Reklama
Reklama

Paškvil z dielne ministra školstva

Počet zobrazení: 2464

Jedným z „hitov“ nášho ponovembrového akademického sveta sa stala „evidencia publikačnej činnosti“. Má pomerne dlhú históriu aj „hystériu“. Kdesi na jej začiatku stojí „Smernica č. 13/2005-R z 31. augusta 2005 o bibliografickej registrácii a kategorizácii publikačnej činnosti a ohlasov“, pod ktorú sa podpísal minister Fronc. Nasledovali jej ďalšie „vylepšenia“ v podobe Smerníc „č. 8/2007-R z 31. mája 2007“ a „č. 13/2008-R zo 16. októbra 2008“. Pod obe sa podpísal minister Mikolaj. Jeho dielom bolo aj zriadenie portálu „Centrálneho registra evidencie publikačnej činnosti“ (CREPČ). Z tejto línie nevybočil ani minister Čaplovič, ktorý plánoval radikálnejšie zmeny, ale zostalo len pri plánoch. Podpísal Vyhlášku č. 456 z 18. decembra 2012 o centrálnom registri evidencie publikačnej činnosti a centrálnom registri evidencie umeleckej činnosti. Korunu všetkému teraz nasadila „právne záväzná“ Vyhláška č. 397 z 5. decembra 2020 o centrálnom registri evidencie publikačnej činnosti a centrálnom registri evidencie umeleckej činnosti, pod ktorú sa podpísal minister Gröhling.

Poďme po poriadku. Motiváciou všetkých ministrov k tejto legislatívnej aktivite bolo urobiť poriadok v tom, aby si akademickí pracovníci – zvlášť tí, čo sa uchádzali o tituly docenta a profesora v habilitačných a inauguračných konaniach – nevymýšľali a nepodvádzali, teda neuvádzali a nevykazovali vo svojich spisoch pochybné či nebodaj vymyslené publikácie. Preto mali platiť iba tie, ktoré boli preverené a mali pečiatku akademickej knižnice. Zámer sám osebe javiaci sa celkom pozitívne, ba až progresívne. Lenže jeho realizáciu treba vidieť v kontextoch.

Prvým z týchto kontextov bola požiadavka na tzv. garantov študijných programov, ktorými mohli byť len docenti a profesori a bez ktorých nemohlo existovať žiadne akademické pracovisko. To viedlo k tlaku na takmer masovú produkciu docentov a profesorov: len v rokoch 2000 – 2009 bolo vymenovaných hlavou štátu 1005 profesorov a profesoriek (https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_slovenských_vysokoškolských_profesorov,_vymenovaných_v_rokoch_2000_–_2009), čo je viac než 100 ročne, kým predtým v r. 1990-1999 to bolo 59 (https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_slovenských_vysokoškolských_profesorov,_vymenovaných_v_rokoch_1990_–_1999). Tento trend v podstate pokračoval a v rokoch 2010 – 2019 bolo vymenovaných 845 profesorov a profesoriek (https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_slovenských_vysokoškolských_profesorov,_vymenovaných_v_rokoch_2010_–_2019). V r. 2020 to bolo 81 (https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_slovensk%C3%BDch_vysoko%C5%A1kolsk%C3%BDch_profesorov,_vymenovan%C3%BDch_v_rokoch_2020_%E2%80%93_2029). Otázku profesorov tu ponechám bokom, ale môžem sa k nej vrátiť v samostatnom príspevku (hoci som sa k nej verejne vyjadroval už viackrát, napr. „Docent a profesor: Stavovský alebo profesionálny titul?“, Pravda, 12. 1. 2017, „Tituly ako kultúrna tradícia“, SME, 23. 1. 2017). V kontexte evidencie publikačnej činnosti je jasné, že všetci títo profesori a ďalšie stovky docentov museli uvedeným smerniciam a vyhláškam ministerstva vyhovieť.

A nielen to. Ministerstvo spolu s akademickými funkcionármi po r. 2000 rýchlo našlo zhodu v tom, že publikácie, ba i ohlasy na ne (citácie) sa majú stať – v neoliberálnom systéme toľko hľadanými a vzývanými – „merateľnými ukazovateľmi“ výkonov vysokých škôl. Nebolo treba veľa, aby sa začlenili aj do kritérií financovania vysokých škôl. Podľa počtov publikácií a citácií sa im začali prideľovať štátne dotácie. Následky nedali na seba dlho čakať:

Po 1., v konkurenčnom boji o štátnu dotáciu začali „dostihy“ o počty publikácií a citácií, pretože čím viac ich nejaká škola zaevidovala a vykázala, tým viac financií si ukrojila z jedného koláča štátnej dotácie, samozrejme, na úkor tých, čo zaevidovali a vykázali menej.

Po 2., funkčný význam akademických knižníc a CREPČ enormne narástol, pretože v tejto súťaži začalo platiť len to, čo knižnice a CREPČ zaevidovali, vykázali a poskytli školám i ministerstvu ako podklad pre výpočet štátnej dotácie.

Po 3., počty vykazovaných publikácií a citácií sa stali nielen fetišom, ale aj strategickým faktorom, od ktorého začalo závisieť financovanie vysokej školy, teda aj jej existencia.

Ďalšou oblasťou, kde sa tento spôsob vykazovania uplatnil, boli výskumné projekty podávané na grantové agentúry, ale postupne aj akékoľvek bibliografické zoznamy prác akademických pracovníkov, vypracúvané pre akékoľvek účely. Slovom, z „evidencie publikačnej činnosti“ sa stal univerzálny systém – a jedna z centrálnych zložiek celého nášho akademického systému –, ba čosi ako mašinéria, ktorá zomelie každého, kto sa jej neprispôsobí.

Tento systém obsahoval v sebe ešte jeden veľmi podstatný detail, a to „kategorizáciu publikačnej činnosti a ohlasov“ už v prvej smernici ministra Fronca z r. 2005. Znamenalo to rozčlenenie „publikovaných dokumentov“ do kategórií, označených „trojpísmenovými kódmi“, z ktorých prvý (A-G) vyjadroval „originálnosť (pôvodnosť) a druhovo-funkčnú charakteristiku dokumentu“, druhý (A-I) „bibliografickú úroveň a charakter dokumentu“ a tretí (A-L) „teritorialitu a hodnotenie dokumentu“. Podobne sa stanovili kategórie ohlasov, i keď bez písomných kódov. A hoci Froncova smernica je explicitne určená akademickým knižniciam, čo by znamenalo, že im určuje, ako majú evidovať a katalogizovať každý prírastok do svojich zdrojov a databáz, teda že uvedená kategorizácia sa vzťahuje na ich prácu a pôsobnosť, ako majú zaregistrovať a uložiť každú publikáciu, jej ustanovenia ďaleko presahujú túto kompetenciu. Akademické knižnice sa tým stávajú kľúčovým nástrojom v našom akademickom manažmente, používaným v oblasti hodnotenia výsledkov práce akademikov a v oblasti financovania. Tým knižnice – podľa svojho autentického poslania servisné pracoviská – získavajú nevídanú moc nad samotnými tvorivými akademickými pracovníkmi (k tomuto aspektu sa ešte vrátim). Jedným slovom, z rozhodnutia ministra a akademických funkcionárov knižnice namiesto toho, aby spracúvali knižničné informácie aj o výsledkoch práce tvorivých zamestnancov vysokých škôl, získali moc tieto výsledky hodnotiť. Zaradenie akejkoľvek publikácie akademika do niektorej z uvedených kategórií získalo z rozhodnutia ministra absolútnu autoritatívnu hodnotu, o ktorej sa nemalo diskutovať a ktorá sa mala stať aj métou pre každého akademika. Tou sa mala stať najvyššia kategória, označená kódom „AAA — Vedecké monografie vydané v zahraničných vydavateľstvách“, ako sa uvádza v prílohe č. 1 smernice. Na 2. mieste sú „Vedecké monografie vydané v domácich vydavateľstvách (AAB)“, ďalej „Štúdie v časopisoch a zborníkoch charakteru vedeckej monografie vydané v zahraničných vydavateľstvách (ABA)“, „Štúdie v časopisoch a zborníkoch charakteru vedeckej monografie vydané v domácich vydavateľstvách (ABB)“ atď., až po „Rôzne publikácie a dokumenty, ktoré nemožno zaradiť do žiadnej z predchádzajúcich kategórií (GII)“. Spolu 78 kategórií publikácií bez ohľadu na vedecký odbor a vedecký žáner, oblasť expertízy a záujmu autora atď. Jednoducho formálne a formalizované kategórie, ktoré hovorili len veľmi málo alebo takmer nič o vedeckom obsahu a vedeckom význame publikácie, pretože tie sa určujú a hodnotia úplne inak než zaradením do nejakej klasifikácie. V konečnom dôsledku tlak tohto pomýleného systému viedol k tomu, že akademici sa prestali zaujímať o vedecký obsah a prínos do svojho odboru, keďže aj akademickí manažéri, zodpovední za financovanie škôl, orientovali ich prácu a produkciu na výstupy podľa týchto kategórií, na ktoré sa začalo viazať prideľovanie štátnej dotácie. Najvyššiu „hodnotu“ — teda finančný prínos pre školu, ktorý sa fakticky rovná „akademickému samofinancovaniu“ touto cestou — začali mať nielen jednoducho počty publikácií, ale práve počty publikácií, zaradených do tých „najvyšších“ kategórií. Na tie sa začalo pozerať ako na „najkvalitnejšie“, na ostatných sa ani „neoplatí“ pracovať. Pochopiteľne, pre našinca monografia či štúdia alebo kapitola a článok, uverejnené v zahraničnom médiu, môžu znamenať dosiahnutie najvyššej méty, ale ani to neplatí automaticky a absolútne. Sami autori a podporovatelia tohto systému si to čoskoro uvedomili a začali klasifikovať ďalej: aj zahraničné vydavateľstvá a časopisy na „renomované“, „karentované“ či „evidované v databázach“ atď. Zahraničie, hoci nie každé – napr. nie Česko či Poľsko, nehovoriac už o Ukrajine či Rusku – sa stalo ďalším formálnym fetišom bez ohľadu na obsah a prínos publikácie do vedeckého odboru, bez ohľadu na tradície, potreby a zameranie odboru atď. Podľa tejto schémy akákoľvek publikácia (samozrejme, bez ohľadu na jej obsah), vydaná doma či napísaná v domácom jazyku, už vopred dehonestovala prácu nášho akademika, hoci by aj hneď obsahovala genialitu na úrovni rovnice E = mc², čo nikoho nezaujímalo. Zvlášť proskribovanými a devalvovanými sa stali „nekarentované“ publikácie a „zborníky z konferencií“, ktoré v zahraničí nikto takto neriešil a nerieši. Úplne zásadné je, že o hodnote vedeckej práce prestala rozhodovať komunita vedcov a expertov z daného odboru, pretože o nej začali rozhodovať pracovníci knižníc zaradením práce do nejakej kategórie podľa jej formálnych znakov v súlade s týmito smernicami ministrov.

V normálnom akademickom svete, kde žiadne takéto systémy kategórií ani kompetencie knihovníkov neexistujú, by toto bol dôvod na ohromný škandál! A u nás? Absolútna väčšina akademických pracovníkov poslušne ohla chrbát a začala nosiť knihovníkom svoje „výstupy“. Bodaj by nie, veď podľa toho, ako ich knihovník zaradil, akademici postupovali v kariére alebo aj finančnom ohodnotení (fakulty začali zavádzať extra finančné odmeny za najvyššie kategórie publikácií). Osobne poznám iba niekoľkých akademikov, ktorí protestovali, že ich práce knihovníci zaradili nižšie a z hľadiska akademických kritérií chybne, avšak ich nedôstojný spor s pracovníkmi knižníc, ktorí normálne slúžia (v dobrom zmysle) tvorivej práci akademikov, skončil bezvýsledne, napriek tomu, že smernice až do r. 2012 uprednostňovali názor akademika pred knihovníkom. Výkon evidencie však bol v rukách knihovníkov, a tak formálne kritériá zostali nadradené nad obsahovými, knižničné nad akademickými, finančné nad odbornými. Dokonca väčšina akademikov si tieto praktiky aj diskurz osvojila a začali sami seba vnímať cez ich prizmu.

Už Froncova smernica stanovila ako účel evidencie a kategorizácie „účely habilitačného a inauguračného konania“ (čl. 3) a potom aj „zodpovednosť autorov za vykazovanie publikačnej činnosti a ohlasov“ (čl. 8). Mikolajova smernica (2007, 2008) k tomu dodala ďalšie ciele tejto „sledovateľskej“ či „registračnej“ činnosti: „a) prezentácia vedecko-výskumnej a odbornej aktivity vysokej školy, fakulty, katedry, pracoviska a autora, b) získanie prehľadu o profile a výkonnosti vedecko-výskumného a pedagogického pracoviska a pracovníkoch, c) doplnenie slovenskej národnej bibliografie o tzv. sivú literatúru, t. j. o špecifické dokumenty vznikajúce na akademickej pôde, d) získanie objektívnych podkladov na mapovanie a riadenie vedy, biografické výskumy“. Celkom v súlade s neoliberálnou inštitucionálnou kontrolou a disciplínou, hoci jej hlavný cieľ – ovládanie pracovníkov cez meranie ich výkonu – zostal skrytý. V praxi to znamenalo, že „autor pripravuje podklady pre bibliografickú registráciu a archiváciu svojej publikačnej činnosti“ tak, že odovzdáva knižnici nielen pôvodný publikovaný dokument, prípadne jeho časti, ale dokladuje aj ďalšie detaily: najprv to bol len titulný list, tiráž a obsah, ale ďalšie smernice k tomu pridali: úvod, predslov, záver a doslov, kópie aspoň prvej a poslednej strany kapitoly alebo štúdie, zoznam použitej literatúry ku kapitole, k štúdii alebo celej publikácii, dokumentáciu o recenznom konaní, titulnú stranu zdrojového dokumentu, obsah časopisu alebo zborníka (Čaplovičova vyhláška, 2012). Ďalšie množstvo detailov stanovila Čaplovičova vyhláška pre evidenciu v CREPČ.

Najnovšia Gröhlingova vyhláška sa ani slovom netrápi s účelom a cieľom seba samej, teda tým, komu je určená. Zrejme predpokladá, že toto je už dostatočne jasné všetkým, a že je teda určená všetkým: knižniciam, manažmentom i akademikom. Prekvapujúco však ruší všetkých doterajších 78 kategórií publikácií a zjednodušuje ich na 2: jednu podľa typu (celok a časť), druhú podľa obsahu (vedecký, odborný, pedagogický, patentový, iný). Tým pozitívne prekvapenie z tohto dokumentu končí, pokiaľ nemáme uviesť ešte „§9 Zrušovacie ustanovenie“, ktorým sa ruší Čaplovičova vyhláška, hoci sa neruší CREPČ a evidencia v ňom. Jadro problému však zostáva a nachádza sa napríklad v prílohe č. 3, ktorá určuje, čo všetko má akademický pracovník (autor) predkladať knižnici, aby zaevidovala výsledok jeho práce. To zostalo nezmenené a rovnako byrokraticky absurdné. Pri evidencii publikácie: titulný list, tiráž, obsah, úvod, predslov, záver a doslov, ak sú vo výstupe publikačnej činnosti, úplný zoznam použitej literatúry, ak je zoznam použitej literatúry uvedený podľa kapitol, predkladá sa použitá literatúra z prvých troch kapitol, časť o autoroch, informácia o recenznom konaní. Pri evidencii citácie: titulný list citujúceho dokumentu, obsah citujúceho dokumentu, tiráž citujúceho dokumentu, časť dokumentu, v ktorej je citácia na výstup publikačnej činnosti uvedená, názov citačného indexu alebo názov databázy, identifikačné číslo ohlasu v príslušnom citačnom indexe alebo v príslušnej databáze. V prvom prípade (pre evidenciu publikácií) v každom normálnom akademickom svete autor má verejne prístupný zoznam svojich publikovaných prác so štandardnými bibliografickými údajmi (tzv. personálnu bibliografiu, resp. výber z nej) napr. na svojej webovej stránke, ktorý je k dispozícii každému, a teda aj pracovníkom knižnice. Ostatné je úlohou knižníc vrátane evidencie a katalogizácie výtlačku (resp. elektronickej verzie) práce autora, ak je k dispozícii buď zo zákona, alebo vďaka daru od autora. V druhom prípade (pre evidenciu citácií) existujú špecializované knižničné alebo agentúrne služby, ktoré sa profesionálne venujú vyhľadávaniu a spracúvaniu citácií a ohlasov. V nijakom prípade nie je úlohou tvorivého akademického pracovníka ani jedno z toho: či už byrokracia okolo jeho vlastnej práce alebo sledovanie ohlasov na ne!

Zostáva už len otázka, akú predstavu o tvorivom akademickom pracovníkovi (autorovi) vlastne naši ministri školstva mali a majú? A rovnako aj všetky manažmenty našich vysokých škôl? Za koho ho vlastne považujú, keď sú schopní naoktrojovať mu takéto byrokratické nezmysly? Akú majú k nemu dôveru? To, samozrejme, súvisí s otázkou, akú majú celkovú predstavu o tom, čo je akademická práca a jej manažment? Ak sa u nás rozšírila verejná mienka o nekvalite vysokých škôl, tak príčiny tejto nekvality netreba hľadať v prvom rade u radových akademických pracovníkov, ale práve v akademickom manažmente a manažéroch, v ich štýle a spôsobe riadenia, v kompetenciách a cieľoch, ktoré sledujú atď. A to až po najvyššie miesta, teda ministerstvo a ministrov. Dokladom tohto je vydávanie takýchto vyhlášok o evidencii publikačnej činnosti, ktoré nič dobré do nášho akademického sveta nepriniesli a nikdy nemali uzrieť jeho svetlo.

Celková dikcia Gröhlingovej vyhlášky je chválitebne zjednodušujúca. Avšak namiesto toho, aby jedným škrtom pera zrušil všetky predošlé smernice a vyhlášky na túto tému, predložil akademickej obci zase len paškvil. K takémuto škrtu ministerstvo ešte nedospelo, čo isto súvisí s tým, akú má koncepciu vysokoškolského zákona, s ktorým sa zastrája prísť čoskoro v novom roku. Je jasné, že nemožno zmeniť detaily, pokým nezmeníme celý akademický systém.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama