Peniaze vraj nie sú všetko...

Sú krajiny, kde sa za neslušné považuje pýtať sa v spoločnosti aj v priateľskom rozhovore na výšku platu či na príjem. V niektorých firmách sa to dokonca postihuje. My sme spoločenstvom, v ktorom každý o druhom všetko vie a navyše s prioritou závisti. Preto sa u nás úspech neodpúšťa. Preventívne (či provokatívne ?) sa však v médiách zverejňujú rôzne výročné štatistiky. Aj o zárobkoch.

Z najnovšej analýzy spoločnosti Profesia sa dozvedáme, že v Slovenskej republike v roku 2019 rástol priemerný plat výraznejšie ako rok predtým. Desatina zamestnancov u nás má hrubý plat nižší ako 653 eur. 573 eur – taký bol najnižší priemerný plat na pozícií v roku 2019. Dostávala ho upratovačka. Platy pod hranicou novej minimálnej mzdy pre rok 2020 (580 eur) boli aj na pozíciách poštového doručovateľa či pomocnej sily do kuchyne. Päticu najhoršie platených povolaní uzatvárajú pozície chyžnej a sanitára. Pozoruhodný je údaj, že iba 50 percent Slovákov má základný plat vyšší ako 1 009 eur v hrubom.  Hrubý plat najlepšie zarábajúcej desatiny Slovákov je nad 1 753 eur. Najvyšší plat minulého roka mal IT architekt s priemernou základnou mzdou 3 024 eur v hrubom. Medzi päticou najlepšie platených pozícií minulého roka s platom nad 2 200 eur sa nachádza aj iOS programátor, advokát, daňový poradca a špecialista IT bezpečnosti.

Táto analýza však vôbec nespomenula primátorov väčších miest. Z dostupných zdrojov sa na začiatku roka 2020 dozvedáme, že taký bratislavský primátor Matúš Vallo, pasúci len 450 000 „ovečiek“ so svojím platom 6 048 eur zarába v prepočte na rozlohu a počet obyvateľov trojnásobne viac ako mešťanosta Prahy a sedemnásobne viac než richtár Londýna. Závidieť by mu mohol aj kolega z Budapešti s platom 4 620 eur. V metropole Maďarska pritom žije až 1 800 000 ľudí. Zásluhovosť zrejme tkvie v ochote, v schopnosti a v rýchlosti premenovávať centrálne námestia hlavných miest...   

Kvôli obrovským rozdielom v príjmoch sa mení, samozrejme, i hodnotová orientácia populácie s odlišným študijným či profesijným nasmerovaním školákov. Kdeže sú časy mojej mladosti, keď sa rovesníci na dvore hrávali na lekára alebo učiteľa?! Samozrejme, že aj my sme mali vzory či idoly – najmä v športe. Ja som sa na ľade vždy vyhlásil za „Žiletku“ a v lete – pri futbale – som bol „Patino“. Určite nie z materiálnych dôvodov, veď vtedy boli športové i herecké a spevácke hviezdy síce známe, populárne, no isto nepatrili k milionárom.

Nedávno popoludní ma zaskočili malí školáci pri hre na dvore. Idúc okolo školského dvora som sa dozvedel o nových, najpreferovanejších povolaniach i o duševnom spoločenskom zdraví.

– Keď vyrastiem, budem Bičan!

– A ja chcem byť Adela! – kontrovala tretiakovi spolužiačka.

Musel som dať v duchu za pravdu klasikovi tvrdiacemu, že: „Peniaze nie sú všetko ale sú cestou k dosiahnutiu všetkého.“