Po stopách dávnej minulosti

Počet zobrazení: 4337

Zomrel Pavel Dvořák (13. 5. 1937 – 21. 12. 2018), historik, novinár a publicista, spisovateľ, autor a moderátor televíznych seriálov o histórii. Venoval sa dejinám strednej Európy, Slovenska i Bratislavy od praveku prakticky až do súčasnosti. Pavel Dvořák bol aj dlhoročným spolupracovníkom Nového slova, kde na poslednej strane uverejňoval na pokračovanie viaceré svoje budúce knihy. Spomína to aj v predkladanom rozhovore s Ľubošom Juríkom, ktorý vyšiel v skrátenej podobe v knihe Rozhovory po rokoch (2011).

pavel_dvorak1.jpg

Foto: Vydavateľstvo Rak - Internetové kníhkupectvo

– Chcel by som začať tento rozhovor osobnou spomienkou: vôbec po prvýkrát sme sa stretli v denníku Práca niekedy v roku 1966, v kultúrnom oddelení, kam som ako adept žurnalistiky nastúpil praxovať a kde si ty už vtedy pracoval ako redaktor. Bola tam silná zostava: Ivan Mojík, Táňa Ruppeldtová (tá síce robila v hospodárskom oddelení, ale ku kultúre mala veľmi blízko), Peter Hirsch, Pavel Dvořák... Veľmi dobre si pamätám, že som bol očarený bohémskou, plodnou atmosférou kultúrneho oddelenia, jeho redaktormi – a početnými, skvelými spolupracovníkmi –, a to nepochybne ovplyvnilo celú moju ľudskú i profesionálnu dráhu. Boli to zlaté roky šesťdesiate, aspoň tak sa zachovali v naftalíne našej pamäti. Využijem teda túto príležitosť, aby som ťa požiadal o exkurziu do tých rokov: ako si spomínaš na roky šesťdesiate, aké mali vplyv na vývoj spoločnosti, na tvoj osobný vývoj a – takpovediac – na tvoju hodnotovú orientáciu? Čo ti dalo pôsobenie v redakcii Práca?

„V Práci som prežil takmer desať rokov a všetko to boli, ako vravíš, zlaté roky šesťdesiate. Lenže ony až také zlaté zasa neboli. Nastúpil som do Práce ešte pred promóciou na konci roku 1959, v časoch, keď pred vilou prvého tajomníka ÚV KSS Karola Bacílka v Bratislave na Červenom kríži stával na stráži samopalník a odišiel v roku 1968 vo vrcholnom čase Alexandra Dubčeka. A to je teda riadny rozdiel, lenže taká bola aj redakcia Práce, na jednej strane čestní ľudia, moderní novinári, ktorí sa usilovali o lepšie noviny, a pokiaľ sa dalo aj o pravdu a väčšiu slobodu, a na druhej nezničiteľní dogmatici stalinského typu. Tých prvých v Práci reprezentoval zástupca šéfredaktora, Juraj Charvát, mená tých druhých sa neoplatí spomínať. Nič neznamenali, ale zlí boli! Keď si Charvátova žena našla zamestnanie, poslali na jej manžela takýto posudok: „Je buržoázneho zmýšľania, lebo nosí klobúk, kravatu, rukavice, dáždnik a jazdí na koni.“ To nie je žart a vtedy to už vôbec neboli žarty: pani Charvátovú na hodinu vyhodili. Charvát si na svoj vyhadzov niekoľko rokov počkal. V roku 1968 založil časopis Výber (z domácej a zahraničnej tlače); do novej redakcie som s ním odišiel aj ja. Bola to veľká príležitosť uplatniť veci, čo som spomínal –  modernú žurnalistiku, objektivitu, pravdu, slobodu. Výber sa stal senzáciou, žiaľ, zostal ňou aj v časoch takzvanej normalizácie po Dubčekovom páde. Zdravé jadrá, previerkové komisie, už ani neviem, ako sa volala inkvizícia tých čias, zhodná so stalinskými dogmatikmi, obohatená o karieristov a bezcharakterovcov. Vyhodili nielen šéfredaktora Charváta, ale aj všetkých ostatných. Okrem mňa: nebol som v komunistickej strane a strana sa v tom čase vysporadúvala s komunistami pravičiarmi. Nestraníci mali prísť na rad neskôr, preto mi dobrí ľudia poradili – a to najmä dočasný šéfredaktor Výberu Jozef Slamka –, aby som nečakal, dal výpoveď a našiel si miesto, kde sa na nejaký čas stratím. Stal som sa teda propagačným referentom Opusu, hudobného vydavateľstva plného krásnych dievčat, takže to trest naozaj nebol. Rád na to spomínam. Čosi zo spomienok sa dostalo aj do môjho románu Hriešnikov návrat, ktorý vyšiel o desať rokov neskôr.“

– Do tohto obdobia patria aj dve knihy, ktoré síce vyšli, ale vzápätí po vyjdení boli stiahnuté z trhu a zošrotované: je to kniha Ľudia roku 1968 –spoluautor Petr Brázda – a o rok neskôr Svet nahoty. Osudy týchto kníh sú svojim zvráteným spôsobom symptomatické pre časy, ktoré prišli po obsadení Československa, v rokoch tzv. normalizácie. Čo by si k týmto dvom knihám chcel povedať? O čom boli? Ako si znášal skutočnosť, že boli zošrotované?

