Po stopách oslobodenia Petržalky Červenou armádou

Na stene vodárenského objektu vedľa Archívu Ekonomickej univerzity v Ovsišti je plastika z umelého kameňa, na ktorej je zobrazený vojak v uniforme kozáka sediaci na koni. Martin Kleibl vo svojom Prekvapivom sprievodcovi mestskou časťou Petržalka z roku 2014 píše: „pôvod ani okolnosti osadenia diela na takom kurióznom mieste nie sú zistené.“ Kozák, ktorý napája svojho koňa v Dunaji (moja interpretácia), je dobrým vstupom do pripomienky 76. výročia oslobodenia Petržalky i Bratislavy. Áno, bolo to oslobodenie! Dňa 4. apríla nás oslobodila Červená armáda. Dokonca Petržalku od šesť a pol ročnej priamej okupácie! Na tom nič nezmení ani dnes často spomínaná tekutosť doby. Nie je to prchavosťou času, ale strácaním pamäti. Bohužiaľ neraz organizovanou a sprevádzanou deformáciou či gumovaním historického vedomia.

Sociológ Miroslav Tížik v úvahe Veľký malomeštiak (tým je Bratislavčan) pred časom napísal: „V meste sa chráni každý úlomok stredovekého džbánu alebo kameň stredovekého múru, no zároveň je najväčším úspechom mesta budovanie „Manhattanu“ (River Park) na nábreží Dunaja a ničenie všetkého, čo zaváňa tou nie správnou minulosťou. Znevažuje sa charakter sídliska Petržalky či Nového mosta (napísané ešte pred navrátením názvu Most SNP) ako symbolov modernistického komunizmu, zatiaľ čo podobné projekty sa presadzujú a oslavujú pod heslami o tradičnosti, nadčasovosti a prirodzenosti kapitalizmu.“

Čo dnes v Petržalke pripomína oslobodenie, skutočné oslobodenie kúska našej vlasti z područia cudzieho štátu? Okrem kozáka strateného v lužnom húští? Najviditeľnejší je míľnik na viedenskej výpadovke. Pocestným oznamuje, že v týchto miestach prekročili oddiely slávnej Sovietskej armády hranice Bratislavy, aby oslobodili ľud Rakúska od fašistickej nadvlády. Zlatý nápis obnovený, pravidelne položená kytička.

Mierne zabudnutá je pamätná tabuľa na budove bývalej školy (dnes súkromná škola) ma Zadunajskej ulici, ktorá po vojne bola sídlom MNV. To bol dôvod pre inštaláciu pamätnej tabule práve na jej stene. Ozaj viete, že po prechode frontu sa zriaďovali národné výbory? Na čele toho bratislavského mestského, ktorý vznikol 6. apríla boli za KSS Ján Rob Poničan a za DS Dr. Karol Koch. V Devíne a Petržalke národné výbory boli zriadené až neskôr, čo vyplynulo z ich okupovanej minulosti a nemeckej obyvateľskej väčšiny. Moc prevzali Dočasné správne komisie a následne ako reprezentanti obce na čele tej petržalskej boli až do pripojenia k mestu Jozef Škrha, Emanuel Berka a František Tomešek.

Tohoročný veľkonočný pondelok som zamieril k spomínanej tabuli. Odhalili ju na počesť hrdinskej Červenej armáde 4. apríla 1946 - to už bola Petržalka štyri dni súčasťou mesta a predsedom MNV bol tiež štyri dni Andrej Pátek, železničný úradník a predseda Demokratickej strany v Petržalke (podľa spomienok Staropetržalčana J. Gustafíka). Nezbadal som žiadnu stopu po prítomnosti akejkoľvek tohoročnej spomienky. Za ostatných desať rokov je to príznačné. Priznávam, tentokrát som kvietok nepriniesol ani ja. (Bol som tam osobne.) Nepamätám (dúfam, že sa mýlim) kvet či venček pod tabuľou, okrem tých čo sme priniesli (párkrát) my matičiari a priatelia petržalskej histórie.

Viaceré pamiatky spojené s oslobodením Petržalky sa nachádzajú na petržalskom nábreží. Boli to najmä mosty. Jediný (česko)slovenský most cez Dunaj (za prvej republiky M. R. Štefánika) vyhodili ustupujúce nemecké vojská 2. apríla 1945. Tesne po oslobodení jednotky Červenej armády vybudovali dva pontónové mosty. Na petržalskej strane ústili pri Lide v Ovsišti a pri Aušpitzi povyše Mosta SNP. V lete sovietski vojaci postavili a dva týždne slúžil drevený most pred Aucafé. Blahej socialistickej pamäti osadili na jeho petržalskom vyústení pamätnú tabuľu sovietskym osloboditeľom. Už dobré dve desaťročia po nej svieti prázdny sokel s dierami po skrutkách bronzového artefaktu.

A napokon vojaci zrekonštruovali aj pôvodný Štefánikov most, ktorý slávnostne otvorili 3. februára 1946 za prítomnosti maršala Koneva a predsedu československej vlády Zděnka Fierlingera. Odvtedy až do roku 1990 niesol názov Most Červenej armády, čo pripomínali aj nápisy v kameni a kove. Osloboditeľskú misiu Červenej armády a našu nepokrivenú pamäť národa zmrazilo premenovanie mosta objavným názvom Starý most. Na jeho mieste vybudovali pred pár rokmi takmer úplne nový most. Zatiaľ je najnovší. Ale stále „starý“. Zopár konštrukčných prvkov „červenoarmejského“ mosta sľúbili zachovať a využiť ako pamätník. Zaznamenal som nejaké pôvodné železné prvky na jednom i druhom brehu. Bude z toho niečo? Zachováme si pamäť na udalosti, ktoré sú základom našej demokratickej, antifašistickej tradície? Asi veľmi ťažko.

Proti prúdu ležiacemu druhému v poradí stálemu mostu sme vrátili meno pokrokovej minulosti ku ktorej sa hlásime. Slovenská republika je dedičom a pokračovateľom myšlienok Slovenského národného povstania. Považujem za nenáležité znehodnocovať myšlienky SNP vymazávaním až vymazaním názvu vyhliadkovej kaviarne Bystrica z našej pamäte. (Banskú) Bystricu a povstanie (SNP) nemožno odlúčiť tak, ako nemožno oddeľovať Most SNP a kaviareň Bystrica! Nielen pamäť, ale aj hrdosť na našich predkov ma vedie k záveru: Slovenské národné povstanie nie je neidentifikovateľný lietajúci objekt (UFO), ale pevná súčasť nášho národného vedomia. Dúfam, že tento názor si osvoja bratislavskí a petržalskí radní.

V bratskej Českej republike si na momenty oslobodenia spomínajú poniektorí s hrdosťou aj dnes. V sobotnom (3. 4. 2021) denníku Právo som sa dočítal, že v Domažliciach chystajú nový pamätník oslobodenia. Pripomenú si tak čestných občanov Domažlíc, príslušníkov osloboditeľskej americkej armády v máji 1945 Matta Konopa, Roberta Gilberta, Jamesa Duncana a Hermana Geista. Autor správy cituje starostu mesta: „Každoročná pripomienka oslobodenia americkou armádou je pre Domažlice chvíľou neobyčajne významnou a slávnostnou. Tradične v rámci týchto májových osláv dochádza k viacerým stretnutiam, pri ktorých k tým určite najdojemnejším patrí stretnutie s americkými veteránmi druhej svetovej vojny, ich rodinami a zástupcami bratských miest...“

Možno u nás v Petržalke (ale aj na druhom dunajskom brehu) by stačilo obnoviť artefakty na oslobodenie v štyridsiatom piatom, ktoré vybudovali naši predkovia a doplniť ich o nové príbehy a ponaučenia. Aby sme mohli konštatovať ako domažlickí predstavitelia – „Májové (u nás aprílové) oslavy oslobodenia sa Bratislave tešia veľkej popularite a prehliadnuť si dobovú techniku sa schádzajú každoročne davy ľudí.“ Neodmietam ani možnosť postaviť pamätník oslobodenia Petržalky (a zbavenia viacročnej nemeckej okupácie), kde by Petržalčania a nielen oni mali možnosť postáť, posedieť, odpočinúť si a zamyslieť sa. Napríklad na Šrobárovom námestí.