Peripetie odluky cirkvi od štátu – II. časť

Peripetie odluky cirkvi od štátu – I. časť

Po zverejnení prvej časti k odluke ma viacerí priatelia, dokonca i úprimní ľavičiari varovali, nerieš tému, na ktorú sú ľudia na Slovensku príliš citliví? Pýtam sa však, dokedy sa bude spoločnosť riadiť podľa nálad más? Netreba azda o pálčivých témach vecne, odborne a bez emócií diskutovať, vysvetľovať ich a presviedčať ľudí o prospešnosti ich riešenia aj pre nich samých?

Pokiaľ som sa v prvej časti venoval základným otázkam odluky cirkvi od štátu, tak teraz niečo o tom, ako to je v reálnom živote a ako to vyzerá vo vzťahu štátu a politických strán k cirkvám v súčasnosti. Čo je za a čo proti odluke cirkvi od štátu.
 

Ako to je vo vzťahu k cirkvám v niektorých štátoch EÚ

My sme opatrní a bojazliví, pritom ak sa pozrieme do okolitých,  zväčša katolíckych štátov, tak tam tento problém úspešne riešia. V nepopierateľne katolíckejšom Poľsku, sa nebáli v roku 2014 prijať zákon, podľa ktorého si veriaci svoju cirkev financujú sami. Poľská vláda dokázala to, čo je na Slovensku utópiou, a to odstrihnúť cirkev od štátneho rozpočtu zavedením asignačnej cirkevnej dane.

Podobne je to riešené i v ďalších vyspelých demokraciách EÚ. Vo Francúzsku, bola zavedená dôsledná odluka cirkví od štátu už v roku 1905. V ich ústave z roku 1958 sa dokonca hovorí, „republika neuznáva, neplatí a nepodporuje žiaden kult“. V Írsku dokonca štát nesmie vôbec financovať cirkvi.

V Rakúsku zase existuje systém obligatórneho cirkevného príspevku. No a Nemecko je známe svojou cirkevnou daňou, ktorá vznikla na základe rozhodnutia Ríšskej rady ešte v roku 1803. Podľa zákona z roku 1949 sa v Nemecku udeľuje cirkvám, ktoré majú status verejnoprávnej korporácie, právo vyberať dane od členov cirkví.

Podobne je to v Taliansku, kde môže od roku1990 každý platiteľ dane z príjmu pripísať určité percento z daní niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Ak sa občan rozhodne neprispieť žiadnej cirkvi, štát danú sumu použije na sociálne alebo humanitárne účely. Viac, či menej podobné systémy odluky sú aj v katolícky silných štátoch, ako je Španielsko a Portugalsko.

Ako vidieť v mnohých katolíckych štátoch to bez problémov funguje, to len my sme pápežskejší ako pápež a neberieme si príklad z vyspelejších demokracií.
 

Slovenská realita - náboženskí fanatici riadia štát

Najvyšší ústavní činitelia si uvedomujú, že potrebujú hlasy veriacich voličov a tak nekriticky nadbiehajú cirkvi, pričom porušujú Ústavu a zákony SR. Prezidentka republiky sa len opatrne hlási ku katolíckej cirkvi a ako jediná sa správa v tejto veci zodpovedne a štátnicky. Predseda parlamentu sa však tvári ako svätec a najväčší veriaci, pritom sa vyjadruje a koná ako zvrhlík (Voči cirkevným prikázaniam – pozn. red.) Je známy ako multiotecko, podvodník s diplomovkou, nielen s ňou a manipulátor voličov. Jednoducho farizej.

Osobitnou kapitolou je naša vláda. Na jej čele stojí údajne veriaci človek, ktorý sa sám pasuje do role mesiáša či spasiteľa. Jeho činy sú však v príkrom rozpore s kresťanskou morálkou, keď sa správa povýšenecky, pravidelne klame, zavádza a uráža ľudí, sám sa chváli plagiátorstvom, priznáva, že je zlodej a je podozrivý aj z viacerých podvodov. Poctiví veriaci, ale i bežní občania, musia byť z neho zhrození.

Nezaostávajú však ani „kresťanskí“ ministri. Najsvätejším z nich je azda Krajčí, ktorý namiesto riešenia problémov v zdravotníctve sa bude podľa svojich slov zaň modliť a prosiť Boha o zmiernenie koronakrízy. Odvoláva ľudí z funkcií a vyberá na ich miesta tých, čo sú ako on hovorí „osvietení duchom Svätým“. Problém nie je to, že sú vo vrcholových štátnych funkciách veriaci, ale to, že namiesto odbornosti a skúsenosti je podmienkou výkonu funkcie hlásenie sa ku katolíckej viere a tak ako predtým – aj tá správna stranícka knižka.

Klerikalizmus, náboženská ideológia sa tak v praxi parlamentu i vlády stáva štátnou ideológiou. Zákonodarná a výkonná moc sa viaže na katolícke náboženstvo a je ním často determinovaná.
 

Strany mlčia a boja sa odluky

Tejto témy sa všetci koaliční i opoziční politici boja doslova ako čert kríža a vyhýbajú sa jej, ako len môžu. Dôvod je jednoduchý, vtierajú sa do priazne ľudí, nechcú si ich rozhnevať, a preto robia populistickú politiku a konajú podľa nálad más. Konkordát vyhovoval pri upevňovaní moci všetkým doterajším vládam a dokonca i opozičným politickým stranám. Je najvyšší čas tento stav zmeniť.

Takmer tridsať rokov nás všetci politici v tejto téme zavádzajú, žiaden z nich nemá skutočný záujem ju riešiť. Zdá sa preto, že niet inej cesty ako dôjsť k cieľu inak než referendom.

Väčšina politických strán sa neriadi žiadnou ideológiou, žiadnymi hodnotami, žiadnym dlhodobým programom. Bezhlavo reagujú na nálady ulice, ktorá určuje ich  priority a determinuje ich konanie.

Nič podstatné a pre spoločnosť dôležité nemajú záujem a neraz i nechcú riešiť. Počúvame už desiatky rokov až primitívne výhovorky, ako teraz na to nie, máme iné problémy, lebo koronavírus, lebo ekonomická kríza, či čo na to ľudia. Sú ticho ako voš pod chrastou a ako vši sa aj správajú, len štípu a škodia ľuďom.

Keď vyšla SaS so zámerom presadiť odluku cirkví od štátu, mimochodom, podľa môjho názoru len populisticky a formálne, ihneď ju kritizoval predseda vlády Igor Matovič. Považuje to za prvoplánový marketing, akoby práve on v tejto oblasti nevynikal. Došiel dokonca k svetobornému záveru, že ide o mimoriadne citlivú otázku, pri ktorej by sa mali akékoľvek zmeny robiť až po poctivej celospoločenskej diskusii. To by však bolo úplne v poriadku len vtedy, ak by akúkoľvek diskusiu neblokovali práve viaceré vládne strany.
 

Majú strany odluku vôbec v programe?

Pre väčšinu politických strán je táto téma tabu a v programe, ak vôbec nejaký zmysluplný majú, sa ňou nezaoberajú. Vzhľadom na jej citlivosť a predpoklad, že pri jej riešení môžu viac sympatií voličov stratiť ako získať, sa jej úspešne vyhýbajú. V prípade konzervatívnych, pravicových či doslova kresťanských a národných strán je to v podstate v poriadku. Ako však môžu mlčať a byť pasívni sociálni demokrati? Aj pri samotnej téme odluky sú strany ako Smer-SD a teraz i Hlas SD viac ako zdržanlivé, nemajú záujem ju riešiť a robia oportunistickú politiku. Tvrdia, nie je vhodný čas, ľudí trápi niečo iné, nie je to témou dňa. Podľa nich ide o „zástupnú tému a nie je dôvod niečo meniť. Ó aká to úbohosť a zbabelosť. Podstata je však asi v tom, že medzi ich členmi a najmä voličmi týchto strán je dosť veľa bigotne veriacich a tak sa boja o pokles voličskej podpory. Takže nie hodnoty, ale mocenské záujmy rozhodujú aj v tomto prípade.

Okrem liberálnej SaS, má odluku cirkvi od štátu v programe jediný politický subjekt a tým je hnutie Socialisti.sk. V jeho príznačne nazvanom desatore, pôvodne volebnom programe, sa hovorí „Presadíme odluku cirkvi od štátu. Naším prvoradým cieľom je odstránenie klerikalizmu z verejného života a zneužívania náboženstva na politické ciele. Odmietame zasahovanie cirkví do politiky. Budeme presadzovať dôslednú finančnú odluku, aby boli cirkvi slobodné a štát nezávislý v zmysle Ústavy SR.“
 

Čo o odluke hovoria prieskumy

Uskutočnilo sa i viacero prieskumov na tému odluky cirkvi od štátu. Môžeme ich vnímať rôznym spôsobom pre ich neraz nízku vypovedaciu hodnotu a najmä dôveryhodnosť. Napríklad ešte za socializmu v roku 1987 žiadalo cez petíciu viac ak pol milióna ľudí, aby štát prestal zasahovať do života cirkví. Už vtedy sa však nežiadalo, aby cirkvi nezasahovali do politiky štátu, čo sa dlhodobo u  nás deje.

Jeden z posledných prieskumov, pre agentúru SITA uskutočnila spoločnosť Nielsen Admosphere na nie príliš reprezentatívnej vzorke 514 respondentov. V prieskume sa za odluku cirkví od štátu vyjadrilo takmer 52 percent , proti nej 20 percent opýtaných Slovákov, pričom o tému sa nezaujíma, či sa nevie vyjadriť až takmer tretina respondentov.

Za boli, ako sa dalo čakať, viac muži, necelých 58 percent ako ženy a ľudia s vysokoškolským a stredoškolským vzdelaním s maturitou 56 až takmer 61 percent. Je však zaujímavé, že za odluku sa vyjadrilo až 60 percent respondentov nad 55 rokov. Naopak, najmenej – 45 percent sú za odluku cirkví od štátu mladí ľudia vo veku 15 až 24 rokov. Zdá sa, že to možno pripísať ich malej skúsenosti a obmedzeným znalostiam tejto problematiky.

Podľa iného prieskumu je tiež zaujímavé, že len jedna tretina veriacich by bola ochotná sa podieľať na financovaní svojej cirkvi, čo sa prejavilo v Nemecku, ale i vo viacerých štátoch Európy. Aj preto sa cirkev bojí finančnej odluky od štátu.

Výsledky prieskumov nemožno preceňovať, ukazujú však na potrebu širšej odbornej, ale i občianskej diskusie na Slovensku.
 

Štát a cirkev

Slovensko sa tvári ako sekulárny štát, ktorý by sa nemal viazať na žiadnu náboženskú ideológiu pri súčasnom zaručení úplnej náboženskej slobody veriacich. Pokiaľ druhá časť je naplnená do dôsledkov, tak tá prvá sa zásadným spôsobom a trvale porušuje, zasahovaním cirkví do chodu štátu. KBS sa snaží zasahovať do prípravy a schvaľovania zákonov, diktuje cirkevné sviatky spojené s pracovným pokojom, vydáva Pastierske listy, v ktorých často ovplyvňuje voľby a iné svetské záležitosti.

Klerikalizmus sa po posledných voľbách stal štátnou ideológiu. Mali by sme sa preto poučiť, keď už nie z vyspelejších demokracií, tak aspoň z našej histórie vojnového Slovenského štátu, kde vládli klerikáli a klerikalizmus prerástol do klérofašizmu. To hádam už ozaj nechceme.

Konferencia biskupov Slovenska je zásadne proti odluke cirkvi od štátu a robí všetko preto, aby k nej nedošlo. Ako jasne najbohatšej cirkvi s obrovským majetkom však ani tak nejde o finančnú podporu štátu, ale jednoznačne o  zachovanie a rozšírenie jej moci v štáte a vplyvu na zákonodarnú a  výkonnú moc.
 

Namiesto záveru

Na odluku cirkví od štátu zatiaľ chýba politická vôľa. Nemá podporu politických strán  ani katolíckej a evanjelickej cirkvi. Napriek tomu je potrebné začať o tejto téme širokú diskusiu, ktorá by mala viesť k návrhu jej riešenia.

Záverom treba hádam ešte raz zdôrazniť, že pri odluke cirkvi od štátu iste nejde o obmedzovanie veriacich, ale práve naopak ,o posilnenie ich nezávislosti na akejkoľvek vládnej moci a vytvorenie podmienok pre rovnocenné uplatnenie všetkých svetonázorových skupín občanov.

V tejto súvislosti je dôležitou úlohou štátnych, vedeckých , vzdelávacích inštitúcií, ale i politických strán ľuďom, najmä tým veriacim, trpezlivo vysvetľovať, že odluka nie je namierená proti veriacim. Mali by práve naopak pochopiť, potrebu odluky, ktorá povedie ku zlepšeniu vzťahov medzi cirkvami, štátom a občianskou spoločnosťou.