„S obrovskou úľavou. Bol by som dal veľa zato, aby zošrotovali všetky zväzky, aby si strážcovia konsolidácie nejaký neodložili, lebo to bol ekrazit, ktorý ma mohol kedykoľvek pripraviť o hlavu. Ľudia roku 1968 obsahovali rozhovory s najvýznačnejšími predstaviteľmi Pražskej jari, síce aj majstrom sveta Golonkom, kráľovnou krásy Štrkulovou a podobne, no ktorékoľvek z ďalších mien, Dubček, Černík, Smrkovský, Císař, Šik, stačilo na vyhadzov a doživotne pošramotený kádrový posudok. Svet nahoty sa zaoberal nepochopiteľným fenoménom tých čias, striptízom, ktorý spoločnosť rozdelil, vytváral neuveriteľne zaujímavé situácie, diskusie a polemiky, ale kým Svet nahoty vyšiel, nastúpila normalizácia, ktorá ho predurčila už len do zberu.“

– Pre zaujímavosť a pre literárnu históriu treba spomenúť aj tvoje literárne, prozaické pokusy, prozaické diela: už v roku 1983 si napísal zaujímavú prózu Hriešnikov návrat, no v knižke Farby kaki (1998) si chcel čitateľovi vysvetliť, prečo si sa nestal spisovateľom – čo je aj podtitulom tohto diela. Stal si sa spisovateľom, no nestal si sa autorom – takpovediac – vymyslených príbehov, literárnej fikcie, aj keď je zrejmé, že si mal takéto ambície. Máme dočinenia so zaujímavým umeleckým problémom: akási dvojdomosť, ak už nie rozpoltenosť. Táto skutočnosť si zaslúži otázku: aké boli tvoje literárne pohnútky, túžby, zámery? Prečo si sa –ako sám vravíš – nestal spisovateľom?

„Bol som na vojne dva roky a musel som sa tým vyrovnať; svojím spôsobom – pomstiť. Surové i groteskné zážitky z tých čias som spracoval v niekoľkých poviedkach. Za titulnú Farby kaki ma redakcia Kultúrneho života zaradila do súťaže k oslobodeniu Bratislavy. Keď som sa čudoval, ako do takej súťaže môže pasovať poviedka o mačiatku a zelenej buzerácii, povedal mi Kornel Földvári pamätnú vetu: „Keby sa súťaže robili k mojim narodeninám, zaradil by som Vás tam, ale teraz sa súťaží len k výročiam oslobodenia.“ Po vyhlásení výsledkov súťaže, v ktorej som získal jednu z cien, prišla ponuka z vydavateľstva Naše vojsko na knižné vydanie zbierky poviedok. Tým sa naplnila moja najväčšia túžba, lebo ja som chcel byť spisovateľom. Zaradili ma aj do vydavateľskej súťaže a keď som aj tam získal akúsi cenu, bol som na vrchole šťastia: moja vytúžená prvá kniha sa stávala skutočnosťou. Potom však nasledoval krutý pád. Keď som si do Prahy prišiel po cenu, dali mi dve tisícky a potom ma vyhodili aj s poviedkami. Opísal som to v knihe Farby kaki, ktorá vyšla s dvadsaťročným oneskorením a musel som si ju vydať sám. Tam je všetko, aj s podielom slovenských literátov na mojom ponížení. Nazdávam sa, že slovenská literatúra ma nikdy nemala rada a nemá dodnes, v podstate som však vďačný za lekcie, ktoré som dostal, aj keď vtedy poriadne boleli. Uchytil som sa v literatúre faktu, ktorá sa síce v slovenskej literatúre neráta a nikdy ani nerátala, ale ja som nanajvýš spokojný, dala mi pocit, že robím niečo, čo má zmysel, aj keď spisovateľom som sa nestal.“

– Je príznačné, že si sa zaoberal aj populárnou a rockovou či beatovou hudbou, ktorá bola v tom čase viac ako len hudbou: bola vyhraneným životným postojom jednej generácie, bola slobodou. Napísal si zaujímavú knihu (spoločne s českým publicistom Petrom Brázdom) Máte radi Matušku? Tiež je príznačné, že skrze populárnu hudbu sa celá generácia stotožňovala s interpretmi, ktorí boli nositeľmi – akokoľvek náhodne a vlastne omylom – slobody, inakosti, voľnosti... Aké boli tvoje pocity, aký bol motív, prečo si sa venoval populárnej hudbe, čím ťa ona oslovila?

„Motívom bol už  spomenutý Petr Brázda, s ktorým som napísal zošrotované brožúrky (jemu narobili oveľa väčšie nepríjemnosti ako mne, veľa nechýbalo a bolo by ho vyhodili z roboty). Ale ešte predtým uverejnil v časopise Československý voják článok o tzv. jednostrannom vzťahu. Informoval, ako dvaja českí psychológovia, Eva Horáčková a Alois Čulík, skúmajú vplyv slávnych ľudí na poslucháčov a divákov, ktorých osobne nepoznajú a čo to robí v ľudskej psychike. Pochválil som Brázdu v Práci a on mi ponúkol, aby sme spoločne všetci štyria napísali knihu. Stojí azda za zmienku, že som sa v tom čase na Matušku veľmi ponášal, navyše som ako starý čundrák vyznával hodnoty, ktoré sa ozývali v jeho piesňach: priateľstvo, romantiku, lásku, svojský humor. Bol to veľký bard. Keď zomrel, pripadlo mi, že som stratil dobrého priateľa, hoci som sa s ním stretol asi na päť minút raz v živote. Spolupráca s Petrom Brázdom sa knihou ani brožúrkami neskončila. Spriatelili sme sa a o niekoľko rokov sme sa stali kolegovia: aj jeho zásluhou ma prijali za slovenského redaktora časopisu Československý voják, čo bolo naplnenie požiadavky, aby som sa na čas niekam stratil. Bol to dobrý časopis (presnejšie povedané, mal dobrú kultúru), ale na Slovensku ho nečítal takmer nik. Strávil som v redakcii šesť krásnych rokov (žiaľ, polovicu bez Petra, veľmi mladý zomrel), potom ma napokon predsa len nevyhodili, lenže to už sa písal rok 1989. Kým sa mi minula výpovedná lehota, prišla revolúcia a ja som sa vrátil do Bratislavy ako šéfredaktor vydavateľstva Práca. Neuvádzam to ako triumf, naopak, to nebola práca pre mňa, dlho som nevydržal, po polroku som odišiel na tvorivú dovolenku a do Práce som sa už nevrátil.“

– Už v šesťdesiatych rokoch si sa začal venovať staršej slovenskej histórii, vzniku Československa, výskumom v archeológii. Najprv to boli reportáže a novinárske seriály, nepochybne kdesi tu však treba hľadať zárodky tvojho hlbokého záujmu o históriu a literatúru faktu. Táto tvoja literárno-vedecká orientácia si zaslúži vážnu pozornosť i priestor, pretože tá je pre tvoju tvorbu kľúčová. Mohol by si povedať, kde sú korene tvojho záujmu o históriu všeobecne a o históriu Slovenska osobitne?

„História ma zaujala ešte predtým, ako som zistil, že sa o históriu zaujímam. Azda sa to stalo pri čítaní Dumasových Troch mušketierov, rytierskych románov Waltera Scotta a podobných kníh, ktoré ma svojou romantikou uchvátili. Prihlásil som sa študovať históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Žiaľ, až na niekoľko výnimiek to vôbec nebolo o romantike, ale o stupídnosti histórie päťdesiatych rokov. Zutekal som z nej krátko pred štátnicami do Práce, ktorou sme začali náš rozhovor. Spromoval som, ale niekoľko rokov som sa histórii azda až hystericky vyhýbal. Pamätám sa, ako som tým rozčúlil šéfredaktora Ladislava Zajaca, ale mal pravdu. V roku 1967 som sa k histórii vrátil seriálom Ako sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska. Pôvodne sa volal Prechádzky s doktorom Faustom, lebo som v ňom za pomoci niekdajšieho mestského archivára Ovidia Fausta rozprával o miestach a na miestach, ktoré sa viazali na slovenský a špecificky bratislavský prevrat 1918. Nezabudnem na deň, keď som po vyjdení prvého pokračovania seriálu vošiel do redakcie a tam ma čakal húf starších ľudí. Nadchlo ich, že sa niekto rozpamätal na časy ich mladosti a pripomenul historickú úlohu, ktorú v nich zohrali. Ten hlúčik neredol, naopak, hustol, denne za mnou prichádzali ľudia, ktorí mi ponúkali svoje spomienky, zážitky, knihy, fotografie, obrázky, ale už nie do Prechádzok s doktorom Faustom. Zväz protifašistických bojovníkov sa vzbúril, Fausta označil za kolaboranta a tak som ho musel znenápadniť: smel sa v každom článku jedenkrát spomenúť v texte, ale z titulku musel von. Som mu dodnes vďačný, rozprával veľmi zaujímavo, vrátil ma k prapôvodnej romantike, ale získal som pri ňom aj dôležitú skúsenosť. Pripadalo mi, že všetko vie, no potom sa ukázalo, že ak nevedel, vymyslel si. A tak som začal novinové žánre, reportáž a interview, spájať s odbornou literatúrou, čo robím dodnes.“

– V rokoch sedemdesiatych si sa už prejavil ako erudovaný a mimoriadne úspešný i plodný autor, keď v relatívne rýchlom čase vyšli tvoje obsiahle Odkryté dejiny: v roku 1975 Dávnoveké Slovensko, v roku 1977 Staré Slovensko, v roku 1978 Praveká Bratislava a v roku 1980 Prví ľudia v Československu. To je vskutku úctyhodný výkon! Ako vznikali tieto knihy, kde si zbieral materiál? A ešte: aká bola metodika tvojej práce? Veď preštudovať toľko pramenného materiálu, spracovať ho a ešte ho aj literárne stvárniť... na to treba priam balzacovské úsilie!

„Na začiatku opäť stáli dobrí ľudia, aj keď iní ako tí, čo som už spomínal. Veľmi mi pomohla Viera Millerová, ktorá sa o niekoľko rokov neskôr stala Husákovou. Bola to prominentná redaktorka Nového slova. Jej názor už niečo znamenal. Vedela (od svojej kolegyne, mojej vtedajšej manželky, Heleny Dvořákovej), že už dlho nepíšem, nerátajúc propagačné článočky, ktoré som chrlil v Opuse a aj to, ako veľmi túžim vrátiť sa do novín. Na redakčnej porade Nového slova pripomenula moje dávne reportáže z Práce a navrhla, aby mi dali priestor. Pravda, musel som byť opatrný, preto som sa uchýlil do archeológie. Krátko predtým som si prečítal článok Jozefa Vladára o archeologickom výskume v Spišskom Štvrtku, o objave nášho najstaršieho mesta a priľahlej svätyne tatranských bohov, o podobnosti našich bronzových dôb a antického Grécka. Archeológia je suchá exaktná vedecká disciplína, ale na druhej strane obrovská romantická dejepisná lekcia. Dala mi možnosť návratu k metóde Troch mušketierov a Waltera Scotta, aj keď v celkom inom žánri literatúry faktu. Môj seriál mal úspech. Nové slovo si pôvodne objednalo niekoľko článkov a ja som ich napokon uverejnil vyše sto. Navyše v orgáne ÚV KSS, čo už bol len krok k vydavateľstvo Pravda, kde vtedy šéfredaktoroval tolerantný Ladislav Holata. A tak mi vychádzala jedna kniha za druhou. Konečne som mal trochu šťastia. Pravda, za šesť rokov, ktoré prešli od prvých ku štvrtým Odkrytým dejinám, sa všeličo zmenilo, dobrí ľudia odišli a s nimi aj ja: z Nového slova i edičných plánov vydavateľstva Pravda.“

– Už v tejto súvislosti – keď hovoríme o odkrytých dejinách Slovenska, resp. územia, na ktorom sa dnes nachádza Slovenská republika – by sme mohli nadviazať na predošlú tému a síce históriu priestoru strednej Európy. Pociťuješ niečo také, ako je poučenie z histórie, či dokonca, ako je charakteristika – alebo logika? – dejín národa, aký je národ aké má vlastnosti a – takpovediac – historické súradnice?

„Usilujem sa demonštrovať dejiny na príbehoch. Taká história je zábavná, zaujme aj takých ľudí, ktorých história nezaujíma. Presnejšie povedané, myslia si, že ich nezaujíma. Na dobrom príbehu sa odvezie kus dejepisu, čitateľ alebo divák sa k nemu dostane zadarmo, nevediac ani, ako sa to stalo, a to je dobre. Myslím si, že každý by mal niečo vedieť o svete okolo seba, a rovnako o svete pred nami. Pravda, ak chce byť kompletný, plnohodnotný, úplný. Slovenské dejiny sú veľmi špecifické. Vždy sa na ne kládli veľké úlohy. Od historikov sa žiadalo, aby kriesili národ, aby ho legalizovali v očiach iných národov, aby bojovali za čechoslovakizmus, aby bojovali proti čechoslovakizmu, aby zdôvodnili slovenskú nabubrelosť, aby pracovali metódou historického materializmu, proti nej, jednoducho veľa úloh, nezriedka protichodných. Lenže slovenské dejiny za to nemôžu. Sú také isté ako dejiny iných národov, ale aj jedinečné a špecifické, práve tak ako dejiny iných národov; odmietať ich, ako sa nezriedka robí, je jednoducho hlúposť. Minimálne preto, že chorý skepticizmus nás zbavuje radosti z dejepisu a jeho príbehov.“

– Posuňme sa v čase k ďalšiemu naozaj mimoriadnemu a monumentálnemu projektu a to sú Stopy dávnej minulosti. Veď od roku 2002 až do 2005 vychádzal každý rok jeden diel tejto fenomenálnej historickej práce: Slovensko v praveku (2002), Slovensko v staroveku (2003), Zrod národa (2004) a Slovensko v Uhorskom kráľovstve (2005) a v roku 2009 Slovensko v stredoveku. Je to dielo takmer na hranici tvorivých aktivít, veď zozbierať, vytriediť a spracovať – zopakujem – je balzacovské úsilie. Nechcem, aby si sa opakoval, možno ťa moje otázky k tomu nútia, nemôžem ti však nepoložiť otázku: ako vznikla myšlienka venovať sa stopám dávnej minulosti? Čo ťa k tomu podnietilo a prečo si sa rozhodol pre takúto štruktúru?

„Iste si si všimol, že sa nebránim tvojim lichôtkam, beriem ich s rezervou, ale príjemné sú, aj keď sa tvárim skromne. Ale nech je tak, ak chceš, prispôsobím sa. Skúsim vysvetliť, ako som sa dostal na hranicu toho, čo ty nazývaš tvorivými aktivitami. Už som spomínal svoje literárne pokusy – naučili ma koncipovať príbeh, moje novinárstvo – reportáž a rozhovor, ale nezmienili sme sa o čase. Pohybujem sa v dejinách vyše polstoročie. Strašne veľa sa na mňa za ten čas nalepilo a tak som sa pred desiatimi rokmi rozhodol, že nazbieraný materiál a svoju skúsenosť chronologicky usporiadam, zostavím do dejín Slovenska podávaných v kontexte dejín Uhorska a nezriedka Európy. Dlho som si netrúfol nazvať svoje knihy dejinami, mal som azda priveľkú úctu pred takým pojmom, až piaty zväzok Stôp dávnej minulosti (Slovensko v stredoveku. Druhé kráľovstvo a jeho koniec) som nazval Dejinami Slovenska v príbehoch a desiatich zväzkoch a tak som to dopísal do ďalšej reedície (už tretej) vypredaného prvého a druhého zväzku. Vyšlo to čierne na bielom a predbežne sa nik nebúri, takže mi toľká neskromnosť azda prejde...“

– Moje konštatovania neber ako lichôtky. V tejto knihe sa snažím predstaviť autorov najmä skrze ich tvorbu a vybral som si takých, ktorých tvorbu považujem za pozoruhodnú. Takže k ďalšej otázke... Hlboký a fundovaný záujem, ktorý si venoval histórii a jej popularizácii, si našiel svoju – inú – žánrovú podobu aj v televíznych seriáloch. Televízne cykly, kde si vystupoval nielen ako moderátor sprievodca, ale aj ako scenárista, sú ojedinelou televíznou reláciou, ktorá populárnou formou, no pritom s hlbokou znalosťou problematiky, približuje rôzne podoby histórie. Múzeum života (20 dielov), Stopy dávnej minulosti (56 dielov) či Putovanie stáročiami (10 dielov) sú pútavým, divácky príťažlivým a zrozumiteľným svedectvom o našich, ale koniec koncov aj svetových dejinách. Prečo si sa rozhodol pre takúto formu propagácie a sprístupňovania histórie? Aký je rozdiel medzi literárnou tvorbou a tvorbou pre televíziu?

„Televízia ma naučila ďalšiu dôležitú vec: rešpektovať obraz, teda prostredie, v ktorom sa dejiny odohrávali. No nielen obraz, film je kolektívnym dielom a účinkujúci musí akceptovať prácu kameramana a režiséra. Ako scenárista dokonca ešte skôr, než s nimi príde do kontaktu. Navyše pri nakrúcaní, v tom momente pred kamerou, prípadne krátko pred ním, odrazu veci vidím novými očami, nepíšem v samote svojej pracovne, ale hovorím k ľuďom, k televíznemu štábu a nezriedka aj náhodným zvedavcom, priamo na miesta si overujem, čo hovorím zaujímavo a čo znie falošne. Televízia mi navyše umožnila rozprávať, čo milujem, je to najprirodzenejší spôsob uplatnenia príbehu, a ešte aj podporeným obrazom a strážený režisérom. Na režisérov som mal veľké šťastie: Aleš Lowák, Gejza Kendy, Milan Homolka a sporadicky aj ďalší. Neuveriteľne veľa ma naučili. Na druhej strane je však pravda, že azda nejestvuje menej prajné prostredie ako v  televízii (v Slovenskej televízii, s inou som prakticky nerobil). Začali sme spoluprácu pred vyše tridsiatimi rokmi ešte na klasickom čiernobielom filme a od tých čias ma zastavili azda desaťkrát. Vždy som musel začínať odznova. Boj s ľuďmi, ktorí majú len ten rozum, čo im dal úrad, je veľmi deprimujúci a vyčerpávajúci. Navyše nekonečný, jedni odídu a ďalší prídu, hlúpejší a bezohľadnejší ako tí predchádzajúci. V knihách som svojim pánom a to je úžasné.“

– Ak je možné hovoriť o úsvite civilizácie, tak je to začiatok poľnohospodárstva, je to akýsi zárodok organizovanej činnosti lovcov mamutov. Napísali si na túto tému dve zaujímavé a objavné knižky: Lovci mamutov a tí druhí (1983) a Zázrak obilného zrna (1985). Zjednodušene povediac: možno súhlasiť s názorom, že zrod civilizácie možno hľadať v spomínanej činnosti?

„Už som ti vravel, netrúfam si na zovšeobecnenia, mám radšej konkrétne ako všeobecné, radšej príbeh ako filozofovanie. Príbeh napokon umožní všetko, aj zovšeobecnenie aj filozofovanie. Zázrak obilného zrnka som napísal pre vydavateľstvo Tatran po tom, ako ma vykázali z Pravdy. Nie veľmi sa mi tá kniha vydarila, ale písal som ju za veľmi zložitých okolností, keď sa spochybňovalo úplne všetko, čo som dovtedy vykonal. Knihu Lovci mamutov a tí druhí som naproti tomu písal s veľkou chuťou. Bola určená deťom, ale ja som pri písaní myslel aj na dospelých. Obmedzil som faktografiu na najmenšiu možnú mieru a venoval sa príbehu. Ukázalo sa, že som uvažoval správne. Kniha sa rýchle vypredala a už viackrát som bol v pokušení, aby som sa k nej vrátil.“

Aj rok 1993 bol pre teba rokom mimoriadne plodným, určite v tom slova zmysle, že ti vyšli tri zaujímavé a príťažlivé knihy : Podivný barón, Zlatá kniha Bratislavy a Kto zabil Viliama Žingora. Pritom je každá z týchto kníh tematicky, žánrovo, aj rozsahom úplne iná, takmer neporovnateľná – akokoľvek je od jedného autora. Do jednej otázky sa nezmestia všetky tri knihy, všetky tri témy. Začnime teda barónom Emilom F.J. Hoenningom, vskutku čudákom, archeológom-amatérom (či profesionálom?) ktorý na podnet Pavla Zocha hľadal archeologické poklady pre Národné múzeum a ktorý mal úzke kontakty so súdobým Slovenskom. Takže: aký bol impulz, aby si sa zaoberal podivným barónom? Aké boli tvoje výskumy a závery?

„S barónom som sa po prvý raz stretol pred vyše tridsiatimi rokmi v odbornej štúdii Jána Skutila o diluviálnych ľuďoch, ako sa v tom čase hovorilo paleolitu. Plným menom sa volal Emil Friedrich Johannes Hoenning O’Carroll a z pripojenej fotografie bolo na prvý pohľad vidno, že to bol zaujímavý muž: hladký účes zastrihnutý podľa módy, vysokánske mysliteľské čelo, pekná, bradou ozdobená tvár nad polotvrdým golierom, švihácky klinček v gombíkovej dierke fazónky, príjemný úsmev, široké plecia, ktoré svedčili o chlapisku (neskôr som objavil barónovu korešpondenciu a dočítal som sa, že mal v tom čase 106 kíl). Nevšedný človek – s nevšedným osudom, ako som zistil neskôr. Desať rokov som chodil po jeho stopách, no vždy mi unikali rozhodujúce veci, najmä z osobného života, ktorý akoby zahaľovalo akési tajomstvo, až som napokon nevydržal a v spolupráci s vtedy veľmi slávnym Jaroslavom Dietlom som začal písať scenár k filmu Barón. Lenže uprostred práce Dietl náhle zomrel a ja som musel scenár dokončiť sám. Nebolo to ktovieaké dielo, hraný film má svoje zákonitosti, vyžaduje veci, o ktorých som nemal ani potuchy, ale svoje vykonal: minimálne to, že som po prvý raz výrazným spôsobom zverejnil svoj záujem o hoenningovskú problematiku. Barónov príbeh som potom spracoval ako seriál v týždenníku Nové slovo, tam získal kontúry ucelenej práce, ktoré som stále spresňoval, a tak som sa napokon o niekoľko rokov neskôr mohol obrátiť na púchovského primátora Alexandra Formánka, či by Púchov nemal záujem podieľať sa na vydaní knihy o barónovi Hoenningovi. Súhlasil a hneď ma aj vyzval, aby som pomohol s výstavou Barón Hoenning a púchovská kultúra, ktorú mesto práve pripravovalo ako základ budúceho múzea. Výstava sa vydarila, hovorilo sa o nej, písalo v novinách a jedného dňa sa z môjho telefónu ozvalo:

„Grüß Gott. Hier ist Baron Hoenning...“

Barón Hoenning pri aparáte! Zo začiatku som si myslel, že si zo mňa ktosi strieľa, ale potom sa ukázalo, že sa mi skutočne ozval barón Hoenning, barónov pravnuk Ján, naozajstný aristokrat s dlhým rodokmeňom a menom Johann de Nepomuk Carl Erkinger Berthold Maria Jaroslav Georg Pius Johann Don Bosco Konrad de Parzham Ailred, pán na bavorskom hrade Sünching, majiteľ rozľahlých polí a lesov, a práve posledná okolnosť ho priviedla na Slovensko. Hľadal u nás lesných robotníkov, a našiel stopu po svojom predkovi, ktorý sa z nejasných dôvodov takmer vytratil z povedomia rodiny. Písal som o tom v prvom zväzku Stôp dávnej minulosti (Slovensko v praveku) a tak dovoľ, aby som citoval sám seba. O krátky čas za mnou pricestoval aj s rodinným archivárom Michaelom Rennerom a plným kufrom starých fotografií a listov, medziiným aj listov Andreja Kmeťa, Pavla Zocha a ďalších učebnicových priezvisk. A tak sa zrodila kniha Podivný barón s podtitulom Kniha o nevšednom osude baróna Emila Friedricha Johannesa Hoenninga O’Carroll, ktorá vyšla aj po nemecky, keď sa ukázalo, že tajomný predok patrí medzi najvýznamnejších príslušníkov hoenningovského rodu. Strávil som nad ňou pätnásť rokov, ale nebol to stratený čas. Barónov život mi pomohol pochopiť ľudí 19. storočia, ktorí sa museli vyrovnať so zistením, že človek má minulosť divošskú, ba ešte horšiu. Uvedomil som si, ako neoddeliteľne je osobný život človeka zviazaný s jeho prácou, jeho objavmi, ako sme všetci, či si to uvedomujeme, alebo nie, či sa nám to dokonca páči, alebo nie, predmetom i podmetom dejín, ako dejiny formujú nás a my dejiny, a uvedomil som si aj to, ako sa veci a názory môžu zmeniť v priebehu jedného ľudského života, ba aj za kratší čas.“

Pozn. Slova: Seriál Podivný barón. Črta z dejín archeológie, praveku a Slovákov vyšiel v desiatich pokračovaniach v Novom slove v roku 1988 (č. 14/7. 7. 1988 až č. 23/9. 6. 1987).

Zlatá kniha Bratislavy (s množstvom archívnych fotografií a jedinečných ilustrácií Albína Brunovského) je obsiahlou kronikou Bratislavy od jej prvopočiatkov až k moderným dejinám. Pritom tu nejde o žánrovo čistú historiografiu, ale historické fakty a udalosti podávaš taktiež vo forme mnohých individuálnych príbehov ba ľudských osudov. Bratislava – resp. jej obyvatelia – sú zobrazení plasticky, priam sa dajú ohmatať... Bratislavu si objavoval a sprístupňoval čitateľom aj v ďalších obsiahlych knihách : Prvá kniha o Bratislave (2006) a Druhá kniha o Bratislave (2007), v roku 2010 Tretia kniha o Bratislave a v roku 2011 aj Štvrtá knihu o Bratislave, pričom tieto diela sú žánrovo bližšie k literatúre faktu. Ty sám si spätý s Bratislavou, v nej si vyrastal, žil, aj tvoril. Aký je tvoj vzťah k Bratislave? Prečo si sa rozhodol napísať knihu – či knihy – o dejinách Bratislavy?

„V Zlatej knihe Bratislavy som po prvý vyskúšal metódu dejín rozprávaných v príbehoch. Netušil som, čo to urobí, ako ju prijmú čitatelia. Keď vyšla, triasli sa mi kolená, Preto nezabudnem na chvíľu, keď vo Večerníku vyšiel článok s titulom Dvořák na dračku. A bola to pravda. Kniha mala úspech, hoci vyšla trikrát, dávno sa vypredala a stala sa viac-menej zberateľskou raritou. Bola to kniha úspešná, ale deravá: jedna kniha nech by bola akokoľvek hrubá na bratislavské dejiny jednoducho nestačí. Preto som sa pred niekoľkými rokmi rozhodol popri Stopách dávnej minulosti o súbežný päťdielny rad Kníh o Bratislave. Tri už vyšli a aj Štvrtá kniha o Bratislave je hotová, dúfam, že budem mať dosť šťastia a síl, aby som svoje predsavzatie naplnil.“

– Viliam Žingor je tragická postava moderných slovenských dejín, či lepšie povedané, statočný charakter v tragickom období slovenských (a československých) dejín. Bývalý partizán, odbojár, nezlomný kritik a rebel sa stal obeťou vykonštruovaného procesu nastupujúceho totalitného režimu a v roku 1950 ho popravili – rehabilitovali ho až v roku 1968. Aký bol impulz k napísaniu knihy Kto zabil Viliama Žingora?

„Ako som už spomínal, po revolúcii som sa stal šéfredaktorom knižného vydavateľstva Práca. Bolo známe ako vydavateľstvo kníh a brožúrok venovaných bezpečnosti práce, činnosti odborov, sovietskym skúsenostiam, zákonníkom práce a ja som z neho chcel urobiť vydavateľstvo literatúry faktu. Jedna z prvých kníh mala byť venovaná politickým procesom v komunistickom Česko-Slovensku. Rozdelil som témy medzi autorov, ale Žingora nechcel nikto. Napokon som sa ho, nerád, ujal sám. Bola to trpká práca. Zopár nocí som nespal, keď som cez deň čítal o mučení zatknutých, o ich rozlúčke s deťmi pred popravou, o hroznom osude ľudí, ktorí tu po nich zostali. Nemám rád silné slová, ale katani tých čias smeli všetko a ani sa ničomu nevyhýbali. Zlomili aj toho krásneho veľkého, silného hrdinu, ako bol Žingor, partizánskeho veliteľa, ktorý sa nebál smrti, ale na súde opakoval nabifľované frázy o svojej zrade. Boli to hrozné časy a tie, čo ich vystriedali po zlatých rokoch šesťdesiatych, ako si ty povedal, neboli lepšie. Fyzicky sa už nemučilo, menej aj zatváralo, ale lámanie ľudí bolo aj naďalej disciplínou tých, čo v terminológii sedemdesiatych a osemdesiatych rokov „zostali verní“: nezničiteľných a nemilosrdných stalinistov. Vnuka Viliama Žingora napríklad odmietli prijať na bratislavskú techniku, hoci sa narodil dávno po smrti jeho deda, ktorý bol navyše v tom čase už rehabilitovaný. Vraj by sa to chápalo ako provokácia... Udavači a provokatéri, ktorí priviedli pod šibenicu falošnými svedectvami troch partizánov a ďalších na desaťročia do neľudských väzníc, boli opäť hrdinami, ktorí sa dožadovali zrušenia Žingorovej rehabilitácie. Prenasledovali aj sudcu, ktorý ho rehabilitoval. Jednoducho hrozné a keď som s tým bol napokon hotový, ukázalo sa, že svoje state spracovali len dvaja autori, Miroslav Ivanov Miladu Horákovú a ja Viliama Žingora. Obaja sme ich vydali ako samostatné knihy. Odvtedy na túto tému vyšli aj ďalšie knihy a štúdie, múdrejšie, informovanejšie, ale naše boli prvé a to sa odrazilo aj na čitateľskom záujme: vypredali sa.“

Iná tragická postava Alžbeta Báthoryová, démonizovaná, opradená legendami, hrôzostrašnými skutkami a mýtmi, bola ďalšou témou tvojej rozsiahlej tvorby. V roku 1999 vyšla kniha Krvavá grófka s pôsobivými fotografiami Karola Kállaya. Tvoj pohľad na Alžbetu Báthoryovú bol očistený od legiend a povestí: hľadal si a zverejnil fakty, realitu, ukázal si túto „krvavú grófku“ v celkom inom svetle dobových skutočností a súvislostí. Dalo by sa povedať, že si týmto pohľadom inšpiroval režiséra Juraja Jakubiska, ktorý natočil veľkofilm Báthory. Prečo ťa priťahujú takéto kontroverzné a rozporuplné historické osobnosti? Čo ťa zaujalo na osude Alžbety Báthoryovej? A ešte podotázka : ako sa ti spolupracovalo s Karolom Kállayom?

„Pochybujem, že by sa Jakubisko inšpiroval mojou knihou. Naše ciele boli celkom odchodné, on nakrútil historický veľkofilm, ja som napísal knihu o dejinách. Jeho príbeh je vymyslený a tak je teda na mieste otázka: má filmový režisér právo na vymýšľanie? Isteže má, už preto, že sa nikoho na toto právo nepýta a pýtať sa nemusí. Umenie žije svojím vlastným životom, môže sa inšpirovať všetkým, čo uzná za vhodné, aj históriou. Či nakrútil pravdu? Určite, ale nie je to historická pravda, je to pravda – vo filme. Moja situácia bola celkom odlišná, lebo som historik a mojou úlohou je blížiť sa k historickej pravde, ako sa len dá (celkom sa to isteže nedá). Navyše na začiatku stála konkrétna situácia. Prišiel za mnou Karol Kállay a ponúkol mi, aby sme spolu urobili knihu. Do Báthoryovej sa mi nechcelo, ale priznám sa, lichotilo mi, že ma oslovil taký slávny fotograf a keď som potom videl fotky, ktoré už urobil a počul o pláne robiť ďalšie, usúdil som, že by to mohla byť pekná kniha. A aj bola. Grafickú tvár jej dal Jakub Dvořák, to on vymyslel verziu „červenej knihy“ a v praxi realizoval náš dohovor s Kállayom, že každý urobíme svoju nezávislú knihu. Riešil to sendvičom, ako sme to vtedy nazvali, prekladaním Kállayových plnofarebných hárkov na kriedovom papieri a mojich textových čierno bielych. Výsledkom bol pekná kniha. Pekná a úspešná, vyšla už trikrát (v spolupráci vydavateľstiev Rak a Slovart) a nevylučujem, že sa k nej niekedy ešte vrátime. Je asi treba vysvetliť, prečo sa mi do projektu pôvodne nechcelo. Téma sa mi videla strašne obohraná, otrepaná, mnohokrát zneužitá, opradená nezmyslami, ale pri práci som zistil, že je to naopak výhoda, dostal som príležitosť urobiť poriadok. A aj som ho urobil. Pravda, to som si len myslel, lebo taká predstava je veľmi naivná, čas beží a plodí stále nové a nové fantázie (a nezmysly). V roku 2009 som napríklad nakrútil dokumentárny film Život a smrť palatína (Juraj Turzo a Alžbeta Coborová). Akú má šancu v polemike s Jakubiskom, s jeho vecne vonkoncom nepravdivým obrazom Juraja Turza? Nie som naivný: takmer nijakú, lenže boja za pravdu sa človek nesmie zriecť nikdy. A aj môj film má svojich divákov, hoci ho Slovenská televízia odmietla odvysielať. Pýtaš sa, ako sa mi robilo s Karolom Kállayom: výborne. Zrejme však stačilo, chceli sme urobiť ďalšiu spoločnú knihu, ale neurobili. Asi sme už nemali chuť.“

Literatúra pre deti a mládež tvorí v tvojom literárnom registri len relatívne malú zložku : napísal si knižky Poď sa so mnou hrať (1969) a potom Môj prvý atlas (1992) – spolu s výtvarníkom Ivanom Schurmannom. História je vzrušujúce dobrodružstvo, určite pre mladých ľudí (zaiste, nielen pre nich), história je – ako sa vraví – učiteľkou života. Do tejto kategórie možno zaradiť aj učebnice dejepisu (2001), napokon aj knihu Lovci mamutov a tí druhí. Rozložme si túto tému na dve časti: aký význam pripisuješ tvorbe pre deti, ich výchove, ich historickému vedomiu? A tá druhá časť: aké je pre ľudstvo poučenie z histórie? Je vôbec nejaké poučenie z dejín, alebo je ľudstvo chronicky nepoučiteľné?

„Robiť pre deti je radosť. Pravidelne viackrát do roka sa stretávam so svojimi čitateľmi. Na besedy prichádzajú aj deti, občas ešte v bruškách mamičiek, častejšie také, ktoré sú zvedavé. Ich prítomnosť je pre mňa veľkým zadosťučinením. Od dieťaťa som dostal aj svoju najkrajšiu recenziu. Bolo to po premiére filmu Jaskyňa démonov. Šiel som po ulici a oproti mne štrbavý chlapec... prvák, druhák... Pozrel sa na mňa a povedal: „Ujo. to bolo super.“ A išiel ďalej. K druhej časti tvojej otázky, Vôbec nie som presvedčený o tom, že história je učiteľkou života. Napríklad Paul Valéry mal celkom opačná názor: „Dejiny sú najnebezpečnejším produktom vypracovaným v laboratóriách nášho rozumu. Pobádajú k snom, opíjajú národy, prebúdzajú v nich falošné spomienky, zveličujú ich reflexy, rozjatrujú ich staré rany, zbavujú ich pokoja a uvrhujú ich do mánie a velikášstva alebo stihomamu.“ O histórii sa toho narozprávalo toľko, že sa to v sumáre pravde ani nepribližuje. História je náš obraz minulosti, s dôrazom na slovo náš. Ak už som začal citovať, uvediem názor Daniela Rapanta. Rekonštrukcia minulosti sa podľa neho „nezaobíde bez určitého prvku (vedeckej) fantázie, keďže čistá najúplnejšia faktografia môže predstavovať len základné piliere pre obraz minulosti, ktorý musí byť dobudovaný predstavivosťou, viazanú na podrobnú znalosť príslušnej epochy a celkového historicko-spoločenského vývinu. Literárna reprodukcia takto rekonštruovanej minulosti je už potom viac vecou umenia ako vedy.“ Celkom na svoj spôsob to rozviedli Voskovec a Werich v poznámkach k Caesarovi „Věda historická je nezávazný šepot, který nic nedokazuje, zato však okouzluje. Šuškání ubohých historiků o dávných událostech, které se pravděpodobně nestaly, nabývá pro umělce tím větší moci, čím méně je doloženo. Budiž dovoleno umělci sesadit historii se stolce vědy a učinit z ní hudební nástroj sloužící k doprovodu všeho druhu poesie minulého času.“ Je to všetko pekné, zaujímavé, ale ani najduchaplnejšie úvahy nemenia nič na tom, že písanie o dejinách si treba tvrdo odrobiť, čo isteže nesmie byť vidno, pot nijakej literatúre nesvedčí. Mám poistku, keď niečo píšem a začnem sa nudiť, končím, lebo ak nudím sám seba, čo potom úbohý čitateľ.“

- Zorganizoval si výstavu v Slovenskom národnom múzeu Veľká cesta za zlatým rúnom (v roku 2007 – pri príležitosti tvojej 70-ky), čo rozširuje tvoju organizačnú aktivitu aj týmto smerom. Príbeh o Argonautoch, ktorí údajne prešli aj územím dnešného Slovenska, je vzrušujúcou metaforou o hľadaní bájneho pokladu. Zaiste je rozdiel propagovať dávnu históriu formou televíznych seriálov a knižných publikácií, alebo formou výstavy. Ako si získaval dokumenty a materiály k tejto výstave? A prečo si sa rozhodol pre takúto formu?

„V roku 2007 sa Slovenské národné múzeum rozhodlo usporiadať výstavu k mojej sedemdesiatke. Isteže som sa potešil takej pocte, ale videlo sa mi to málo ako dôvod, aby ľudia chodili do múzea. Preto som navrhol námet z mojej knihy Stopy dávnej minulosti 2 (Slovensko v praveku), ktorý sme pred niekoľkými rokmi v spolupráci s Vojtechom Zamarovským aj sfilmovali. Podľa povesti o Argonautoch po krádeži zlatého rúna unikajú grécki hrdinovia na čele s Iasonom a Médeou proti toku Dunaja až do rodného Grécka. Mohli to vykonať len za predpokladu, že sa na vhodnom mieste vylodili a potom preniesli na pleciach loď Argo do niektorej z riek, ktoré sa vlievajú do Stredozemného mora. A tak sme teda urobili výstavu o tom, čo by Gréci videli, ak by ich cesta viedla v dobe bronzovej cez vtedajšie Slovensko. Zišli sme sa nad scenárov traja: Václav Furmánek, autor archeologickej časti, Jakub Dvořák, výtvarník a ja: prezentoval som sa ako spisovateľ  filmár (vo vitríne aj koženou bundou, v ktorej som nakrútil vyše sto filmov). Pravda, výstavy sú ako všetko dočasné, skončia a už sa na ne len zabúda. Aj ja som pomaly zabudol, že som mal niekedy sedemdesiatku...“

Tvoje vydavateľstvo RAK si vybudovalo prestížnu pozíciu vďaka premysleným edičným plánom, silným autorským zázemím a vysokou kvalitou vydávaných kníh. Prečo si sa rozhodol založiť si vlastné vydavateľstvo? A ako vnímaš situáciu na našom knižnom trhu?

„Korene Vydavateľstva RAK siahajú až k dobrej rade z úvodu tohto rozprávania: dať výpoveď a nájsť si miesto, kde sa na istý čas stratím. Najbezpečnejším miestom bola tzv. voľná noha, slobodné povolanie, ktoré som vykonával vyše desať rokov. Naučil som sa za ten čas podnikať, preto som si hneď po revolúcii založil vlastné vydavateľstvo. Ako sa mi to podarilo, dnes už ani nechápem; úvodným kapitálom bol môj posledný plat. Nemal som na cudzích autorov, všetko som písal ja sám. Plánoval som dve vydavateľské línie, históriu a dobrodružnú edíciu, ktorá zaplatí históriu. Stal sa pravý opak: dejiny bratislavského Podhradia sa vypredali, dobrodružný príbeh Rošáda mám na sklade dodnes. Prvou naozajstnou knihou bol môj Podivný barón v grafickej úprava Jakuba Dvořáka, vtedy ešte študenta Pedagogickej fakulty v Nitre. Učil sa veľmi rýchle, každá kniha bola krajšia, až sme napokon v roku 1995 za Kroniky stredovekého Slovenska od Júliusa Sopka získali cenu v kolekcii najkrajších kníh Slovenska a v roku 2001 za Kroniku anonymného notára kráľa Bela v súťaži najkrajšia kniha sveta dokonca cenu UNESCO. Nosnou edíciou sa v tom istom čase stali Stopy dávnej minulosti a Knihy o Bratislave. Z času na čas vydám vedeckú monografiu (najúspešnejší je Rytier a jeho kráľ Daniely Dvořákovej; vyšiel už štyrikrát, raz dokonca v maďarčine) alebo knihu autentických prameňov (naposledy Kostnickú kroniku). Knižný trh si na nás zvykol, Stopy dosahujú vďaka opakovaným reedíciám veľmi vysoké náklady, ale raz darmo Vydavateľstvo RAK je rodinným vydavateľstvom, trpaslíkom, vyhrať môžeme len krásou a na tej staviame každú novú knihu.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984