Reklama
Reklama

Peter Karvaš: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač

Posledný rozhovor k storočnici jeho narodenia
Počet zobrazení: 1408

Prinášame celý rozhovor, ktorý spomína vo svojom príspevku K storočnici narodenia Petra Karvaša Jana Borguľová. Je to posledný jeho rozhovor, pre Slovo ho urobil Martin Krno, bol uverejnený 11. augusta 1999.

Dramatik, prozaik, publicista, divadelný teoretik, ktorý sa v podstatnej časti svojej tvorby venuje vývoju udalostí na Slovensku v polovici 40. rokov. Mnohé jeho dramatické a prozaické diela odhaľujú neľudskosť fašizmu a ľudáckeho režimu. Karvaš sa narodil 25. apríla 1920 v Banskej Bystrici.

karvas_otcenasova_600.jpgFoto: Slavomíra Očenášová-Štrbová

V rokoch 1938 a 1939 študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Pred Povstaním pôsobil v Martine v Matici slovenskej a po jeho vypuknutí sa v rodnom meste zapojil do príprav vysielania Slobodného slovenského vysielača, stal sa jeho redaktorom, literárnym referentom a politickým komentátorom. Prispieval aj do Nového slova. Po prechode SNP do hôr bol príslušníkom 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. Od februára do mája 1945 pôsobil ako redaktor Vysielača SNR v Košiciach, potom ako pracovník Čs. rozhlasu v Bratislave, dramaturg SND a Novej scény, ktorej bol spoluzakladateľom. V rokoch 1949 a 1950 kultúrny atašé veľvyslanectva ČSR v Bukurešti. Potom pracoval postupne na Povereníctve školstva, ako tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, redaktor Kultúrneho života, prednášal na VŠMU. Po nástupe tzv. normalizácie bol až do odchodu do penzie vedeckým pracovníkom Výskumného ústavu kultúry. Naďalej je literárne činný.

Keď vypuklo Povstanie, pracovali ste v Matici, v redakciách časopisov Slovensko a Naše divadlo, v Komornom divadle, v Ústredí slovenských ochotníckych divadiel a v práve dostavanej Neografii. Ale ako ste sa vôbec dostali do Martina? Ovplyvnilo to váš ďalší život?

- Určite áno a výdatne. Pravda, vtedajšia Matica sa máločím ponášala na dnešnú. Bola v tom čase skutočným Parnasom, ba duchovným Olympom slovenského literárneho a umeleckého života. Na jej čele stál spisovateľ európskeho formátu Jozef Cíger-Hronský, ktorého som mal úprimne rád a ktorému dielu som sa klaňal. Jednotlivé odbory viedli ľudia formátu filozofa Alexandra Hirnera, hudobného vedca Jozefa Kresánka, neskôr profesora Univerzity Komenského, dômyselného a erudovaného výtvarného vedca Jozefa Cincíka, dobrého maliara Emila Makovického, skúseného etnografa Rudolfa Bednárika, jazykovedca Eugena Jónu a ďalších. Navyše býval som býval u funkcionára Spevokolu Eda Bullu v tzv. železničiarskom dome medzi bytom Martina Benku a Miloša Bazovského. Tí sa poznali s mojím starým otcom maliarom Dominikom Skuteckým a s mojou mamkou maliarkou Karolou Skuteckou. V Martine som teda mal plynulý pocit, že sa mi krásne sníva a že si ma veľkí umelci a vedci zaväzujú veľkými darmi na dlhé roky.

Kto vás vlastne do Turca pozval?

- Všetko sa začalo tým, že ma v Banskej Bystrici navštívila Elena Rázusová, dcéra básnika Martina Rázusa. Môj otec bol u Rázusovcov rodinným lekárom. Tlmočila mi polohlasom pozvanie Hronského a Martáka, ktorý mal za manželku spisovateľku Marienu Rázusovú-Martáková, Eleninu tetu, či by som neprišiel robiť do Matice. Onedlho tam vraj má vychádzať nový, prevažne beletristický matičný časopis Vesna. Zodpovedným redaktorom bude sám Hronský a ja mám byť výkonným redaktorom.

Ako ste reagovali na ponuku?

- S nadšením. Avšak súčasne som sa odvážil vysloviť podmienku: že sa totiž páni, resp. bratia gardisti Stanislav Mečiar a Koloman Geraldini, ktorý bol tajomníkom Matice, zaviažu, že mi nebudú robiť ťažkosti. Potom nasledoval telegram, aby som v nedeľu prišiel vlakom do Martina. Ak sa dobre pamätám, bol to Ctibor Tahy, ktorý ma čakal na stanici a zaviedol do Hronských, do krásnej novej vily. Tam boli aj Mariena a Ján Martákovci, ďalej pracovníci bratislavského rozhlasu, Matice i Spevokolu, ktorí vtedy pravidelne absolvovali odvážne a vychýrené vysielania z Martina s cielene opozičným ladením proti bratislavským režimistickým vysielaniam. Po nich, najmä po Gabovi Rapošovi, tajomníkovi literárneho odboru rozhlasu, dostali sa moje texty pripravovaných rozhlasových hier, fejtónov, kurzív a causerie do rúk vedúcich matičiarov a vtedy veľmi aktívneho matičného štipendistu Dominika Tatarku.

Ako vás prijali v novom prostredí?

- Neuveriteľne srdečne, až sa mi hlava zakrútila. Apropos: Rapoš potom chodil do Banskej Bystrice pravidelne po ďalšie moje rozhlasové rukopisy, adresované Ľudovi Zúbkovi a Jánovi Kostrovi. Potom sa vysielali pod pseudonymom. Gabriel bol totiž zasnúbený s Elenou Rázusovou, bývajúcou vtedy s rodinou v Bystrici, neskoršie svojou ženou. I z tohto stretnutia u Hronských žijú a svetielkujú vo mne najmä konkrétne epizódy, predovšetkým svojím spôsobom veselé alebo povzbudzujúce. Keď ma Hronský napr. ponúkol cigaretou a slivovicou a ja som sa mu priznal, že nefajčím a nepijem, obrátil sa k ostatným a zacitoval: „Nefajčí, nepije - ako sviňa žije.“ Kým sa tamtí zabávali, Hronský sa naklonil ku mne a potichu mi oznámil: „Mečiara a Geraldiniho si vezmem na starosť ja sám. Vám odporúčam dávať si pozor na Mistríka a Silnického.“ Július Silnický bol šéfredaktor fašizujúceho humoristického časopisu Kocúr. Kto sa volal občianskym menom Ľudovít Mistrík, hádam viete. Pritom fakt je, že v prvý deň Povstania prišiel na veliteľstvo a pýtal si pušku.

Do Povstania ste teda neprišli z Martina sám?

- Vôbec nie! Konkrétne sa pamätám na už spomínaného Hirnera, Jána Štefánika, Bohuša Žingora, Ondreja Štípalu, no najmä na Júlia Barča-Ivana a Ivana Turzu. Mal som v Martine kanceláriu najprv medzi pracovňami posledných dvoch, s ktorými ma potom viazali celoživotné priateľstvá. Mnohí prišli po Martinských holiach pešo, vrátane Barča, ktorý vôbec nebol zdravý. A rád by som spomenul aj prozaikov Dominika Tatarku, Jána Bodeneka, Fedora Ballu, Vlada Mináča, Ctibora Štítnického a Ivana Terena.

Už v Martine ste sa viacerí napojili priamo na ľudí z vojenského a partizánskeho protifašistického odboja?

- U Benku každý týždeň hrávalo kvarteto, ktorého členmi boli aj Alexander Hirner a jeho brat Teodor, dôstojník martinskej posádky, ktorej velil plukovník Emil Perko. Teodor bol dirigentom plukovej hudby. Neskôr ho, tuším, prevelili do jednej z dvoch východoslovenských divízií, ktoré už vtedy mali rozkaz uvoľniť im zverený frontový úsek na Dukle pre Svobodovu armádu a umožniť jej tak prechod na Slovensko. V Matici pre mnohých nebolo tajomstvom, že nejeden spomedzi nás chodil priamo na posádku a neskôr do Sklabine, centra a tábora ruských partizánov v Turci pod velením majora Piotra Veličku. Žiaľ, uvoľniť prechod pre svobodovcov sa nepodarilo.

Dúfam, že v Bystrici ste spoľahlivejšie plnili úlohy ako tamtie dve divízie svoje kľúčové poslanie. Čo boli vaše konkrétne úlohy?

- Po príchode do rodného mesta koncom augusta som sa hlásil na veliteľstve Čs. armády. Tam ma poverili, aby som spolu s priateľom Jozefom Brandoburom, ktorý neskôr narukoval ako veliteľ delostreleckej batérie, pripravil vydávanie povstaleckého tlačového orgánu armády.

Ako spisovateľa vás zaraďujú do tzv. povstaleckej literárnej generácie. V tom sa zjednocujú niekoľkí významní literárni historici a kritici. Tento pohľad ste si zrejme vyslúžili ako priamy účastník SNP, ktorý sa po oslobodení k Povstaniu vracal ako dramatik, prozaik a publicista...

- Vážim si to ako konštatovanie naslovovzatých odborníkov od Alexandra Matušku, Jozefa Felixa, Ivana Kusého a Stanislava Šmatláka až po dnes najmladších. Prirodzene, pokiaľ ma pochopili, čo sa mi nestáva zakaždým a vždy. A vážim si to aj ako interpretáciu motivácie pre nejedno obdobie a nejednu literárnu prácu, ktorú som zažil, napísal a neskromne odovzdal ešte mladším rodákom i kolegom.

Nebáli ste sa, že vaše hry a prózy zostarnú, ak sa budú viazať na konkrétne udalosti?

- Nie, toho som sa neobával. Študoval som hneď po vojne na filozofickej fakulte u Jana Mukařovského, Mikuláša Bakoša a dnes bohvieprečo nedocenených Andreja Mráza a Milana Pišúta. Mal som už aj osobnú skúsenosť, že historicky pravdivé a literárne obstojné práce majú čarovnú vlastnosť - totiž po čase nadobúdajú novú aktuálnosť v nových spoločensko-politických pomeroch. Ináč by historický román nemal plodnú životnosť ako literárny žáner. Napokon moju hru Polnočná omša hrali nedávno tridsať rokov po jej prvej premiére so živým ohlasom. To isté sa vzťahuje na viaceré moje komédie, uvedené dávno a notabene odohrávajúce sa v cudzom národnom prostredí. Bol to za vojny spôsob, ako sa nepolapiteľne vysloviť kriticky a satiricky k niektorým negatívnym skutočnostiam v našej spoločenskej súčasnosti.

Zavše sa vám tento spôsob neosvedčil. Po roku 1968 vás zakázali hrať na všetkých javiskách na Slovensku, dlhší čas vám nevydávali knihy. Neprešla vás chuť na ostrú satiru v hrách a apokryfoch? Nedávno som čítal, že ste ich vy zaviedli do slovenskej literatúry...

- Nepovedal by som. Pri apokryfoch ma mrzí čosi iné: Aby niekto mohol vychutnať tento literárny žáner, musí mať isté znalosti o udalostiach, ktoré apokryf zachycuje a kriticky zosmiešňuje. Bohužiaľ, naša najmladšia literárna kritika má bohaté poznatky o dejinách robotníckeho hnutia. Ale máloktorý z jej autorov prečítal Bibliu, pozná antiku, jej kultúru a vôbec históriu kultúry a umenia, či jej významné osobnosti, často priam volajúce po satire a satirikoch. Viaceré oblasti literatúry jednoducho vyžadujú značné minimálne vzdelanie v niektorých etapách dejín a kultúr. Ináč človeku unikne jedinečný spoločensko-kritický aspekt humoru.

Vnímate aj účasť v Povstaní ako istú výzbroj pre literárne výboje a pre občiansky charakter umelca našich čias?

- Rád by som bezvýhradne prisvedčil, ale radšej upozorním na čosi iné. Ak som hovoril o spomienkach svojej generácie na SNP, nechcel som povedať, že bez osobného zážitku nemožno o konkrétnych udalostiach podať hodnoverné svedectvo, presvedčivo zachytiť ich odraz a dedičstvo v dušiach účastníkov a nasledovníkov.

Čo cítite, keď spomínate na SNP ako jeho priamy účastník a ako autor, ktorý sa v tvorbe k nemu často vracal?

- Túto otázku dostávam dosť často. Pritom - podľa toho, kto mi ju kladie - očakáva sa bezvýhradne kladná a nadšená odpoveď, alebo odnedávna i odpoveď pochybovačná či dokonca pesimistická, negativistická. Ako inokedy a inde, aj v tomto prípade čierno-bielo videné skutočnosti môžu viesť iba k jednostrannému skresleniu, ku chybným záverom a škodlivým vplyvom na každodennú prax národného života. Áno, k Povstaniu sa už vyše polstoročia jednoznačne hlásim, pokladám ho za dôležitú a nesuplovateľnú križovatku na ceste môjho pokolenia. Prežíval som ho ako jedno z vyvrcholení svojho života. Naša účasť na ňom i návraty k nemu ako písmárov boli spontánne a bezo zvyšku úprimné. Bez neho videli by sa nám životy i robota neúplnými. Nielenže nás Povstanie zrejme doživotne poznačilo, naladilo a nasmerovalo, ale stalo sa neodmysliteľnou zložkou aj našich životných a umeleckých skúseností, dráh a ich zmyslu. Preto v nás SNP trvá nielen ako téma a prameň životných postojov, no aj ako inšpirácia a súčasť našej výchovy, rastu, orientácie.

Neublížili tomu ani chronické omyly a bolestné skreslenia, s ktorými sa SNP neskôr interpretovalo?

- Nie. Dokonca ani tie chyby, ktorých sme sa dopúšťali sami. Nie som historik, ale beletrista a divadelník. Preto Povstanie v mojom vedomí a spomienkach nedejstvuje ako abstraktný problém, ako udalosť čakajúca na nedočkavo hodnotiace prívlastky, ako objekt výskumu a teoretickej polemiky, ale ako neodvolateľná životná skúsenosť. Rozhodujú teda celkom objektívne fakty a udalosti, jedinečné osobné zážitky, na ktoré sa nezabúda a ktoré v nejednom smere spoluurčovali môj neskorší život, nejednu jeho osudovú zákrutu a principiálne rozhodnutie. Kto si to uvedomuje, nemôže k Povstaniu ani ako k literárnej látke pristupovať autenticky a nezaujato. Nemá jednoducho na to, aby sa o SNP vyslovoval pravdovravne a na úrovni.

Tak či onak, historické témy čakajú na živých svedkov...

- Áno, no predovšetkým na protagonistov a spolutvorcov. Skúsenosť nám hovorí, že najlepšie knihy o SNP - a o čomkoľvek inom - napísali autori, ktorí boli "pri tom", presnejšie "v tom", najmä od počiatku do konca uprostred valiacich sa skutočných dejín dotyčnej epochy a ich dôsledkov. Avšak akiste sú aj výrazné výnimky.

Vráťme sa ku dňom Povstania. Čo ste robili v Bystrici?

- S Brandoburom som pripravil poltucta čísel armádneho časopisu, no potom ma odvelili do tvoriaceho sa Slobodného slovenského vysielača. Tam som strávil celý čas SNP až do priameho útoku jednotiek SS a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na Pohronie.

Bola práca v povstaleckom rozhlase prínosom pre budúceho pracovníka Čs. rozhlasu a spisovateľa?

- Ale áno. Predovšetkým som mal každodenne dokonalé informácie o jednotlivých udalostiach, bojoch, pohyboch frontov, o významnejších bitkách a strategických perspektívach, ktoré otvárali. Navyše som bol členom tímu, povereného odposluchom bratislavskej protipovstaleckej propagandy a pravidelnou polemikou s ňou. Tak som získaval poznatky o dianí v celej strednej Európe a skúsenosti v polemikách, ktoré som neskôr využíval. Najmä sme sledovali hlásenia a čosi ako sugestívne patetické prísahy neskoršieho významného člena činohry SND. Spisovateľ Felix sa o nich vyjadril, že vydali za útok niekoľkých plukov útočnej vozby. To veru bola pravda. My sme sa pousilovali a naši hlásatelia od Milana Dudáša, Tóna Hollého, Dušana Brucháča, Andreja Sarvaša po Vieru Kubenkovú, Soňu Nemanovú a Viktóriu Tublovú si veru dali záležať. Kompletné texty našej kontrapropagandy sa v zázname zachovali, po vojne sa zjavili na stole riadneho bratislavského rozhlasu na Zochovej ulici. Kamsi sa však náhle podeli. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, kam, a najmä kto to zariadil. Náš repertoár sa postupne rozširoval, pribudol hudobný odbor za pomoci priateľov Jána Hadrabu, Zoltána Vilčeka-Blanského a literárny, ktorý mi zverili. Napokon sme začali vysielať reportérov na fronty. Osvedčil sa najmä Ivan Teren, ktorý okrem toho režíroval dramatické a literárne satirické formy, dokonca celé seriály.

Takže roboty ste mali vyše hlavy.

- Stávalo sa, že sme boli v práci osemnásť-dvadsať hodín. Ale mali sme „vysokú počúvanosť“, aká sa u nás potom nikdy nezopakovala. Takže nám naozaj nebolo ľahko, ale ani ťažko. Robili sme nadšene, so zápalom a vedeli sme, prečo. Vtedy ťažko nebýva.

Kedy sa skončili aktivity kolektívu Slobodného slovenského vysielača?

- Povedal by som, že nikdy. Zväčša sme ostali pri remesle a rozhlas sme neopustili. Keď Nemci a slovenskí fašisti dobyli Zvolen a tiahli na Bystricu, dostali sme rozkaz stiahnuť sa do hôr. Premenili sme sa teda na partizánsku jednotku SSV. Ustúpili sme najsamprv na Staré Hory, kde nás dostihli nemecké dvojtrupé výzvedné a bombardovacie Focke-Wulfy. Zhodili na nás rozšafne po štyri bomby nezanedbateľného kalibru a vyprázdnili po jednej debničke plnej odistených granátov. My sme zasa mali na plošine poniže Donovalov postavené štyri protiletecké delá, ktorými sa podarilo zostreliť jedno nemecké trojmotorové bombardovacie lietadlo typu Junkers. Mohutný jasot vtedy vystúpil zo šírych okolitých kopcov a zdvihol sa po oblohu. Noc sme strávili v hoteli Šport-Donovaly. Pred úsvitom si nás dal zavolať nový veliteľ generál Rudolf Viest, ktorý do štábu pribudol po polnoci spolu s generálom Jánom Golianom. Odovzdal nám do vysielača svoj posledný armádny rozkaz. V ňom sa hlásalo, že Povstanie ostalo neporazené, že sa iba mení charakter bojov, že sa rušia fronty a prechádzame na partizánsky spôsob boja.

Čo to znamenalo pre jednotku SSV?

- Dostali sme osobitný rozkaz utiahnuť sa do hôr a opakovane Viestov rozkaz vysielať. Pochodovali sme teda po Prašivej, Chabenci a Ďumbieri. Na Chabenci medzi bralami na vrchole som uvidel prvého mŕtveho mladučkého vojaka. Náš veliteľ poručík Jožko Vrabec, neskorší riaditeľ bratislavského rozhlasu a potom i televízie, mi prikázal sňať vojačikovi zo zápästia retiazku s číslom s tým, že ho po vojne zanesieme jeho mamke. Nevykonal som to, zaliali ma slzy. Vrabec to musel urobiť sám. Pri prechode po hrebeňoch ma čakala ďalšia relatívne bezvýznamná, no jednako dodnes v pamäti zakotvená epizóda. Pred strmým výstupom na hrebene rozdal nám Rapoš neočakávane po kališteku kvalitného štábneho koňaku. Bol to prvý pohárik koňaku v mojom živote.

Zostali ste iba pri tom jednom?

- Nie, ale na tie ďalšie, aj na ďalší deň a noc výstupu sa pamätám iba medzerovito. Najprv sme v kosodrevine poniže hrebeňa našli raneného koňa. Vrabec mi ho nie bez viditeľnej zvedavosti kázal zastreliť, aby sa zviera zbytočne netrápilo, a vtisol mi do ruky ozrutný armádny revolver. Znovu som zlyhal, lebo kôň viditeľne žil a hýbal sa. Vykonal to za mňa hravo Anton Hollý, maliar a grafik, otužilejší odo mňa, ako bolo každému zrejmé. Na hrebeni sme sa rozdelili. Rodení Liptáci zostúpili na Horehronie a Pohronci do Liptova pre prípad, že by nás niekto tamdolu spoznal. Tak som sa dostal do Liptovskej Dúbravy a do partizánskej brigády M. R. Štefánika. Cestou sme pribrali niekoľkých nižších dôstojníkov zo Svobodovho zboru a za ďalšieho úsvitu - po tom, čo sme daždivú noc strávili v premokajúcom stane a za údesného chrapotu prehlušujúceho delá - niekoľkých vojakov z neidentifikovateľnej jednotky. Tá ustupovala dosť chvatne pred nepriateľom pod velením majora Igora Daxnera, po vojne predsedu Národného súdu, súdiaceho prominentných fašistov. Mimochodom, počas môjho pobytu na veliteľstve Československej armády ma vyšetroval veľmi prísne. Či vraj nie som príbuzný Imricha Karvaša, za fašizmu guvernéra Národnej banky. Podarilo sa mi Daxnerovi vysvetliť, že Imro Karvaš nebol fašista ani ľudák, ba že predisponoval na budúce povstalecké územie veľké sumy peňazí, množstvo zásob rozličného druhu a naliehavosti.

Čo bolo po tom, keď ste sa spustili do Liptova?

- V Liptovskej Dúbrave nás prichýlili miestni baníci. Strávili sme tam niekoľko dní, kým sme znovu zostavili jednotku SSV a pokračovali v pochode. Osobne som nocoval u baníka Janičinu, a to aj v pamätnej noci, počas ktorej dedinu obsadili Nemci a gardisti. Noc som strávil ukrytý v maštali, hoci som nebol syn Boží, lež iba lekára a umelkyne, ktorých 4. januára roku oslobodenia - 1945 - popravili v Nemeckej. Otec zásoboval inú partizánsku jednotku liekmi a informáciami. Udal ho ktorýsi jeho dobre ošetrený pacient z neďalekej Sásovej ako človeka nevhodného pôvodu.

Každé dejstvo dobrej hry má vyvrcholenie...

- Pokračovali sme v pochode a vmašírovali rovno a hrdo na územie obsadené ruskými partizánmi pod velením kapitána Alexeja Jegorova. Tam ku mne pristúpil urastený mladý človek v uniforme s epoletami staršinu a ozbrojený puškou. Vzal ma za gombičku a opýtal sa ma írečitým voronežsko-harmaneckým nárečím, kto som a kto sme. Vysvetlil som mu to v jeho slangu. Nato sa ma spýtal, čo to mám na chrbte. Povedal som, že pravý sovietsky automat "s tanierom". Vraj či s tým viem zaobchádzať. Povedal som mu s poľutovaním, že ešte nie. Podotkol, že ma zrejme ešte nenasadili tak blízko nepriateľa. Mlčal som. Navrhol mi, aby sme si vymenili zbrane, on že má dokončený výcvik s automatom. Akosi sa mi nechcelo priznať, že poriadne neviem narábať ani s puškou. Takže napokon došlo k výmene zbraní. A to bol okamih, keď sa Povstanie pre mňa stalo aj trápením. Nepredvídal som, že puška je hádam sedemkrát ťažšia ako automat. Nasledujúci výstup teda bol nový zážitok a bohvie prečo mi čímsi pripomínal matúru.

Dokedy ste boli v liptovských horách?

- Prešli sme frontom na poľskej strane 2. februára 1945. O štyri dni sme v Košiciach začali vysielať pod firmou Vysielač Slovenskej národnej rady. Ako člen redakcie Slobodného rozhlasu a nedávno Lacom Novomeským a Jánom Trachtom založenej redakcie Národnej obrody dostal som sa začiatkom mája 1945 do Bratislavy. Vzápäť akosi automaticky do tamojšieho rozhlasu a napokon do dramaturgie Slovenského národného divadla.

Vrátite sa ako dramatik ešte k téme SNP?

- Neviem. Nedávno som v zborníku Sedem hier uverejnil tretiu časť povstaleckej trilógie Polnočná omša - Antigona a tí druhí - Dvadsiata noc. Posledná hra sa odohráva dvadsať rokov po deji Polnočnej omši. Ďalšie plány po tejto linke museli ustúpiť dôležitejším, najmä v spojení s robotou na Vysokej škole múzických umení.

Čo pripravujete teraz?

- Priznám sa, že takúto otázku neobľubujem. Dovoľte mi poprosiť vás, aby ste trochu počkali a prečítali si potom láskavo, čo uverejním.

Úvodné foto: Archív Literárneho a hudobného múzea ŠVK, Banská Bystrica.

https://noveslovo.sk/c/25186/Hlasi_sa_Slobodny_slovensky_vysielac

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama