Petržalčania - bratislavskí mešťania
už trištvrte storočia

Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi – 1. apríla 1946 začala platiť vyhláška Povereníctva vnútra SNR č. 1626 z 13. februára 1946 o pripojení obce Petržalka k mestu Bratislava. Tým sa Bratislava stala z mesta pri Dunaji mestom na Dunaji.

Bratislava i Petržalka vstúpili do dejín spoločne v roku 1919 ako vyústenie procesu slovenskej a československej emancipácie a výsledok prvej svetovej vojny a zrodu nového štátneho na politickej mape sveta: Česko-Slovenska. Poviete si, kde som stratil ostatných tisíc rokov? Nestratil, zamýšľam sa nad dejinnými osudmi oboch miest z pohľadu slovenskej pridanej hodnoty. Nespochybniteľne, osídlenie v týchto miestach má dlhú históriu a starobylé miestopisné označenie predchodcu dnešnej Bratislavy – Brezalauspurc je písomne doložené v Salcburských análoch v roku 907. Spolu s Devínom a Nitrou patrí k najstarším zachovaným názvom na písme z územia Slovenska. Napriek určitej kontinuite slovenského osídlenia názov mesta je v priebehu desať storočí doložený v menej slovenských podobách. Napríklad okolo roku 1108 v rozličných prameňoch: Preburch, Bosania, Prespurch, Bresburch, Bresburg, Prespuerch, Brespurg, Posonia, Possen, Bossen. Ku koncu 19. storočia sa ustálili pomenovania – v nemčine Pressburg, v maďarčine Pozsony (Požoň) a v slovenčine Prešporok. So vznikom Česko-Slovenska a prenesením administratívneho sídla jeho slovenskej časti do neslovensky znejúceho Prešporku vznikla požiadavka na pomenovanie mesta v súlade so zakladateľskými hodnotami nového československého štátu. Prvý československý bratislavský župan Samuel Zoch pri príprave príchodu Vavra Šrobára a jeho Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska 4. a 5. februára 1919 na pozvánkach prvýkrát uviedol popri vtedajších názvoch Pozsony a Pressburg aj názov Bratislava. Historici ďalej uvádzajú, že v čase od 22. februára do 6. marca 1919 používali oficiálny názov „Bratislav“, inšpirovaný Štúrovcami, resp. Šafárikom. Oficiálne ministerstvo stanovilo 6. marca 1919 názov Bratislava. Úpravou koncovky oživila štúrovský názov z roku 1843. Rozhodnutím ministerstva pre správu Slovenska a Dr. Vavra Šrobára bol nakoniec zverejnený výnos, datovaný 25. marca 1919, že „meno Bratislava je už úradne ustálené". Definitívne platilo od 27. marca, keď výnos vyšiel v Župných novinách.

Ako to vyzeralo v tom čase so slovenským miestopisom a zemepisom na pravom brehu Dunaja? Maďarsky! Minister Šrobár a spolupracovníci hľadeli z okien svojho úradu (dnes Filozofická fakulta UK na Gondovej  ul.) na Pozsonyiligetfalu, dobove preložené Prešporskú Hájovú Ves bránenú, ale i hroziacu ozbrojenými jednotkami maďarskej armády. Tento stav bol neudržateľný. Štátna hranica pod oknom vládnej budovy! Rozhodnutie mierovej konferencie rozšíriť bratislavské predmostie na druhom brehu podporila skutočnosť, že jeho územie bolo stáročia súčasťou bratislavskej (prešporskej) stolice. Maďarská strana rozhodne nehorlila snahou odovzdať dobrovoľne ani piaď územia. Preto 14. augusta 1919 naše česko-slovenské vojenské jednotky nekrvavo naplnili rozhodnutie spojencov a predmostie Bratislavy na pravom brehu Dunaja sa stalo súčasťou republiky.

V úvode som spomenul: Bratislava i Petržalka vstúpili do dejín spoločne v roku 1919 ako vyústenie procesu slovenskej a československej emancipácie. Bratislava sa zapisuje do slovenskej matriky vo februári a marci 1919. Petržalka má matričný zápis o polroka neskôr – 15. augusta 1919. Opäť si pomôžem historikom: „Slovenský názov Petržalka (resp. spočiatku aj Petrželka) je prvýkrát doložený v slovenských novinách z 15. 8. 1919 pri príležitosti obsadenia Petržalky Česko-Slovenskom a v roku 1920 sa tvar Petržalka stal aj oficiálnym názvom. Nie je isté, či názov vznikol až v roku 1919 ako novotvar alebo či bol už predtým v miestnom slovenskom prostredí známy.“

Počas prvej ČSR Petržalka rýchlo rastie, etnicky mení (slovanizuje sa) a stáva sa najväčšou obcou. V roku 1938 prichádza tragický zlom, na základe Mníchovskej dohody Hitler 10. októbra Petržalku okupuje a stáva sa súčasťou Tretej ríše. Oslobodením Petržalky Červenou armádou 4. apríla 1945 je opäť československá. Neprešiel rok a „petržalská samostatnosť“ sa končí. 1. apríla 1946 sa stáva súčasťou „Veľkej“ Bratislavy. Okrem pôvodných mestských častí: Staré Mesto, Vinohrady, Nové Mesto, Nivy, Trnávka, Prievoz ku ktorým pribudla v roku 1940 Karlova Ves (predtým súčasť Devína) sa v tom čase stávajú súčasťou mesta aj Vajnory, Rača, Devín, Dúbravka a Lamač. Všetci sme sa stali „Veľkobratislavčania“.

Aprílovým pripojením Petržalky v štyridsiatom šiestom k Bratislave sa dovŕšil proces administratívneho zjednocovania územia na pravom brehu Dunaja, ktorý začal 14. augusta 1919. Za Dunajom nebola vtedy iba Petržalka, presnejšie to, čo dnes je známe pod strešným názvom Petržalka. Pozemky a katastre sa na tomto území prelínali takmer ako dunajské ramená a ich ostrovy. Napríklad Sad Janka Kráľa, niektoré časti petržalského nábrežia, Pečenský les a iné patrili mestu už predtým. Ďalšie časti, ako Ovsište a severovýchodná časť dnešných Hájov, spravovali radní z Prievozu. A územia, kde dnes stojí juh Lúk, budované Južné Mesto či Jankov dvor dokonca patrili pôvodne uhorskému potom rakúskemu Kitsee. Ich spravovanie sa postupne zjednodušovalo až napokon skončilo v rukách mesta. Práve 1. apríla 1946.

Spomenul som, že Bratislava sa stala mestom na Dunaji. Prudký rozvoj Petržalky (a Bratislavy) bol na dohľad. V tom istom roku zaznel názor odborníka Š. Feketeho: „Po detailnom rozobratí všetkých možností na rozvoj Veľkej Bratislavy možno jednoznačne vyhlásiť, že bez presunutia časti jej ťažiska na pravý breh Dunaja, nedá sa v budúcnosti zaistiť plánovaný rozvoj nášho hlavného mesta...“ Na jeho slová došlo. V roku 1972 sa začína v Petržalke rozsiahla výstavba (napriek tesnej blízkosti „železnej opony“), ktorá radikálne zmenila doterajšie predmestie v mestský sídelný celok s počtom obyvateľov na druhom mieste po Košiciach. Nechcem dnes hodnotiť úspešnosť petržalských premien. Tieto veľkolepé premeny podľa môjho súdu mohli nastať najmä preto, že v roku 1919 sa zjavili na slovenskom zemepisnom nebi Bratislava a Petržalka. Spojenie Bratislavy s Petržalkou z roku 1946 a rozšírenie pravobrežného predmostia na základe Parížskej mierovej dohody z roku 1947 (pripojenie Jaroviec, Rusoviec a Čunova) spevnili základy ďalšieho rozvoja mesta. Na ilustráciu, v prípade prvorepublikovej štátnej hranice s Maďarskom by obytné súbory Južné Mesto a Slnečnice stáli na štátnej hranici. Ale i rakúske hranice od Lúk sú dnes, čo by kameňom dohodil ...

Petržalka a Bratislava sú takmer rovnako staré alebo mladé. Majú niečo cez sto (presne 102) rokov. Z toho 75 rokov sa rozvíjajú v spoločnom záujme. Dnešok Bratislavy i mestskej časti Petržalky má počiatok v česko-slovenskej svojbytnosti v roku 1918. Bez československého a najmä slovenského vkladu by súčasnosť bývalého Prešporku bola úplne iná.

Foto: Emil Polák, Jozef Schwarz