Osudovo sa zaľúbila ako šesťročná

Tristo rokov od narodenia významnej panovníčky (2)
Počet zobrazení: 8454

1_portrer_malej_arcivojvodkyne_marie_terezie_okolo_roku_moritz_michael_daffinger_1819.jpgPred tristo rokmi – 13. mája 1717 – prvý raz svetlo sveta uvidela maličká arcivojvodkyňa Mária Terézia. Jej otec rímsko-nemecký cisár Karol VI. vtedy ešte veril, že bude nasledovať aj syn, mužský následník. Narodili sa mu zase len dve dcéry. Cestu na trón mala vďaka Pragmatickej sankcie naša jubilantka otvorenú. 

Ako bolo u Habsburgovcov zvykom, Máriu Teréziu od detstva vychovávali jezuiti. Aj preto bola do smrti oddaná katolíckej cirkvi. Na prvý pohľad paradoxne v roku 1773 zrušila Spoločnosť Ježišovu, teda jezuitský rád. Urobila to však na podnet pápeža Klementa XIV., ktorý prijal toto rozhodnutie na nátlak viacerých európskych katolíckych panovníkov. Chlapci v čiernom to zrejme pri horlivom šírení svojej viery preháňali. Po stabilizácii pomerov v Európe po napoleonských vojnách pápež Pius VII. v roku 1814 rád obnovil. Dnes patrí medzi najpočetnejšie na svete, dokonca aj pápež František vzišiel z tejto rehole.


Portrét malej arcivojvodkyne Márie Terézie okolo roku 1819, Moritz Michael Daffinger.

Okrem náboženstva dostala Mária Terézia vynikajúce vzdelanie aj v oblasti histórie a jazykov. Ovládala latinčinu, francúzštinu, taliančinu, španielčinu a, pochopiteľne, nemčinu, hoci hovorila so silným viedenským akcentom. Viac si obľúbila matematiku, maľovanie, tanec a hudbu.

Keď mala jedenásť, pridelili jej vychovávateľku grófku Karolínu Fuchsovú-Mollardovú, ktorá po boku panovníčky pôsobila až do svojej smrti v roku 1754. Ako jedinú mimo cisárskej rodiny ju nechali pochovať do Kapucínskej hrobky vo Viedni. Leží hneď vedľa parádneho sarkofágu Márie Terézie a jej manžela. Po milovanej grófke nechala rakúska panovníčka pokrstiť až tri svoje dcéry. Samozrejme, postupne, keď predchádzajúca malá Mária Karolína zomrela.
 

Pekný, dobre urastený princ
 

S Františkom sa Mária Terézia prvý raz stretla 15. augusta 1723 na Pražskom hrade pred dodatočnou korunováciou Karola VI. a jeho manželky Alžbety Kristíny za českého kráľa a českú kráľovnú. Jej otec si vtedy spestroval čas príprav na pompéznu oslavu poľovačkami. Počas jednej prijal na zámku v Hořoviciach pätnásťročného korunného princa, ktorého na skusy na viedenský dvor poslal otec, vojvoda Leopold. Jeho rodina vládla Lotrinsku nepretržite od roku 1047 a proti rozpínavosti Francúzska našla spojenca v Rakúsku. Dohodli svadbu jednej z habsburských princezien za syna Klementa, ktorý však vo veku 16 rokov zomrel na čierne kiahne. A tak v roku 1723 z Lunéville odcestoval do Prahy jeho mladší brat František Štefan.

2._dvanastrocna_rakuska_arcivojvodkyna_maria_terezia_habsburska_obraz_andreasa_mollera_1729.jpgDvanásťročná rakúska arcivojvodkyňa Mária Terézia Habsburská, obraz Andreasa Möllera, 1729.

Cisár Karol VI. si ešte v ten večer do denníka poznamenal: „Princ lotrinský sa mi zdá pekný, dobre urastený, hovorí zdvorilo nemecky.“ Neskôr pripísal, že mládenec je veselý a srdečný, hneď sa stal Karolovým sprievodcom na poľovačkách. Už 15. augusta mu udelil legendárny rád Zlatého rúna. V ten deň ho zoznámil i so šesťročnou plavovlasou arcivojvodkyňou, ktorá sa potešila zo sympatického druha do hier, ako jej Františka predstavil jej otec. Karol v ňom hádam videl svojho syna. Obdivoval lovecké úspechy mladého Lotrinčana, ktorý sám pri jednom love v dunajských lužných lesoch zastrelil 58 jeleňov!

Na štúdium mu veľa času neostávalo, nikdy sa nenaučil bezchybne písať po nemecky ani po francúzsky. Ale to Karola rozhodne neznepokojovalo. Za budúceho zaťa ho však ešte nevyhlásil. Do úvahy prichádzali aj iní nápadníci z Francúzska, Portugalska či Španielska, ktorí lepšie vyhovovali dynastickým kalkuláciám Habsburgovcov.

Po šiestich rokoch pobytu v Rakúsku musel František po otcovej smrti prevziať vládu v rodnom Nancy. V rokoch 1731 a 1732 podnikol inkognito poznávaciu cestu po Európe, počas ktorej v Haagu vstúpil do slobodomurárskej lóže. Vo Versailles ho s falošnou srdečnosťou privítal Ľudovít XV., ktorý onedlho v rámci vojny o poľské nástupníctvo obsadil Lotrinské vojvodstvo. Neskôr navrhol Karolovi VI. jeho výmenu za Toskánsko, ktoré malo ďalej existovať pod kuratelou rímsko-nemeckého cisára. Francúzsky panovník navyše prihodil uznanie Pragmatickej sankcie. Františkovi neostávalo nič iné, ako sa zrieknuť krajiny svojich predkov. Dostal však prísľub, že ho oženia s dedičkou habsburskej monarchie. Vtedy už Mária Terézia pred dvornými dámami o nič inom nehovorila.

V roku 1732 sa stal František na osem rokov priamym zástupcom Karola VI. v Uhorsku, teda miestodržiteľom so sídlom v Bratislave. O rok na to bol už aj toskánskym veľkovojvodom. Formálne požiadal o ruku zaľúbenej mladej arcivojvodkyne 31. januára 1736. Podľa dvornej etikety až do sobáša nemohli bývať v tom istom meste, a tak sa nastávajúci mladoženích presunul do Prešporka. Odtiaľ a z Viedne takmer denne vyrážali kuriéri so zamilovanými listami. „Adieu, Myšiačik, z celého srdca Vás objímam, dobre sa opatrujte, adieu, caro viso (drahá tvár), som Vaša,“ písala Mária Terézia.

8._barokovy_miestodrzitelsky_palac_na_hlavnom_namesti_v_bratislave_dnes_sidlo_sudnej_rady_sr.jpg
Barokový Miestodržiteľský palác na Hlavnom námestí v Bratislave, dnes sídlo Súdnej rady SR.

Snúbenci však nemuseli trpieť v dlhšom odlúčení. Zdravotný stav národného hrdinu, princa turkobijca Eugena Savojského sa vážne zhoršil, každým dňom sa muselo počítať s jeho skonom a následným štátnym smútkom (napokon zomrel 21. apríla). Preto sa svadobný obrad uskutočnil už 12. februára 1736 v augustiánskom kostole vo Viedni.
 

Manželstvo požehnané kopou detí
 

Po hostine novomanželia odcestovali do najznámejšieho rakúskeho pútnického miesta Mariazell, kde si pri soške Panny Márie z lipového dreva vymodlili početnú rodinu. Úspešne, Mária Terézia postupne priviedla na svet v pôrodnej stoličke šestnásť detí, jedenásť dievčat (podľa habsburskej tradície všetkým dali prvé meno Mária) a päť chlapcov. Tri deti zomreli v útlom veku. Ako prvá tri a polročná „prvá“ Mária Alžbeta, následne „prvá“ Mária Karolína ako ročná a „druhá“ toho mena krátko po narodení. Troch mladistvých skosili čierne kiahne: obľúbeného Karola Jozefa ako šestnásťročného, Johannu Gabrielu ako dvanásťročnú a Máriu Jozefu ako šestnásťročnú.

Neskôr Máriu Teréziu označovali aj ako matku dvoch cisárov. Porodila cynika reformátora Jozefa II., ktorého po smrti otca roku 1765 zvolili kurfirsti za rímsko-nemeckého cisára, a Leopolda II. Poldík bol najprv po otcovi toskánskym veľkovojvodom vo Florencii. Po predčasnej smrti staršieho brata, ktorý v bojoch proti Osmanom v Rusku ochorel na tuberkulózu, sa stal roku 1780 rímsko-nemeckým cisárom. Po dvoch rokoch však vo Viedni vypustil dušu za dodnes neobjasnených okolností.

6_maria_terezia_ako_uhorska_kralovna_v_korunovacnom_ruchu_daniel_schmidely_1742.jpgMária Terézia v korunovačnom rúchu s uhorskými korunovačnými klenotmi. Obraz namaľoval bratislavský maliar Daniel Schmidely roku 1742, Galéria mesta Bratislavy.

Ďalšiemu synovi Ferdinandovi svadba s princeznou Máriou Beatrix d´Este vyniesla vojvodstvo v Modene a miestodržiteľstvo v Lombardsku. Matka, ktorej prischla aj prezývka svokra Európy, zosnovala politicko-dynastickú svadbu i pre Máriu Amáliu s Ferdinandom, vojvodom z Parmy, pre „tretiu“ Máriu Karolínu (bola vernou podobou svojej matky) s iným Ferdinandom, neapolsko-sicílskym kráľom. Ani jedno z týchto manželstiev nebolo ideálne. Mária Antónia – Antoinetta sa dočkala „najlepšej“ partie s francúzskym dauphinom, budúcim kráľom Ľudovítom XVI. Skonala 16. októbra 1793 ako vdova na popravisku, ktoré stálo na súčasnom parížskom Námestí Svornosti.

Jediná Mária Kristína – Mimi sa ako najobľúbenejšia dcéra mohla vydať za muža svojho srdca. Jej matka, vtedy čerstvá vdova, bola na mäkko. Išlo o princa Alberta Sasko-Tešínskeho, ktorého – aby mal aspoň nejaké reálne postavenie – medzitým uviedli do uvoľnenej funkcie uhorského miestodržiteľa, palatína. Mimi s ním prežila najkrajšie roky života na Bratislavskom hrade, pri ktorom im rakúska panovníčka nechala vybudovať pohodlnú klasicistickú prístavbu, neskôr známu ako palác Thereziánum.

Tri cisárske deti ostali slobodné. Chorľavá a tak trocha hrbatá Mária Anna – Marianna vstúpila do kláštora, podobne ako pôvodne najkrajšia dcéra, „druhá“ Mária Alžbeta – Lízka. Jej peknú tvár zohavili kiahne a tak z pripravovanej svadby s francúzskym kráľom vzišlo. Šťastie v nešťastí... Najmladší Maximilián František – Max sa po viacerých peripetiách na matkino naliehanie dal na cirkevnú dráhu. Dotiahol to na kolínskeho kurfirsta a veľmajstra Rádu nemeckých rytierov.

7._frantisek_stefan_lotrinsky_ako_rimsko-nemecky_cisar_frantisek_i._martin_van_meytens.jpgFrantišek Štefan Lotrinský ako rímsko-nemecký cisár František I., Martin van Meytens.

Inak, čierne kiahne boli kliatbou habsburského rodu. Už v roku 1654 na ne zomrel mladučký Ferdinand IV. (korunovaný v Bratislave za uhorského kráľa ako 14-ročný) predtým, než stihol nastúpiť na trón. V roku 1711 skolila táto nemoc jeho synovca, 32-ročného, mimoriadne nadaného a na reformy pripraveného cisára Jozefa I., ktorého už vo veku deväť rokov intronizovali v našom Dóme sv. Martina 9. decembra 1687.

Zákerná choroba sa stala osudnou i pre obe manželky jeho menovca Jozefa II.– milovanú Izabelu (sestru Ferdinanda Parmského) aj nemilovanú Máriu Jozefínu, dcéru spomínaného Karola Albrechta Bavorského. Na kiahne ochorel i Albert Sasko-Tešínsky, ale sa vyliečil. Rovnako ako samotná Mária Terézia. Napriek tomu, že 1. júna 1767 prijala posledné pomazanie, ešte ju čakalo trinásť rokov neľahkého spoluvládnutia s rovnako tvrdohlavým synom Jozefom II.
 

Korunovácie v chráme svätého Martina
 

Prešporok sa stal politickým, hospodárskym a kultúrnym centrom okypteného Uhorska po nešťastnej bitke pri Moháči, kde 29. augusta 1526 Turci zmasakrovali podstatnú časť elity krajiny a mladý kráľ Ľudovít II. Jagelovský sa pri úteku utopil v rozvodnenej riečke Csele. V roku 1541 Osmani vyplienili Budín a o dva roky na to zrovnali so zemou v Stoličnom Belehrade trojloďovú Baziliku Panny Márie, kde bolo za predchádzajúcich päťsto rokov korunovaných 36 uhorských kráľov.

3._korunovacny_sprievod_pred_juznymi_hradbami_bratislavy_priblizne_pri_dnesnej_univerzite_komenskeho_kolorovana_medirytina_johann_daniel_hertz_1741_gmb.jpg
Korunovačný sprievod pred južnými hradbami Bratislavy, približne pri dnešnej
Univerzite Komenského, kolorovaná medirytina, Johann Daniel Hertz, 1741, GMB.

V bratislavskom dóme nasledujúcich 270 rokov prijalo kráľovský titul sedem kráľovských manželiek a jedenásť kráľov, napospol Habsburgovcov. Prvým bol roku 1563 tolerantný renesančný cisár Maximilián II. (ako uhorský panovník Maximilián I.) a v roku 1830 posledným Ferdinand V., zvaný Dobrotivý, tak trocha slabomyseľný.

Pre vojnové udalosti alebo výskyt moru sa tri intronizácie v 17. storočí uskutočnili v Kozom kostole Panny Márie v Šoproni. A to druhej manželky Ferdinanda II. Eleonóry Anny z montánskeho rodu Gonzaga (roku 1622), Ferdinanda III. (1625) a tretej manželky Leopolda I. Eleonóry Magdalény Wittelsbachovej (1681). Ultrakonzervatívny prvý rakúsky cisár František I. prevzal najvzácnejší klenot Uhorska prinesený podľa legendy anjelmi priamo z nebies roku 1792 v Budíne.

Nám už časovo bližší František Jozef sa s manželkou Alžbetou Bavorskou, známejšou pod prezývkou Sisi, nechali dekorovať v neveľmi vzhľadnom Matejovom kostole na Budíne až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 a jeho následník, prasynovec Karol IV. s manželkou Zitou uprostred prvej svetovej vojny (1916). Pravda, iba na necelé dva roky. Vtedy sa už spojené hlavné mesto Uhorska volalo Budapešť a chrám získal po neogotickej prestavbe súčasnú podobu šľahačkovej torty.

Medzi spomínanými jedenástimi uhorskými kráľmi bola jediná žena – Mária Terézia. Sled jej korunovácie sa nachádza na freskách v bývalom paláci uhorskej kancelárie v blízkosti viedenského Hofburgu, dnes v sídle veľvyslanectva Maďarska v Rakúskej republike. Namaľovali ich Franz Messmer a Wenzel Pohl zo školy slávneho dvorného umelca švédskeho pôvodu Martina van Meytens. Za prácu im zaplatila samotná Mária Terézia v roku 1770.

4._medaila_vydana_pri_prilezitosti_korunovacie_marie_terezie_v_bratislave_1741.jpg
Medaila vydaná pri príležitosti korunovácie Márie Terézie v Bratislave, 1741.

Keď naša oslávenkyňa nastúpila v októbri 1740 na viedenský trón, nad jej rozsiahlou ríšou sa ako supy zlietali európski monarchovia, ktorí odmietali uznať dynastické nároky mladej, neskúsenej ženy. Predpovedali jej mimoriadne labilnú vládu. Nespokojnosť rástla aj medzi uhorskými magnátmi, pritom dcéra nebohého Karola VI. nevyhnutne potrebovala ich pomoc. Aktuálne najmä vojenskú. Cestu do Uhorska však musela odkladať, lebo bola v štádiu pokročilého tehotenstva. Keď sa jej 13. marca 1741 konečne narodil mužský následník trónu – Jozef, zdĺhavé rokovania s Uhrami nadobudli konkrétnejšie rysy.

Triumfálny príchod do Prešporka
 

Dlho očakávaný snem v Prešporku po dohode otvorili 18. mája 1741, dátum korunovácie stanovili na 25. jún. Z Viedne sa začalo sťahovať množstvo ľudí s batožinou, šľachtici, úradníci, vojsko, služobníctvo. Panovnícka rodina sa vydala na cestu 19. júna. Malý Jozef ostal zatiaľ doma, jeho staršia sestrička, arcivojvodkyňa Mária Anna sa plavila loďou do Petronellu, odkiaľ ju ešte v ten istý deň previezli na Bratislavský hrad. Mária Terézia s manželom absolvovali zvyčajnú cestu na koči cez Petronell a Wolfstahl, aby ich nasledujúci deň podľa tradície mohla na rakúsko-uhorskej hranici privítať uhorská delegácia (mestečko Berg bolo vtedy aj s celým dnešným Burgenlandom súčasťou Uhorska).

5._maria_terezia_a_frantisek_stefan_na_svadobnej_hostine._cisar_karol_vii._maria_terezia_a_frantisek_stefan_na_svadobnej_hostine._cisar_karol_vii._sedi_uprostred_stola_1736.jpg
Mária Terézia a František Štefan na svadobnej hostine. Cisár Karol VI. sedí
uprostred stola, Martin van Meytens, 1736.

Nasledoval triumfálny príchod do Bratislavy. Panovníčkin sprievod tvorilo 133 kočov, ťahaných zväčša troma pármi koní, 722 osôb rôzneho stavu klusalo na koňoch a ďalších 71 nádherne vystrojených tátošov išlo bez jazdcov. Obyvatelia v predmestiach, na uliciach, v oknách i na strechách domov neustále volali na slávu mladej kráľovnej. Sprievod si to zacielil na hrad. V jeho kaplnke jágerský biskup Gabriel Anton Erdődy odslúžil Te Deum Laudamus. Po omši sa ustatá a dojmami naplnená Mária Terézia utiahla do svojich komnát. Ľudová zábava však v meste pokračovala až do noci. Celkovo sa do Prešporka priviezli najvyšší svetskí i duchovní činitelia Uhorska a zahraniční vyslanci na 240 prepychových kočoch, v ktorých bolo zapriahnutých takmer 1 500 koní.

Oslavy sa začali 25. júna v skorých ranných hodinách. Poslanci sa už o šiestej stretli v budove snemu a spoločne sa odobrali do Dómu sv. Martina, aby zaujali miesta na príležitostne postavenej drevenej tribúne. Nato sa do chrámu dostavili aj cirkevní hodnostári. O hodinu na to sa vyobliekaní magnáti zhromaždili pred Miestodržiteľským palácom na dnešnom Hlavnom námestí a spolu sa vybrali po budúcu kráľovnú na hradný kopec, odkiaľ sa sprievod pohol o ôsmej. V jeho čele sa na koňoch niesli uhorskí najvyšší šľachtici a kráľovnini dvorania. Čestné miesto pred panovníčkou zaujal palatín Ján Pálffy a herold krajiny, kráľovský stajník František Esterházy s vytaseným mečom.

Na otvorenom dvojkolesovom koči s baldachýnom sa viezla Mária Terézia, za ňou na voze dvorné dámy, kráľovský koč a krásny vraník, na ktorom mala panovníčka na záver ceremónií vyklusať na korunovačný pahorok. Sprievod uzatvárali členovia dvora, uhorskí vrcholoví predstavitelia a kráľovskí jazdci.

9_vydricka_brana_kresba_rekonstrukcia.jpg
Vydrická brána, kresba, rekonštrukcia.

Trasa viedla dolu Zámockou ulicou, ktorú nechal vystavať ešte Karol VI., k Pálffyho záhradám v okolí súčasných Palisád a k Michalskej bráne. Odtiaľ sprievod pokračoval na východ a juh okolo takmer celých hradieb, kde ozbrojení mešťania vytvorili špalier. Vydrickou bránou vstúpil do jasajúceho mesta. K južnému vchodu martinského dómu stačilo prekonať malý vŕšok. Samotný korunovačný obrat, pomazanie, príhovory a následná svätá omša trvali celé predpoludnie.

(Pokračovanie)

FOTO: Autor a jeho archív

1. časť: Čestné občianstvo pre Máriu Teréziu?
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984