Philippe d’Iribarne: Prečo sú „burkini“ neakceptovateľné

Počet zobrazení: 4062


Záležitosti spojené s burkinami v Marseille, v Cannes, na Korzike či v obci Touquet, znova spúšťajú debatu ohľadom islamského odevu, ktorý je medzistupňom medzi burkou a hidžábom. Znova sa vyskytla situácia, kedy sa voči sebe stavia právo na vyznávanie svojho náboženstva a požiadavky laikov. Sudca, ktorý v prípade nariadenia o zákaze burkín v Cannes rozhodoval, hovorí: „nosenie dištinktívneho odevu, ktorý sa odlišuje od bežného plávacieho úboru, môže byť vnímané, v tomto kontexte (po atentáte v Nice), ako náznak niečoho viac ako len religiozity“. Čoho je teda tento odev znakom a prečo vzbudzuje nepriateľské postoje vo verejnej mienke, keď iné prejavy islamu, ako napríklad praktizovanie Ramadánu, sú vnímané ako priaznivé?

burkini_charles_roffey_flickr.jpg

Stačí sledovať konflikty, ktoré sa ohľadom odevu hromadia v moslimských krajinách od Iránu po Egypt, od Afganistanu po Mali, aby sme si všimli ako sa dá oháňať islamom pri zdôvodňovaní nosenia menej či viac prísnej formy islamského odevu, ktoré  na rozdiel od Ramadánu, nie je vo všeobecnosti prejavom náboženstva. Nosenie islamského odevu je prejavom chápania, koncepcie spoločnosti, ktorá vôbec nie je v moslimských krajinách hegemónna, ale jej dôležitou súčasťou je striktná kontrola žien, ich činov a gest. Táto kontrola je spojená s mužskou  túžbou podmaniť si čo najviac existenciu žien, ktoré sú od mužov závislé, či už od manžela, otca či brata. Táto koncepcia spoločnosti sa vtláča do súboru spoločenských noriem, ktorých rešpekt je zaručený tlakom komunity a niekedy zákona, sú to normy, ktoré sa zaoberajú aj odevom žien. Nevraživosť voči islamskému odevu je nevraživosťou voči koncepcii spoločnosti, v ktorej vyvstávajú problémy a to z viacerých dôvodov.

Záruka pokoja v spoločnosti
 

Vo Francúzsku spoločenská norma vyžaduje určitú zdržanlivosť vo verejnom prejave, čo sa týka spoločenskej vrstvy, politického alebo náboženského presvedčenia. V tom môžeme nájsť základný prvok spoločenského zmieru. Nejde iba o prísnu neutrálnosť, ktorá je spájaná s radikálnou víziou sekularizmu, ale o formou modernizácie, ktorá sa dá zhrnúť do hesla – neprovokovať. Aj tomu najpresvedčenejšiemu kresťanovi, ktorý sa svojou vierou netají, by nenapadlo ušiť si na svoje oblečenie kríž. Nerešpektovať túto normu znamená odmietnuť možnosť byť súčasťou spoločného sveta.

Islamský odev je prejavom, ktorý je veľmi ťažko akceptovateľný v spoločnosti, ktorá je spojená s rovnosťou medzi mužmi a ženami, možno o to viac, že táto rovnosť má pred sebou ešte ďalekú cestu. Keď príde do kontaktu viacero  skupín, antropológovia nazývajú tento fenomén výmena žien. Aby sa predišlo pokušeniu na spáchanie incestu, musia si muži z jednej skupiny vziať ženy z inej skupiny a akceptovať, aby si ich vlastné ženy vzali cudzích mužov, na tomto akte spočíva naozajstné spojenectvo. Ortodoxný islam však odmietania tento krok: tak ako dobyvatelia, chce brať, ale nie dávať. Islamský odev teda hlása, že tie ženy, ktoré ho nosia sú súčasťou tohto odmietania, ktoré znemožňuje plnú integráciu moslimov do nemoslimskej spoločnosti.

Všetky tieto formy oddeľovania sa sú živnou pôdou pre budovanie formy spoločnosti, ktorá sa stavia proti väčšinovej komunite a odmieta jej hodnoty, čiže hodnoty západnej civilizácie. Toto prostredie je potom veľmi plodné pre zrod aktivít spätých s terorizmom. Musíme však priznať, že tie ženy, ktoré nosia islamský odev, na to majú bezpochyby veľa rôznych dôvodov, odlišné od presadzovania spoločenských noriem, ktoré sú záujmom spoločnosti, ale v šírení a presadzovaní normy sú osobné dôvody každej ženy úplne prehliadané. Či už nosia islamský odev preto, že chcú mať vo svojej štvrti pokoj, túžia po tom, aby boli svojím okolím akceptované alebo ich k tomu núti ich manžel či otec, alebo sa nechcú škvariť v pekle alebo sú bojovníčky za islam, efekt ich činu vyznieva vždy rovnako.

A keď sa spôsob konania stáva symbolom spoločenského plánu, nedá sa už argumentovať tým, že nosenie islamského odevu je založené čisto na osobnom rozhodnutí. Musíme objektívne povedať, že vplyv tohto prejavu je na pováženie. Odvolávanie sa na osobnú slobodu každého jedinca, aby sa tak mohol rozširovať nástroj spoločenskej kontroly, je iba diskreditovanie tých, ktorí sa takto hrajú so slovíčkami. Spoločenský zámer, ktorého súčasťou je nosenie islamského odevu, už dobyl značné územie. Teraz je tu epizóda burkini. Bude vytrvalosť v rozhodnutí dostatočná, než bude neskoro?

(Philippe d’Iribarne je riaditeľom výskumu v National Center for Scientific Research)

Zdroj: lemonde.fr
Vyšlo na politique.FR 24. 8. 2016

Ilustračné foto:  Charles Roffey / Flickr

SÚVISIACE:
Burkini zakázané v Cannes: Chcú, aby sme boli neviditeľné
Rozhořčení liberálů nad zákazem burkin jako nejnovější selhání západního feminismu
Ľuboš Blaha: Zákaz burkín je obranou sekularizmu



 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984