Pavel Blaho na križovatkách histórie
Rodák zo Skalice Pavel Blaho sa narodil 25. marca 1867, pochádzal z bohatej roľníckej rodiny. Lekár s diplomom viedenskej univerzity, kde patril medzi najagilnejších funkcionárov akademických spolkov Národ (spoluzakladateľ) a Tatran (predseda). V roku 1898 spolu s Vavrom Šrobárom založil a do roku 1902 vydával (aj ako šéfredaktor) liberálno-demokratický časopis Hlas. Ten prezentoval neraz v opozícii voči uspatému, konzervatívnemu martinskému centru Slovenskej národnej strany názory mladej generácie na politický a spoločenský život v poslednej etape existencie Rakúsko-Uhorska.
Pavel Blaho, inak otec národného umelca, sólistu Opery SND, zberateľa a interpreta ľudových piesní najmä zo Záhoria, Janka Blaha (tenor), bol jedným z mála slovenských poslancov v uhorskom sneme (1906 – 1918) za vtedajšiu Slovenskú ľudovú stranu. Po vzniku Československa sa prejavil ako ojedinelý politik rozumných kompromisov, ktorý nebažil po závratnej kariére.
Bol neúnavným propagátorom drobnej národnouvedomovacej, kultúrnej a hospodárskej práce. Podnecoval rozvoj družstevného hnutia, zakladanie potravinových a úverových spolkov na Záhorí, ba aj podľa vzoru štúrovcov spolkov triezvosti.
Popritom podporoval rozvoj regionálnej kultúry a múzejníctva, spieval operné árie v amatérskom divadle a v nedeľnom kostole tak, že ho bolo počuť v celom mestečku. Neskôr sa jeho gény v potomkoch v tomto smere presadili na profesionálnej úrovni. Aj to sa dozvedeli účastníci dvojdňovej medzinárodnej vedeckej konferencie Dr. Pavel Blaho a formovanie slovenskej politiky, ktorá sa uskutočnila koncom júna na pôde Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Podarené tradičné podujatia
Milan Hodža pri príležitosti udelenia čestného doktorátu práv Univerzity Komenského 28. februára 1938.
Išlo o súčasť už IX. ročníka Dní Milana Hodžu, prvého Slováka – predsedu vlády (v tomto prípade ČSR v rokoch 1935 až 1938), súboru vedeckých, vzdelávacích a kultúrnych akcií, ktoré sa konali pod záštitou súčasného premiéra, ako aj ministra školstva v Bratislave, Martine a v Hodžových rodných Sučanoch.
Radno spomenúť, že Hodža, vo svojej dobe pravicovo-centristický politik a preto v nedávnej minulosti zaznávaný, sa dnes chápe ako jedna z najvýraznejších osobností slovenských dejín v prvej polovici minulého storočia. A tak nebol až taký veľký problém získať podporu pre myšlienku dlhodobej série podujatí aj šéfov predchádzajúcich vlád – Mikuláša Dzurindu a Ivetu Radičovú.
Pred Hodžovým rodným domom v Sučanoch, prvý sprava riaditeľ Literárneho múzea SNK a predseda poroty súťaže pre stredné školy Jozef Beňovský.
Na tohtoročnej konferencii, konanej tradične podľa scenára riaditeľa Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied Miroslava Pekníka (v spolupráci s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR, Slovenskej národnej knižnice, Historickým ústavom SAV, katedrami politológie filozofických fakúlt UPJŠ Košice a UKF Nitra), vystúpil aj minister Dušan Čaplovič.
„Dni Milana Hodžu každoročne ponúkajú historický pohľad a spracúvajú odkaz minulosti pre dobu, v ktorej žijeme,“ zdôraznil. Ďalej sa venoval s detailnými poznatkami životu a politickej činnosti Pavla Blaha. To neskôr medzi novinármi ocenil aj riaditeľ Pekník, ktorý to možno od bývalého kolegu z akadémie vied, no predsa len najmä archeológa a odborníka na stredoveké dejiny, neočakával.
Prežijú aj rok 2014?
Čomu a komu bude zasvätený jubilejný, desiaty ročník Hodžových dní? Miroslav Pekník na tlačovej konferencii vyslovil presvedčenie, že by sa desaťročný cyklus mohol zavŕšiť posúdením profesionálnej diplomatickej činnosti Milana Hodžu.
Minister Čaplovič oponoval, že by bolo dobré po Martinovi Rázusovi, Ferdinandovi Jurigovi, Ivanovi Dérerovi, Vavrovi Šrobárovi a Antonovi Štefánkovi prejsť aj k ostatným slovenským politikom z prvej polovice 20. storočia, napríklad i k rodine Markovičovcov. Keď medzi novinármi vzhliadol moju maličkosť, podotkol, že by bolo hodno hovoriť aj o diplomatickej dynastii Krnovcov. Samozrejme, pokračovanie Dní Milan Hodžu v ďalšom desaťročí je najmä otázkou finančnej dotácie vládou. A tak sa necháme prekvapiť.
Minister Dušan Čaplovič pri otvorení vedeckej konferencie o Pavlovi Blahovi.
Slovensko je a najmä v 20. a 30. rokoch minulého storočia bolo také malé a jeho staré famílie také navzájom poprepletané, že koncom júna chodí do Martina takmer každý rok mnoho tých istých ľudí s odkazom, že predsa reč je o ich pradedovi, či praprastrýkovi. A tak konferencie a sprievodné podujatia niekedy nadobúdajú až sympatický rodinný charakter.
Janko Blaho, sólista Opery SND s rodinnou fotografiou.
Tohto roku sme mali možnosť porozprávať sa s dcérou Janka Blaha profesorkou Evou Blahovou, speváčkou a vokálnou pedagogičkou, v súčasnosti riaditeľkou Janáčkovej opery v Brne, no prednáša i na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Aj s ďalšími vnukmi Pavla Blaha – operným historikom, vedcom a organizátorom hudobného života na Slovensku Jaroslavom Blahom (má za manželku speváčku Hanu Starostovú) a operným kritikom, všestranným kultúrnym publicistom Vladimírom Blahom, inak pravidelným prispievateľom Slova. Obaja bratia odskočili do Turca zo Zámockých hier zvolenských.
Mimochodom, dcéra Janka Blaha z prvého manželstva s opernou sólistkou SND Helenou Bartošovou – Helena Jurasovová-Blahová je zakladateľkou a choreografkou známeho detského folklórneho súboru Vienok (teraz ho vedie jej dcéra Dana Blahová). Jej už zosnulý starší brat Pavol bol zase zboristom v Slovenskej filharmónii a SND.
Nepostrádateľný pred i po vzniku ČSR
Vavro Šrobár, vpravo, ako minister s plnou mocou pre Slovensko so Samuelom Zochom a Pavlom Blahom pred bratislavským Mestským divadlom v roku 1919.
Pavel Blaho bol do roku 1918 ako úzky Šrobárov spolupracovník v spoločenskom živote Slovenska nezastupiteľný. Po vzniku ČSR sa stal jedným z troch hlavných predstaviteľov tzv. skalickej vlády. Potom sa ako referent pre poľnohospodárstvo na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska venoval najmä rozvoju vidieka. Mimochodom, po ňom pomenovali dve obce na južnom Slovensku: Blahovú a Veľké Blahovo.
Stal sa aj poslancom pražského Národného zhromaždenia. V tom čase sa spolu s Milanom Hodžom usilovali organizovať vidiečanov v agrárnych združeniach Slovenská roľnícka jednota, Roľnícka beseda a Slovenská domovina, ktoré sa stali významnou oporou pre Národnú republikánsku stranu roľnícku založenú v septembri 1919. Do jej čela zvolili práve doktora Blahu.
Po voľbách v roku 1920, do ktorých išli agrárnici spojení so SNS, sa Blaho popri inej činnosti zameriaval na prípravu zjednotenia slovenských a českých agrárnikov. V júni 1922 sa vytvorila celoštátna Republikánská strana zemědělského a malorolníckeho lidu, ktorá bola dve desaťročia súčasťou vládneho establišmentu. V nej pôsobil ako predstaviteľ slovenského agrárneho hnutia až do svojej smrti 29. novembra 1927 v Bratislave.
Pavel, samozrejme, Pavel
Pohľad na účastníkov konferencie v Slovenskej národnej knižnici.
Na konferencii okrem iných vystúpil aj Zdenko Ďuriška zo Slovenskej národnej knižnice s príspevkom o koreňoch rodu Blahovcov. Traduje sa, že jeho mužskí predstavitelia niesli pôvodne priezvisko Blaha a že išlo o pobielohorských exulantov z Moravy. V matrikách sa prvý raz spomína v roku 1748 Juraj Blaho.
Jeho potomkom bol aj katolícky kňaz Ján Blaho, člen delegácie, ktorá 12. decembra 1861 predložila panovníkovi Františkovi Jozefovi Viedenské memorandum slovenské. Ale i maďarón, poslanec uhorského snemu súčasne so svojím bratrancom Pavlom Blahom (zomreli v tom istom roku), ostrihomský arcibiskup a kardinál Ján Černoch, ktorý ako Csernoch János 30. decembra 1916 korunoval v Budapešti posledného rakúskeho cisára za uhorského kráľa Karola IV., bojoval proti vzniku ČSR a potom podporoval maďarskú iredentu. Nuž, cesty Božie sú veru nevyspytateľné...
Svojím vystúpením zaujali aj archivár a historik Ferdinand Vrábel či pražský profesor Jan Rychlík, ktorý okrem iného riešil spor, či pri Blahovi uvádzať krstné meno Pavol alebo Pavel. Samozrejme Pavel, zdôraznil a podporili ho aj Blahovi príbuzní. Veď kedysi nielen medzi evanjelikmi, ale ani medzi katolíkmi na Záhorí to inak nebolo. Napriek tomu, že v oficiálnych encyklopédiách i v pozvánke na konferenciu sa uvádzal Blaho s kodifikovaným „Pavol“.
Skalická radnica bola sídlom prvej Šrobárovej vlády na Slovensku.
Nadežda Jurčišinová z Prešovskej univerzity hovorila o Blahových zásluhách pri utužovaní česko-slovenskej vzájomnosti, o tradičných poradách popredných dejateľov oboch národov začiatkom minulého storočia (1908 – 1913), ktoré Blaho organizoval v spolupráci s českým spolkom Českoslovanská jednota v Luhačoviciach. Tam dlhšie pôsobil, sčasti aj počas prvej svetovej vojny, ako sezónny kúpeľný lekár. S pomocou jednoty vybavil desiatkam mládencom zo Slovenska štúdium na moravských a českých školách, neraz aj s bezplatným ubytovaním, stravou a štipendiom.
Účastníci konferencie si mohli vypočuť prednášku historika Petra Zelenáka z Filozofickej fakulty UK Bratislava, docentov z Prahy Josefa Harnu a Vladimíra Goněca, z členov Klubu Nového slova ešte Ivana Dubničku a Svetozára Krnu (Jozef Lysý svoj príspevok poslal), ďalšie dve desiatky slovenských i českých historikov, politológov, filozofov, sociológov a publicistov.
Spoločenský, dnes Kultúrny dom v Skalici.
„Pavel Blaho sa usiloval povzniesť kultúru i materiálnu úroveň slovenských roľníkov,“ povedal nám okrem iného pravidelný účastník Hodžových dní Vojtech Čelko z Ústavu pre súčasné dejiny Akadémie vied ČR, úprimný propagátor slovenskej kultúry v Prahe. „Zakladal miestne knižnice, ktoré sa stávali centrom ľudového vzdelávania. Na podporu roľníctva založil banky po celom Záhorí. Vrcholom jeho činnosti v Skalici bola aktivita spojená s vybudovaním Spolkového domu v roku 1905. Architektonicky je budova dielom Dušana Jurkoviča a pokladá sa za jeden z vrcholov slovenskej secesie.“
Čelko pripomenul, že pred dvoma rokmi vyšli objavné, rozsiahle spomienky Blahovho priateľa z vysokoškolských štúdií a tiež člena spolku Tatran, moravského rodáka MUDr. Ctibora Bezdéka. Ten charakterizoval Blahu ako „dobrého, nadšeného a nezištného bojovníka za práva svého lidu. Současně byl vždy nadšeným hlasatelem československé jednoty. V době své činnosti lázeňského lékaře v Luhačovicích byl neúnavným a obětavým představitelem této jednoty. V dějinách Slovenska bezprostředně předpřevratových i následujících hned po převratu vykonal velké dílo, kterým se zapsal zlatými písmeny do dějin svého národa.“
Pamätná tabuľa v Luhačoviciach.
Súťaže mladých autorov
V rámci Dní Milana Hodžu vyhodnotili aj dve tradičné mládežnícke literárne súťaže. Tú pre základné školy Hodžov novinový článok v Pálfyho paláci v Bratislave. V tomto prípade bola koordinátorom ZŠ M. Hodžu blízko Bratislavského hradu, ktorej vybudovanie inicioval Hodža ako minister školstva ČSR (ide o niekdajšiu ZDŠ Petra Jilemnického na Palisádach). Z príspevok od 119 autorov z celého Slovenska, no najmä z východných okresov, odbornú porotu najviac opäť zaujali zrelé pohľady Adama Ženbera zo ZŠ Topoľová v Nitre.
Slávnostné vyhlásenie výsledkov súťaže pre stredné školy Hodžova esej sa uskutočnilo v priestoroch Bilingválneho gymnázia M. Hodžu v Sučanoch, ktoré býva tradične jej vyhlasovateľom a hlavným garantom. Záštitu i odbornú pomoc poskytlo ministerstvo školstva, Ústav politických vied a Historický ústav SAV, Filozofická fakulta UK v Bratislave a SNK – Literárne múzeum v Martine.
Témou deviateho ročníka bolo uvažovanie nad Hodžovým citátom z roku 1925: „Nie sú vždy vodcami tí, ktorí sú uznávaní súčasníkmi, vždy je medzi nami mnoho precenených a mnoho nedocenených.“
Riaditeľ Ústavu politických vied SAV Miroslav Pekník vyhlasuje v Sobášnej sieni sučianskeho obecného úradu laureátov tohtoročných cien M. Hodžu.
Toto zadanie podobne ako v predchádzajúcich ročníkoch zabralo. Do súťaže prišlo 56 príspevkov z 21 škôl s najpočetnejším zastúpením stredného Slovenska. Práce sa v zmysle štatútu posudzovali ako anonymné, teda boli označené iba číselne. V porote pracovali zástupcovia renomovaných inštitúcií, politológovia, pedagógovia, literárni historici a publicisti pod vedením riaditeľa Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice Jozefom Beňovským, ktorý nám okrem iného povedal: „Osobne som si na tomto ročníku najviac cenil odvážne analytické pohľady na našu históriu a aktívny dialóg s odkazom minulých národných i globálnych dejín. Potešilo ma, že mladí ľudia veľmi presne vyhmatali a popísali hranice skutočných a fiktívnych osobností, odhalili lži, nepravdy, falzifikácie. V tom pramení i nekompromisná kritika rýchlokvasených súčasných televíznych tzv. celebrít bez skutočnej hĺbky a hodnôt pre vývin súčasnej spoločnosti. Páči sa mi mladá energia autorov, ich otvorenosť, kritika povrchnosti, odsúdenie braku a pahodnôt i skutočne vážny záujem vradiť do národných dejín také osobnosti, ktoré je hodno si vážiť a pokračovať v zmenených sociálno-politických podmienkach v ich úsiliach.“
Tretie miesto s finančnou prémiou 200 eur porota udelila Erike Hankovej, študentke Gymnázia v Bánovciach nad Bebravou, druhé (300 eur) Samuelovi Milučkému zo Súkromného gymnázia v Žiline a prvé (500 eur) Diane Motúzovej z Gymnázia v Púchove.
Zacitujme aspoň z práce „strieborného“ Samuela Milučkého: „Vodcovia majú jeden veľký a zároveň mimoriadne nebezpečný potenciál: dokonale polarizujú národ. Tu je vyjadrená podstata relatívnosti spoločenského uznania. Kým nedocenenie môže mať pôvod jednoducho iba v nevedomosti, vždy dokážeme nájsť objektívne dôvody, prečo nepripisujeme tej-ktorej osobnosti konkrétne miesto... Majúc na zreteli viaceré prúdy slovenského národného hnutia, viaceré pohľady na spoločný štát Čechov a Slovákov alebo súčasnú rozdrobenú politickú scénu a spoločnosť, možno iba konštatovať, že oficiálni lídri sa netešia priazni vždy. Zrod osobností nastáva v časoch dynamických spoločenských premien, nestability alebo jednoducho veľkých výziev. Ich úspech spočíva v ochote angažovať sa, v odvahe a aj v flexibilite vyrastajúcej z podpory časti spoločnosti. V takýchto dobách sa ľudia cítia dezorientovaní a obracajú sa na tých, ktorým veria, že ich dokážu usmerniť, inšpirovať a pomôcť im.“
Pietna spomienka pri hrobe Milana Hodžu na Národnom cintoríne v Martine.
Ďalšie sprievodné podujatia
Pietnou spomienkou na Národnom cintoríne v Martine si účastníci Dní Milana Hodžu uctili pamiatku tohto významného slovenského politika a československého štátnika (jeho telesné pozostatky i manželky Ireny Pivkovej sem previezli z Chicaga 27. júna 2002).
V Sučanoch sa v sobotu konalo tradičné stretnutie seniorov Turca spojené s besedou o slovenských politikoch. V dôstojných priestoroch Sobášnej siene obecného úradu sa odohralo vyhlásenie tohtoročnej Ceny M. Hodžu za vedeckú činnosť (získal ju historik a politológ Jozef Kiss) a Čestnej ceny za propagáciu Milana Hodžu a Slovenska v zahraničí (Zuzana Mikulová z Univerzity v Chicagu). Nasledoval ďalší kultúrny program. Sériu podujatí v nedeľu zavŕšili služby Božie v sučianskom evanjelickom kostole.
Foto: Ferdinand Vrábel a archív autora
