Reklama
Reklama

Pilíšski Slováci a slovenčina

(Ukážka z knihy „Potulky slovenským Pilíšom a okolím“)
Počet zobrazení: 1400

Po tieto dni sa dostáva medzi čitateľov práca autorskej dvojice Ruda Fraňa a Jozefa Schwarza: „Potulky slovenským Pilíšom a okolím“. Cieľom je predstaviť slovenskosť Pilíša v toku 15 storočí. Prečo sme tak hlboko začreli do našej minulosti? Držíme sa záverov vedeckej obce, že naši slovenskí predkovia sa volali v minulosti Sloveni (v zápisoch aj Slovieni, či Slověni). Aj preto máme dnes Sloven-ky, Sloven-sko a sloven-činu. Sloveni od 6. storočia preukázateľne žili aj na území Pilíša.

vpnzsm-logo.jpgTo je územie, ktorým vedú naše potulky. Presnejšie, je to kraj v trojuholníku, ktorého odvesny kopírujú pravý breh Dunaja od Ostrihomu (oproti Štúrovu) po Budapešť a preponu tvorí spojnica týchto miest vnútrozemím. A v strede tróni vrch Pilíš (756 m. n. m.), pôvodne zvaný Pleš. Holina, lysý kopec, bez porastu. Symbol dnešných Slovákov v Maďarsku. Tento kraj bol súčasťou Veľkej Moravy, ale i jadrom vznikajúceho Uhorska. Predkovia Slovákov žili v dnešnom maďarskom Zadunajsku neustále. Niekedy viac, niekedy menej slovensky. Šesť obcí uprostred Pilíšskych vrchov bolo ešte v polovici minulého storočia takmer čisto slovenských (Mlynky, Senváclav, Santov, Čív, Kestúc, Huť) a ďalšie so silnou slovenskou menšinou (napríklad Zbehy, Pomáz, Pilíšska Čaba). Naše „putovanie“ mapuje slovenský dejepis a zemepis Pilíša, ktorý dokresľujú autentické zápisy zo života pilíšskych Slovákov. Pre čitateľov Slova sme pripravili ukážku z knihy o postavení slovenčiny v Pilíši za posledných tristo rokov.

Texty uvideli svetlo sveta aj vďaka podpore Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku z roku 2020.

Koncom 17. a začiatkom 18. storočia prichádza do Pilíša vlna prisťahovalcov. Okolie dnešnej Budapešti ale aj južnejšie položená Dolná zem značne utrpeli predchádzajúcim takmer 150-ročným tureckým plienením. Početne sú zastúpení Srbi, Nemci a najmä Slováci. Pozor, Slováci nie sú cudzinci ako napríklad v tom čase prichádzajúci Nemci z Bavorska. Slováci sú domáci uhorskí obyvatelia, ktorí pochádzajú zo severných stolíc Uhorska. Vynikajúci učenec Matej Bel podáva o stave Pilíša a jeho slovenskosti dobovú správu:

„... Slováci tiež podobne strakatí došli zo severu krajiny, teda, ako sa rozdielny medzi sebou v jednotlivých župách odkiaľ prišli, tak podobne rozdielny majú jazyk a spôsoby, ktoré si zo sebou doniesli. V šikovnosti nezaostávajú za Nemcami, ale ako zemepáni vravia, vo všetkých službách sa lepší ako Maďari. Niektorí aj ako obchodníci sa uplatňujú. V tomto napodobňujú Maďarov. Bývanie majú jednaké, ale aj šaty majú pekné. Maďarov majú radšej ako Nemcov, niektorí aj ich jazyk používajú. Preto lebo na niekoľkých miestach spolu žijú s Maďarmi, spoločne sa sobášia. Deti si obidva jazyky učia. Z toho dôvodu niekedy Maďari, niekedy Slováci si zabudnú svoj materský jazyk, a vtom jazyku sa zhovárajú, ktorých je väčšina v obci. Plemenná plodnosť ich je vyššia ako Maďarov. Kde sa raz usalašia, tam hneď nadvládu získajú. V osadách, v ktorých žijú už dvadsať, tridsať rokov už je toľko mladých, že sú schopní nové osady založiť. (...) zemepáni majú radi Slovákov, jedno odkiaľ prichádzajú, lebo šikovne a za okamih si postavia dediny, a usilovne sa pustia do gazdovania. Maďari im závidia aktivitu a pohyblivosť s akou hľadajú nové osady. Inak aj na tomto vidieku je im prirodzene veselo, prácu s tancom a spevom si začnú. Mohol by si človek myslieť, že sú opití, natoľko veselo spievajú, keď sa horlivo dávajú do roboty. Svadby sú veľmi veselé, a pohreb naproti tomu s veľkým nariekaním...“

01a_dscf5020.jpg

Na základe nariadenia Márie Terézie z  9 novembra 1769 uskutočnili „audit“ s cieľom popísať školy v celej krajine: „učiteľovo meno, vieru, koľko zarába, koľko detí učí, odkedy funguje škola, akým jazykom učí“. Takéto hlásenie v Senondrejskom okrese (tam patrí východná strana Pilíša smerom k Budapešti) pripravil Ján Freibes podslúžny (alszolgabíró) a 9. apríla 1771 ho podpísal. Hlásenie obsahuje informácie o 43 osadách. Z tejto práce vieme, že v Pilíši v každej škole učili po slovensky. Veľmi zaujímavé je správa priamo zo Senondreja: „Mikuláš Chladek, ženatý, katolík, 19 chlapcov a 11-13 dievčat učí. Písať a čítať ich učí latinsky, maďarsky, slovensky, nemecky. Od katolíckych obyvateľov plat dostane za rekviemsky pohreb 1 forint, bez rekviemského 17 grajciarov, za sobáš 5 grajciarov, zápis narodenia 3 grajciare a za učenie písania žiaka 3 grajciare, za počítanie 1,5 grajciara na týždeň. Na jeho prácu nie je ponosa. Prvý učiteľ po Turkoch došiel okolo 1764. Druhého učiteľa nepotrebujú“. Dnešný záver: Jeden učiteľ a tak kvalitne učil štyri jazyky, že s ním boli spokojní! Predpokladáme, že miestnych Srbov učil učiteľ ortodoxnej viery. Boli aj vyslovene nemecké osady ako: Üröm, Pilisszentiván, kde zase na školách sa len po nemecky učili. Pri listovaní v týchto skoro 250 ročných hláseniach zisťujeme, že v pilíšskych obciach ako Senváclav, Mlynky, Santov, Čív, Huť a ďalších naši predkovia sa len po slovensky učili. A to naši štúrovci dovtedy ešte ani slovenčinu nevynašli…

Spomínané slová Mateja Bela platia na Slovákov prichádzajúcich po skončení tureckej okupácie. Podľa listiny z roku 1715, máme to čierne na bielom, žilo v Senváclave sedem slovenských rodín a dve maďarské rodiny. Mnohé slovenské rodiny mali maďarské mená a nevieme isto, či ich pri zápise do listiny pomaďarčili, alebo či pôvodne maďarské rodiny svoj jazyk zabudli a už sa len po slovensky zhovárali. Veď v nasledujúcich rokoch sa Pilíš poslovenčuje. Dve príčiny mohli byť: Prvá, že Slováci boli vo väčšine a dokladajú to aj písma. Druhá, že Maďarom bolo ľahšie sa naučiť slovenský jazyk ako Slovákom maďarský. Možno. Napríklad Nemcov v Mlynkoch bolo toľko, že začiatkom 19. storočia nemeckú omšu a kázeň (aj nemecky spievanú) každú tretiu nedeľu držali a na konci toho istého storočia sa natoľko asimilovali, že nemecky zabudli a iba po slovensky hovorili. Nemecký pôvod prezrádzajú len ich mená. Na začiatku 20. storočia len máloktorí z nich vedeli po maďarsky. Isto tak sa stalo aj v iných slovenských osadách tu v Pilíši. (Mlynky, Santov, atď.)

pilis_uvod.jpg

Katolícka cirkev nebola vždy prívržencom násilnej maďarizácie. (Treba poznamenať, že Slováci v Pilíši sú katolíci na rozdiel od dolnozemských evanjelických Slovákov) Príkladom je birmovanie na Senváclave v roku 1937, ktoré viedol slávny biskup Ladislav Svoj. V kázni, potom čo počul, že farár Bela Fekete nechce kázať po slovensky povedal: „... keď on kázeň nehovori vo vašom materskom jazyku, ani vy sa nezhovárajte s ním po maďarsky“. Bohužiaľ, udali ho a musel to odvolať. Jeden smutný prípad: Farár Dittrich, ktorí dva krát bol v našej obci (Senváclav) farárom prišiel k nám slúžiť z Pomázu. Na Pomázi žili aj žijú Slováci, tak mal možnosť sa naučiť po slovensky. Stalo sa 1925. V lete pán farár Dittrich už niekoľko mesiacov tu slúžili (a druhý krát). Môj otec už mal blízo 14 rokov. Na Svätého Ladislava, na nášho patróna, už zreli čerešne. V malom cintoríne bol jeden veľký čerešňový strom. Nový cintorín (ktorí už nefunguje) od ulice nemal plot, naši mladi šuhajci chodievali na tú čerešňu. Dozvedel sa to náš farár a vystriehol ich. Keď sa už každý chlapec vyškriabal na čerešňový strom a začal trhať a jesť chutné čerešne, zjavil sa pán Dittrich. Šikovnejší a tí, ktorí boli bližšie k zemi poskákali dole a unikli. Môj otec, ktorý už bol starší lapaj, sedel až na vrch strome, skočiť sa bál a zliezť už nemal času, takže tŕpol medzi haluzami. Chlapec hore na strome, pán farár z kyjakom pod stromom stál. – Poď dole synček, nebudem ťa bantuvať, hovoril nahnevaný farár líškavo. Synček, neváhal, zliezol k farárovi ruku bozkať (v tých časov taký trend bol). No pán milosť farár začal prišívať kyjakom po chlapcovi, ktorému sa podarilo už skoro uniknúť, ale farár mu kyjakom ako hákom podtrhol nohu. Chlapec na zemi a farár pravou nohou na ňom. To by ešte bol chlapec vydržal, ale potom sa náš milostivý pán farár zdivel a chlapca z celej sily začal pravou nohou kopať, kde len dočiahol. A keď sa už chlapec ani hýbať nemohol, potom so svojim ťažkým telom začal po ňom skákať a dupať. Nato prišlo niekoľko chlapov a farára stiahli z chlapca. Chlapec ležal ako mŕtvy, utekali pre richtára i pre babicu (v dedine nebolo doktora). Prišiel aj notár a rozhodol. – „Chlapca čím skôr do špitálu“. Otca na voz vzali do Budína do špitálu, kde viac týždňov ležal, kým sa nevyliečil. Sedem rokov neskôr: Otec si zo susednej dediny doniesol mladú nevestu. Neskôr, po svadobnej hostine sa pán farár Dittrich jedovato prihovoril – slovensky – mladoženíchovi: „Krista Pána ti, „ná“, doktori hovorili, že nebude z teba chlap a ako vidím aj naháňať sa už vládzeš..., ale vieš, že jeden pár volov ma to stálo, aby som ťa vyliečil, takže sa usiluj čo najskôr mi to vrátiť“. Aj tento smutný prípad môže potvrdiť, že maďarský farár s nemeckým menom vedel aj slovensky. No čo sa dá robiť, mali sme aj dobrých aj menej dobrých kňazov, ale zlých nie.

Posilňovanie výučby v jazykoch nemaďarských menšín nikdy nebolo silnou stránkou maďarského školského systému. Na začiatku 20. storočia nielen v Pilíši, ale v celej krajine poštátnili všetky základné školy. Učilo sa len v maďarčine, málokde aj materinský jazyk. Po skončení prvej svetovej vojny, po Trianone, keď zostal „malý“ maďarský štát, v školách sa začalo silno maďarizovať. Často sa stalo, že učitelia bili deti, ktoré sa zhovárali po slovensky, a to nielen počas vyučovania, ale ani na dvore sa nemohli žiaci medzi sebou rozprávať v materinskom jazyku. V silne slovenských oblastiach, a takou určite boli slovenské dediny vo vrchoch Pilíša, sa maďarčina osvojovala až v škole. Dokonca ešte po druhej svetovej vojne, v päťdesiatych rokoch, musela nás (píše očitý svedok – autor knihy) učiteľka v prvej a druhej ľudovej najprv po maďarsky naučiť: „kerités – plot, kéve – snop, sár – blato, arany – zlato, gyereide – poď sem atď.“ Takže pokiaľ sme čakali na učiteľku pred hodinou, toto sme si museli nahlas recitovať. Za to všetko mohla aj určitá geografická uzavretosť slovenských osád. Kdeže sú ešte časy otvorenej spoločnosti… Za ostatných 50 rokov sa podstatne zmenil život v našich pilíšskych obciach. A nielen v nich. Ľudia už nepracovali vo väčšine na pôde a v lese. Mnohí začali dochádzať za robotou do blízkych miest, ale aj do hlavného mesta, do Budapešti. A do škôl v mestách začalo chodiť čoraz viac detí. Slovenčina sa začala vytrácať. Zo škôl, rodín, verejného priestoru.

Za Horthyho v roku 1920 jeden dokument štatistického zisťovania uvádzal o slovenskej obci v Pilíši „v súčasnosti čisto maďarská reformačná dedina...“. Na takú hlúposť škoda slov. Po druhej svetovej vojne jazykovú a národnostnú otázku maďarský štát upravuje takto: 1. dáva národnostiam možnosť, aby slobodne používali materinský jazyk a nech si ho ďalej zveľaďujú, 2. ale pretože v Maďarsku je úradným, štátnym jazykom maďarčina, všetci sa musia naučiť po maďarsky. Zaujímavosť: v pilíšskych obciach sa dlhší čas nemuseli učiť ruštinu, ale mohli sa učiť slovenčinu. Neminulo ani 50 rokov a sme svedkami, že sme sa naučili tak po maďarsky, že dnes sa niektorým veriacim nepáčia už ani slovenské omše. V dnešných školách sa učí súčasný literárny slovenský jazyk. Nie je pravda, čo napísala novinárka Jakabová v roku 1992 o slovenskej omši v Senváclave (po päťdesiatich rokoch!), ktorú viedol banskobystrický biskup Rudol Baláž a vtedajší náš nový farár Ján Buzák. Prítomní boli aj veľvyslanec Rudolf Chmel a iní „veľkomožní“. Napísala, že tu boli aj Slováci z iných pilíšskych obcí, ale že nepoznali jazyk jeden druhého, že sa nedokázali medzi sebou rozprávať. Medzi Slovákmi v Maďarsku a najmä nie v Pilíši, jazyková diferenciácia nie je taká, aby si nerozumeli! Je pravda, že my Pilíšania, ale aj iní zahraniční Slováci, poznáme najmä tie slová, ktoré používali už naši predkovia po príchode sem pred tristo rokmi. Ale smelo môžem povedať, že keby aj Maďari používali len tie slová, ktoré ich predkovia poznali pred 300 rokmi, neviem ako by si rozumeli s tými Maďarmi, ktorý hovoria maďarčinou obnovenou Kazinczyho reformou.

Celý text „Potuliek slovenským Pílíšom a okolím“ si budete môcť prečítať na webovej stránke Slovákov z Maďarska: www.oslovma.hu.

Fotografie sú z výstupu na Pílíš v roku 2015. Foto: Jozef Schwarz

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama