Reklama
Reklama

Pes, ktorý šteká, nehryzie...

Počet zobrazení: 3903

Po „neoliberálnom konsenze“ pravice a sociálnej demokracie, ktorý definitívne ukončil zlatú éru povojnového blahobytu, a ktorý v európskej politike dominuje prakticky od 80. rokov predchádzajúceho storočia, je európska sociálnodemokratická, resp. socialistická „rodina“ v hlbokej ideologickej a programovej kríze, keďže neoliberálny kapitalizmus sa stal na pôde starého kontinentu absolútne imúnny voči akejkoľvek racionálnej argumentácii. V dôsledku toho sa aj európski „socialisti“ dostali do defenzívy a akceptovali stav, v ktorom osud všetkých ľudových vrstiev a jednotlivých tried v spoločnosti, ale aj celých štátov, závisí od špekulatívnych tendencií Kapitálu, ktorý sleduje ako svoj cieľ finančnú výnosnosť a je mu ľahostajné, aký bude jeho dopad na sociálnu realitu v Európe. Z politického diskurzu sa úplne „vyparil“ politický či triedny boj, namiesto ktorého sa začal presadzovať liberálny koncept, podľa ktorého sú problémy ako chudoba, vykorisťovanie, sociálna nerovnosť a nespravodlivosť interpretované ako záležitosti intolerancie, ktoré je možné eliminovať výlučne nápravnými prostriedkami vo forme „väčšej tolerancie“.

pes_logo.jpgV uplynulých troch desaťročiach sa vytratila zmysluplná, koherentná a radikálna kritika kapitalizmu a zostalo nanajvýš pri obhajobe modelu sociálneho štátu, resp. európskeho sociálneho modelu. Príčin je niekoľko, počnúc krízou marxistickej paradigmy, cez štrukturálne zmeny ekonomického systému, európsku integráciu s exkluzívnym cieľom „jednotného a voľného trhu“, nástup postmoderny v kultúrnej sfére, vzostup programu postmateriálnej „novej ľavice“, senzačný bankrot reálneho socializmu v tzv. Východnom bloku spojený s rozkladom bipolarity medzinárodného politického systému, „kartelizácia“ dominantných politických strán a hnutí, až po nové sociálne potreby a riziká vyplývajúce z procesov postindustrializácie a ekonomickej globalizácie, ktorých dôsledkom sú známe „preteky ku dnu“.

Pre európsku politiku v posledných dekádach sú charakteristické aj procesy depolitizácie a de-demokratizácie. Politické rozhodnutia boli od 80. rokov plazivo a postupne presúvané na „nezávislé“ autority bez akejkoľvek demokratickej legitimity, medzi ktoré môžeme voľne zaradiť centrálne banky (vrátane ECB), ratingové agentúry, vplyvné think-tanky, expertné skupiny na rôznych úrovniach, byrokratické orgány štátnej správy či niektoré „bruselské inštitúcie“. Nie je prekvapením, že táto fáza de-demokratizácie bola naštartovaná a realizovaná paralelne s neoliberálnou rekonštrukciou, ktoré sa začala v európskom, ale aj v globálnom meradle presadzovať najmä po nástupe „železnej lady“ M. Thatcherovej vo Veľkej Británii a R. Reagana v Spojených štátoch.

Na scéne európskej politiky sa „socialisti“ a ľudovci pragmaticky spojili v samotnom strede politického spektra a vytvorili tak súdržný a takmer homogénny celok s takmer identickými záujmami a politickými postojmi. Medzi európskymi „socialistami“ a ľudovcami, ktorí prakticky ovládajú európsku politiku, je tak dnes len minimálny rozdiel, asi ako medzi coca-colou a pepsi-colou, povedané jazykom Slavoja Žižeka. Navyše, socialistická ľavica sa na európskej úrovni posunula doprava, vzdala sa svojho politického programu, ideálov a hodnôt. Namiesto toho, aby ľavica pochopila a identifikovala aktuálnu otvorenosť „revolučného“ okamžiku, ktorý konzervatívna pravica rozpoznala ako faktor umožňujúci kreovanie úplne novej reality, to vyzerá tak, že ľavica základné súradnice súčasnej politiky interpretuje ako pevne fixované. Socialistická ľavica je dnes odkázaná len na to, že popisuje a reaguje na skutočnosť, realitu, ktorú vytvára pravica. Zdá sa aj, že ľavica vychádza z predpokladu, že alternatíva k neoliberálnemu kapitalizmu a k liberálnej demokracii ani neexistuje.

Sociálnodemokratickú, resp. „socialistickú“ ľavicu v Európe združuje európska politická strana s názvom „Party of European Socialists“, v skratke PES. Členom Strany európskych socialistov je aj slovenská sociálnodemokratická strana Smer-SD. V súvislosti s migračnými tlakmi, s odmietnutím „povinných kvót“ na utečencov a s rétorikou premiéra Roberta Fica sa však šéf „socialistickej“ frakcie v Európskom parlamente Gianni Pittella rozhodol iniciovať vylúčenie Smeru-SD a vyzval predsedu Strany európskych socialistov (PES) Sergeja Staniševa, aby nechal Smer-SD vyradiť zo strany. Slovenská vláda totiž údajne koná a konala v protiklade so sociálnodemokratickými hodnotami a politickým presvedčením predstaviteľov strany „eurosocialistov“.

Či už sa nám pozícia našej krajiny a vládnej strany v otázke riešenia utečeneckej krízy páči alebo nie, mimoriadne zaujímavé napríklad je, že Gianni Pittella ako predseda frakcie S&D v Európskom parlamente neinicioval vylúčenie francúzskej Socialistickej strany, z ktorej pochádza prezident François Hollande. Nie je predsa sociálnodemokratickou hodnotou popri rovnosti, sociálnej spravodlivosti, ekologickej rovnováhe, udržateľnom rozvoji aj nenásilie či mierové spolunažívanie ľudí a celých národov? Veď to je predsa francúzska vláda, ale aj mnohé ďalšie európske vlády, ktorých súčasťou sú alebo boli tzv. eurosocialisti – členovia Strany európskych socialistov, ktoré sú priamo či nepriamo zodpovedné za destabilizáciu Blízkeho východu a severnej Afriky, a teda aj za utečeneckú krízu. Sú teda zodpovedné za príčiny krízy, ktorých následky má znášať Európska únia ako celok, a to aj vrátane krajín, ktoré sa na západných intervenciách v regióne nepodieľali.

Ani voči britskej „Labour party“ nebolo nikdy začaté konanie o zastavení členstva v strane „eurosocialistov“, hoci bývalý labouristický premiér Tony Blair bol v roku 1999 zodpovedný za bombardovanie Juhoslávie a v roku 2003 sa stal spolu americkým prezidentom G. Bushom mladším hlavnou postavou a iniciátorom ilegálneho útoku na Irak, v ktorom dnes namiesto „slobody a demokracie“ vládne chaos a sektárske násilie.

Je taktiež komické, že plnohodnotným členom Strany európskych socialistov je aj grécke Panhelénske socialistické hnutie (známe pod skratkou PASOK) spoluzodpovedné za neoliberálne smerovanie krajiny, ktorej dôsledkom je dnes humanitárna kríza, nesplatiteľný dlh a pravdepodobný finančný kolaps štátu. Nie je predsa sociálnodemokratickou hodnotou aj sociálna spravodlivosť či rovnosť? Na čiernej listine Strany európskych socialistov nie je ani Maďarská socialistická strana, pričom pod jej vedením Maďarsko takmer zbankrotovalo, a vďaka nej je dnes u našich južných susedov pri moci Viktor Orbán a jeho Fidesz. A tak ďalej by sme mohli pokračovať... V Strane európskych socialistov je zdiskreditovaných národných politických strán (vrátane ČSSD či nemeckej SPD) niekoľko – takých, ktoré sú „socialistické“ či sociálnodemokratické len svojím názvom.

Kaviarenskí „socialisti“ v Európe môžu nad slovenskou pozíciou odmietajúcou „systém kvót“ lamentovať donekonečna, no náš racionálny a konsenzuálny postoj by sa na základe ich vydierania zmeniť nemal. Európska „socialistická“ ľavica je totiž ako pes, ktorý len šteká, ale nehryzie...

Autor je politológ. Je členom pražského združenia SOK – Sdružení pro levicovou teorii. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
04. október 2015, 23:04

Sociálna demokracia ako politický subjekt existuje na politickej scéne už viac ako 100 rokov. Dá sa skoro povedať, že jej zrod a rozvoj je spojený so zrodom a rozvojom kapitalizmu ako spoločenského systému. Tiež možno s touto spojitosťou aj ju označiť za vernú služobníčku kapitalistického systému. Jej pôsobenie v konečnom dôsledku, ak malo prísť na nejaké zásadné zmeny v spoločenskom systéme ( napríklad Weimarska republika), vždy otočila tak, aby kapitalistický systém ostal zachovaný a presadzovali mocenskú politiku v čítane vojenských operácií ( napríklad Britský koloniálny systém ) princípy kapitalistického systému. Pritom kapitalistický systém po celú svoju existenciu bol a je založený na využívaní pracovnej námedznej sily, jej vykorisťovaní.

Pokiaľ sa o kapitalizme dá hovoriť pozitívne, iste v porovnaní s feudalizmom predstavuje pokrok.

Počas svojej celej existencie v kapitalistickej spoločnosti existovali a existujú spoločenské vrstvy, ktorých sociálne postavenie a životná úroveň bola a je na hranici živorenia – chudoby. Hovoriť preto o nejakej zlatej ére povojnového blahobytu mi pripadá nadsadené. Naviac, ak takýto náhľad je izolovaný a nevidí kontext prepojený s celkovou situáciou vo svete. Čomu kapitalistický systém vlastne vďačil za takúto úroveň konjuktúry, ktorých iste v priebehu oscilácie kapitalistického systému hospodárstva bolo iste viac? Stačí si uvedomiť, že toto obdobie spadá do obdobia existencie štátov socialistického tábora a s jeho zánikom aj končí.

Z hľadiska historického hodnotenia pôsobenia sociálnej demokracie si myslím, že prívlastok „ľavicová“ jej vlastne nepatrí.    

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama