Reklama
Reklama

Ponúka odbornosť a hnev na „systém“

(K inauguračnému prejavu prezidentky)
Počet zobrazení: 2008

1.

Odbornosť, cit a zdravý aktivizmus nielen všetkým občanom, ale aj všetkým ľuďom bývajúcim na Slovensku ponúkla inaugurovaná pani prezidentka Slovenskej republiky. Z ponuky citu, ako inak len pozitívneho a vrúcneho sa určite tešíme. Bude to láska? A ako je to s odbornosťou? Môžeme sa nádejať, že by to mala byť odbornosť v odbore práva. Vyplýva to aj z toho, že prezidentka je absolventkou II. stupňa študijného odboru právo, teda magisterského stupňa. Slovenská advokátska komora ju zapísala do svojho zoznamu advokátov, z ktorého sa hneď po voľbách dala úspešne vyčiarknuť. Zvládla a osvojila si určite aj iné odbornosti v evolúcii svojej osobnosti. Neuviedla, ktoré. Predpokladajme, že to bude teda právo. Ako sa tieto jej nadobudnuté, osvojené vedomosti, znalosti prejavili v inauguračnom prejave?

Trikrát sa v ňom vyjadrila k udalostiam, ku skutočnostiam, ústavnoprávnym aj medzinárodným, ktoré kulminovali posledným dňom roku 1992 a prvým dňom roku 1993. A trikrát tieto udalosti, skutočnosti s mimoriadnou, historickou doslova jedinečnou právnou relevanciou nazvala – „rozdelenie“. Prvýkrát ako „rozdelenie Česko-Slovenska“ , druhýkrát ako „rozdelenie federálneho štátu“ a po tretie uviedla, že došlo „k rozdeleniu federálneho štátu“. Trojnásobné použitie toho istého termínu svedčí o tom, že to nebol omyl, lapsus, náhodné prerieknutie. Možno použila terminológiu zo zemepisu, geografie. Z pohľadu tohto študijného odboru, ktorý patrí do repertoáru odborov na prírodovedeckej fakulte niektorej z univerzít a vysokých škôl na Slovensku, ktoré nepatria do poradia prvých päťdesiat ani päťsto „všeučilíšť“,  ako označujú univerzity bratia Chorváti. Geograficky, zemepisne sa územie Česko-Slovenska rozdelilo a to vyznačením čiary na mape, oddeľujúcej tieto územia. Právne je to však inak. Československo ako štát, do roku 1969 unitárny, a od vtedy zložený, vo forme federácie, sa nerozdelilo, ale ako štát zaniklo. Zaniklo ako štát podľa vtedajšieho česko-slovenského ústavného práva, zaniklo ako štát, ako subjekt medzinárodného práva vôbec. Ale, čo je tiež podstatné, so zánikom štátu, spoločného, zloženého, so zánikom federácie, ČSFR (na Slovensku s pomlčkou, v Česku bez pomlčky) bol spojený vznik, konštituovanie nového štátu, a to Slovenskej republiky. Možno len tušiť, aké zahanbenie precítil súčasný aj minulý dekan fakulty, mimoriadne senzibilný na úroveň fakulty, na ktorej prezidentka študovala. Sú to vedomosti a pojmy, ktoré patrili do učiva druhého a tretieho semestra v predmete ústavné právo. Preukazuje sa aj takto kvalita našich právnických fakúlt, o ktorej sa vyslovila inaugurantka eufemisticky, ale nie lichotivo. Stáva sa to. Vytvorila si vraj excelentné oddelenie právnikov, canditatus juris, aj candidate, Master of Law. Oni to napravia. Prevencia je však lepšie ako terapia ex post, po úraze.  

Treba dodať, že dňom 1. 1. 1993 prvýkrát sa vytvoril, vznikol a konštituoval – samostatný, suverénny, demokratický a právny štát slovenského národa. To v inauguračnom prejave novej pani prezidentky, piatej prezidentky (piateho prezidenta) Slovenskej republiky – chýbalo. Na počiatku bol štát (Slovenská republika), až potom mohla byť po víťazných voľbách inaugurovaná hlava tohto štátu. Opomenula to, zabudla na to, nechcela o tom hovoriť alebo sa o tom zmieniť. Má pochybnosti, že to nebol historicky prvý štát slovenského národa? Nie je intelektuálne a citovo uzrozumená s právnou samostatnosťou a právnym jestvovaním Slovenského štátu, ktorý bol vyhlásený 14. marca 1939 ? Určite nie. Alebo sa prikláňa k názoru, ktorý vyslovil šéf jej protokolu pre reportáž RTVS, že v Martinskom dóme bola pred 250 rokmi korunovaná prvá hlava nášho štátu. Bola uhorská kráľovná Mária Terézia hlavou nášho, teda slovenského štátu? Takéto odbornosti, vedomosti o minulosti – ani právne ani historické nám nebude ani v poradí piata hlava Slovenskej republiky ponúkať a nebudú to ponúkať ani zamestnanci prezidentského úradu, ktorí nastúpili do jej „verejných služieb“. V latinskom jazyku sa pre túto činnosť používa slovo „ministrare“ a podľa kánonického práva ide o „miništrovanie“, ktoré robia „miništranti“. Je to služba pri oltári v chráme, dovolená len mužom (chlapcom). Nástup prezidentky SR do „verejnej služby“, ako to sama formulovala v prejave, bude pre našu krajinu a štát jej miništrovaním pri „oltári vlasti“, ako tento oltár majú postavený Taliani neďaleko slávneho a historického rímskeho Kapitola. Máme sa teda na čo tešiť. Aj na prínos pre verejné blaho. 
 

2.

V jednej časti svojho posolstva sa inaugurantka vyslovila so sociálneo-solidaristickým akcentom o tom, že potrebujeme prekonať priepasti, ktoré sme v spoločnosti za uplynulé roky vyhĺbili, a to medzi jednotlivými skupinami a názormi, ktoré reprezentujú. Ilustrovala to na postave obyčajného pracujúceho človeka, ktorý napriek svojej obetavej a poctivej práci sotva je schopný zabezpečiť základné potreby pre svoju rodinu a porovnala jeho situáciu s ľuďmi, ktorých majetkové pomery nemôžu byť výsledkom ich legálnych príjmov. A takýto príslušník skutočných obyčajných ľudí (nie členov OĽaNO) celkovo možno povedať priemerný občan, prestáva veriť, ako povedala, v spravodlivosť. Hodnotiaci úsudok pani prezidentky z toho spoločenského javu je skutočne vážny, a to politicky a štátnicky. Povedala totiž, že „pocit spoločenskej nespravodlivosti zosilnel a nadobudol dve podoby, podobu volania po zmene a po slušnosti“ ale aj – „podobu hnevu na „systém“. Slovo systém, však inaugurantka dala do úvodzoviek. Chcela tým povedať, že táto nespokojnosť v podobe hnevu – nesmeruje skutočne proti súčasnému sociálno-ekonomickému systému na Slovensku? Treba túto nespokojnosť a tento hnev nasmerovať na niečo iné  – a na čo? Vraj keby sme mu podľahli, vôbec by sme si tým nepomohli. Prostriedky a metódy, ktoré navrhla v inauguračnom prejave na tento stav, je nové zákonodarstvo, pozornosť prezidentky a jej kancelárie k nemu a za ďalší prostriedok zlepšenia situácia označila „lásku k blížnemu svojmu“.

Bez vývojového, historického pohľadu na to, ako tento hnev na „systém“, ale aj systém vznikol, vyvíjal a prehlboval sa, budeme tápať len v masovej emocionálnej rovine a vzývať len nadpozemské bytosti a metafyzické energie o pomoc. Nahradenie kupónovej metódy dlhopisovou, zabezpečilo radovým občanom príjem vo výške 10 000 korún za dlhopis, ale väčšina majetku, ktorý nazhromaždili nie tí občania, ktorí žili v roku 1994, ale celé generácie pred nimi, znamenala, že asi trojpätinová väčšina spoločného národného majetku, vtedajšia vláda (V. Mečiara) rozdala prívržencom strán vládnej koalície v procese, ktorý národ pomenoval slovami „privatizačná rabovačka“ , resp. „krádež storočia“. Prvý prezident SR M. Kováč na základe systémovej analýzy privatizácie uskutočnenej v rokoch 1994 – 1998 (konzultovanej s odborníkmi) dospel k záveru, že je zrejmé, že uskutočnená privatizácia bola protiprávna, v rozpore s ústavou, a preto nelegitímna. Stalo sa tak rozdelením 110 miliárd Sk majetku v účtovnej hodnote, a to v rozpore v platným právnymi predpismi a na vrub, na škodu občanov. Anulovanie celej privatizácie na základe ústavného zákona a to tak, že by sa vyhlásili všetky privatizačné zmluvy za neplatné, to navrhoval prezident M. Kováč. Argumentoval tým, že takéto riešenie z politického hľadiska prispeje k upevneniu dôvery v demokraciu, k posilneniu princípov právneho štátu a princípu spravodlivosti. Spoločný majetok sa namiesto do vlastníctva všetkým občanom rozdelil, ba takmer zadarmo rozdal malej skupine 1 200 právnych subjektov (podľa hrubých odhadov 6 – 12 tisícom fyzických osôb aj s rodinnými príslušníkmi. (Kováč, M. Pamäti, s. 381- 383). Vyjadrili sa však „excelentní právnici“ (E. Valko, R. Procházka, P. Kreská), ktorí toto riešenie nepovažovali za priechodné. Presadil sa právne normy o riešení nekorektnej privatizácie cestou individuálnej súdnej žaloby, preverením kúpno-predajných zmlúv s privatizátormi (vláda vedená SDKÚ, premiér M. Dzurinda). Vláda vytvorená po voľbách nenašla odvahu k radikálnej náprave. Nepriamo potvrdila, že privatizácia (všeobecne považovaná za protiústavnú a nelegálnu) sa údajne uskutočnila v súlade so zákonom. Náprava bola možné vymáhať „božími mlynmi“, t.j. súdnou cestou, od prípadu k prípadu. Suma summarum – voľby 1998, nový parlament (NR SR), vláda SR, ústavný súd – svojimi postojmi, reálnym konaním – potvrdili legalitu nelegitimity privatizácie, uzákonili krádež spoločného, národného majetku ľudu Slovenskej republiky do rúk malej časti osôb (asi 12 tisíc plus ich rodinní príslušníci). Pred veľkou francúzskou revolúciou veľký učenec, filozof práva J. J. Rousseau – sa vyslovil na základe svojho poznania, že na počiatku súkromného vlastníctva kapitálu, vytvorenia  kapitálových vrstiev spoločnosti – bola krádež, a to „krádež uzákonená, legalizovaná, štátom“. Vývoj privatizácie v Slovenskej republike, akoby túto poznanú pravdu potvrdil opätovne. Vytvoril ďalší dôkaz o jej pravdivosti. Pravdou je, že účastníci tejto privatizačnej rabovačky, takto z privatizácie nadobudnuté majetky – predali tretím osobám. Tie sa vraj už, ako tvrdia politológovia a právnici, neprevinili, dokonca ani nie z morálneho hľadiska. Takáto je u nás morálka, spravodlivosť a právo. Občan, ktorí si v dobrej viere kúpi ojazdený automobil v bazáre, o ktorom sa zistí, že bol ukradnutý, musí takýto automobil vydať a bude trestne stíhaný ako osoba podozrivá z priekupníctva. Kúpou majetku, získaného z privatizačnej rabovačky, z krádeže storočia, je kupujúci, nový majiteľ aj z druhej ruky, čistým a poctivým vlastníkom a ochraňuje ho ústavné právo – nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva.

Odkedy sa teda vykopali priepasti medzi vrstvami, sociálnymi skupinami na Slovensku, odkedy je táto nedôvera v inštitúcie štátu, aj v orgány spravodlivosti a hnev na systém (na systém bez úvodzoviek)? Pramení práve z týchto veľkých majetkových prevratov, ktoré tvoria skutočnú podstatu nežnej revolúcie a to z „pôvodnej akumulácie kapitálu“, a z pôvodnej reštitúcie  a regenerácii kapitalizmu. Z toho vyviera  nedôvera občanov k štátu, ktorý takéto konania zlegalizoval a udržuje jeho legalitu. Bol to najťažší úder štátnej moci princípu spravodlivosti, rovnosti a ústavnosti. Sú to všetky hodnoty, zásady po obnove, regenerácii a posilnení ktorých volala vo svojom inauguračnom prejave prezidentka Z. Čaputová. Bude ich chcieť v poradí piata prezidentka SR napraviť, alebo aspoň naprávať? Cesta k najlepšiemu možnému Slovensku bola inauguráciou naštartovaná. Možné Slovensko je len „slušné Slovensko“, nie Slovensko nahnevané proti „systému“, ale len Slovensko nahnevané proti systému s úvodzovkami. Tak vidí Slovensko, jeho tridsaťročný štát, jeho prvá občianka. Radšej naprávať systém s úvodzovkami. Systém, sociálny a ekonomický bez úvodzoviek je určite nad sily aj hlavy štátu. Má silnú spätnú aj odstredivú silu.

Už inaugurovaná pani prezidentka sa zaskvela aj širším registrom poďakovaní v jazyku národnostných menšín. K pozdravu maďarskému pridala aj pozdrav rusínsky, potom český a nakoniec rómsky. K ruskému jazyku sa nepriznala – nemáme ešte schválenú strategickú víziu Slovensku a ruskú hrozbu ako odstrašujúcu musia rešpektovať aj členské štáty EÚ a osobitne členské štáty NATO, aj ich hlavy štátu. Aj keď Slovensko má národnostné menšiny hovoriace týmto jazykom. Prekvapivé je však, že nepoďakovala ukrajinsky a poľsky, ani chorvátsky – na Slovensku máme osem národnostných menšín. Nie je to toľko jazykov, ako v nich pozdravoval pútnikov na Námestí sv. Petra svätý pápež Ján Pavol II. Ale nie je to málo, pre malé Slovensko a jeho prvú občianku.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama