberám už teraz verejne velenie 3. roty, ktorá má celkom 45 dôstojníkov. Príchod Spojencov sa očakáva o 16.00 hod. Už počuť blízku del. a guľometnú paľbu. Čakáme a prosíme p. Boha o milosrdenstvo pre nás i pre Vás. Už je 18.00 hod. a ešte tu nie sú! Maďari „Nyilasi Szálasiovci“ ušli. Je tu len maďarská polícia. I mnohí Nemci sú preč! Bože skráť naše utrpenie, ak je to i vôľa Tvoja! O 17.30 hod. dostavila sa prvá jarná búrka. Maďarskú políciu vymenili znovu Nemci. O 20.00 hod. ešte tu Spojenci nie su. Tábor zajatecký nastupuje napriek tomu k oslave. Na ulici Nemci s automaty, protitankovými dely a na dvore nastupujú Francúzi, Poliaci a Čechoslováci. Prichádza francúzsky plk. Colonel (tu asi ide o chybu, dedko nevedel po francúzsky a colonel znamená po francúzsky plukovník, asi si myslel, že sa tak volá – pozn. J B. ) s plk. Čánim. Minútovým tichom si uctia obete padlých spojencov. Spieva sa hymna Francúzska, Poľska a Československa. Potom sa pozdravuje vlasť všetkých tu prítomných zajatcov, a to na západ Francúzov, na SV Poliakov a na východ naša. Pozdravom „Hurá a zdar“ sa slávnosť končí, aby hneď nasledovala slávnosť náboženská a to „Tedeum“. Na to vystúpi umelec Francúz a koncertuje huslovu hru. Spojenci nejdu a nejdu. Dávam na izbe rozkaz: „Spať oblečení, mať zavazadla pripravené a zriaďujem nočnú službu. V noci sme ešte zamknutí. Poliaci ešte pred večerkou nás povolali na sklenku, ktorú dajú 14./4. a to mne npor. Hanulovi, Miklovičovi, Anderlemu a Mišenkovi. Máme tam prísť o 13.00 hod. Pán Boh vie, kde to vezmú.

14./4. o 4.50 hod. začína del. palba v blízkosti mesta, možno že je to i v meste. Noc bola inak kľudná, no nespal som. Stále som bol s Vami Drahí.

14./4. o 12.30 hod.

V dunení del. paľby, zrejmeho rozkladu,
Drahí, len Vás mám na umu.
Duša moja, duše Vaše hľadá.
Láska sa i na míle shľadá.

Už sú tu a vlastne ešte ich tu niet,
Šialenec brány mesta mieni uzavrieť.
Plno nemocníc a kol dokola v meste,
len niečo šialencov stojí ešte v ceste.

Duša trnie pri písaní riadkov
a túžobne čaká na príchod Spojencov.
Hodina za hodinou už od rána plynie
A za drôtom 1200 statočných rúk hlivie.

Dajže nám Bože náš kieženej slobody
Prosíme Ťa o to, veď sme Tvoje deti.
Vráť nás skoro k našim domov,
Vyveď nás už raz zo zeme otrokov.

Veľa nemeckých strážnych sa hlási za Čechov – rozdávajú cigary, cigarety, ba i víno. No ja nič nedostávam, chcem byť nekompromisný. Pekelná palba nastala o 19:00 hod, ale spojenci neprišli. Letectvo nepracuje, poplachov niet. Ba ano! O 23.15 trúbia veľký poplach, ale nič zaspávam kľudne. Teda i Milan (brat Milan Neštiak – pozn. J. B) by už mal byť oslobodený podľa zpráv, ktoré čujeme.

15. 4.
Tiché ráno! O 8.30 má byť poľná sv. omša spoločne s Francúzmi. O 8.00 začína celkom blízka mínometná paľba. Strely dopadajú do mesta. Vztyčujú sa biele zástavy! O 8.30 poľná sv. omša spoločne s Francúzmi. Spoločné sv. prijímanie i ja pristupujem.
11.38 hod. vidím prvého amerického vojaka vchádzať do mesta! Buď Bohu vďaka! 11.45 hod. na naše volanie vchádzajú prvé hliadky do tábora. Vnášame ich na pleciach. Berie od Nemca Američan pušku, ten ju odovzdáva. Američan udrie na bránu. Nemecké civ. obyvateľstvo tlieska! Puška sa zlomí, brána otvorí, Nemeckých strážnych odzbrojujú. Zaplačem, ďakujem Bohu, myslím na Vás Drahí. Sme voľní! Ostávam k vôli poriadku za plotom, ale už nám Američani nosia cigarety. Buď Bohu chvála! O chvíľu je ale láger prázdny. V meste sa rabuje. I naši dôstojníci vláčia všetko možné. I ženské šaty. Miesto múky doniesol prášok do pečiva a soda bikarbonu. Odovzdané zbrane hneď na ulici lámu. Všade plno polámaných zbraní. Zajatí Nemci o nič lepšie nevyzerajú ako iné národnosti. Nemky sa lepia za čokoládu na černocha. Tak to pochodil národ „Űbermenschov.“

16. 4.
Dnes ráno Vilo Mišenka si doniesol papuče i lepidlo z mesta. Vraj celé mesto je vyrabované. Nuž veru rozoberá sa všetko. Je síce pravda sú to väčšinou voj. sklady no i obchody sú sem tam

17.4.
vytlčené. Naše stravovanie je už teraz ohromné. Ríža, mäso, čokoláda, zelená fazuľa atď.

Tu sa denník nekončí, pokračuje v krátkych záznamoch až do 8. júna, keď sa dedko po dlhých peripetiách konečne dostal domov k rodine do Bratislavy. Zhodou okolností presne na 15. narodeniny jeho dcéry, mojej mamy. A tu by mohol nastať šťastný koniec príbehu, žiaľ, nenastal. Nasledujúci život môjho dedka nemožno nazvať epilógom, ale ďalšími tragickými kapitolami. O desať rokov a 3 mesiace píše svojej manželke a dcére tento list:

A – 027299/P Gustáv Neštiak    Manželke. 26. júla 1955
Drahí moji! Píšem Vám skutočne vyrovnaný a uspokojený, lebo po dlhej dobe som v opravdivej práci. Ďakujem Vám za dopis. Sú to injekcie, ktoré vzpružujú život: Mamičko, Olinko, skutku neviem, ako Vám vynahradiť toľkú starostlivosť a lásku. Balíky, ako spomínate, nebudem potrebovať žiadne, ani veci dennej potreby, stávam sa znovu človekom, ktorý si bude môcť zarobiť nielen na živobytie. Len aby sa upravil môj zdravotný stav, snáď mi nebude ani vadiť tých 50 rokov, ktoré tlačia moje ramená. Píšte mi, prosím Vás, na adresu: „Poštový úrad Ostrov u Karlových Varů, poštová schránka 100/P.“ do ľavého rohu dopisu vpíšte : „A-027299/P. Neštiak Gustáv.“ Toto číslo a meno musia byť na samostatnom liste. Počet dopisov neni obmedzený. Pošlite mi, prosím Vás, fotografie, Vaše, podľa možnosti spoločné.

Vrele vás všetkých bozkáva Váš

                                                                               Taťko


To bol prvý list, ktorý dostala naša rodina od dedka z Jáchymova. Po takmer desaťmesačnom brutálnom vyšetrovaní bol postavený pred Vyšší vojenský súd v Trenčíne, a napriek tomu, že sa nepriznal a v podstate bez dôkazov bol v politickom procese za velezradu mjr. justície Antonínom Mertom (ten odsúdil aj náboženského disidenta Silvestra Krčméryho – pozn. J. B) odsúdený na devätnásť rokov väzenia. V Jáchymove, v zlopovestnom koncentračnom tábore Rovnost, otročil v uránovej bani takmer päť rokov. List sa zdá byť idylický a neodkrýva to peklo, ktoré sa odohrávalo len niekoľko kilometrov od bezstarostného kúpeľného života. Kým v zajateckom nepriateľskom tábore v Altenburgu v Nemecku, v štáte proti ktorému bojoval, si mohol bez problémov písať denník, v koncentračnom tábore v Jáchymove, v štáte za slobodu ktorého bojoval, to nebolo dovolené, listy boli cenzurované, nemohlo sa v nich písať nič o pomeroch, ktoré tam panovali, a za nájdenú nepovolenú knihu hrozila samotka. Dokonca aj na tú fotografiu, o ktorú žiadal rodinu, aby mu poslala, potreboval zvláštne časovo obmedzené povolenie. O pomeroch v Jáchymove svedčí krátka spomienka, ktorú dedko napísal po rokoch, niekedy začiatkom osemdesiatych rokov. „Po privezení na Jáchymov "bachar", doprovod zo Slovenska, vraví: „Deti moje, veď sme vás priviezli do koncentráku." Čo hovoriť o jáchymovskom pekle? Poznajú ho tisíce, len činitelia o tom nevedeli. Bachari Paleček, Panenka, Pamatovák, Sarka Farka, Tatuldo, Napoleonek a Pán Boh sám vie, ako sa menovali, tí tam mali opravdivý raj, veď sa v sadizme vyžívali. Nevedel o tom ani profesor G. A bol nemalým činiteľom. Presvedčil sa, že sú u nás koncentráky, až keď to aj jeho stihlo. Nevedela o tom ani redaktorka Pravdy. Sfárala na 12. patro a tam bol opravdu ideálny stav, ovšem tam pracovali iba prominenti a civilisti. Pre normálnych muklov to bolo tabu! My sme boli mukli, to znamená Muži určení k likvidacii!“

rodinne_foto.jpg
Fotografia najbližších príbuzných, ktorú Gustáv Neštiak mohol s momoriadnym
povolením maťv koncentračnom tábore Jáchymov pri sebe, Vianoce 1957.
Foto: Archív autora

Aj osudy ďalších spomínaných bývalých zajatcov v tábore Altenburg sú smutné. Andrej Petraško bol zatknutý v jeseni 1956 a v roku 1957 odsúdený na sedem rokov, prepustený bol na amnestiu v roku 1960. Alexander Korda, ktorého dedko priateľsky oslovoval Saša, bol za údajnú špionáž a velezradu odsúdený v septembri 1949 na doživotie. Väznený bol v Plzni-Boroch, Opave, v Prahe a v Leopoldove. Po deviatich rokoch ťažkého žalára ho previezli do väzenskej nemocnice v Brne, kde 13. septembra 1958 zomrel. Plukovník Štefan Čáni bol v roku 1949 prepustený z armády a až do smrti v roku 1968 živoril v invalidnom dôchodku. Takto vlasť odmenila bojovníkov za slobodu.
 

penzista_so_sablou.jpg
Penzista Gustáv Neštiak so šabľou, 1979.
Foto: Archív autora

P. S. Doteraz sa mi nepodarilo zistiť žiadne údaje o poručíkovi Matúšovi Kročkovi. Ľudo Petraško mi povedal, že počas úteku si s jeho otcom sľúbili, že ak to prežijú a budú mať synov, tak ich pomenujú po svojom druhovi. Andrej Petraško svoj sľub nesplnil, či ho splnil Matej Kročka a pomenoval syna menom Andrej, nie je známe. Možno by bolo zaujímavé, keby sa potomkovia alebo známi poručíka Kročku ozvali a informovali ma o jeho osudoch.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama