Otvorená EÚ – dezintegračný program je spustený!

Počet zobrazení: 5783

Imigračná kríza predstavuje závažný spoločenský fenomén, ktorý nastoľuje otázku existencie i samotného prežitia mladého projektu, akým je EÚ.
Ukazuje sa, že zakladatelia tohto projektu ho ponímali tak široko, aby mohol vyhovovať čo najväčšiemu počtu občanov i štátov, a aby každému, kto chcel podliezť túto závoru, to bolo umožnené. Názorným príkladom je vstup Grécka do EÚ ako aj niektorých ďalších krajín.
Spravidla, je to však vždy tak, že ak chceme vyhovieť všetkým, skončí sa to tak, že nevyhovieme nikomu.
Odmietli sme sa nielen prihlásiť k židovsko-kresťanskej tradícii, ale chceli sme eliminovať aj etnický či národný charakter štátov, ktoré sú hlavnými subjektmi tohto projektu.
Od samého začiatku sme sa pokúšali nevzťahovať tento projekt iba na európsky kontinent, ale prostredníctvom Turecka chceme vstúpiť aj do Ázie.

tabor_utecenci.jpgIlustračné foto: DFID - UK Department for International Development

 









Aby sme eliminovali potenciálne spory s mimoeurópskymi kultúrami a náboženstvami, boli sme ochotní postaviť sa proti našej kultúre, náboženstvu i vlastným zvykom. Bruselskí politici s ideovou výbavou politickej korektnosti, ktorí sa ujali tohto projektu, chceli vytvoriť novú, modernú spoločnosť, nezaťaženú žiadnymi národnými či náboženskými tradíciami. Aj dnes chcú nového európskeho človeka so svojimi vlastnými individuálnymi právami, ktoré neobmedzujú práva žiadneho iného, a to, či už vo viere, politike, sexuálnej orientácie...
Snaha zbaviť európskeho občana jeho národného či náboženského rozmeru sa však ukazuje z dlhodobého hľadiska ako problematická a nebezpečná hra, na ktorú, slušne povedané, nie sú ešte všetci dnešní občania pripravení.
Sociálni inžinieri s duchovnou výbavou a presvedčením, že jediným správnym postojom je osvojiť si zásady politickej korektnosti, prišli s programom našej vlastnej, osobnej zmeny a vytvorením nového, kozmopolitného človeka. Nástrojom takejto zmeny je univerzálna etika s veľmi subjektívne poňatými ľudskými právami.
Je pozoruhodné, že napriek tomu, že táto ideológia vznikla v ľavom spektre, tak dnes jej najväčšími vyznávačmi okrem radikálnej ľavice sú politické elity hlásiace sa k pravici.
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov ľavice – Slavoj Žižek, napríklad požaduje, aby bolo zakázané vnucovať druhým svoje vlastné náboženstvo alebo spôsob života. Rešpekt k individuálnej slobode každého musí byť našim základným imperatívom. „Pokiaľ sa žena rozhodne zahaliť si tvár, jej sloboda musí byť garantovaná práve tak, ako keď sa rozhodne si ju nezahaliť.“
Obranu vlastného spôsobu života podľa Žižeka nie je možné zladiť s etickým univerzalizmom, pretože je to zárodok rasizmu a protofašizmu... „Národná suverenita bude musieť byť radikálne redefinovaná.“
Podobne je to aj s názorom Žižeka, že „veľké migračné vlny sú našou budúcnosťou a jedinou alternatívou....“, pretože jej odmietnutie znamená iba návrat k barbarstvu (Slavoj Žižek: Žádné Norsko neexistuje, Slovo 29.9.2015).
Úsilie stúpencov politickej korektnosti o dobro pre skupinu a jej individuálnych členov je ponímané veľmi emocionálne a psychologicky, bez zohľadnenia ich povinností a prínosu pre majoritu, resp. celú spoločnosť.
Politická korektnosť, ktorá prevzala heslá francúzskej revolúcie a zároveň i kresťanskú lásku k blížnemu a humanistickú etiku solidarity, je presvedčená o svojom dobre v takom stupni, že každý, kto by chcel o týchto otázkach diskutovať, je označený za neslušného človeka a minimálne za potenciálneho rasistu.
Intelektuálna výbava politických elít, založená na hľadaní utláčaných minorít (gayovia, ženy, chorí, postihnutí, mladí, starí, tlstí, väzni...) nie je ničím iným, iba oslabovaním štátu a odmietnutím práv väčšiny.
Politika väčšiny, podľa stúpencov politickej korektnosti, je založená na ich moci a zneužívaní  svojej sily.                  
Čo je však najvážnejšie, táto ideológia sa nemôže postaviť zoči-voči bojovnému islamu a jeho úsiliu expandovať za každú cenu.
Organizátori minorít, ktorí usilujú o dobrá svojich členov, nepredpokladajú, že za našimi hranicami môže existovať nejaká globálna väčšina s úplne odlišnou filozofiou k väčšine. Pre našich „skupinárov“ je nepochopiteľné, že niekto môže obetovať aj vlastný život za väčšinu. Rovnako, zdá sa im absurdné, že by ich, nedajbože, mohol niekto obrať aj o ich individuálne či skupinové práva...
Jednoducho zlo a zlé veci môžu existovať iba v podobe nekultúrnej a sebeckej väčšiny, ktorú stačí iba zahanbiť tým, že jej povieme pravdu o nej samotnej. Toto poznanie musí byť aj dostatočným impulzom k zmene jej členov.
Podľa ich predstavy väčšina, celospoločenské, štátne či náboženské dobrá nemôžu existovať, lebo už zo svojej číselnej prevahy sú mocenské a tým i zlé.
Dobrá sa môžu skrývať iba v jednotlivcoch či v minoritných skupinách, ktoré sú utláčané. Všetci ostatní musia mať „ruky od krvi“.
Je paradoxné, že tieto názory si osvojila aj pani Merkelová, pre ktorú tiež práve „historická nevyhnutnosť“ a „láska k blížnemu“ sú tým, čím zdôvodňuje požiadavku permanentného príchodu tisícov či miliónov ľudí z rôznych kútov sveta do EÚ.
Migrovanie občanov planéty a hľadanie lepšieho života považujú za ľudské právo a ako hovorí pani Merkelová, „právo na azyl nepozná limity“.
Tento prístup nemožno označiť inak ako príklad revolučného práva, ktoré je založené na porušení, resp. odmietnutí existujúceho práva. V zmysle tejto revolučnej paradigmy je nielen všetko dovolené, ale úplne automaticky vznikajú aj záväzky pre majoritnú časť spoločnosti.
Vpádom tejto mnohotisícovej či miliónovej „menšiny“ vyvstáva povinnosť majoritnej spoločnosti vytvoriť rovnaké podmienky pre ich život. Politická korektnosť zavádza k tomu aj systém postupov založených na pozitívnej diskriminácii, t. j. vytvára situáciu, kedy sa väčšina vzdáva svojich racionálnych procedúr za rýchlejšiu integráciu menšiny a tým naplnenia jej dobra.
Ak sa pozrieme na projekt EÚ z určitého nadhľadu a širšej časovej perspektívy, sú pre toto spoločenstvo iba dve možnosti: integrácia EÚ, alebo jej dezintegrácia a ukončenie tohto projektu.
Tretia možnosť uchovať minimálne aspoň dnešný stav sa ukazuje ako vysoko rizikový scenár s krátkou dobou životnosti.
Preto posúdenie stavu vývojových tendencií EÚ je kľúčovou otázkou pre jej ďalšiu budúcnosť.
Hlavný cieľ vytvorenia EÚ, t. j. jej premena na štandardného globálneho hráča, ktorý by efektívne mohol presadzovať jej záujmy vo svetovej politike, je však ešte pomerne vzdialený.
Premena EÚ na federatívny štát so  silnou centrálnou vládou a úplnými kompetenciami nemá ešte dnes dostatočnú podporu, a preto je táto úloha formulovaná iba ako jedna z možností.
I napriek všetkým ťažkostiam môžeme tvrdiť, že do vypuknutia gréckej krízy integračný smer vývoja EÚ bol prevládajúci a jeho najväčším úspechom bolo vytvorenie eurozóny.
Po odklade riešenia gréckej krízy možno konštatovať, že tento proces sa zastavil a diskusia o rozširovaní eurozóny a posilňovaní kompetencií Bruselu sa dostala do mŕtveho bodu.
Novým a negatívnym momentom vývoja EÚ je však veľká výzva pre EÚ na prijatie 800 tisíc imigrantov do Nemecka, s ktorou prišla pani Merkelová. Touto výzvou otvorila aj závažnú otázku, do akej miery je bruselská politika nemecká a aká je úloha ostatných členov EÚ.
Výzva na prijatie stoviek tisícov imigrantov z rôznych kútov sveta rozdelila EÚ nielen na západ a východ, ale ukázala aj na škrípanie zubov v západnej časti EÚ.
Krajiny východnej Európy pri svojej relatívne vysokej nezamestnanosti a nízkych priemerných mzdách, ktoré sú na hranici podpôr imigrantov v Nemecku a vo Švédsku... rovnako aj odlišnej historickej skúsenosti s islamom i s integráciou Rómov majú iný pohľad na kvóty; sú to práve uvedené príčiny, ktoré ich vedú k odmietaniu príchodu jedného milióna imigrantov. Príchod imigrantov chápu iba ako vyšší tlak na nízke mzdy a na zvýšenie počtu nezamestnanosti.
Nadšenie krajín z EÚ, ako to bolo vo V4 i v iných krajinách, sa oslabuje, čo sa prejavuje najmä v raste významu nacionalistických a radikálnych politických strán, ktoré budú proces integrácie iba blokovať.
Musíme však skonštatovať, že veľká migračná výzva pre EÚ významne narúša integračné snahy a skôr posilňuje procesy jej rozpadu.
Snaha hlavných lídrov EÚ vidieť imigračný proces cez doterajšiu prizmu tisícov, ktorí prichádzajú každoročne do EÚ a na čom bol postavený celý doterajší systém politických, legislatívnych i pracovných možností (a ktorý sa v minulosti ukázal viac-menej ako fungujúci) však príchodom stovák tisícov či miliónov utečencov kolabuje a stáva sa nefunkčným.
Doterajšia migračná politika bola prirodzenou súčasťou ostatných politík EÚ a nebola ani väčšinou občanov problematizovaná.
Dnešná politika otvorenej EÚ a hľadania spôsobov, ako zabezpečiť kontinuálny príchod migrantov v miliónových počtoch, je však zásadne iným a novým procesom. Dnes ho nemožno posudzovať iba cez prizmu súhlasu či nesúhlasu jednotlivých občanov a ich skúseností, ale je nutné posúdiť ho v širších súvislostiach ako závažný politický a kultúrno-sociálny problém. Zmena množstva, kvantity, vytvára novú kvalitu, ktorú nemožno posudzovať podľa doterajších kritérií.
Politické elity EÚ rozdeľujú občanov i jednotlivé štáty na solidárnych a nesolidárnych. Toto delenie však vyplýva zo zle položenej otázky. Politické elity sa spytujú, či občan má výhrady proti inej kultúre, rasy či náboženstvu. Odpoveď občana však nie je odpoveďou na vlastnú skúsenosť s jedným migrantom či malou skupinou imigrantov, ale je odpoveďou, čo si myslí o príchode tisícok či miliónov, ktorí prichádzajú do Európy a prichádzajú z inej kultúry.
Určite postoj 70 – 80 % občanov, Slovákov či Čechov, ktorí odmietajú masový prílev ľudí z iných kultúr, nemožno hodnotiť ako prejav ich zaostalosti či rasizmu. Skôr ho treba chápať ako jednoznačný signál pre všetkých politikov, že je to prejav ich vôle žiť podľa tradícií v súlade s kultúrnym dedičstvom ich otcov, a nie podľa sociálnych inžinierov, ktorí chcú, aby sa vzdali svojho presvedčenia či kultúry a osvojili si princípy „najvyššej humanity a ľudskosti“, ktorú predstavuje globálna etika.
Politické elity, ktoré by radi požívali status slušných ľudí konflikt medzi „iniciatívnymi a modernými elitami“ a 80 % „spurných občanov“, však nie sú vstave zvládnuť.
V prípade, že pani Merkelová bude môcť pokračovať v politike „veľkej výzvy EÚ“ a podarí sa jej zabezpečiť každoročne príchod 1 – 2 miliónov migrantov, treba očakávať, že Európa sa v dôsledku demografického vývoja v arabských rodinách stane súčasťou islamskej kultúry a uplatní sa tu scenár Kosova.
Naivne interpretovaný vývoz populačnej explózie do EÚ, ktorý existuje  v arabskom svete ako pomoc pre vymierajúcu Európu by mohol byť začiatkom deštrukcie a koncom EÚ.
Hnacou silou imigračných výziev je však teológia politickej korektnosti, ktorá je postavená na strate viery v EÚ a vo vlastnú budúcnosť a vyžíva sa vo falošných kritikách a znevažovaní jej vlastnej kultúry a tradície.
O naivite týchto ľudí by sme nemali pochybovať práve tak ako ani o rozhodnutiach pani Merkelovej. Pani Merkelová, s neústupnosťou barana a s neschopnosťou pozrieť sa na reálne fakty a počúvať názory svojich občanov, sa naďalej prepadá do bahna svojich vlastných predstáv.
Snahu reinterpretovať svoju vlastnú výzvu na príchod 800 tisíc imigrantov do Nemecka tak, že sa týka iba bezprostredne postihnutých vojnou, teda nie ekonomických migrantov, nemožno hodnotiť inak, že drvivú väčšinu prichádzajúcich klamala a zavádzala.
Oddeliť ekonomických migrantov od postihnutých vojnou je rébus, z ktorého nie je žiadne východisko.
Rovnako jej posledný nápad urýchliť návrat ekonomických migrantov nastoľuje opäť rad neriešiteľných otázok. Kam a do akej krajiny ich poslať? Do vojnou zmietanej Sýrie alebo do Turecka, odkiaľ väčšina prišla?
Opäť neriešiteľný rébus.
Jej posledný návrh uzatvoriť dohodu s Tureckom, aby zamedzilo príchodu utečencov z táborov na jeho území, nie je ničím iným, iba snahou obísť jediné racionálne riešenie a to urýchlené obnovenie schengenského priestoru.
Je nedôstojné, že 500 miliónové európske spoločenstvo prosíka Turecko a ponúka miliardy eur, aby nám pomohlo v kríze, na ktorej má aj vlastný podiel i záujem.
Prečo však EÚ má platiť Turecku za jeho politické ambície v regióne?
Vrcholom tejto ponuky je záväzok (Nemecka?), že sa urýchlia prístupové procesy s Tureckom v záujme jeho vstupu do EÚ.
Je šialené urýchľovať proces prijímania krajiny, ktorá nielenže bombarduje svojich občanov, ale má pochopenie aj pre vznik islamského štátu.
Zamotávanie sa pani Merkelovej do siete jej šialených predstáv si vyžaduje, aby bruselské politické elity sa vyjadrili k týmto návrhom a zaujali jasné stanovisko, do akej miery sú tieto návrhy nemecké, a do akej miery európske, a teda aj naše.
Rovnako aj v Nemecku by mali povedať či hlas pani Merkelovej je hlasom Nemecka, alebo iba hlasom unavenej političky, ktorá už nevie, kam z konopí.
Občania EÚ by určite dali prednosť tomu, keby sa Nemecko ako hospodársky a politický líder Európy, ujalo racionálneho vedenia EÚ a svoje hospodárske prebytky použilo na jej posilnenie ako globálneho hráča a nie, aby ich ktosi míňal na šialené a nebezpečné projekty, ktoré nás iba rozvracajú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa PeterPeter
#1
Peter Krumpál
22. október 2015, 17:00

I keď článok neide do hĺbky príčin imigrácie (resp len opatrne okrajovo), je dobre, že sa na tomto fóre objavil. Autorovi patrí vďaka.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984