Reklama
Reklama

Pavel Blaho na križovatkách histórie

Po deviatom ročníku Dní Milana Hodžu
Počet zobrazení: 5745

01_pavel_blaho.jpg Rodák zo Skalice Pavel Blaho sa narodil 25. marca 1867, pochádzal z bohatej roľníckej rodiny. Lekár s diplomom viedenskej univerzity, kde patril medzi najagilnejších funkcionárov akademických spolkov Národ (spoluzakladateľ) a Tatran (predseda). V roku 1898 spolu s Vavrom Šrobárom založil a do roku 1902 vydával (aj ako šéfredaktor) liberálno-demokratický časopis Hlas. Ten prezentoval neraz v opozícii voči uspatému, konzervatívnemu martinskému centru Slovenskej národnej strany názory mladej generácie na politický a spoločenský život v poslednej etape existencie Rakúsko-Uhorska.

Pavel Blaho, inak otec národného umelca, sólistu Opery SND, zberateľa a interpreta ľudových piesní najmä zo Záhoria, Janka Blaha (tenor), bol jedným z mála slovenských poslancov v uhorskom sneme (1906 – 1918) za vtedajšiu Slovenskú ľudovú stranu. Po vzniku Československa sa prejavil ako ojedinelý politik rozumných kompromisov, ktorý nebažil po závratnej kariére.

Bol neúnavným propagátorom drobnej národnouvedomovacej, kultúrnej a hospodárskej práce. Podnecoval rozvoj družstevného hnutia, zakladanie potravinových a úverových spolkov na Záhorí, ba aj podľa vzoru štúrovcov spolkov triezvosti.

Popritom podporoval rozvoj regionálnej kultúry a múzejníctva, spieval operné árie v amatérskom divadle a v nedeľnom kostole tak, že ho bolo počuť v celom mestečku. Neskôr sa jeho gény v potomkoch v tomto smere presadili na profesionálnej úrovni. Aj to sa dozvedeli účastníci dvojdňovej medzinárodnej vedeckej konferencie Dr. Pavel Blaho a formovanie slovenskej politiky, ktorá sa uskutočnila koncom júna na pôde Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Podarené tradičné podujatia

02_milanovi_hodzovi_na_navrh_pravnickej_fakulta_univerzity_komenskeho_udelili_28._februara_1938_cestny_doktorat.jpgMilan Hodža pri príležitosti udelenia čestného doktorátu práv Univerzity Komenského 28. februára 1938.

Išlo o súčasť už IX. ročníka Dní Milana Hodžu, prvého Slováka – predsedu vlády (v tomto prípade ČSR v rokoch 1935 až 1938), súboru vedeckých, vzdelávacích a kultúrnych akcií, ktoré sa konali pod záštitou súčasného premiéra, ako aj ministra školstva v Bratislave, Martine a v Hodžových rodných Sučanoch.

Radno spomenúť, že Hodža, vo svojej dobe pravicovo-centristický politik a preto v nedávnej minulosti zaznávaný, sa dnes chápe ako jedna z najvýraznejších osobností slovenských dejín v prvej polovici minulého storočia. A tak nebol až taký veľký problém získať podporu pre myšlienku dlhodobej série podujatí aj šéfov predchádzajúcich vlád – Mikuláša Dzurindu a Ivetu Radičovú.

03_dni_hodzu_pred_rodnym_domom.jpg

Pred Hodžovým rodným domom v Sučanoch, prvý sprava riaditeľ Literárneho múzea SNK a predseda poroty súťaže pre stredné školy Jozef Beňovský.

Na tohtoročnej konferencii, konanej tradične podľa scenára riaditeľa Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied Miroslava Pekníka (v spolupráci s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR, Slovenskej národnej knižnice, Historickým ústavom SAV, katedrami politológie filozofických fakúlt UPJŠ Košice a UKF Nitra), vystúpil aj minister Dušan Čaplovič.

„Dni Milana Hodžu každoročne ponúkajú historický pohľad a spracúvajú odkaz minulosti pre dobu, v ktorej žijeme,“ zdôraznil. Ďalej sa venoval s detailnými poznatkami životu a politickej činnosti Pavla Blaha. To neskôr medzi novinármi ocenil aj riaditeľ Pekník, ktorý to možno od bývalého kolegu z akadémie vied, no predsa len najmä archeológa a odborníka na stredoveké dejiny, neočakával.

Prežijú aj rok 2014?

Čomu a komu bude zasvätený jubilejný, desiaty ročník Hodžových dní? Miroslav Pekník na tlačovej konferencii vyslovil presvedčenie, že by sa desaťročný cyklus mohol zavŕšiť posúdením profesionálnej diplomatickej činnosti Milana Hodžu.

04_martin_caplovic.jpgMinister Čaplovič oponoval, že by bolo dobré po Martinovi Rázusovi, Ferdinandovi Jurigovi, Ivanovi Dérerovi, Vavrovi Šrobárovi a Antonovi Štefánkovi prejsť aj k ostatným slovenským politikom z prvej polovice 20. storočia, napríklad i k rodine Markovičovcov. Keď medzi novinármi vzhliadol moju maličkosť, podotkol, že by bolo hodno hovoriť aj o diplomatickej dynastii Krnovcov. Samozrejme, pokračovanie Dní Milan Hodžu v ďalšom desaťročí je najmä otázkou finančnej dotácie vládou. A tak sa necháme prekvapiť.

Minister Dušan Čaplovič pri otvorení vedeckej konferencie o Pavlovi Blahovi.

Slovensko je a najmä v 20. a 30. rokoch minulého storočia bolo také malé a jeho staré famílie také navzájom poprepletané, že koncom júna chodí do Martina  takmer každý rok mnoho tých istých ľudí s odkazom, že predsa reč je o ich pradedovi, či praprastrýkovi. A tak konferencie a sprievodné podujatia niekedy nadobúdajú až sympatický rodinný charakter.

05_janko_blaho_solista_opery_snd_s_rodinnou_fotografiou.jpgJanko Blaho, sólista Opery SND s rodinnou fotografiou.

Tohto roku sme mali možnosť porozprávať sa s dcérou Janka Blaha profesorkou Evou Blahovou, speváčkou a vokálnou pedagogičkou, v súčasnosti riaditeľkou Janáčkovej opery v Brne, no prednáša i na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Aj s ďalšími vnukmi Pavla Blaha – operným historikom, vedcom a organizátorom hudobného života na Slovensku Jaroslavom Blahom (má za manželku speváčku Hanu Starostovú) a operným kritikom, všestranným kultúrnym publicistom Vladimírom Blahom, inak pravidelným prispievateľom Slova. Obaja bratia odskočili do Turca zo Zámockých hier zvolenských.

Mimochodom, dcéra Janka Blaha z prvého manželstva s opernou sólistkou SND Helenou Bartošovou – Helena Jurasovová-Blahová je zakladateľkou a choreografkou známeho detského folklórneho súboru Vienok (teraz ho vedie jej dcéra Dana Blahová). Jej už zosnulý starší brat Pavol bol zase zboristom v Slovenskej filharmónii a SND.

Nepostrádateľný pred i po vzniku ČSR

06_vavro_srobar_vpravo_ako_minister_s_plnou_mocou_pre_slovensko_so_samuelom_zochom_a_pavlom_blahom.jpgVavro Šrobár, vpravo, ako minister s plnou mocou pre Slovensko so Samuelom Zochom a Pavlom Blahom pred bratislavským Mestským divadlom v roku 1919.

Pavel Blaho bol do roku 1918 ako úzky Šrobárov spolupracovník v spoločenskom živote Slovenska nezastupiteľný. Po vzniku ČSR sa stal jedným z troch hlavných  predstaviteľov tzv. skalickej vlády. Potom sa ako referent pre poľnohospodárstvo na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska venoval najmä rozvoju vidieka. Mimochodom, po ňom pomenovali dve obce na južnom Slovensku: Blahovú a Veľké Blahovo.

Stal sa aj poslancom pražského Národného zhromaždenia. V tom čase sa spolu s Milanom Hodžom usilovali organizovať vidiečanov v agrárnych združeniach Slovenská roľnícka jednota, Roľnícka beseda a Slovenská domovina, ktoré sa stali významnou oporou pre Národnú republikánsku stranu roľnícku založenú v septembri 1919. Do jej čela zvolili práve doktora Blahu.

Po voľbách v roku 1920, do ktorých išli agrárnici spojení so SNS, sa Blaho popri inej činnosti zameriaval na prípravu zjednotenia slovenských a českých agrárnikov. V júni 1922 sa vytvorila celoštátna Republikánská strana zemědělského a malorolníckeho lidu, ktorá bola dve desaťročia súčasťou vládneho establišmentu. V nej pôsobil ako predstaviteľ slovenského agrárneho hnutia až do svojej smrti 29. novembra 1927 v Bratislave.

Pavel, samozrejme, Pavel

07_martin_jun_ucastnici_konferencie.jpgPohľad na účastníkov konferencie v Slovenskej národnej knižnici.

Na konferencii okrem iných vystúpil aj Zdenko Ďuriška zo Slovenskej národnej knižnice s príspevkom o koreňoch rodu Blahovcov. Traduje sa, že jeho mužskí predstavitelia niesli pôvodne priezvisko Blaha a že išlo o pobielohorských exulantov z Moravy. V matrikách sa prvý raz spomína v roku 1748 Juraj Blaho.

Jeho potomkom bol aj katolícky kňaz Ján Blaho, člen delegácie, ktorá 12. decembra 1861 predložila panovníkovi Františkovi Jozefovi Viedenské memorandum slovenské. Ale i maďarón, poslanec uhorského snemu súčasne so svojím bratrancom Pavlom Blahom (zomreli v tom istom roku), ostrihomský arcibiskup a kardinál Ján Černoch, ktorý ako Csernoch János 30. decembra 1916 korunoval v Budapešti posledného rakúskeho cisára za uhorského kráľa Karola IV., bojoval proti vzniku ČSR a potom podporoval maďarskú iredentu. Nuž, cesty Božie sú veru nevyspytateľné...

Svojím vystúpením zaujali aj archivár a historik Ferdinand Vrábel či pražský profesor Jan Rychlík, ktorý okrem iného riešil spor, či pri Blahovi uvádzať krstné meno Pavol alebo Pavel. Samozrejme Pavel, zdôraznil a podporili ho aj Blahovi príbuzní. Veď kedysi nielen medzi evanjelikmi, ale ani medzi katolíkmi na Záhorí to inak nebolo. Napriek tomu, že v oficiálnych encyklopédiách i v pozvánke na konferenciu sa uvádzal Blaho s kodifikovaným „Pavol“.

08_skalicka_radnica.jpgSkalická radnica bola sídlom prvej Šrobárovej vlády na Slovensku.

Nadežda Jurčišinová z Prešovskej univerzity hovorila o Blahových zásluhách pri utužovaní česko-slovenskej vzájomnosti, o tradičných poradách popredných dejateľov oboch národov začiatkom minulého storočia (1908 – 1913), ktoré Blaho organizoval v spolupráci s českým spolkom Českoslovanská jednota v Luhačoviciach. Tam dlhšie pôsobil, sčasti aj počas prvej svetovej vojny, ako sezónny kúpeľný lekár. S pomocou jednoty vybavil desiatkam mládencom zo Slovenska štúdium na moravských a českých školách, neraz aj s bezplatným ubytovaním, stravou a štipendiom.

Účastníci konferencie si mohli vypočuť prednášku historika Petra Zelenáka z Filozofickej fakulty UK Bratislava, docentov z Prahy Josefa Harnu a Vladimíra Goněca, z členov Klubu Nového slova ešte Ivana Dubničku a Svetozára Krnu (Jozef  Lysý svoj príspevok poslal), ďalšie dve desiatky slovenských i českých historikov, politológov, filozofov, sociológov a publicistov.

09_kulturny_dom.jpgSpoločenský, dnes Kultúrny dom v Skalici.

„Pavel Blaho sa usiloval povzniesť kultúru i materiálnu úroveň slovenských roľníkov,“ povedal nám okrem iného pravidelný účastník Hodžových dní Vojtech Čelko z Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied ČR, úprimný propagátor slovenskej kultúry v Prahe. „Zakladal miestne knižnice, ktoré sa stávali centrom ľudového vzdelávania. Na podporu roľníctva založil banky po celom Záhorí. Vrcholom jeho činnosti v Skalici bola aktivita spojená s vybudovaním Spolkového domu v roku 1905. Architektonicky je budova dielom Dušana Jurkoviča a pokladá sa za jeden z vrcholov slovenskej secesie.“

Čelko pripomenul, že pred dvoma rokmi vyšli objavné, rozsiahle spomienky Blahovho priateľa z vysokoškolských štúdií a tiež člena spolku Tatran, moravského rodáka MUDr. Ctibora Bezdéka. Ten charakterizoval Blahu ako „dobrého, nadšeného  a nezištného bojovníka za práva svého lidu.  Současně byl vždy nadšeným hlasatelem československé jednoty. V době své činnosti lázeňského lékaře v Luhačovicích byl neúnavným a obětavým představitelem této jednoty. V dějinách Slovenska bezprostředně předpřevratových i následujících hned po převratu vykonal velké dílo, kterým se zapsal zlatými písmeny do dějin svého národa.“

10_pamatna_tabula_v_luhacoviciach.jpgPamätná tabuľa v Luhačoviciach.

Súťaže mladých autorov

V rámci Dní Milana Hodžu vyhodnotili aj dve tradičné mládežnícke literárne súťaže. Tú pre základné školy Hodžov novinový článok v Pálfyho paláci v Bratislave. V tomto prípade bola koordinátorom ZŠ M. Hodžu blízko Bratislavského hradu, ktorej vybudovanie inicioval Hodža ako minister školstva ČSR (ide o niekdajšiu ZDŠ Petra Jilemnického na Palisádach). Z príspevok od 119 autorov z celého Slovenska, no najmä z východných okresov, odbornú porotu najviac opäť zaujali zrelé pohľady Adama Ženbera zo ZŠ Topoľová v Nitre.

Slávnostné vyhlásenie výsledkov súťaže pre stredné školy Hodžova esej sa uskutočnilo v priestoroch Bilingválneho gymnázia M. Hodžu v Sučanoch, ktoré býva tradične jej vyhlasovateľom a hlavným garantom. Záštitu i odbornú pomoc poskytlo ministerstvo školstva, Ústav politických vied a Historický ústav SAV, Filozofická fakulta UK v Bratislave a SNK – Literárne múzeum v Martine.

Témou deviateho ročníka bolo uvažovanie nad Hodžovým citátom z roku 1925: „Nie sú vždy vodcami tí, ktorí  sú uznávaní súčasníkmi, vždy je medzi nami mnoho precenených a mnoho nedocenených.“

11_dni_hodzu_skola_ocenenia.jpgRiaditeľ Ústavu politických vied SAV Miroslav Pekník vyhlasuje v Sobášnej sieni sučianskeho obecného úradu laureátov tohtoročných cien M. Hodžu.

Toto zadanie  podobne ako v predchádzajúcich ročníkoch zabralo. Do súťaže prišlo 56 príspevkov z 21 škôl s najpočetnejším zastúpením stredného Slovenska. Práce sa v zmysle štatútu posudzovali ako anonymné, teda boli označené iba číselne. V porote pracovali  zástupcovia renomovaných inštitúcií, politológovia, pedagógovia, literárni historici a publicisti pod vedením riaditeľa Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice Jozefom Beňovským, ktorý nám okrem iného povedal: „Osobne som si na tomto ročníku najviac cenil odvážne analytické pohľady na našu históriu a aktívny dialóg s odkazom minulých národných i globálnych dejín. Potešilo ma, že mladí ľudia veľmi presne vyhmatali a popísali  hranice skutočných a fiktívnych osobností, odhalili lži, nepravdy, falzifikácie. V tom pramení i nekompromisná kritika rýchlokvasených súčasných televíznych tzv. celebrít bez skutočnej hĺbky a hodnôt pre vývin súčasnej spoločnosti. Páči sa mi mladá energia autorov, ich otvorenosť, kritika povrchnosti, odsúdenie braku a pahodnôt i skutočne vážny záujem vradiť do národných dejín také osobnosti, ktoré je hodno si vážiť a pokračovať v zmenených sociálno-politických podmienkach v ich úsiliach.“ 

Tretie miesto s finančnou prémiou 200 eur porota udelila Erike Hankovej, študentke Gymnázia v Bánovciach nad Bebravou, druhé (300 eur) Samuelovi Milučkému zo Súkromného gymnázia v Žiline a prvé (500 eur) Diane  Motúzovej z Gymnázia v Púchove.

Zacitujme aspoň z práce „strieborného“ Samuela Milučkého: „Vodcovia majú jeden veľký a zároveň mimoriadne nebezpečný potenciál: dokonale polarizujú národ. Tu je vyjadrená podstata relatívnosti spoločenského uznania. Kým nedocenenie môže mať pôvod jednoducho iba v nevedomosti, vždy dokážeme nájsť objektívne dôvody, prečo nepripisujeme tej-ktorej osobnosti konkrétne miesto... Majúc na zreteli viaceré prúdy slovenského národného hnutia, viaceré pohľady na spoločný štát Čechov a Slovákov alebo súčasnú rozdrobenú politickú scénu a spoločnosť, možno iba konštatovať, že oficiálni lídri sa netešia priazni vždy. Zrod osobností nastáva v časoch dynamických spoločenských premien, nestability alebo jednoducho veľkých výziev. Ich úspech spočíva v ochote angažovať sa, v odvahe a aj v flexibilite vyrastajúcej z podpory časti spoločnosti. V takýchto dobách sa ľudia cítia dezorientovaní a obracajú sa na tých, ktorým veria, že ich dokážu usmerniť, inšpirovať a pomôcť im.“

12_dni_hodzu_cintorin.jpgPietna spomienka pri hrobe Milana Hodžu na Národnom cintoríne v Martine.

Ďalšie sprievodné podujatia

Pietnou spomienkou na Národnom cintoríne v Martine si účastníci Dní Milana Hodžu uctili pamiatku tohto významného slovenského politika a československého štátnika (jeho telesné pozostatky i manželky Ireny Pivkovej sem previezli z Chicaga 27. júna 2002).

V Sučanoch sa v sobotu konalo tradičné stretnutie seniorov Turca spojené s besedou o slovenských politikoch. V dôstojných priestoroch Sobášnej siene obecného úradu sa odohralo vyhlásenie tohtoročnej Ceny M. Hodžu za vedeckú činnosť (získal ju historik a politológ Jozef Kiss) a Čestnej ceny za propagáciu Milana Hodžu a Slovenska v zahraničí (Zuzana Mikulová z Univerzity v Chicagu). Nasledoval ďalší kultúrny program. Sériu podujatí v nedeľu zavŕšili služby Božie v sučianskom evanjelickom kostole.

Foto: Ferdinand Vrábel a archív autora

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama