Reklama
Reklama

Politika nepriateľstva

Môžeme, máme a musíme navzájom koexistovať v mieri
Počet zobrazení: 1899

Vojna na Ukrajine sa nás, samozrejme, dotýka. Ľudsky, psychologicky, humanitárne a pomaly už aj ekonomicky. Zasiahla do našich životov, aj keď sme k tomu, my, občania Slovenskej republiky, nijako neprispeli. Naopak, veľmi sme dúfali, že politici na všetkých stranách budú rozumní a zodpovední a dokážu svoje rozpory riešiť inteligentne a mierovo. Táto vojna sa dotýka celého sveta, i keď jedných jeho častí zatiaľ viac než druhých, ale jej výbušný potenciál je najväčší od čias 2. svetovej vojny.

Vojna na Ukrajine sa nás dotýka, samozrejme, aj politicky. Je to vojna na území Európy a my sme členom Európskej únie. Je to dokonca vojna na území nášho suseda. Z politického hľadiska však celkom racionálne platí: Po 1., nie je to vojna, ktorú sme zapríčinili my ako štát svojou politikou; po 2., nie sme ani jednou z bojujúcich strán a nemáme priamu účasť na vojne; a po 3., nie sme to my, koho napadol sused nášho suseda a nemáme v takom prípade zmluvné záväzky voči ani jednému z nich. Morálno-politické záväzky môžeme na seba dobrovoľne brať (a aj berieme). Sú tu však aj ďalšie politické aspekty, ktoré nemožno ignorovať, pretože táto vojna (ako každá) je obrovský politický problém, ktorý môžu vyriešiť iba politici veľkého formátu a ich spoločné politické úsilie.

Predovšetkým to od politikov vyžaduje zodpovednosť za svoje správanie a rozhodovanie. Táto zodpovednosť „velí“ zachovávať odstup, zdržanlivosť a chladnú hlavu, nenechať sa zatiahnuť do horúceho konfliktu, čo v takýchto prípadoch hrozí vždy. Stačí jeden malý nepremyslený alebo „horlivý“ krok a vojnová iskra môže preskočiť akýmkoľvek smerom. Vojnový stav totiž zapaľuje horúce hlavy, o aké nie je núdza. Dôvody také či onaké sa nájdu vždy, ale keď začnú rinčať zbrane, už je obvykle neskoro. Keď sa spustí vojna a zabíjanie, rozumná otázka „prečo“, už nemá rozumnú odpoveď.

Zo všetkých strán počujeme priame označovanie sa za nepriateľov, aké sme dávno nepočuli: zo strany Ruska je nepriateľom už nielen Ukrajina, ale aj každý, kto jej pomáha v obrane (vrátane Slovenska), zo strany Ukrajiny je nepriateľom Rusko a každý, kto by mu pomáhal v agresii, zo strany USA a EÚ je nepriateľom č. 1 Rusko, ale ich spojencom je každý, kto sa pripája k sankciám a ďalším akciám na odsúdenie, potrestanie, oslabenie a porážku Ruska. Medzi nepriateľmi panuje „logika“ pomsty, revanšu, princíp „oko za oko“. Ak niekto udrie ako prvý, musí počítať s odvetným úderom, a vojna je na svete – dokedy?

Vyzerá to tak, že svetovú politiku ovládol ošiaľ nepriateľstva, z ktorého nevedno, ako sa môžeme dostať. Hľadanie nepriateľov už nahradilo priame označovanie za nepriateľa každého, kto tomuto ošiaľu ešte nepodľahol a snaží sa zachovať si odstup od eskalácie vojnového šialenstva a zdravý rozum. Každý, kto vojnu odsudzuje a namiesto toho, aby sa pridal na jednu či druhú stranu (najmä na tú, ktorá sa manifestuje ako jedine „správna“). Každý, kto hľadá možnosti, ako tento zlý kolotoč zastaviť a vystúpiť z neho. Z tohto hľadiska – z hľadiska mierového riešenia – naopak každý, kto sa slovne, mediálne či materiálne stavia na tú či onú stranu, vojnový konflikt iba podporuje a predlžuje jeho trvanie i tragické následky.

Problém, prečo a ako vzniká nepriateľstvo medzi ľuďmi, národmi či štátmi – problém, prečo je človek človeku nepriateľom – je starý ako ľudstvo samo. Zamýšľali sa nad ním a najmä nad jeho riešením v podobe opaku – teda priateľstva – filozofi od Aristotela cez Tomáša Akvinského, Michela de Montaigna, Thomasa Hobbesa, Carla Schmitta a ďalších až po Jacquesa Derridu, no je zrejmé, že ľudstvo v tomto veľmi nepokročilo. Nepriateľstvo, nenávisť, animozita, hostilita, nevraživosť, spor, konflikt– to všetko je medzi ľuďmi nielen bežné, ba v istých historických obdobiach prevláda. Zdá sa, že sme sa znova dožili takéhoto obdobia.

A to nielen vo svete, ale aj u nás. Čo šíri naša vláda od svojho nástupu medzi občanmi? Pod zámienkou boja proti korupcii či pandémii len nenávisť a svár v celej spoločnosti. Samu negativitu, ba deštruktivitu v mene „spravodlivosti“ alebo „verejného zdravia“. Zaujala starú známu pozíciu z čias najhoršej totality: „Kto nie je s nami, je proti nám!“ Tertium non datur! O tom, či táto vláda vie robiť aj politiku úplne inej kvality, je už márne aj myslieť.

Ak sa teda zamýšľame nad príčinami vojny – medzinárodnej či občianskej – nemôžeme obísť tento fenomén nepriateľstva. Isté totiž je, že priatelia proti sebe nebojujú. Naopak, hľadajú k sebe cestu, i keď hranica medzi priateľstvom a nepriateľstvom môže byť veľmi krehká. Aj zo starých priateľov sa môžu stať zarytí nepriatelia, keď sa medzi nimi niečo „pokazí“. Ľudské vzťahy a ľudský svet sú neobyčajne krehké a návrat zo stavu nepriateľstva do stavu priateľstva je oveľa, oveľa ťažší. Medzi niektorými nepriateľmi to vyzerá akoby „na večné časy a nikdy inak!“.

Náročnejšie je identifikovať konkrétne príčiny samého nepriateľstva. Môžu to byť rôzne druhy fóbií (strachu), keď človek považuje človeka za nepriateľa, pretože si o ňom myslí, že mu chce ublížiť. To je skôr pasívne, obranné nepriateľstvo, založené na nedôvere. Nepriateľstvo môže byť aj aktívne, agresívne voči tým, ktorých chce niekto ovládnuť a podriadiť si ich. Jedným z podhubí nepriateľstva je tiež rivalita a konkurencia, oslavovaná v kapitalizme ako základ i vrchol prosperity, úspechu a dokonca pokroku. Za ňou je individualizmus, ktorý môže byť aj skupinový: „Buď ja alebo ty, buď my alebo vy.” Kto sa presadí, vyhráva, a tak je to „správne a spravodlivé“. Človek človeku konkurentom, súperom, sokom. Nie je to tiež istý druh „vojny“? Ďalším širokým podhubím nepriateľstva môže byť „inakosť“, ktorá znamená „cudzosť“. Človek človeku hrozbou. Ten druhý, ktorý je iný, je mi predsa cudzí. Nie je ako ja a my, nemôže byť preto priateľom, musí byť nepriateľom. Buď-alebo. Treba sa ho buď báť, nedôverovať mu a mať sa pred ním „na pozore“, alebo sa pokúsiť ho „eliminovať“, „neutralizovať“, „zneškodniť“, aby už viacej nebol hrozbou. A napokon veľmi aktuálna otázka – aký je podiel dnešného mediálneho sveta na živení a rozdúchavaní nepriateľstva medzi ľuďmi, národmi a štátmi?

Predpoklady a podmienky nepriateľstva – rovnako ako priateľstva – sú teda veľmi rozmanité a zložité, historické aj politické, intelektuálne aj emocionálne. V prípade vzťahov súčasnej Ukrajiny a Ruska to platí bezo zvyšku. Korene ich nepriateľstva sú bezpochyby historické, ale v prípade politických koreňov si treba postaviť otázku: kto živil a živí toto nepriateľstvo až tak, že vyústilo do bratovražednej vojny? V prípade intelektuálnych a emocionálnych pomerov sa treba pýtať, kto rozdúchaval a rozdúchava nepriateľstvo v spoločenstve, v ktorom vysoké percento rodín je zmiešaných z oboch strán? Komu sa to hodilo a hodí? A prečo?

Dnes sú ľudia takmer všade rozdelení na „takých a onakých“ – v podstate na nepriateľov kvôli „tomu či onomu“. Priateľstvo ako hodnota sa nenosí, ale pošliapava. Vnútri znepriatelených strán existuje síce „spojenectvo“, zamerané na „spoločného nepriateľa“, ktoré je však vynútené nepriateľstvom voči niekomu tretiemu. Priateľstvo vynútené nepriateľstvom je pochybné.

Nemôžeme sa nechať paralyzovať nepriateľstvom človeka proti človeku, národa proti národu, štátu proti štátu! Nemôžeme vykázať priateľstvo do úzkych vzťahov medzi jednotlivcami, akoby sa politiky vôbec netýkalo! Pretože – v akom svete sa nám žije lepšie? Vo svete priateľstva či nepriateľstva? Napriek tomu, že neexistuje ani univerzálne priateľstvo, ani univerzálne nepriateľstvo, v dnešnom svete sú misky váh povážlivo, až nebezpečne naklonené na stranu nepriateľstva na úkor priateľstva.

Všetky vojny v dejinách boli, sú a budú dielom politikov. Politikov, ktorí nevedia alebo nechcú riešiť problémy a spory inteligentnou a mierovou cestou. Túto vinu a zodpovednosť z nich nikto nezmyje. Preto im treba postaviť zásadnú otázku o priateľstve a nepriateľstve, ktorú majú riešiť skôr, než sa pustia do vojny. Ale aj potom, teda vlastne vždy. Kto z nich pôsobí ako priateľ či nepriateľ a voči komu? A kto z nich pôsobí nebodaj ako „priateľ celého ľudstva“?

Každá politika, a teda aj vojna, je len ľudské dielo konkrétnych ľudí. Ale, našťastie, existuje aj niečo tretie medzi priateľstvom a nepriateľstvom – kompromis, dohoda, vzájomné uznanie toho druhého, jeho bytia, záujmov i práva na vlastnú existenciu podľa seba, pokiaľ nikoho neohrozuje. Nemusíme byť priatelia, ale preto nemusíme byť ani nepriatelia. A naopak. Môžeme, máme a musíme navzájom koexistovať v mieri. Tak by mal znieť príkaz pre všetkých politikov, ktorých my, občania, nemôžeme nechať bez kontroly a napospas ich blúzneniu, ak nechceme, aby zničili naše životy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama