Peking v Taškente a v celom stredoázijskom okolí

Nezabúdajme: Čína je jednou z najväčších krajín, kde žije cca 21% obyvateľov sveta a svojou rozlohou zaberá 7,2% svetovej súše.

Uzbekistan síce nemá takéto geografické, demografické, geopolitické a geoekonomické parametre (447 tisíc km² – 57. miesto na svete), ale počtom obyvateľov (cca 32 miliónov obyvateľov) je najpočetnejšou krajinou Strednej Ázie (Kazachstan má cca 18,2 milióna, Tadžikistan cca 7,5 milióna, Kirgizsko cca 5,3 milióna a Turkmenistan cca 5,2 milióna obyvateľov), čomu zodpovedá aj ekonomický potenciál tejto krajiny, kde sa 98% obyvateľov otvorene hlási k islamu a kde viac ako 60% populácie nedosahuje vek 18 rokov.

Ak si odmyslíme prikaspiské Turkménsko, Uzbekistan (na rozdiel od Kazachstanu, Kirgizska či Tadžikistanu) dnes priamo nehraničí s Čínou, ale majú veľa spoločné vo svojej prebohatej histórii.

Spoločné historické body

Dejiny civilizácií na území dnešného Uzbekistanu (stredoázijské medziriečie medzi Syrdarjou a Amudarjou) a časti Číny (priestor v povodí jednej z najdlhších riek v Ázii, rieky Huand He – Žltá rieka, kde sa umiestňuje vznik čínskeho etnosu) naznačujú, že tieto oblasti mali čulé obchodné vzťahy. Tie pozitívne vplývali na spoločensko-technický vývoj na území dnešného Uzbekistanu, ako výrazne dôležitého tranzitného územia v rámci systému pôvodnej Veľkej hodvábnej cesty v celkovom koncepte predmestských a mestských civilizácií.

Nezabúdajme, že hodváb v minulosti patril medzi drahocennosti a „priemyslovo“ sa vyrábal výlučne v Číne (2. storočie p. n. l.), ale – paralelne – aj v okolí dnešného uzbeckého Termezu (tzv. baktirijský vzor).[1]

Čínske písomné zdroje uvádzajú, že prvá obchodná karavána na Západ (tak sa vnímali stredoázijské subjekty) bola sformovaná a expedovaná smerom do Strednej Ázie v roku 114 p. n. l.

Samostatnou kapitolu uzbecko-čínskych vzťahov je obdobie fungovania ríše Amira Temura (prelom 14. a 15. storočia) a jej vzťahy s ríšou Ming a rozkvet projektu Veľkej hodvábnej cesty (teraz už na Západ – do Európy). Pre poriadok, Amir „chromý“ Temur (krutovládca, ale kto bol v stredoveku „liberálny demokrat“, všakže...?) je pre uzbeckú novodobú históriu niečo ako Svätopluk pre Slovensko. Základ, základu stojaci na pevnej ruke zvierajúcej meč!

Foto: www.president.uz

Mäkká sila Číny

Odpútajme sa od vzdialenej histórie. V roku 1991, tak ako všetky okolité krajiny postsovietskej Strednej Ázie, vyhlasuje Uzbekistan svoju nezávislosť (na kom a na čom?). Taškent a Peking nadväzujú diplomatické styky, ihneď ako to bolo možné, v januári 1992. To nakoniec (aj vtedajšiu zahranično-politickú orientáciu Taškentu) dokumentujú napríklad aj Uzbekistanom pridelené diplomatické ŠPZ-tky, keď Turecko má č. 001, Čína č. 002 a USA č. 003. Ruská federácia si „uchmatla“ č. 007 a Slovensko je s č. 038 tesne za Českou republikou (č.037).

Ak preskočíme obdobie od roku 1991 do roku 2017, tak v roku 2018 dosiahol obchodný obrat medzi Uzbekistanom a Čínou úroveň 6,428 mld. $, pričom uzbecký export bol 2,869 mld.$ a import 3,559 mld. $.

Celkovo bol zahranično-obchodný obrat Uzbekistanu v roku 2018 na úrovni 33,8 mld.$ (import – 14,25 mld.$, export – 19,55 mld.$.).

Ako obyčajne, medzi najväčších obchodných partnerov Uzbekistanu v roku 2018 patrila Ruská federácia (16% – 2,83 mld.$), potom Čína (2,81 mld. $) a tretí bol Kazachstan (1,43 mld. $). Ďalej v prvej desiatke sú: Turecko, Južná Kórea, Afganistan, Nemecko, USA, Lotyšsko a Bielorusko.[2]

Čínska spoločnosť BES Cultural Tourism Group je pripravená investovať 100 tisíc $ do infraštruktúry starobylého Samarkandu, ako jedného zo segmentov (pôvodnej) Hodvábnej cesty. To predpokladá modernizáciu turistickej infraštruktúry v 30-tich mestách Číny, Kirgizska (Biškek, Issyk-Kuľ), Kazachstanu (Almaty), Tadžikistanu (Dušanbe, Chodžant), Turkménska (Ašchabad a Mary) a Uzbekistanu (Taškent, Chiva, Buchara a Samarkand) s perspektívou pokračovať cez Irán, Turecko, Grécko až do Benátok a Ríma, na čo si spoločnosť rezervovala 51 mil.$.

Čo sa týka Uzbekistanu, tak koncom roku 2018 bola v Taškente prijatá Koncepcia rozvoja turizmu do roku 2025 (Концепция развития сферы туризма в Узбекистане в 2019 – 2025 годах),[3] ktorá predpokladá nárast podielu turistického sektoru na HDP z 2,3% na 5%.

Postkarimovovské vzťahy

Bývalé vedenie Uzbekistanu na čele s nebohým Islamom Karimovom bolo všeobecne nedôverčivé k ľubovoľnému zahraničnému partnerovi. Kyvadlo vzťahov s Ruskou federáciou sa niekoľkokrát presunulo z pozitíva k negatívu. S USA Taškent (po váhaní) začal spolupracovať, aby ich nakoniec (vojenskú základňu, ktorá fungovala v rokoch 2001 – 2005 v meste Karši) vyštípal z krajiny. Podobne to bolo aj s Čínou, alebo aj s J. Kóreou.

Podľa oficiálnych informácií[4], ktoré boli zverejnené v rámci nedávnej oficiálnej návštevy prezidenta Uzbekistanu Šavkta Mirzijajeva v Číne (24. – 27. apríl 2019), kde sa zúčastnil aj arcivážnej medzinárodnej konferencie zameranej na čínsko-globálny projekt „Jeden pás, jedna cesta“, sa v I. štvrťroku 2019 obchodný obrat medzi Uzbekistanom a Čínou „dramaticky“ zvýšil o 50%. Úroveň čínskych investícií do uzbeckej ekonomiky dosiahla status viac ako 8 mld. $ a realizujú sa spoločné projekty za 4,5 mld. $.

Strategické partnerstvo

Samozrejme, že počas návštevy bolo akcentované, že Uzbekistan a Čína sú strategickými partnermi, medzi ktorými sa dynamicky rozvíja spolupráca vo všetkých oblastiach: kultúra, poľnohospodárstvo, financie, priemysel... a teraz pozor – aj v politickej oblasti!

V dokumente sa našiel dostatočný priestor aj na obojstranné konštatovanie na záujem o rozvoj tranzitu tovaru, zvýšenia obchodného obratu na úroveň zhruba 10 mld. $ v najbližších rokoch a uspokojenia rozšíreného investičného smädu v Uzbekistane najmä v sfére už spomenutého tranzitného, dopravného a telekomunikačného segmentu.

Mimo pozornosti nie je ani téma dodávok uzbeckých energetických surovín do Číny, čo je platformou zvýšeného záujmu Pekingu – mimo reanimácie Hodvábnej cesty – o Uzbekistan, a bude to mať pre Taškent mimo ekonomických aj vnútropolitické konzekvencie.[5]

Uzbecký prezident Š. Mirzijaev na bilaterálnom stretnutí s čínskym lídrom Si Ťin-pchingom jednak akcentoval, že projekt „Jeden pás, jedna cesta“ je to, čo Taškent plne odporuje a že Uzbekistan je otvorený čínskym investíciám (a to celoplošne), nakoľko „... čínska ekonomická prítomnosť ekonomicky a politicky stabilizuje celú Strednú Áziu...“

Čínsky partner prikývol a konštatoval, že: „... účasť Taškentu na projekte bude iniciovať všestranné rozšírenie spolupráce medzi Čínou a Uzbekistanom a Strednou Áziou ako celkom...“

Teda žiadne schovávanie sa za frázy, alebo za slová typu, že „.. .stopa má byť minimálna...“, čo je vlastne terminus technicus, ktorý sa bežne objavuje v NATO-vských dokumentoch, aby nebolo jasné, kto čo platí a koho korumpuje!

Investičná spolupráca Uzbekistanu a Číny sa prejavuje nielen v rámci geologického prieskumu v akavatóriu umierajúceho Aralského mora, ale aj v budovaní a využívaní plynovodu Stredná Ázia – Čína, či kreovaní slobodnej priemyslovo-ekonomickej zóny Navoi, na čo bol vydelený na základe dohody medzi uzbeckou Národnou bankou zahraničnej ekonomickej činnosti a Štátnou bankou rozvoj Číny objem 75 mil. $ na finančné schémy podpory malého biznisu (120 projektov). Uvedené bankové domy efektívne spolupracujú od roku 2005.

V Uzbekistane momentálne funguje 347 podnikateľských subjektov s čínskym kapitálom a Taškent registruje 64 oficiálnych predstavitelstiev čínskych firiem.

Partneri podpísali Memorandum o vzájomnom pochopení vo veterinárnej sfére, karanténe a fytosanitárnej inšpekcie a stimulácii spolupráce medzi subjektmi malého biznisu a súkromného podnikateľstva (Меморандумы о взаимопонимании в сфере ветеринарии и карантина инспекции растений, по стимулированию сотрудничества между субъектами малого бизнеса и частного предпринимательства) a tiež Plán spolupráce pri medzirezortnej výmene v sfére poľnohospodárstva na roky 2018 – 2020 (План сотрудничества в межведомственном обмене в сфере сельского хозяйства на 2018-2020 годы).

Celkovo Taškent a Peking už podpísali viac ako 100 medzištátnych, medzivládnych a medzirezortných dokumentov a aktuálne dohovory (z roku 2018) predpokladajú realizáciu investičných programov v Uzbekistane v sume cca 23 mld. $,

Na záver

Uzbekistan a Čína zjavne (ako to vyplýva z historických faktov a prijatých zmluvných dokumentov) nemajú medzi sebou principiálne protirečenia či iné (vojensko-politické, ideologické, ekologické, náboženské...) hodnotové diskrepancie.

Ak aj vzniknú technické otázky, existujú mechanizmy ich rýchleho a efektívneho riešenia, aj v rámci „medzicivilizačného dialógu“.

Dnes Uzbekistan a Čína participujú na bilaterálnej úrovni a tiež v rámci medzinárodných organizácií. Tu okrem OSN treba spomenúť predovšetkým Šanghajskú organizáciu spolupráce, ktorá bude – či sa nám to páči, alebo nie – v budúcnosti hrať svoj globálny akord.

Obe krajiny majú v zásade spoločný názor na otázky boja proti terorizmu, separatizmu, alebo územnej celistvosti a boja proti trom silám zla.

Nebudú však žiť „demokratickej“ askéze, ako to ponúka novonastupujúci slovenský politický establišment.

Ani Taškent a Peking už vôbec nebudú Didus ineptus, aj keby Bratislava veľmi chcela. A aby sa vedeli brániť neoliberálnym výpadom, 29. januára 2019 bolo v Taškente otvorené Centrum ľudovej diplomacie Šanghajskej organizácie spolupráce v Uzbekistane.[6]

Zrátané a podčiarknuté! Geografické položenie Uzbekistanu a Číny, už funkčné dopravné trasy a spoločné strategicko-investičné zámery sú základom toho, že Čína sa postupne stáva nielen kľúčovým, ale skôr rozhodujúcim ekonomickým partnerom Uzbekistanu, ktorý formuluje a formuje modernizáciu ekonomiky (a politiky) krajiny.

V regióne Strednej Ázie sleduje Čína (čo je normálne pre každý subjekt medzinárodného práva) svoje národné záujmy.

Spolu s Ruskom našli spoločnú reč a participujú na výhodných projektoch, do ktorých sú ochotní pribrať aj iných záujemcov.

Totálne odlišný prístup od Američanov, ktorí v honbe za ziskom prekračovali a prekračujú prípustné hranice a porušovali a dlhodobo porušujú dané slovo, čím si u stredoázijských partnerov vyslúžili punc nedôveryhodnosti.

Rusko a Čína sú dnes v Strednej Ázii najdôležitejším mocenským faktorom. To poradie sa ale postupne mení tak, že skoro budeme asi hovoriť „len“ o Číne alebo o koalícii pod vedením Pekingu.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

SÚVISIACE ČLÁNKY AUTORA:

Čínska stopa v Kirgizsku

Hodvábna cesta na hranici Európskej únie

Hodvábna cesta a tri „D“ N. Nazarbajeva

Stredoázijská téma: Vzťahy Astany a Biškeku - ekonomická a iná (čínska) dimenzia

Stredná Ázia v hľadáčiku Číny

PRÍLOHY:

Štruktúra zahraničného obchodu Uzbekistanu[7]