Reklama
Reklama

Plody talentu Karla Marxa

Zabudnutá predhistória studenej vojny[1]
Počet zobrazení: 1613
Autor: Abdul-Chakim Achmedovič SULTYGOV (Абдул-Хаким Ахмедович Султыгов).
Pre SLOVO preložil: Peter Juza.

O autorovi: Abdul-Chakim Achmedovič SULTYGOV (veľvyslanec) sa narodil v roku 1962 v Groznom, hlavnom meste Čečenska.  Je jedným z konceptuálnych spoluautorov politickej regulácie konfliktu v Čečensku. Bol poradcom MiZV RF. V súčasnosti je riadnym profesorom na Katedre ruskej politiky Fakulty politológie Moskovskej štátnej univerzity (MGU) M. Lomonosova v Moskve.

K uverejneniu  jeho textu sme sa rozhodli preto, lebo prezentuje verejne akceptovaný segment súčasného politického myslenia v Ruskej federácii a aj preto, aby sme konfrontovali možný názorový romantizmus s ruskou historicko-politologickou realitou.
 

Zabudnutá predhistória studenej vojny[1]
 

Tridsať rokov, ktoré prešli od pádu Berlínskeho múru, neznížilo záujem o pochopenie mnohostrannej histórie studenej vojny. Táto vojna ideológií komunizmu a kapitalizmu však mala svoju predhistóriu, ktorá sa začala v hlavnom meste Veľkej Británie,  útočisku pre účastníkov európskej revolúcie v roku 1848. V tom roku vyšiel v Londýne v nemeckom jazyku „Manifest Komunistickej strany“ pruských migrantov Karla Marxa a Friedricha Engelsa (nákladom 100 kusov).

Komunistická doktrína – marxizmus – otvorila v podstate druh boja s anarchizmom, predstavujúcim reálne nebezpečenstvo existujúcemu svetovému poriadku. Marxizmus však nemal žiaden vplyv na revolučnú situáciu na kontinente. Manifest komunistickej strany, ako písal veľký ruský teoretik anarchizmu Michael Bakunin, „sa prehnal nad nemeckým ľudom takmer bez stopy“.

marx9.jpg
Ilustračné foto: Emil Polák

Pritom overiteľným ukazovateľom takéhoto hodnotenia bolo postavenie rodiny Marxa, ktorá trpela jeho malátnosťou a podvýživou až do smrti nepochopeného génia. Je zaujímavé že záchrancom rodiny Marxa sa v tej dobe stal New York Tribune. V roku 1851 sa meno Marxa ako londýnskeho korešpondenta Tribune po prvý raz objavuje v Amerike. Jeho články o udalostiach v Európe, ktoré často písal Engels, boli publikované až do roku 1862, keď Američania v dôsledku občianskej vojny stratili záujem o európsku politiku. Mimochodom, v jednom zo svojich prejavov John Kennedy urobil poučnú analýzu tejto histórie Marxa.

Teoretickým vrcholom marxizmu bolo londýnske vydanie Marxovho prvého dielu Kapitálu v roku 1867. Táto vynikajúca vedecká práca, ktorá potvrdila nemožnosť revolúcie v Anglicku, bola vážnym varovaním o možnosti proletárskych revolúcií v menej rozvinutých krajinách Európy.

Napriek tomu, jediný veľký revolučný pohyb na kontinente – anarchistická vzbura Parížanov v roku 1871, ktorá sa nazýva Parížska komúna – nemal nič spoločné s marxizmom. Nehľadiac na to, že Marx a Engels, hrubo ignorujúc fakty, si do samého konca toto neočakávané povstanie pripisovali na svoj účet ako prvý príklad diktatúry proletariátu v dejinách.

V skutočnosti anarcho-federalistická vzbura v hlavnom meste Francúzska bola do značnej miery produktom nemeckého Generálneho štábu (podobne ako boľševické vystúpenie v Petrohrade v roku 1917), zatiaľ čo vo výskume Marxa venovanému Francúzsku a v 55-tich článkoch Engelsa o situácii a tajných plánoch Francúzov boli nasmerované na podporu víťazstva Pruska vo vojne za nezávislosť Nemecka. Ako je známe, marxizmus obhajoval koncept veľkých centralizovaných štátov, najmä zjednotenie Nemecka. V tomto zmysle Marx a Engels boli zainteresovaní na porážke anarchistickej Parížskej komúny.

Hovoriac o prehistórii studenej vojny v 19. storočí, nie je možné sa nedotknúť témy tzv. marxistickej internacionály znovuobnovenej v sovietskom Rusku v roku 1919 ako štáb (centrum) svetovej revolúcie, známej pod názvom Kominterna.

Ako je dobre známe, marxizmus dával perspektívu proletárskych revolúcií do priamej závislosti s neutralizáciou vplyvu absolutistického Ruska na európsku politiku. Preto bolo obnovenie Poľska ako nárazníkového štátu medzi Európu a Ruskom zo samého začiatku vyhlásené za hlavnú úlohu „zahraničnej politiky robotníckej triedy“. Poznamenávame, že takýto prístup sa plne zhodoval so záujmami Veľkej Británie a Francúzska.

Na riešenie tejto úlohy, aktualizovanej poľským povstaním v Rusku v roku 1863, v Londýne sa zakladá legálne Medzinárodné združenie pracujúcich, známe ako prvá Internacionála.

Marxizmus však nemohol presadiť svoj vplyv dokonca ani v Internacionále v ideologickom boji s anarchistami. V podmienkach nezvratiteľného uzurpovania moci anarchistami sa Marx v roku 1872 rozhodol presunúť Generálnu radu Internacionály do USA (New York). Internacionála v USA v roku 1876 prestala existovať, čo bol logický výsledok jej aktivít. Nehovoriac o tom, že marxizmus v USA nemal žiadnu významnejšiu podporu. Stačí povedať, že anglický preklad Manifestu Komunistickej strany bol v USA vydaný až v roku 1871. Nebol však vydaný z iniciatívy pracujúcich, ale z iniciatívy a na podnet aktivistiek ženskej emancipácie, spiritualizmu a voľnej lásky, ktoré vydávali noviny Woodhull & Claflin’s Weekly (Victoria Woodhul a Tennessee Clafin).

Kolapsom Internacionály sa zavŕšila marxistická prehistória studenej vojny, ale nie história „prízraku komunizmu“, z ktorého sa začínal život Manifestu Komunistickej strany. Vyhnaný Bakuninom od brehov hmlistého Albionu tento zlovestný fantóm sa stelesnil vo vlasti svojho prenasledovateľa. Komunistická myšlienka získala ruskú passionárnosť do mäsa a krvi. A talent Marxa, hovoriac slovami J. Kennedyho, dozrel „v takom ovocí ako leninizmus, stalinizmus, revolúcia a studená vojna.“

Po 70-tich rokoch po vydaní Manifestu Komunistickej strany sa začala reálna studená vojna vyhlásená komunistickým Ruskom slobodnému svetu.

Táto prvá studená vojna svetového boľševizmu s rozdeleným a nejednotným Západom trvala až do prímeria medzi Veľkou Britániou, Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, ktorí sa stali v roku 1941 spojencami v rámci antihitlerovskej koalície. Stalin sa pripojil Atlantickej charte a v roku 1943 formálne rozpustil Kominternu.

Studená vojna, ako je všeobecne známe a akceptované, sa začala po druhej svetovej vojne. Spojené štáty, ktoré sa stali nesporným vodcom slobodného sveta v osobe v roku 1948 zvoleného prezidenta Harryho Trumana, oficiálne prijala výzvu boľševikov z roku 1918.

Vo svojom inauguračnom prejave prezident H. Truman, 100 rokov po vydaní Manifestu Komunistickej strany v podstate vyhlásil vojnu „falošnej filozofii komunizmu“, režimu, ktorého „ciele sú úplne opačné a koncept života je radikálne odlišný od demokracie“.

Retrospektívny pohľad na históriu konca 19. a 20. storočia celkom nevedomky navádza na paralelu medzi historickým poslaním Michaela Bakunina v boji s marxizmom a Michaela Gorbačova v sociálnodemokratickej transformácii ideológie Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Tento veľký ruský politik, ktorý vyhlásil prioritu univerzálnych všeľudských záujmov a hodnôt nad triednymi, právo ľudí na slobodnú voľbu – ideologický výber a sebaurčenie. Tieto revolučné myšlienky, ktoré M. Gorbačov v novembri 1987 sformuloval v antikomunistickom manifeste „Prestavba a nové myslenie pre našu krajinu a celý svet“, zachránili celý svet od jadrovej apokalypsy a tiež viedli k nekrvavému oslobodeniu národov socialistického tábora spod partokracie.

 


[1] Originál: Плоды таланта Карла Маркса. Забытая предыстория холодной войны,

 pozri: http://www.ng.ru/ideas/2019-11-18/7_7729_marx.html;

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama