Reklama
Reklama

Politický vplyv islamu v Strednej Ázii – áno, či nie...?

Počet zobrazení: 5957

samarkand.jpgPolitické elity v Strednej Ázii považujú radikálny islam za rozhodujúcu hrozbu, ktorá môže zmeniť politickú konfiguráciu v jednotlivých krajinách, ba čo viac, islamistov obviňujú z pokusov oslabiť a zlikvidovať svetskú moc a deklarovanú náboženskú slobodu.

Pozornosť, ktorú venujú jednotlivé krajiny tejto téme, teda možnej destabilizácii regiónu, je dostatočne zdôvodniteľná, najmä ak zoberieme do úvahy niekoľko faktorov:

  1. príčiny, priebeh a výsledky občianskej vojny v Tadžikistane;
  2. zväčšovanie tzv. kritickej masy vnútorných problémov v jednotlivých krajinách Strednej Ázie (zvyšujúca sa bieda, vysoká miera korupcie, nezamestnanosť, medzietnické trenice, nedokonané štátne hranice, nárast vplyvu narkomafie...);
  3. geopolitické susedstvo Strednej Ázie s konfliktnými bodmi – Afganistan, Pakistan..., predpokladané ukončenie vojenskej prítomnosti NATO v Afganistane (2014);
  4. demonštratívny efekt „Arabskej jari“, ktorá sa vymkla spod kontroly a pretavila sa, pod vplyvom radikálneho islamu, ktorý dostal resuscitáciu z demokratického sveta, do arabského chaosu.  

Nebezpečenstvom je aj možný prienik sociálneho a sociálno-náboženského faktoru prakticky vo všetkých krajinách Strednej Ázie.

Náboženský minimalizmus a religiózny purizmus

Formy náboženskej identity je možné v rámci Strednej Ázie rozdeliť do dvoch základných balíkov: a) do tzv. dostatočnej religiozity a po b) religiózneho purizmu.

Prvá forma je charakteristická pre väčšinu obyvateľstva. Inak povedané ide o náboženský minimalizmus, nepravidelná účasť na bohoslužbách a nie presné dodržiavanie rituálov. Napríklad v Uzbekistane pravidelne navštevuje mešitu cca 25 – 40% veriacich a v Kazachstane je to dokonca len asi 18 – 22 %.

Títo minimalisti sú otvorenejší voči modernizácii a v zásade sa orientujú na spotrebiteľské štandardy. Ide o priamy dôsledok sovietskej modernizácie. Je tu však ešte jeden faktor, charakteristický pre celý región Strednej Ázie, a to prelínanie islamu a etnicity.

Religiózny purizmus znamená veľmi presné dodržiavanie moslimskej dogmatiky a rituálov. Táto forma náboženského vyjadrenia sa chápe ako „pravý“, alebo „čistý“ islam na rozdiel od chápania islamskej viery ako etnokultúrnej tradície. Purizmus má čoraz viac prívržencov medzi chudobnou a málo vzdelanou mládežou na vidieku.

Samozrejme, že existujú regionálne rozdiely vo vzťahu k náboženstvu v jednotlivých krajinách. V Uzbekistane je pomerne tuhá reštriktívna politika vo vzťahu k nezávislým islamským skupinám, pričom však na druhej strane islamská religióznosť sa akceptuje ako neodelitelná súčasť spoločnosti. V Kazachstane sme svedkami prevahy obrany svetskosti, pričom sa však akceptuje a ochraňuje „správna islamizácia“. V Tadžikistane je hlavnou tendenciou konkurencia medzi štátnym a nezávislým islamom. Vláda sa snaží prezentovať ako predstaviteľ „správneho štátneho islamu“ a súbežne chce neutralizovať a marginalizovať politicko-náboženskú opozíciu, ktorá je sústredená v Islamskej strane obnovy (jediná legálne fungujúca politická strana náboženského charakteru v Strednej Ázii). Nakoniec občianska vojna v Tadžikistane rokoch 1992 – 1997 bola súbežne aj vojnou o „správny islam“.

Pritom všetky krajiny Strednej Ázie majú problém so vznikajúcimi nezávislými a neformálnymi náboženskými skupinami a zoskupeniami. Predovšetkým ide o salafistov džihadistov. Títo sú presvedčení, že miestna tradícia moslimskej viery nie je podporená zodpovedajúcim správaním a spôsobom života ľudí žijúcich v regióne.

Pre salafistov „pravý“ islam znamená (ultra)ortodoxné puritánske napĺňanie náboženských textov a pre džihadistov silový boj predovšetkým proti nedostatočne čestným moslimom.

Deštruktívne pokračovanie modernizácie

Systémová kríza je logickým, aj keď deštruktívnym pokračovaním modernizácie regiónu v 20. storočí, nehľadiac na to, že práve sovietska modernizácia mala väčšinovo pozitívny charakter a znamenala vymanenie sa Strednej Ázie z oneskorenia vývoja, ako to postihlo napr. Afganistan, ktorý ostal v područí inej mocnosti v rámci konceptu „Veľkej hry“ a dodnes spôsobuje problémy vo svetovej politiky. Hybnými silami prekonaných, tlejúcich, ale aj potencionálnych konfliktov v dnešnej Strednej Ázii sú predovšetkým:

  1. neustále sa opakujúci a gradujúci súboj regionálnych elít o vplyv nad materiálnymi  zdrojmi svojich krajín, z čoho plynie aj nízka úroveň politicko-demokratizačných zmien v regióne.
  2. druhou sférou sú rôzne funkčné a formujúce sa islamské hnutia ako predstavitelia nonkoformistických síl a alternatívy voči ostatkovým postsovietskym elitám. Ich sociálna báza je široká, pričom vychádza z tradičných a nových, čiastočne tradičných vidieckych vrstiev, ktorých život sa ani po sublimácii Sovietskeho zväzu nezmenil k lepšiemu (skôr naopak). Práve tieto štruktúry majú silnejúci neformálny vplyv na vývoj stability a bezpečnosti v regióne.

            Dnes, keď Stredná Ázia prekonáva demografický boom, ako celok, ale aj jednotlivo sa vyrovnáva s dôsledkami energetickej krízy a politických turbulencií, ktoré opakovane priviedli prakticky na hranicu bankrotu štáty (Kirgizsko a Tadžikistan), nútia balansovať na hrane vlastných surovinových možností (Turkménsko), čeliť vonkajšej globálnej finančnej kríze (Kazachstan), či sa vysporiadavať s  postavením nových hráčov, ktorí vplývajú  na politický, energetický a náboženský profil Strednej Ázie (napr.: Irán, Turecko, Afganistan, Čína...) ako takej.

Návrat náboženského faktoru (ako kultúrno-historického fenoménu) do stredoázijskej politiky v podobe fundamentalizmu sa javí realitou. Je tomu však tak? Prešľapy miestnych elít, či už cielené alebo vynútené zvonku v budovaní stredoázijských štátov vytvorili pôdu k radikalizácii a zakódovali do ďalšieho správania hrozbu národnej, regionálnej a globálnej bezpečnosti.

Alah dá moci tomu, komu chce!

Moc v moslimskom vnímaní nemožno dediť. V Koráne sa táto otázka podrobne nerozoberá. Podľa islamských teológov je to vecou Alaha. Moc dá tomu, komu chce! Preto sa prú, či je to prejav špecifickej islamskej demokracie (dá moc pomocou volieb), alebo tu je zakódovaný jednoducho predpoklad, že v budúcnosti bude musieť islamský štát - kalifát - meniť svoj náboženský charakter smerom k svetskému. Lenže praktickým problémom svetskej moci v postsovietskych republikách Strednej Ázie (predovšetkým Uzbekistan a Tadžikistan, ale aj Kazachstan) nie je odvodená z rozhodnutia Alaha, ale ide najmä o dôsledok hodnotového a inštitucionálneho chaosu, formálne právne zastabilizovaného svetskými zákonmi, ktoré nie vždy konvenujú islamskej štruktúre myslenia spoločnosti.

V postsovietskej ére sa vykryštalizoval stav, že hrozby radikálneho islamu v Strednej Ázii mali predovšetkým vnútornú dimenziu. Napríklad v polovici 90-tych rokov bolo 80 % Kirgizov presvedčených o narastaní úlohy islamu v spoločnosti. Podobne tak rozmýšľali v Tadžikistane a Uzbekistane. Ak, a to sa po deštrukcii ZSSR aj stalo, jednotliví občania, etnické skupiny a celé regióny stratili možnosť žiť podľa schémy, na ktorú si zvykli, tak stratili vieru v zajtrajší deň. Tým dostali zelenú predtým dlhodobo potláčané a deformované islamské hodnoty. Tie napriek teologickej a ideologickej deformovanosti pomerne verne zrkadlili (a zrkadlia) nálady, vnútropolitické diskrepancie a niekedy až fatálnu sociálno-politickú situáciu v jednotlivých častiach regiónu.

Islam, i keď reprezentuje nadnárodný systém vierovyznania, veľmi často sa využíva práve ako základný komponent, aj keď nie nacionálneho uvedomenia, tak určite nacionálnej ideológie alebo nacionalizmu. Často je veľmi ťažké vytýčiť nejakú presnú hranicu medzi náboženskými a nacionálnymi špecifikami. Preto nie je prekvapujúce, že v mnohých arabských krajinách sa islam tvrdo stotožňuje s nacionalizmom.

Stimulácia a znovuzrodenie islamu

Takže ešte raz a pre poriadok! Zánik Sovietskeho zväzu o. i. nepriamo znamenal aj stimuláciu a znovuzrodenie islamu v Strednej Ázii. Režimy v Kazachstane a Uzbekistane sa spočiatku priblížili k islamizmu a spôsobili etablovanie jeho všeobecných tendencií v regióne. Na rozdiel od Kazachstanu, ktorý dokázal v postsovietskom chaose vyriešiť rozhodujúcu časť svojich  teritoriálnych problémov, dnešná situácia je v Strednej Ázii dosť ďaleko od stabilnej. Väčšina postsovietskych štátov má medzi sebou dodnes nevyriešené teritoriálne spory.

Etnický umelý mix, chýbajúce všeobecne uznané hranice, plus deficit úrodnej pôdy, a čo je ešte výbušnejšie v stredoázijských klimatických podmienkach – nedostatok vodných zdrojov, pridávajú periodicky vznikajúcim konfliktom výrazný sociálno-ekonomický kontext.

Najviac nezrovnalostí, nedorozumení a územných sporov majú medzi sebou Uzbekistan s Kirgizskom a Tadžikistanom, ktoré mimo spoločnej hranice a agrárneho profilu spája ešte jeden výbušný element - Ferganská dolina. Ide o Ošskú oblasť Kirgizska, Sogdianskú oblasť Tadžikistanu a Ferganskú, Namanganskú a Andižanskú oblasti Uzbekistanu.

Ferganská dolina je charakterizovaná vysokou hustotou a úrovňou islamizácie obyvateľov. Medzištátne vzťahy Kirgizska, Tadžikistanu a Uzbekistanu sa po zániku Sovietskeho zväzu „obohatili“ o vysokú úroveň konfliktnosti. Nesúlad etnických a štátnych hraníc, majúcich svoj základ v stalinských opatreniach z rokov 1924 – 1925 spôsobil, že vo všetkých republikách Strednej Ázie žijú veľké skupiny iných hlavných etnosov regiónu.

Podľa údajov z roku 1999 len v Uzbekistane žilo 1,2 mil. Tadžikov, 967-tisíc Kazachov, 216-tisíc Kirgizov a 142-tisíc Turkménov. V Turkménsku (údaj z roku 1995) žije 407,1-tisíc, v Kirgizsku (1999) – 665-tisíc a v Tadžikistane (2000) – 937-tisíc Uzbekov . S výnimkou Uzbekistanu, kde Tadžikovia tvoria najväčšiu národnostnú menšinu, v ostatných krajinách sú najpočetnejšou práve Uzbeci.

Prítomnosť veľkých etnických skupín, ktoré žijú v prihraničnom území so svojím „titulným“ štátom, je naďalej aj dnes faktorom s vysokou úrovňou nebezpečenstva vzniku a rozšírenia konfliktu. Ako je všeobecne známe, a poznajúc tento prístup aj zo stredoeurópskych dejín, početnosť etnických skupín bola vždy predmetom štatistických úprav. Buď znižovania, alebo zvyšovania, podľa toho, aká bola a je politická doba. Podľa odhadov ruského etnológa J. G. Kuľčika, reálny počet Tadžikov v Uzbekistane je dnes 1,5- až 2-krát viac, než oficiálne udáva Taškent a v Samarkande či Buchare, ktoré využíva režim I. Karimova ako základné piliere svojej národno-historickej ideológie pri budovaní štátu, ktorý vlastne nemá žiadnu históriu a tradíciu, dokonca tvoria väčšinu. Podobný názor zastávajú aj iní experti, ktorý uvádzajú, že počet Tadžikov v Uzbekistane dosahuje úroveň cca 20 – 25 %, t. j. zhruba 6 miliónov obyvateľov.

Svetské štáty alebo stredoázijský kalifát

Videnie Strednej Ázie má množstvo špecifík vrátane reálnej koexistencie v rámci ruského impéria či ZSSR. Táto koexistencia mala zbližovací efekt, ktorý v kombinácii s reálnou uzavretosťou systému, oficiálnym štátnym ateizmom (ktorý zlyhal) vyprodukovala zvláštny fenomén, akéhosi „homo stredoazicius“.

V riešenej rovnici je ešte jedna neznáma.  Aká bude (r)evolúcia vnútornej politiky? V Strednej Ázii je prevládajúcou kríza po línii občianska spoločnosť verzus moc, vrátane krízy funkčnej komunikácie so svojimi partnermi (susedmi) v regióne. Demokracia je nehmotná a ukazuje sa, že export ľubovoľnej nehmotnej substancie z iného kultúrno-historického prostredia je neperspektívny. Koncept L. Trockého o exporte revolúcie dopadol rovnako, ako dnes všeobecne dopadá koncept exportu demokracie. Stredoázijské režimy, ktoré svojou tvrdosťou pomáhajú, a tu je negatívne-pozitívnym etalónom Uzbekistan, aby sa de facto nepresadil ani koncept exportu islamskej myšlienky aj tam, kde nemá svoje tradície.

Dotýkajúc sa problému moslimskej civilizácie nie je žiadnou novinkou, že zo 41 krajín sveta, kde moslimovia tvoria väčšinu, ani jednu nemožno hodnotiť ako spravodlivú či  slobodnú; čiastočne slobodných je 8 krajín a 7 je súčasťou zoznamu 11-tich najrepresívnejších režimov.

Jedným z pilierov chápania spravodlivosti J. Rawlsa je tzv. princíp diferenciácie, podľa ktorého sú nerovnosti v spoločnosti legitímne, pokiaľ ich existencia slúži v prospech tých najmenej zvýhodnených (vrátane politických práv).

Môžu sa radikálne islamské hnutia v perspektíve stať hlavnou hrozbou stability v Strednej Ázii? Pôda je pripravená - konvexná bieda a maximálna korupcia v mocenských štruktúrach. Navyše, v žiadnom postsovietskom stredoázijskom štáte nie je väčšinovo akceptovaná národná ideológia, ktorá by aspoň čiastočne či dočasne a cielene mohla konkurovať vplyvu islamu. Aj toto hovorí, že treba pomôcť stredoázijským štátom, aby udržali sekulárny konsenzus. Inak povedané, dosiahnuť konsenzus, aby ľudia pod vplyvom umierneného islamu podporili svetský profil štátu. Druhou alternatívou je stredoázijský kalifát so všetkým parametrami, ktoré k tomu patria, pričom od roku 2014 bude Afganistan už asi bez koaličných vojsk.

+  +  +

Čo je veľmi dôležité, je poznanie a fakt v rámci spomenutej negatívnej paradigmy a „... pripravenej pôdy...“,  že všetky postsovietske republiky Strednej Ázie sa snažia udržať svoj svetský charakter nielen inštitucionálne a formálne, ale do toho zainteresovávaju prísnu štátnu kontrolu. Pritom však akceptujú a uznávajú kultúrno-historickú úlohu islamu pri budovaní vlastných štátov a spoločenských väzieb. Dobrovoľné odovzdanie svetských pozícií islamu sa preto ani v blízkej budúcnosti nepredpokladá. Optimálny prístup, ktorý by využíval regulačnú funkciu islamu v sfére sociálnych vzťahov, neohraničujúc pritom ciele štátov, sa doposiaľ nepodarilo nájsť v žiadnej stredoázijskej republike. Islamský radikalizmus v Strednej Ázii je predovšetkým reakciou na to, že spomenutý optimálny prístup nie je na stole.

Prejavy islamského radikalizmu (a možnosti jeho rastu) nedávajú štátom v Strednej Ázii inú šancu, než vypracovanie a efektívne využívanie stratégie odporu, v čom majú väčšinovú podporu vo svojich krajinách, ale aj v zahraničí. Môže to pootvoriť dvere doteraz tvrdo (Uzbekistan, Kazachstan) odmietanej myšlienke využívania, alebo používania aj umierneného islamu v politických cieľoch. Lenže, keď sa rozpúta boj o politickú moc po dvoch bývalých členoch ÚV KSSZ a prvých tajomníkoch republikových komunistických strán, ktorí prezidentujú svojim krajinám bez prestávky od roku 1991, môže sa siahnuť aj po radikálnom islame.

Autor je vysokoškolský pedagóg
Text je skrátenou verziou širšej analýzy, upravené špeciálne pre SLOVO, medzititulky redakcia

Na snímke: Samarkand
Foto: Gilad Rom / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama