Reklama
Reklama

Panoptikum 2022

Počet zobrazení: 1375

To už hádam ani nie je pravda! Dojaté držiteľky filmových Oscarov alebo uchádzačky o korunku najkrajšej ženy sveta sa pred mikrofónmi zdôverujú so svojou túžbou po mieri a nik sa ich nepýta, či po mieri za každú cenu.

Zato nás – ďaleko od pódií a s pribudnutými šedinami – médiá tou otázkou nešetria. Bodaj by sa nepýtali, keď na stráži obranyschopnosti zachytili signál z USA, že „Rusko si plánuje vymyslieť zámienku pre prepadnutie Ukrajiny“. (aktuality.sk, 3. 2. 2022) Áno, stoja na stráži obranyschopnosti, pretože mier znie starosvetsky a na obrazovkách pôsobí neakčne. Navyše aj obranyschopnosť dokáže rozdeliť občanov na zodpovedných a nezodpovedných, aby sa vedelo, kto je kto. Okamžite odhalila, že opozičné strany sú „politickí požierači vymytých mozgov“, teda „aj hlasov, o ktoré seriózne strany už nestoja“. (komentare.sme.sk, 3. 2. 2022)

Za jednotným, resp. jednonázorovým krokom mainstreamových médií počas pandémie je všimné od vlády za propagáciu očkovania. O to trápnejšie vyznieval jasot na medailových priečkach po prieskumoch informačnej vyváženosti. Zaiste sa pochvália aj po najbližších pretekoch v objektívnosti. Za obdobie, keď vlastnými telami chránili Obrannú dohodu medzi USA a SR, aby nepriatelia na nej neskrivili ani písmenko. Ovenčené médiá sa sotva zamyslia nad skandovaným odkazom verejnosti: česť porazeným, sláva jednookému! Výhodnejšie je fňukať a donášať na dezinformačných ľavobočkov... Posiveného svedka najväčšmi zaráža, že úlohy, ktoré boli v minulosti považované za povinné cviky, ponovembrová žurnalistika vníma ako voľnú jazdu. Technická hodnota neraz pokrivkáva, ale to úsilie o celkový umelecký dojem! Až také, že začína stierať rozdiely medzi súpermi na mediálnom trhu. Jedinečný prejav sa mení na jediný, akoby ich jedna oligarchia mala. Isteže, tá dobrá a nezištná, bez zhubného vplyvu na politiku.

Politológ Alexander Duleba skonštatoval, že na Slovensku nemáme štátnikov. Túto „novinku“ objavil až pri barikáde medzi propagátormi a odporcami dohody s USA. Škoda, že nedoložil, kým z vyspelej Európy by sa mali naši politici inšpirovať. Aj z hľadiska dôstojnosti, ak už nie majestátnosti... Nemecká kancelárka Angela Merkelová prehltla odpočúvanie americkými orgánmi ako nejaká „kleine Anuschka“. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa stretol s ruským prezidentom Vladimírom Putinom, ale predtým pre istotu zatelefonoval americkému prezidentovi Joeovi Bidenovi. Nemecký kancelár Olaf Scholz sa chystá do Kremľa, ale už navštívil Biely dom. Tam sa na tlačovke od amerického prezidenta dozvedel, že ak Rusko napadne Ukrajinu, rusko-nemecký Nord Stream 2 sa nespustí. Lídrov EÚ zase neurazilo chlácholenie Ameriky, že pre Európu vybavuje kvapalný plyn z Kataru, keby Putin náhodou skrútil kohútiky. Ako-tak svojprávne konajú pri sankciách voči Moskve, ale očividne len z obáv, aby im bývalé moskovské satelity nevyčítali paktovanie s Voloďom. Čo ak by to požalovali strýčkovi Samovi! Ak máme veriť, že EÚ funguje ako harmonická rodina, nemali by nám nemecký premiér a francúzsky prezident vysvetliť, prečo sa po návštevách , resp. Moskvy osobne stretli iba s poľským prezidentom?

Raz darmo, keď sa v každodennom chvate zošúverili bruselskí klasici Nemecko a Francúzsko, ťažko hľadať rozvážnosť i štátnické dekórum na politickej scéne u začiatočníka. Novinári označili rokovanie o dohode s USA za dno, stoku či žumpu. Narážali tým na fašiangovú bujarosť i predčasnú oblievačku, ale správanie parlamentnej väčšiny ku generálnemu prokurátorovi ich netrápilo. Rozdiel v slovníkoch nezmieriteľných táborov určite nepostrehla ani „citlivo vnímajúca“ prezidentka. A médiá v bojovom nasadení ani na okamih nezaváhali, či koalícia prílišným tlačením na pílu nerobí zmluvnému partnerovi medvediu službu. Navyše, keď zašumeli šumy o kupovaní koaličných poslancov. Tak ako sa to malo diať za vládnutia Mikuláša Dzurindu. Dokonca sme zaznamenali aj „údajné podplácanie novinárov agentúrou Adriany Hosťoveckej, ktorá spolupracovala so šéfom volebného štábu SDK Jozefom Paczeltom.“ (https://www.sme.sk, 13. 7. 1998) A kto by zabudol na poslanca Igora Matoviča, ktorému ktosi sľúbil balík peňazí za povalenie vlády Ivety Radičovej!

Posivený svedok je čoraz presvedčenejší, že pokope nás udrží iba úprimná a hlboká ponovembrová sebareflexia. Od mena k menu. Od fázy k fáze. S presným pomenovaním víťazstiev a prehier. Padni, čomu padni. Aj keby to zabolelo. Aby sme nenaleteli ožívajúcim figurínam napríklad z čias privatizácie strategických podnikov. Ako vidieť a počuť, správnej geopolitickej orientácie majú na rozdávanie. A tá sa stáva rozhodujúcim kritériom pri výbere kádrov. Trebárs aj do úradníckej vlády... Ako kedysi rozhodoval kladný pomer k Sovietskemu zväzu a celému socialistickému táboru.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama