Pastierska česť

Tí z vrchov, kopcov, grúňov, nív, čo pásli kravy, kone, ovce, kozy, ale aj husi, tí, ktorých život pečatil vidiek, dediny, osady, lazy, si možno v dnešnej šedivosti hláv spomenú na niečo, čomu sa hovorilo – pastierska česť. Pastierska česť ako detské desatoro, nevyslovené zásady, dodržiavaním ktorých sa chceli deti – chlapci čo najskôr priblížiť svojim otcom, dedom. Napodobniť ich. Aby boli ako oni. Mali ich autoritu, rešpekt, múdrosť, odvahu, rozvážnosť, vytrvalosť, pracovitosť, spravodlivosť. Byť tiež čestnými, ozajstnými chlapmi. Partnermi silných, ochrancami slabých. Bola to snaha, túžba čo najskôr „zdospelieť“. Neinak aj u nás, na Trenčiansku, pod Považským Inovcom, na turnianskej Patlíkovej alebo v jastrabských Zlatníčkoch, keď sme sa ako deti vybrali „na pole“ pásť kravy, kozy či husi – pospolu či jednotlivo –, hnali sme pred sebou zomknuté stáda, kŕdle na pašu, na lúky, k horám i k potokom, hrdo sme si niesli v sebe, vo svojom vnútri detské zásady pastierskej cti. Vytvorili sme si ich z rozprávania dospelých, z ich správania, konania. Počuté, videné, pocitové sa nám sformulovalo do pastierskych pravidiel. Osvojili sme si ich, boli súčasťou nás. Predčasne, o to však hlasnejšie a neprehliadnuteľne sme preto dávali medzi sebou a pred inými najavo stupne svojej hranej dospelosti. Pľuli sme si do rúk a odpľúvali okolo seba, kadejako kliali, len pána Boha neurážali, nevyslovovali jeho meno nadarmo, za plotmi vzďaľujúcej sa dediny sme z liesky, vŕby vykrúcali píšťalky, do umasteného papiera od chleba s masťou a cibuľou, neodmysliteľnej to pastierskej stravy na pol dňa či celý deň, sme šúľali suché lístie stromov, kríkov i trávy, aby sme s námahou ťahali do seba kašľavé fajčiarske šluky. Tiekli slzy, štipľavá zmes vykrúcala „hubu“ – pane Bože, ale to chlapstvo! To stálo za to!

Keď sme už prišli na pašu, na pasienky, „na pole“, začal platiť kódex pastierskej cti. Prvá zásada: Nik sa nesmel predbiehať. Hnať svoju kravku, kozičku, husi pred iné. Nemé tvory ako išli, tak došli. Mali svoj krok, chod. Samé rozhodli, pudovo, intuitívne, kde sa poberú, v akom poradí prídu na pašu. Druhá zásada: Pastier nesmie vyháňať z „dobrého miesta“ zviera iného pastiera a nahnať naň svoje. Teda ukradnúť si lepšie, výhodnejšie, sýtejšie. To, ako to bude vyzerať počas dňa na paši, ako sa budú kravky, kozy, ovce či husi premiestňovať, bola len a len výsada zvierat. Ďalšie zásady boli o odpočívaní, napájaní, ustajnení, návrate domov. Bol to rešpekt človeka k iným tvorom, ktoré ho živili, mu slúžili, bola to úcta k prírode, jej oltárnym božím darom. A čo my, chlapci, medzi sebou? Vo vzťahoch? V nich bola tá najdôležitejšia pastierska česť. Veru, neraz sme sa pobili. Váľali sa na život a na smrť po zemi, nepočítali modriny ani rozbité nosy, to všetko prebolelo, hnevy na život a na smrť sa po krátkom čase menili na priateľstvá a oddanosti zasa len na život a na smrť. Ale, ale nikdy sa nestalo, vlastne nemohlo stať, to pastierska česť nadovšetko vylučovala, aby sa „na poli“, na paši, v tom divom svete prírody stalo, že sa všetci spoja proti jednému. Všetci na jedného. Že ho od seba vylúčia, vyženú, napadnú, ubijú, umlátia. To pastierska česť nedovolila. Taká nerovnováha nedávala súboju, nám, deťom – chlapskosť, naopak, kto hecoval, dajme mu, zmláťme ho, je nás viac, vlastne všetci, bol v očiach iných zbabelec, podliak, ten, čo zhŕňa silu iných, aby presadil svoju slabosť ako silu. Lebo v súboji jedného proti jednému by utŕžil. Takého sme už „na pole“ so sebou viac nevzali. Nebol hodný našej pastierskej cti.

Prečo práve teraz som siahol na pastiersku česť detstva mnohých z nás? Lebo sa z nášho civilizovaného života vytratila. A tak by sa zišla. Najmä v týchto prezidentských voľbách. Všetci proti jednému. Honba – na Fica. Tak, len priezviskom, ani na meno mu nemôžu prísť. Urážajú, ponižujú, posmechujú, obviňujú, mlátia slovami hlava nehlava. Verejne – zbabelo. Tí by nemohli byť ani timurovci, sú to samí kvakinovci. Spomínam na svojich kamarátov – pastierov. Chlapcov s pastierskou cťou. Na už nežijúcich Vila „Vankech“, na Paľa, prezývkou Parka Lízákech. Spomínam na Milana, zvaného Krištof, na Mira, na iného Paľa, po otcovi nazývanom „Šuster“. Na tých ozajstných, nebiblických pastierov.

Po polstoročí – odvtedy – som si dnes absolútne istý, že „na pole“ by s nami vtedy nemohli ísť tí dnešní „nepastieri“: popletení, pomätení „neobyčajní ľudia“, chmatáci – „modráci“, kresťanskí „nekresťania“, tiež tí, ktorí šíria nenávisť ako najvyšší prejav slobody, vraj teda  „liberáli“. Všetci, a spoločne tiahnu na jedného, všetci, a spoločne proti jednému…

To naša pastierska česť, to by veru neuniesla, detská pastierska česť by takých krivákov medzi sebou nezniesla. Ba aj to nemé stádo by ich kade-tade hnalo. Na rohy, kopytá, zobáky nabralo…  

Ilustrácia: Detail z bratislavskej Kačacej fontány od Roberta Kühmayera.