Reklama
Reklama

Polievanie a ničenie pamätníkov – hrozí občiansky konflikt?

Počet zobrazení: 4024

Cez minulý víkend bol hlavnou témou médií incident v obci Veľký Lipník, pri ktorej došlo ku konfliktu medzi aktivistom Ľ. Lorenzom a starostom obce P. Labantom. Celá udalosť má širší kontext, ktorý je závažný i vzhľadom na napätie panujúce v slovenskej spoločnosti.

       Okolnosti prípadu
 

Incident sa uskutočnil kvôli pamätnej tabuli, venovanej Jánovi Pješčakovi, rodákovi z obce Veľký Lipník. Ten bol v období pred rokom 1989 významným štátnym funkcionárom, ministrom a aj generálnym prokurátorom. J. Pješčak bol tiež známy ako odborník na trestné právo a autor viacerých učebníc o kriminalistike. Medzi kauzy, ktoré najväčšmi poburujú jeho odporcov, patrí prípad popraveného čatára Aloisa Jeřábka, prípad Cervanová a niektoré podozrenia vo vzťahu k V. Biľakovi.

Podľa informácií, ktoré sa objavujú v médiách, skupina osôb na čele s Ľ. Lorenzom, označovaným za výtvarníka alebo aktivistu, sa v sobotu 28. mája pokúsila pomaľovať farbou pamätnú tabuľu pre miestneho rodáka J. Pješčaka. Na pokus o zatretie pamätnej tabule však reagoval P. Labant, starosta obce Veľký Lipník. Ten podľa informácií v médiách mal zraziť smetný kôš, na ktorom Ľ. Lorenz stál, následkom čoho vznikla dotyčnému pri páde ujma na zdraví. Celý incident však mal i pokračovanie. V noci na stredu 1. júna niekto pamätnú tabuľu zničil. Páchateľ toho konania nie je zatiaľ známy, avšak tento akt sa neuskutočnil ako verejný protest proti pripomienke komunistického funkcionára, ale ako akt násilia s vopred uváženou pohnútkou.

Incident sa tak posúva stále viac do trestno-právnej roviny, v ktorej možno uvažovať o viacerých trestných činoch na oboch stranách (poškodzovanie cudzej veci, výtržníctvo, ublíženie na zdraví), ale i o okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť (krajná núdza). Je dôležité, aby sa celá vec vyšetrila bez politických vplyvov, i keď zatiaľ sa politici vyjadrovali veľmi silno, najmä ministerka L. Žitňanská.

         Tričko so štátnym znakom v kosoštvorci
 

Na celom prípade vo Veľkom Lipníku je však dôležitých ešte niekoľko okolností. Ľ. Lorenz uskutočnil svoje konanie voči pamätnej tabuli v tričku, ktoré vyvoláva pobúrenie. Na tričku bol zobrazený slovenský štátny znak SR v kosoštvorcisilno pripomínajúcom niečo úplne iné.

Takéto používanie štátnych symbolov je však nanajvýš sporné. Podľa § 3 zákona č. 63/93 Z.z. o štátnych symboloch SR platí, že: „…Všetky fyzické a právnické osoby môžu používať štátny znak vždy len takým spôsobom, aby jeho použitie bolo dôstojné a zodpovedajúce jeho postaveniu ako štátneho symbolu.“ Vzhľadom na neprehliadnuteľnosť tohto symbolu pri čine Ľ. Lorenza možno konštatovať, že jeho cieľom nebol len protest proti pamätnej tabuli pre J. Pješčaka, ale aj vyjadrenie postoja voči štátnemu znaku SR, hoci ten nie je komunistickým symbolom.

Je zaujímavé, že hanlivý motív na tričku nespomínali ani médiá. Uvedená okolnosť by zrejme mohla ovplyvniť chápanie celého skutku v širokej verejnosti a zmeniť i postoje mnohých presvedčených antikomunistov. Viaceré z obetí minulého režimu by takéto zobrazenie štátneho znaku SR zrejme tiež vnímali aj ako urážku ich samotných.

Paradoxne, bojovníci proti pamätnej tabuli J. Pješčakovi, ktorí si pri svojom protikomunistickom aktivizme navliekajú podobné tričká, nosia často aj symboliku USA alebo NATO. Na rozdiel od štátneho znaku SR však tieto symboly nosia s veľkou úctou. Samotný Ľ. Lorenz bol niekoľko krát odfotený v tričku s dôstojne zobrazenou symbolikou NATO a tiež vlajku USA používal pri svojich umeleckých aktivitách s úctou.

        Predošlé konanie aktivistov
 

Za veľmi závažný fakt treba považovať i to, že Ľ. Lorenz a P. Kalmus sa aj v minulosti dopustili viacerých mimoriadne kontroverzných útokov proti pamätníkom na Slovensku. Nešlo len o protest proti pamätnej tabuli pre V. Biľaka, ale aj o sériu mnohých ďalších činov.  Ich hodnotenie histórie je nanajvýš kontroverzné a pri svojom vypätom antikomunizme sa dopustili poburujúcich neslušností voči rôznym pamätníkom minulosti.

Za zvlášť závažné považujem ich hodnotenie a obhajobu ukrajinských banderovcov. Ľ. Lorenz a P. Kalmus sú podozriví, že v obci Veľká Lodina zhanobili pamätník trom príslušníkom ZNB, ktorí padli v boji proti banderovcom. Pamätník natreli farbami ukrajinskej vlajky a na tabuľu vysvetľujúcu okolnosti usmrtenia troch príslušníkov ZNB napísali „LOŽ“.

Ľ. Lorenz tento čin neskôr na facebooku obhajoval slovami: „O banderovcoch, utekajúcich pred istou smrťou do západných krajín (kde im udeľovali azyl a nikto ich nesúdil, pretože boli chudáci a nie zločinci a kde po nich šli len agenti komunistickej KGB), cez územie Československa, kde ich LOVILI zložky silových rezortov ovládané komunistami, za podpory ich vlastnej dezinformačnej kampane a nimi zinscenovaných zločinov, ktoré prisudzovali banderovcom. Banderovci utekali o život. Nevraždili konzervatívnych obyvateľov severovýchodných obcí Slovenska…”

Už samotné hodnotenie banderovcov zo strany Ľ. Lorenza je provokatívne, ale hanobenie pamätníka padlým je úplne neprijateľné. Predstavme si, že by sa nejaký obdivovateľ Tisovho režimu dopustil podobného konania pri hrobe komunistických partizánov z obdobia SNP. Mohol by sa pritom odvolávať na Ľ. Lorenza a P. Kalmusa, ktorí obhajovali banderovcov? Nie, toto konanie by bolo treba považovať v každom prípade za úplne neprijateľné.

Spomedzi iných pochybných činov Ľ. Lorenza a Kalmusa možno spomenúť aj postriekanie pamätníka J. Bačíka, ktorý zomrel v roku 1945 v koncentračnom tábore Mauthausen a s režimom po roku 1948 nemal nič do činenia alebo obnažovanie sa na cintorínoch sovietskych vojakov, padlých v druhej svetovej vojne. Neveľmi dôstojné bolo aj kladenie americkej vlajky na hroby sovietskych vojakov či protesty pri pamätníkoch komunistických intelektuálov L. Novomeského a A. Komjata.

       Problém s hodnotením histórie
 

Osobne si uvedomujem, že je potrebné zabrániť stavaniu pamätníkov pre určité osoby z minulosti, najmä pre nacistov a fašistov, ale taktiež si uvedomujem nebezpečenstvo, ktoré z príliš aktívneho presadzovania „historickej pravdy“ vzniká.

Názory na jednotlivé osobnosti sa často líšia aj podľa národnostnej príslušnosti: stačí si len uvedomiť rôzne hodnotenie spoločnej histórie osobami slovenskej a maďarskej národnosti. Pamätáme si na odlišné hodnotenia maďarských politikov z 19. storočia, ale napr. aj na J. Esterházyho, občana ČSR maďarskej národnosti a poslanca vojnového Slovenského snemu. Vážnym problémom môže byť aj hodnotenie náboženských predstaviteľov, napr. hodnotenie rádu jezuitov kvôli ich pôsobeniu v období rekatolizácie na Slovensku. Niektorí ich vnímajú ako netolerantných fanatikov, utláčajúcich náboženské menšiny, iní zase spomínajú ich zásluhy v oblasti kultúry a vzdelávania.

Nezhoda pri hodnotení pôsobenia rôznych osôb z minulosti existuje aj v globálnom rozmere. Mnohí z oslavovaných predstaviteľov Západu, ktorých naše médiá prezentujú ako pozitívne demokratické osobnosti, sú v iných regiónoch sveta vnímaní odlišne, od britských kolonizátorov až po otrokárskych prezidentov USA. Dokonca aj W. Churchilla, ktorého Západ chápe ako výnimočne pozitívnu osobnosť, v Indii vnímajú odlišne, najmä ako hlavného organizátora tzv. Bengálského Holocaustu.

Za veľký problém považujem aj to, že v prípade J. Pješčaka sa objavili celkom neprimerané analógie s nacizmom. ÚPN pri svojom proteste proti pamätnej tabuli uviedol: „Z hľadiska vyrovnávania sa s obdobím neslobody považujeme toto konanie za rovnako nebezpečné, ako pokusy neonacistov ospravedlňovať nacistické zločiny.“ http://www.upn.gov.sk/sk/otvoreny-protest-upn-voci-odhaleniu-pamaetnej-tabule-janovi-pjescakovi/ . Nech už si ale myslíme o J. Pješčakovi čokoľvek, nemožno v pamätnej tabuli vidieť analógiu pamätnej tabule pre A. Hitlera. Mimochodom, zjednodušené analógie s nacizmom by sa dali ľahko použiť i pri iných témach, napr. pri neokoloniálnych zločinoch NATO.

       Právo na svojpomoc?
 

Je veľmi nebezpečné, aby občania pri názorových rozporoch na otázky minulosti brali spravodlivosť do vlastných rúk. Pri podobných pokusoch môžu ľahko vznikať násilné strety. Pri politickom aktivizme Ľ. Lorenza a P. Kalmusa ku konfliktom muselo nevyhnutne prísť. Mohlo sa tak stať už skôr, pri prekrývaní hrobov sovietskych vojakov americkými vlajkami alebo pri útokoch na iné pamätné tabule.

Konanie politických aktivistov P. Kalmusa a Ľ. Lorenza môže viesť k násilným stretom i v budúcnosti. Svojimi akciami sa stali známejšími a preto dnes na seba pútajú viac pozornosti. Po incidente v obci Veľký Lipník budú iné obce ešte ostražitejšie a ak štátna moc konaniu uvedených osôb nedokáže efektívne predísť, budú zrejme obyvatelia obcí reagovať sami.

Za dosť nebezpečnú považujem aj možnosť, že každý, kto nesúhlasí s určitou symbolikou, začne túto symboliku ničiť alebo polievať farbami. Mnohí občania považujú vojenské agresie západných mocností na Blízkom východe z nedávnej minulosti za veľmi vážny zločin, ale predstavme si, že by kvôli tomu začali ničiť a polievať farbami objekty ako napr. altánok so symbolmi NATO na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Reakciu médií si radšej nechcem ani predstaviť.

Domnievam sa, že ak niekto chce protestovať proti tomu, čo považuje za zlé, nemal by svoj protest uskutočňovať vandalizmom, ale inými krokmi. Aktivisti proti pamätným tabuliam pre komunistických funkcionárov by sa napr. mohli obrátiť na štátne orgány, aby preskúmali zákonnosť umiestnenia konkrétnej pamätnej tabule. Taktiež by mohli pripraviť petíciu proti tabuli, prípadne priamo v obci zorganizovať protestné zhromaždenie a diskusiu s obyvateľmi. A umelci ako Ľ. Lorenz a P. Kalmus by tiež mohli vytvoriť nejaký pamätník A. Jeřábkovi či iným obetiam režimu pred rokom 1989. Lenže vytvoriť dôstojný pamätník vyžaduje množstvo tvorivej umeleckej práce – na rozdiel od rozbíjania či polievania farbou.

       Neseriózne kampane
 

Veľmi neserióznu úlohu pri otázkach hodnotenia histórie zohrávajú aj médiá. Za zvlášť negatívnu považujem snahu o vytváranie konfrontačnej a nenávistnej atmosféry zo strany viacerých médií, ktoré vytrvalo hanobia pamiatku sovietskych vojakov. Nejde im však len o antikomunizmus, ale aj o celkový odpor voči Rusku. Predmetom mediálnych útokov totiž nie je iba spomienka na sovietskych vojakov, ale aj pamätné tabule pre ďalšie osobnosti ruskej histórie. Veľká mediálna kampaň sa v roku 2014 rozpútala napr. proti pamätnej tabuli pre Petra Veľkého, na ktorú som reagoval tu.

Pokiaľ však ide o protisovietsku a protikomunistickú kampaň v médiách, zaráža pri nej dvojaký meter. Na jednej strane médiá všemožne odsudzujú akékoľvek spojenia so ZSSR alebo s minulým režimom, na druhej strane však poskytujú priestor osobám, ktoré za minulého režimu pôsobili ako marxistickí ideológovia (G. Mesežnikov), alebo pre režim písali v médiách (M. Leško).

Osobne oceňujem odvahu tých, ktorí sa voči režimu postavili pred rokom 1989, ale boj proti komunistom v súčasnosti už nie je žiadnym hrdinstvom. Dnes je odvážne vystupovať proti inému zlu, napr. proti vojenským agresiám veľmocí na Blízkom východe, ktoré sú nesmierne krvavé, ale majú silnú politickú podporu. Avšak práve odporcovia týchto akcií sú dnes v tzv. mienkotvorných médiách označovaní hanlivými pojmami. Často zo strany tých, ktorí pred rokom 1989 spolupracovali s vtedajším režimom.

        Ako zaobchádzať s históriou?
 

Veľmi  často sa objavuje aj snaha o zákonné stanovenie toho, čo si máme o režime pred rokom 1989 myslieť (zákon č. 125/96 Z.z.). Lenže minulý režim je obvykle tým meradlom, podľa ktorého posudzujeme vývoj po roku 1989 a identifikujeme jeho pozitíva či negatíva. Toto porovnanie pritom u väčšiny občanov nevyznieva čierno-bielo. Je dokonca paradoxom, že práve generácia, ktorá oba režimy zažila na vlastnej koži, hodnotí minulý režim oveľa pozitívnejšie než ľudia, ktorí si obdobie pred rokom 1989 nepamätajú. Toto hodnotenie sa zväčša opiera o osobné skúsenosti pred rokom 1989 a po ňom. Preto žiadny útok na pamätné tabule pre komunistických funkcionárov nezmení pohľad občanov na minulý a súčasný režim…

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Vladimír Manda
#1
Vladimír Manda
03. jún 2016, 17:57

Domnievam sa, že doteraz v každej  spoločnosti tlel pod povrchom "občiansky" konflikt, ktorý z času na čas nabral aj ostrejšie formy boja medzi odporujúcimi si triedami spoločnosti. Občiansky konflikt tlel aj v socialistickej spoločnosti, a hoci sa dnes mnohí snažia tento konflikt maľovať ako konflikt medzi túžbou občanov po demokracii a "komunistickou" totalitou, tak skutočnými subjektmi tejto nespokojnosti boli či už bývalí vlastníci alebo ich potomkovia, ktorí znárodnením prišli nie len o majetky, ale aj politickú moc a vplyv. Že to boli práve tieto sily, ktoré vytvárali tzv. "občiansky" odpor a stáli na jeho čele, jasne plynie z toho, že jadrom našej "demokratickej" premeny bola v prvom rade reštitúcia, t.j. uspokojenie záujmov najviac nespokojnej časti bývalej socialistickej spoločnosti a následná "privatizácia". Niektorí v prípade reštitúcií radi hovoria o realizácii "spravodlivosti", ktorá však napríklad v prípade nášho poľnohospodárstva mala za následok jeho úplný rozvrat a zánik veľkej časti poľnohospodárskej výroby až k dnešnému stavu výroby, ktorá je pod hranicou potravinovej bezpečnosti.

V našej dnešnej spoločnosti prebieha toľko rozmanitých konfliktov, či už na úrovni ekonomickej, politickej, sociálnej alebo kultúrnej, že nejaký konflikt okolo pamätných tabúľ by sa mohol javiť len ako náhodná epizóda, ak by sa ale nestala jednou z hlavných správ a predmetom komentárov, nie len v médiách, ale aj na politickej scéne. Pre súčasné vládnuce ekonomicko-politické sily je pamätná tabuľa pre ďalšieho bývalého komunistického funkcionára symbolom s trpkou príchuťou a poznaním, že ani po 27 rokoch sa im spolu s „Ústavom pamäti národa“ nepodarilo nájsť toľko "čiernej" farby, aby bývalý socialistický systém úplne začiernili a presvedčili svojich občanov, že to bolo hotové "peklo" v čom sme žili. "Umelci", ktorí si svoje umenie založili na ničení pomníkov a pamätných tabúľ minulosti sú vo svojej jednoduchej podstate ideologické "strážne psy", ktorých úlohou je štekať, ak niekde "zacítia" niečo, čo je pre daný systém nebezpečné. Vládnuce politické sily nemôžu týchto "psov" odsúdiť a potrestať, aj keď svojou činnosťou zjavne porušujú  všelijaké zákony, veď tieto psy štekajú v ich mene, v mene ich záujmov a preto jediné čo by tak mohli spraviť, je mierne im pritiahnuť reťaze. Ale aj v danom prípade platí staré príslovie, že psy štekajú, ale karavána ide ďalej.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama