Osobnosť v priesečníku času (z)hodnotenia

Počet zobrazení: 2644


Človek má na videnie reálneho sveta dve oči, čím sa jeho pohľad prirodzene zostruje a priestorovo rozširuje. Pohľadom jedným okom sa tento obzor samozrejme zužuje. Ani pozeranie „svojimi očami“ však ešte samo osebe pri vnímaní a hodnotení empirickej skutočnosti nevylučuje možné omyly. Videné sa u každého premieta do širšieho celku, v ktorom sa podľa individuálneho založenia vnímateľa uplatňuje buď sklon k jednoduchej faktografii, alebo sa stáva predmetom analýzy a syntetizujúceho procesu s nadosobným, prípadne aj s celospoločenským zameraním.

Pri hodnotení akejkoľvek činnosti osobností nemožno uprednostňovať buď negatívny, alebo zasa iba pozitívny pohľad, čiže akési čierno-biele videnie, ale videnie odrážajúce pohľad zjednocujúci do vzájomne sa prelínajúceho celku, v ktorom zohrávajú primeranú úlohu rovnako pozitívne ako i negatívne vlastnosti sledovanej osobnosti, napr. z obdobia „kontroverznej“ druhej polovice 20. storočia v našich národných dejinách. Poznanie totiž vzniká v určitom čase a priestore na základe spoločného ľudského poznania premietaného do individuálneho vedomia každého jedinca. Do tohto procesu vstupujú rôzne momenty, ktoré každého v bezprostrednom pohľade na daný jav, objekt v rôznej miere ovplyvňujú. Vnútorný kompas každého determinujú mnohé skutočnosti, napr. výchova v rodine, vzdelanie, vplyv ľudí (učiteľov, blízkych, známych...), ale i médií a i.

Všetky pohľady, videnia reálneho i nereálneho teda vychádzajú z rôzneho základu, u každého človeka iného. Nedá sa však pri hodnotení nejakej konkrétnej osobnosti pri jej zakolísaní v istom rozhodnutí s odstupom rokov odcudzovať jednoznačne, nad jej činmi lámať palicu, čiže snažiť sa „včleniť“, resp. „zastrčiť“ niekoho do odlišnej schémy podľa „nového“ poznania v meniacom sa priestore a čase. V tomto smere je potrebné pri hodnotení činnosti človeka po rokoch dostať sa empaticky, na základe dôkladného poznania do daného času a pokúsiť sa zistiť všetky okolnosti, ktoré viedli danú osobnosť práve k zvolenému riešeniu alebo rozhodnutiu. Bolo to výsledkom jej vlastného, naozaj slobodného rozhodnutia, alebo bolo determinované vplyvmi, ktoré vstupovali do „jej“ videnia vtedajšieho problému, javu.

Preto aj pri hodnotení osobností našich národných dejín, zvlášť druhej polovice 20. storočia (napr. politikov, spisovateľov a i.), z ktorých niektoré sú jednostranne zatracované alebo naopak nekriticky vyzdvihované, by bolo potrebné uprednostniť „videnie dvoma očami“, a nielen jedným. Lebo ak sa zámerne jedno oko zakryje, potom vo vnímaní sveta sa stráca druhý uhol pohľadu a tým sa videnie zužuje o niekoľko stupňov. Nedá sa preto chcieť po rokoch, aby konkrétne osobnosti v určitom, danom čase rozmýšľali alebo veci a javy videli tak, ako sa po rokoch „ukázali“. Ani pri vnímaní osobností druhej polovice 20. storočia, v čase „socializmu“, sa nedá s odstupom rokov žiadať od nich len „anjelské“ výkony, činnosti. Veď už básnik Miroslav Válek napísal, že chcem „človeka z mäsa a kostí a nie stroj, bože môj“. A práve aj osobnosť tohto excelentného básnika začala byť vnímaná kontroverzne v nových spoločensko-politických podmienkach po roku 1989. Výrazne sa to prejavilo aj v školskej praxi, kde napríklad sa už úplne zabudlo na osobnosti niektorých spisovateľov často na základe nových „ideologických“ pohľadov, ktoré opäť výrazne zasiahli do vnímania osobnosti tvorcu ako komplexne vnímaného človeka.

Pri pozeraní sa na osobnosti z histórie absentuje vyvážené „videnie“ pravým ako aj ľavým okom. Dosť často sa uprednostňujú hodnotenia kĺžuce po povrchu a potom „nové“ a či skôr „módne“ pohľady smerujú v súčasnosti často k módnej vlne škandalizovania, namiesto objektívneho hodnotenia prínosu konkrétnej osobnosti pre ľudskú spoločnosť. A pritom v ich každom rozhodnutí, v každom vyslovenom, resp. napísanom slove bol a napokon vždy sa odrážal momentálny vplyv tak objektívnych ako aj subjektívnych činiteľov. A len čas rozhodol o ich správnosti a opodstatnenosti, a to aj napriek tomu, že bolo v danom okamihu myslené s tým najlepším vedomím a svedomím. Pokiaľ sa pri konkrétnom čine, slove, rozhodnutí a pod. časom ukázalo, že bolo nesprávne, paradoxne malo to svoj význam. Keď už v ničom inom, tak aspoň v tom, že „takéto videnie“ nevedie nikam alebo nemá svoje opodstatnenie. Na druhej strane mnohé rozhodnutia boli kompromisom, ktorý musela daná osobnosť podstúpiť medzi svojím vnútorným presvedčením a objektívnym, reálnym stavom skutočnosti. Takto by sa dalo pokračovať ďalej. Pri videní toho už uplynulého je potrebné skôr hľadať, nachádzať, objavovať, pátrať, a nie jednostranne zatracovať, znevažovať, resp. neobjektívne vynášať na piedestál. A v tom neustálom hľadaní, objavovaní sa učíme a nachádzame cestu k objektívnemu poznaniu. Čiže v pohľade za seba, do minulosti, pri pohľade na osobnosti národných dejín je potrebné pozerať sa akoby „z vrcholu hory“, z miesta, ktoré nám môže poskytnúť potrebný nadhľad. Je to miesto, kde sa človek učí pozerať sa na život širokospektrálnou optikou na základe predchádzajúceho utrpenia a námahy z poznávania. Lebo bez poznania osobností našich národných dejín budeme neustále jednookí, a pritom najkrajší pohľad, najlepšie videnie je dívanie sa dvoma očami. V naznačenom nám umožní, aby sme osobnosti našich národných dejín nevyháňali, ale pri neustálom hodnotení ich činov, postojov, názorov a pod. im prisudzovali primerané miesto. Potom, povedané s Alexandrom Matuškom (na ktorého myšlienkový odkaz sa už zabúda) „... sa nebude môcť povedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemali nás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitý sklený pohár; potom budeme národ“. (1986, s. 82)

Pri striedaní osobností na poste prezidenta Slovenskej republiky sme v nedávnych dňoch boli svedkami hodnotenia desaťročného pôsobenia vo funkcii hlavy štátu Ivana Gašparoviča. Išlo, samozrejme, o hodnotenie bezprostredne po skončení mandátu, ktorý p. Ivan Gašparovič dostal dvakrát v demokratických voľbách od občanov voličov Slovenska. Pri viacerých hodnoteniach jeho účinkovania sa novinári z tzv. „mienkotvorných“ médií priam predháňali vo vykreslení toho najnegatívnejšieho bez akéhokoľvek čo i len malého náznaku konštruktívneho kritického zhodnotenia. Povrchne sa sústredili na absolútne nepodstatné slovné omyly v Gašparovičovom prejave, takže nekriticky čítajúci občan takýchto novinárskych, priam bulvárne zameraných článkov skĺzaval rovnako do pseudohodnotenia s tým, že odchádzajúci prezident vlastne v úrade nerobil nič. Mnohé vyjadrenia skĺzavali do nielen zneváženia najvyššieho ústavného činiteľa, ale rovnako aj k dehonestovaniu osobnosti pána Ivana Gašparoviča.

Médiá si asi neuvedomujú, že vyjadreniami svojich novinárov, resp. spolupracovníkov okrem iného aj formujú verejnú mienku a nepriaznivo výchovne vplývajú na dospievajúcu generáciu. Uvedená lavína sa spustila tak v printových ako aj v elektronických médiách a opäť sa ukázalo, akú silu má slovo a najmä stokrát opakovaná lož, keď najmä medzi dospievajúcimi a mladými ľuďmi (medzi ktorými sa ako učiteľ pohybujem) som zachytil viacero podobne vyslovených úplne expresívnych slov so záporným odtienkom na adresu prezidenta, ktorý za desať rokov napr. ničím výrazne netraumatizoval spoločnosť, ale štandardne si plnil svoje ústavné povinnosti. Pri ich plnení sa, samozrejme, prejavili aj chyby, ale politické účinkovanie bude potrebné čo možno najobjektívnejšie zhodnotiť s odstupom času a dať aj osobnosti Ivana Gašparoviča primerané miesto v dejinách Slovenskej republiky. Žiaľ, vyliata nežičlivosť zo strany verejných prejavov nielen novinárov, ale aj niektorých politikov a pod ich vplyvom množstva občanov opäť len preukázala neschopnosť prejaviť smerom k hodnoteniu úlohy osobnosti v prúdení času aspoň trochu kultúrnosti s cieľom vyberať slová „ako drahokamy“, lebo pôsobia nielen ako „zamat“, ale i ako „meč“, a preto „nevhodný dotyk nech ich nepokazí“ (M. Válek).

Literatúra:

MATUŠKA, Alexander. 1986. Pripomienky a podlžnosti. Druhé, doplnené vydanie. Bratislava : Smena, 1986. 133 s.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984