Reklama
Reklama

Podiel Engelsa na výskume poľudštenia opice

Počet zobrazení: 2077

Vieme, že niektoré vedecké či literárne diela nemajú jednoduché osudy a dostávajú sa k čitateľovi po veľmi kľukatých cestách. Plne to platí o texte Friedricha Engelsa (1820 – 1895) „Podiel práce na poľudštení opice“ („Anteil der Arbeit an der Menschwerdung des Affen“), ktorý začal písať v roku 1876, ale nedokončil ho a za života neuverejnil. Prvý raz ho uverejnil v roku 1896 nemecký časopis „Nový čas“ („Neuе Zeit“, Jahrgang XIV, Bd. 2, S. 545 – 554) ako samostatný článok.

Pritom tento text bol pôvodne koncipovaný ako úvod rozsiahlejšieho diela s názvom „Tri hlavné formy zotročovania“ („Die drei Grundformen der Knechtschaft“), určeného pre noviny „Der Volksstaat“, čo vyplýva z korešpondencie Engelsa (Marx-Engels-Werke (MEW), B. 20, P. 663) s Wilhelmom Liebknechtom (Wilhelm Liebknecht, 1826 – 1900), otcom nám známejšieho Karla Liebknechta (Karl Paul Friedrich August Liebknecht, 1871 – 1919). K jeho uverejneniu však nedošlo a text už nikdy nebol dokončený.

poludstenie_opice.jpg

Potom Engels zmenil titul textu na „Zotročovanie pracovníka. Úvod“ („Die Knechtung des Arbeiters. Einleitung“), no zase ho nedokončil. Vyzerá to tak, že nemal jasnú predstavu o jeho účele.

Napokon sa text s názvom, pod ktorým ho poznáme dnes, objavil v knihe „Dialektika prírody“ („Dialektik der Natur“, MEW, B. 20), taktiež publikovanej posmrtne, prvý raz až v roku 1925 v ZSSR (Архив К. Маркса и Ф. Энгельса. Книга вторая, 1925).

Vznik tejto knihy je trochu divný. V Sovietskom zväze, v krajine „zvíťazivšieho marxizmu“, každé slovo jeho zakladateľov bolo neoceniteľné. Redaktori dostali k dispozícii nepublikované rukopisy Engelsa a podľa vlastnej logiky zostavili knihu z nedokončených fragmentov, odrážajúcich jeho predstavy o prírodných vedách. Uvedený text v nej vyzerá nenáležitý, asi preto ho potom často publikovali ako samostatnú prácu.

Pokiaľ ide o diela, ktoré autori počas života neuverejnili či nedopísali, stále zostáva otázka: prečo? Bohužiaľ, dogmatický prístup k marxizmu, typický pre ZSSR a „socialistické“ krajiny, a takmer náboženské uctievanie jeho zakladateľov neumožňovalo ani len uvažovať o tom, prečo Engels nedokončil text a nesnažil sa ho zverejniť. Tento text napokon dostal vlastný život a patrí k najcitovanejším v marxistickom teoretickom dedičstve a už preto si zaslúži pozornosť.
 

Práca stvorila človeka?

Obsah textu môže byť relatívne rozdelený na dve časti. V prvej z nich autor podrobne opisuje, ako sa postupne, v priebehu stoviek tisícročí, naši predchodcovia pod priaznivým vplyvom práce, zmenili z opíc na ľudí. Engels vyhlasuje: práca stvorila samého človeka („Die Arbeit... Sie hat den Menschen selbst geschaffen“, – MEW, B.20, P. 444). Odvtedy sa tieto slová neustále opakujú ako nemenná pravda. Vynára sa však neočakávaná otázka, či Engels dosť dôkladne preštudoval tento problém, aby mohol urobiť takýto záver.

Je dosť divné, že aj v názve, aj v texte Engels volá ľudských predchodcov „opicami“ (opakujúc slovo „Affen“ a jeho deriváty 21-krát na prvých 6 stránkach!!), hoci už existoval špeciálny termín „Hominidi“ (od lat. Hominidae – podobné človeku), zavedený do vedeckej literatúry Johnom Grayom (John Edward Gray, 1800 – 1875) ešte v roku 1825. Presnejší by bol aj názov „Primáty“ (od lat. Primates – jeden z prvých, znamenitý, vznešený), ktorý Carl Linné (Carolus Linnaeus, Carl von Linné, 1707 – 1778) ponúkol už v roku 1758 pre najrozvinutejšie rasy opíc.

Napriek tomu Engels hovoril všeobecne o opiciach. Nie je to korektné, odborník by tak neurobil. Môže to vyvolať falošný dojem, že všetky opice sú schopné poľudštenia. Pritom väčšina ich druhov nie je spojená so vznikom ľudstva. Je dokázané, že praveké primáty – spoloční predchodcovia ľudí a súčasných Hominidov – už dávno zanikli. Natíska sa myšlienka, že Engels zrejme nepoznal špeciálnu antropologickú a zoologickú literatúru a terminológiu.

Počas nasledujúcich rokov sme veľa zistili o antropogenéze a Engelsova hlavná téza je čiastočne spochybnená. To vôbec neznamená, že bola zlá alebo mylná – jednoducho boli nájdené nové dôkazy a poznatky, vysvetľujúce, že nie je jediná, že nielen práca stvorila človeka.

Napríklad, moderná veda pripúšťa možnosť, že vznik Homo sapiens bol výsledkom nie dlhého postupného vývoja, ale relatívne rýchlej mutácie (od lat. mutare – sa meniť: zmena genetického materiálu pod vplyvom vonkajšieho alebo vnútorného prostredia), o príčinách ktorej je niekoľko pravdepodobných hypotéz. V takom prípade naši predkovia sa najprv v základe stali ľuďmi a až potom aj vďaka tomu získali možnosť myslieť, rozprávať, pracovať a vyrábať.

Je spochybnené aj tvrdenie, že ľudská reč a schopnosť komunikovať sa zrodili len v procese práce. Experimenty s výučbou šimpanzov v jazyku nepočujúcich (znakový jazyk) ukázali, že sú schopné naučiť sa mnohým znakom a konceptom, potrebným pre komunikáciu (napríklad: Linden, Eugene. Silent Partners: The Legacy of the Ape Language Experiments, 1987).

Samozrejme, nemôžeme viniť Engelsa za to, že nemal údaje dnešnej archeológie, antropológie a genetiky. Prekvapujúce je však to, že sa obmedzil na prezentáciu darvinovskej teórie evolúcie (Ch. Darwin. „The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex“, 1871), a nepoužil taký marxistický koncept, ako je „skok“, charakteristický pre zmeny kvalitatívneho stavu objektov, ktorý sa sám formuloval v tom istom období („Herrn Eugen Dührings Umwälzunger Wissenschaft („Anti-Dühring“)“, – MEW, B. 20). Poľudštenie primátov bol presne taký skok.

Najvážnejšie moderné výčitky pre Engelsa spočívajú v tom, že definoval prácu ako hlavný a dokonca jediný faktor antropogenézy, vychádzajúci z čisto ideologickej paradigmy – ako ďalší argument v prospech rozhodujúcej úlohy robotníckej triedy. Priame dôkazy o tom nie sú a nemyslím si, že plnil nejakú objednávku. Osvojil si Marxove idey a stále rozmýšľal pod ich vplyvom. Približne to isté možno povedať ohľadom Darwina: jeho koncept bol vtedy najpokročilejším vedeckým nástrojom, a Engels ho preto uplatňoval bez akéhokoľvek ideologického pozadia.

Dnes existujú rôzne pojmy antropogenézy a každý z nich nie je odôvodnený o nič horšie ako marxistický, spojený s prácou. Nie je správne si myslieť, že Engelsova koncepcia je úplne odmietnutá modernou vedou – má svoje miesto nielen v dejinách antropológie, ale aj v rade fungujúcich teórií. Integrovaný prístup je v tom, že práca by mohla byť jedným (ale nie jediným!) z faktorov poľudštenia vtedajších primátov.

Vďaka Engelsovi sú mnohí presvedčení, že výroba je to, čo nás odlišuje od zvierat. Ale to nie je celkom pravda. Dokonca aj teraz existuje primitívna periféria, ktorej obyvatelia žijú v kamennej dobe. Neprodukujú takmer nič, živia sa z prírody. A napriek tomu sú to ľudia, Homo sapiens. V civilizovanom prostredí sa dokážu prispôsobiť (pozri napríklad: Claude Lévi-Strauss. Les tristes tropiques, 1955). A etológia – veda o správaní zvierat – zistila prvky výroby aj u niektorých z nich.

Idea o výnimočnej úlohe práce v živote človeka a spoločnosti sa využila aj na zdôvodnenie povinnej účasti každého vo výrobe. V ZSSR v rokoch 1918 až 1921 existovala všeobecná pracovná povinnosť a od roku 1961 do 1991 bol v platnosti zákon proti tzv. „parazitom“ („тунеядцы“). Podobné opatrenia boli prijaté v rôznych časoch aj v Maďarsku, Nemecku a Nórsku. Ale nemôžeme z toho viniť Engelsa. Dávno pred ním apoštol Pavol napísal vetu: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje!“ (εἴ τις οὐ θέλει ἐργάζεσθαι μηδὲ ἐσθιέτω,2 Tes. 3, 10). Marxistická myšlienka sa úplne zhodovala s kresťanskou morálkou.

Účasť na výrobe bola dlhodobo podmienkou existencie pre väčšinu ľudstva. Čoskoro môžeme byť svedkami zmeny. Za niekoľko desaťročí sa môže stať práca zbytočnou a ani ju nebude kde vykonávať (o tom pozri tu: https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/469746/na-prahu-postpracovnej-ery.html). Taký trend je úplne v protiklade s marxistickou teóriou, ktorá zdôrazňuje produkciu materiálnych výrobkov ako základ samej ľudskosti.
 

Človek a príroda

Druhá časť Engelsovho textu je venovaná vzťahu človeka a prírody. Vtedy to vôbec nebolo bežné a okrem toho táto téma nezodpovedala názvu textu (vo všetkých variantoch), dokonca čiastočne odporovala jeho prvej časti. Inšpiroval ho Karl Marx. Vo liste Engelsovi z 25. marca 1868 (MEW, B.32, P. 52) odporučil svojmu priateľovi knihu Karla Fraasa Klíma a flóra v čase (С. Fraas. „Klima und Pflanzenwelt in der Zeit“, 1847). Jej autor uviedol početné príklady negatívneho vplyvu ľudí na prírodu.

V tom období takéto pohľady ešte neboli rozšírené a očividne na Engelsa silne zapôsobili. Začal konštatovaním vplyvu prírodných podmienok na vznik a rozvoj človeka. Tieto úvahy aj dnes vyzerajú dosť aktuálne, ale čiastočne spochybňujú to, čo bolo uvedené vyššie: znamenalo to, že nielen práca viedla k poľudšteniu Hominidov. Potom prechádza k opačnému vplyvu ľudí a výroby na prírodu, opakujúc príklady a hodnotenia z Fraasovej knihy. Tu ukázal, že produkovanie môže byť aj deštruktívne, môže podkopávať prírodné základy ľudskej existencie.

Vtedy príroda málokoho zaujímala. Bola iba zdrojom alebo prostriedkov (minerálne látky, potraviny atď.), alebo nepríjemností (hurikány, požiare, záplavy, dravce atď.). Myšlienka, že ju treba chrániť aj brániť, bola čudná a neočakávaná.

Engels sa stal jedným s prvých tzv. alarmistov (od fr. l'alarme – poplach), upozorňujúcich na nevyhnutné katastrofálne dôsledky priemyselnej (a nielen) činnosti. Zrod alarmizmu sa obyčajne spája s prvou správou Rímskeho klubu (The Club of Rome), zverejnenou v roku 1972 (Donella H. Meadows; Jorgen Randers; Dennis L. Meadows; William W. Behrens. The Limits to Growth: A Report for the Club of Rome's Project on the Predicament of Mankind, 1972). Ako vidno, Fraas a po ňom aj Engels tvrdili veľmi podobné veci už sto rokov predtým.

Hrozivé predpovede alarmistov sa však ešte nikdy neuskutočnili. Prírodné zdroje energie neboli vyčerpané, vzduch je stále vhodný na dýchanie, preplnenosť Zeme nespôsobila všeobecný hlad, atď., hoci predpovedané termíny už uplynuli. Preto sú ľudia čoraz skeptickejší k ďalším varovaniam pred hroziacimi katastrofami.

Teraz alarmisti vidia hlavné ohrozenie v globálnom otepľovaní. Podľa ich predstáv ľudské aktivity v takej miere pôsobia na podnebie, že to je nebezpečné pre samotnú našu existenciu. Ponúkajú (aj žiadajú) urýchlene znížiť znečistenie atmosféry, a preto obmedziť alebo dokonca zastaviť výrobu určitého tovaru a druhov energie. Prakticky by to znamenalo pre ľudí pokles spotreby. 

Sú aj skeptici neveriaci, že súčasné otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou. Poukazujú na to, že v histórii Zeme nastávali obrovské klimatické zmeny, aj keď ľudstvo ešte neexistovalo. Napríklad ľadová doba sa opakovala niekoľkokrát, striedajúc sa s výraznými otepľovaniami. Posledné z nich sa začalo pred 10 – 15 tisíc rokmi bez vplyvu ľudstva. Potom prichádzali síce nie také veľké, ale dosť citlivé skoky teplôt – kvôli niektorým z nich vyhynuli celé staroveké civilizácie. Nie je možné vylúčiť, že aj teraz nie sme autormi. ale len svedkami nových globálnych klimatických zmien.

Mimochodom, jeden z dnešných populárnych konceptov antropogenézy spája mutáciu a poľudštenie pravekých Hominidov s presne takými zmenami. Aj Engels, ako sme už uviedli vyššie, uznával takúto možnosť. To znamená, že hrozné prírodné javy môžu viesť nielen ku katastrofám a deštrukciám, ale aj k pozitívnym, tvorivým výsledkom (hoci súčasníkom je ťažké to oceniť).  

Klimatický problém teraz ovplyvňuje aj medzinárodnú, aj vnútornú politiku. Tak americký prezident Donald Trump patrí k skeptikom a nechce podporovať ochranu prírody pred antropogénnym znečistením. V Európe sa vlády, naopak, snažia znížiť znečistenie, ale nie vždy získavajú v tom podporu od spoluobčanov. Hnutie tzv. „žltých viest“ vo Francúzsku vzniklo ako protest proti ekologicky motivovanému zvýšeniu ceny palív (pozri: https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/498636/prichod-zltych-vest-aj-do-nasich-miest-potrebujeme-to.html). Engels by bol asi prekvapený, že triedny boj môže byť nacielený proti ochrane prírody.

____________________________

A tak môžeme prísť k záveru, že poľudštenie Hominidov bolo výsledkom komplexu faktorov, medzi ktorými bola aj práca. Engels uvažoval v rámcoch triedneho prístupu, ale v súlade s úrovňou rozvoja vtedajšej vedy (s výnimkou špeciálnej terminológie). A pokiaľ ide o vzťah medzi človekom a prírodou, postúpil ďalej, ako mnohí jeho súčasníci. Určite má svoj podiel na výskume tohto vedeckého problému a vytvoril koncept, ktorý až dodnes ovplyvňuje nielen marxistov.

Prečo nedokončil a nezverejnil svoje dielo? To si môžeme len domýšľať: či ho nepovažoval za dôležitý, či si nebol istý o správnosti svojich myšlienok, či rýchlo stratil záujem o túto tému, či stále čakal na najlepšiu príležitosť pre jeho uverejnenie; asi sú aj iné varianty. V žiadnom prípade však Engels nie je zodpovedný za dogmatizáciu jeho vedeckých názorov, učinenú ďalšími generáciami marxistov.

Čo sa týka opíc (určite Hominidi, primáty), pokojne žijú a nemajú predstavu o tom, že najlepšie rozumy ľudstva tak veľa uvažovali o transformácii našich spoločných predkov. Cítia sa dobre, ani nemajú v pláne sa zase poľudšťovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama