Reklama
Reklama

Pľuvance z našej verejnoprávnej RTVS

Počet zobrazení: 4410

V nedeľu večer (21. 2.) pri zhliadnutí hraného dokumentu Slovenský panteón mi zostalo strašne smutno a potom som sa normálne rozplakala. Nevedela som si odpovedať na otázku, ako je možné v demokratickej krajine, vo vyspelej, kultúrnej a slušnej spoločnosti vyrobiť a pustiť na obrazovku verejnoprávneho média taký paškvil, také primitívne falšovania našich dejín. Bez štipky novinárskej či autorskej etiky, bez záchvevu svedomia, jednoducho amorálne vykresliť = očierniť konkrétneho, už nežijúceho človeka, v tomto prípade veľkú historickú osobnosť Slovenska.

Bolo to o Gustávovi Husákovi. Bolo to o komunistovi, teda klamať, zatajovať, prekrúcať, zosmiešňovať bolo nielen prípustné, ba až žiaduce. Ešte aj hlas rozprávača musel byť ironicky a posmešný. (Mimochodom, jeho nositeľ, kedysi známy herec D. J., sa už prepracoval do hlbín zabudnutia, asi zaslúžene).

Gustáv Husák sa v r. 2019 v ankete Najväčší Slovák nečakane dostal na šieste či siedme miesto. Takáto vôľa ľudu iste vyrazila dych mnohým politickým hyenám z ponovembrových čias, prevracačom kabátov, antikomunistom, karieristom a novozbohatlíkom. V televíznej sérii Slovenský panteón však mohli pri Husákovi znova chytiť dych a nadýchnuť sa k podlému nactiutŕhačstvu. Ináč nemožno nazvať tú znôšku klamstiev, výmyslov, poloprávd a vôbec znevažovania tejto osobnosti, ako nám ju sprostredkovala milovaná verejnoprávna, za čo sme jej ešte aj zaplatili koncesionárskymi poplatkami. Múdro a zasvätene o tom na svojom profile píše politológ Eduard Chmelár: https://www.facebook.com/ChmelarEduard

Mnoho ľudí by na mieste Husákových potomkov asi neváhalo vzniesť trestné oznámenie za tento hanebný počin RTVS. Husákov syn to neurobí. A takto by sa nebránil ani ich otec. Celý život po ňom išli rôzni protivníci, nízke charaktery, podliaci v politike, v justícii, za väzenskými múrmi. Je o ňom známe, že nikdy o tom nehovoril, nikomu sa nepomstil, hoci potom v najvyšších straníckych či štátnych funkciách by to bolo asi veľmi jednoduché. Husák bol človek zásadový, priamy, tvrdý – možno až priveľmi, veľký štátnik so silne vyvinutým sociálnym cítením, rodený politik a stratég. A komunista celou dušou a celý život. Hoci mu asi najviac ublížili komunisti, teda tí, ktorí sa za nich vydávali, aby ten systém využili a zneužili, až veľký sen ľudstva o spravodlivej spoločnosti celkom pochovali. V tejto chvíli sa mi do pera tlačí zvláštne, pozoruhodné vyjadrenie mladého výtvarníka Tomáša Džadoňa, (tuším toho, čo na strechy panelákov inštaloval slovenské drevenice). Povedal: „Teším sa, že som mohol vyrásť za komunizmu. Neobhajujem tým režim, ale túto skúsenosť. Súhlasím s francúzskym umelcom Christianom Boltanskim, že komunizmus bol poslednou dogmou, ktorá dávala nádej, že svet môže byť lepší, hoci ako alternatíva zlyhal.“

Z nedeľného Slovenského panteónu sa divák ani náhodou nedozvedel, ako nesmierne zaostalé agrárne Slovensko sa po vojne prudko rozvíjalo priemyselne, kultúrne i životnou úrovňou aj zásluhou vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov Husáka. O to viac sa v dokumente bagatelizoval Husákov mnohoročný zápas za svojbytnosť Slovenska, za federáciu, ktorú napokon dosiahol, ale takmer ho za to ako „buržoázneho nacionalistu“ na Pankráci obesili. V prípade jeho spolubojovníka, priateľa, ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa to aj dokonali. Pri vykresľovaní Gustáva Husáka ešte aj jeho povestný výrok … ja slovenský národ zachránim, aj keby mi za to mali všetci napľuť do očí …, v televíznom paškvile bol narežírovaný div nie ako výkrik šialenca v podaní druhotriedneho herca.

Normalizátor. Najhanlivejšia nadávka, horšia než kriminálnik, zloduch, vrah. A mne sa chce spýtať: Kto by zvládol postaviť sa pred rozvášnené davy Slovákov a Čechov, oprávnene pobúrených vojenskou agresiou. Malo sa uprednostniť krviprelievanie v boji s presilou, alebo upokojiť rozhnevané masy a zaviesť do pomerov v štáte znovu normálnosť? Kto by zvládol viesť a dobre manažovať 15-miliónovú krajinu, v ktorej boli rozmiestnené desaťtisíce cudzích vojakov celých dvadsať rokov? Taký odvážny, húževnatý a schopný zvládnuť to mohol byť len Husák A mal, žiaľ, pravdu aj s tými pľuvancami…

Prežila som v normalizácii krásnu mladosť a naplnenú dospelosť, aj sme nadávali, aj sme sa hnevali, kritizovali, rozprávali si politické vtipy. A žili takmer bezstarostne. Moji rodičia sa tešili, že životná úroveň rástla, bol mier, mladí ľudia sa nebáli plodiť deti, viď silnú generáciu Husákových detí zo 70. rokov, do kultúry sa investovalo toľko ako nikdy potom. Treba ešte ďalej pľuť?

Väčšinou neznámi herci v trápnych hraných scénkach o Husákovi sa činili pred kamerami a predvádzali aj to, čo sa nestalo. Ale bolo v scenári. Napr. takmer milostnú scénku so svadobným obradom starnúceho Husáka a už nie mladej Viery Millerovej s novomanželským bozkom! Nevkusné a úbohé. A vyfabulované.

Vierka Husáková, druhá manželka Gustáva Husáka pracovala až do svojej tragickej smrti ako redaktorka Nového slova, bola mojou staršou kolegyňou. Pred zahraničnou cestou prezidenta do Indie, keď bola premiérkou Indira Gándhiová, protokol vyžadoval, aby ho sprevádzala manželka. Tak sa na príslušnom národnom výbore narýchlo formálne vzali. A bodka. Keby tvorcovia tohto dokumentu boli profesijne i eticky na úrovni, asi by namiesto tohto nakašírovaného svadobného koloritu skôr siahli po prostom fakte, že po Husákovom návrate z desaťročného krutého žalára v Leopoldove stála po jeho boku mimoriadne vzdelaná žena so znalosťou piatich svetových jazykov, kultivovaná, nesmierne milá a skromná pani, ktorá v Bratislave žila bežný život a občas sa jej stalo, že ju predavačky v obchode oslovili, či náhodou nie je tá pani prezidentová, lebo sa na ňu veľmi podobá. A  ona odpovedala, áno, trochu sa na ňu podobám. Podobne neférovo sa autori tejto lživej zlátaniny zachovali aj k prvej Husákovej žene Magde Lokvencovej, keď zatajili, že ňou bola významná slovenská režisérka. A aj pri nej využili svoj obľúbený takmer „dokumentárny“ prvok svadby, tentoraz s prenášaním nevesty cez prah dverí… Triviálne, v dokumente nefunkčné, navyše školácky nafilmované „ozvláštnenie“.

Obe životné družky Gustáva Husáka boli pozitívnou reáliou v jeho životopise. Ale priznať čosi také vo filme o komunistovi? O normalizátorovi? Nikdy! Zhovädiť, to áno.

… Bežia záverečné titulky, v nich spoznávam meno scenáristu, viem že má približne 35 rokov, teda Husáka a jeho dobu nezažil. V takom prípade je bezpodmienečne nutné si problematiku naštudovať, pýtať sa živých, hrabať sa v archívoch, čítať, konfrontovať, zvažovať. Televízne spracovaný obraz veľkého Slováka Husáka takúto prípravu popiera. Na rozdiel od iného, rovnako 35-ročného Michala Macháčka, ktorý hovorí o Husákovi v úvode filmu. Mladého českého historika zaujala postava v Čechách nenávideného normalizátora Husáka. Na niekoľko rokov sa ponoril do archívov, chodil na Slovensko za žijúcimi pamätníkmi, spoznával Husáka ako mladého intelektuála, komunistu,  vedúcu osobnosť SNP, povojnového štátnika, na smrť odsúdeného väzňa, jeho pády, vzostupy a opäť pády. Potom v roku 2018 vydal hrubú, pravdivú knihu o Gustávovi Husákovi. Nič v nej neprikrášľoval, nič nezatajoval, všetko podložil vedeckými faktami. Za túto knihu o Gustávovi Husákovi mu zakrátko na Pražskom hrade prezident Zeman odovzdal vysoké štátne vyznamenanie. A po knihe zrazu a nečakane stratil pracovné miesto v Historickom ústave ČAV.

Za jedno jediné možno tvorcom televízneho Husáka poďakovať, a síce že nechali na obrazovke prehovoriť tohto mladého českého historika. Pri sympatickom Michalovi Macháčkovi som si uvedomila, že to s nami nie je až také zlé, lebo aj dnes existujú nepredpojatí, odvážni mladí ľudia, hľadajúci pravdu.

(Text vyšiel na vava.blog.pravda.sk 25. 2. 2021)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama