Poohliadnutie pri výročí začiatku vojny hitlerovského Nemecka proti ZSSR

Počet zobrazení: 2998


skvrnda_150_80x.jpg

V tieni okázalých osláv 70. výročia vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii by sme nemali zabudnúť na deň, kedy sa začala jedna z najkrutejších vojen v doterajších dejinách. Začala sa vierolomným útokom Veľkonemeckej ríše – operáciou Barbarossa – bez vyhlásenia vojny v ranných hodinách 22. júna 1941. Veľká vlastenecká vojna ZSSR, ktorá bola súčasťou druhej svetovej vojny, trvala 1 418 dní – do 9. mája 1945. Vojna dostala tento názov až neskôr. Symbolicky vyjadroval skutočnosť, že ide o podobný útok na štát a spoločnosť, akým bol vpád Francúzov do Ruska v júni 1812 a že bude potrebné mobilizovať všetko, čo sa len dá, lebo ide o boj na život a smrť. Sovietsky zväz stratil v tejto vojne okolo 27 miliónov ľudí – žiadny štát v dejinách v jednej vojne neprišiel o také množstvo svojich obyvateľov – ,ale vydržal a bol rozhodujúcou silou, ktorá porazila nacistickú Tretiu ríšu.

Nebudeme sa zaoberať priebehom a výsledkami Veľkej vlasteneckej vojny, ktoré sú preskúmané a charakterizované často až do detailov. Napriek tomu sa stále stretávame s pokusmi spochybňovať ich a podávať „nové“ pohľady, ktoré sa snažia vyvrátiť to, čo je historicky dané, a interpretovať to v duchu trendov súčasného západného mediálneho „mainstreamu“, pre ktorý sa Rusko znovu stalo témou spojenou s veľkými hrozbami.

Vojna rozpútaná Nemeckom a jeho spojencami, ktorí boli do nej zapojení rozdielnymi prostriedkami i intenzitou ich použitia, mala viacero zdrojov a príčin spojených so širšími súvislosťami. Považujeme za potrebné zdôrazniť z nich dve okolnosti.
­­­­­­­­­­­____________________________

Prvou je to, že v jej jadre spočívala rusofóbia v tých časoch organicky spojená s antisovietizmom a antikomunizmom. Jej cieľom bolo vymazať z mapy sveta nielen vtedajší Sovietsky zväz ako spoločenský systém, ktorý sa odlišoval od kapitalizmu a bol alternatívou Západu, ale dosiahnuť aj zásadné oslabenie Slovanstva, čím chcelo hitlerovské nacistické Nemecko získať „Lebensraum“ pre rozvoj Árijcov.

V konšpiratívnych teóriách nájdeme aj ďalšie úvahy o tom, že cieľom tejto vojny bolo postaviť proti sebe dva súdobé projekty, ktoré mohli ohroziť anglosaskú dominanciu vo svete – nemecký a sovietsko-ruský (slovanský). Po tejto vojne už nemala existovať žiadna sila, ktorá by bola schopná ohroziť nadvládu Anglosasov. Udalosti sa však spravidla vyvíjajú ináč, ako si ich predstavujú tvorcovia či stúpenci konšpiratívnych teórií a v tomto prípade sa po vojne vytvoril nový svetový poriadok bipolárneho charakteru, ale vznikla aj studená vojna. V súvislosti so začiatkami studenej vojny možno uviesť jeden príklad rusofóbie z USA so smutným koncom. Prvý minister obrany USA (ministerstvo bolo vytvorene až v roku 1947 – dovtedy išlo o ministerstvo vojny), predtým aj minister vojenského námorníctva J. Forrestal musel byť totiž po poldruha roku vykonávania funkcie v marci 1949 odvolaný kvôli depresiám a ďalších psychickým problémom. Hospitalizovali ho v Národnom námornom liečebnom stredisku v Bethesde v Marylande, kde vraj viackrát upadol do stavu, kedy hovoril, že „idú Rusi“ a videl ich všade okolo seba. Po jeho smrti, zomrel po niekoľkých mesiacoch pobytu v nemocnici po páde zo 16. poschodia – pravdepodobne išlo o samovraždu – sa dokonca vytvorili aj konšpiračné úvahy, prečo sa tak stalo.

Bipolárny poriadok sa však po necelom polstoročí nečakane rýchlo rozpadol a zanikol aj ZSSR, ktorý vo Veľkej vlasteneckej vojne zvíťazil. Už vyše 20 rokov sme svedkami hľadania nového poriadku, v ktorom začínajú pôsobiť aj iní globálni aktéri ako v predchádzajúcom storočí. Zdá sa, že sa ocitáme na prahu vytvárania nového – multipolárneho – usporiadania moci vo svete.
____________________________

Druhou je to, že táto vojna by sa nebola dala pripraviť a uskutočniť bez účasti veľkokapitálu, najmä finančného, ktorý už vtedy mal nadnárodný charakter. Veľké bankové centrá na Wall Street a v City vyšli z vojny posilnené a ich vplyvná pozícia vo svete pretrváva až do dnešných čias. Aj v súčasnosti sú nadnárodne finančné kruhy spolu s vojensko-priemyselným komplexom asi jedným z mála prvkov (zložiek) spoločenského systému, ktorý má z bezpečnostných kríz a ozbrojených konfliktov a s nimi spojeným zbrojením a ďalšími výdavkami zisk, hoci peniaze chýbajú všade a väčšina štátov i ľudí žije na dlh.

V tejto súvislosti považujeme za mimoriadne nebezpečné zúfalé, miestami až tragikomické volanie končiaceho generálneho tajomníka NATO A. F. Rasmussena po zvýšení výdavkov európskych členských štátov NATO na vojenské účely. Aj napriek pokračujúcemu poklesu vojenských výdavkov v členských štátoch NATO ich súhrn vypočítaný na základe údajov v databázach SIPRI podľa prepočtu na USD v bežných cenách bol v roku 2013 takmer 950 miliárd USD. Išlo o viac ako 54 % ich svetového objemu. Počet obyvateľov týchto štátov však tvorí len o niečo viac ako štvrtinu svetovej populácie. Ešte vypuklejšie to je v prípade USA – mali vyše 36 % vojenských výdavkov z ich celosvetového súhrnu, ale ich obyvateľstvo je menej ako 4,5 % svetovej populácie. 

Podľa A. F. Rasmussena tým, že by sa výdavky na vojenské účely dostali vo všetkých členských štátoch NATO najmenej na úroveň mýtickej hranice 2 % HDP, by stúpli o 90 miliárd USD. Ak predpokladáme, že ide o údaje v bežných cenách, je to o niečo viac ako 5 % svetového súhrnu týchto výdavkov za rok 2013. Vojenské výdavky štátov NATO by tak znovu predstavovali vyše 60 % ich celosvetového súhrnu, čo bolo bežné v rokoch od začiatku bushovskej globálnej vojny s terorizmom.

Zásadná otázka je, prečo a vlastne proti komu chce Západ naďalej pokračovať v takýchto tempách zbrojenia? Vojenské výdavky štátov, ktoré sa v niektorých západných prameňoch považujú za vážnych súperov USA, boli v roku 2013

  • RF necelých 88 miliárd USD (v bežných cenách)
  • ČĽR zhruba 188,5 miliardy USD (v bežných cenách).

____________________________

Okrem toho už v podmienkach bipolárneho svetového poriadku bolo vidieť, že vojenským, násilným spôsobom nemožno vyriešiť problémy nielen na Blízkom východe, ale ani v iných častiach sveta. A tak hoci skutočne v moslimskom svete je viacero hnutí i organizácií, ktoré Západ považujú za svojho nepriateľa, nemožno ich však poraziť vojensky. Svedčia o tom ako neúspechy vojen a následný chaos a narastajúce násilie v Iraku a Líbyi a podľa všetkého iný koniec vojenského dobrodružstva USA a ich spojencov nebude ani v Afganistane.

Odstupujúci generálny tajomník NATO mediálne odovzdáva ako jednu z najdôležitejších úloh pre nastupujúceho šéfa paktu J. Stoltenberga dosiahnuť zvýšenie vojenských výdavkov jeho členských štátov. Avšak okrem finančných kruhov, vojensko-priemyselného komplexu a vojenskej elity a nimi platených analytikov, expertov, mimovládnych organizácií a pod., málokto iný vidí v podmienkach hlbokej, základmi súčasného globalizovaného kapitalizmu už roky otriasajúcej krízy prínos takéhoto kroku.

Našťastie je tu aj postoj súčasného Nemecka a s ním viacerých členských štátov NATO v Európe, ktoré odmietajú v podmienkach všeobecného šetrenia štátnymi výdavkami reagovať na tlak Washingtonu i bruselskej centrály paktu na zvyšovanie vojenských výdavkov. Osudovým problémom je, či sa EÚ vydá v najbližších rokoch skutočne cestou mierovej veľmoci a oslabí svoju závislosť na USA a NATO. Už niekoľko desaťročí sa ukazuje, že súčasné pôsobenie Západu škodí v rôznych oblastiach nielen svetu, ale aj jemu samotnému. EÚ má stále šancu v prospech obyvateľov Európy niečo zmeniť aj na začiatku 21 storočia...

Myslieť si však, že väčšina peňazí na vojenské výdavky končí v žoldoch bojachtivých vojakov je tiež omyl. Ide totiž v prvom rade o to, aby sa „točili peniaze“, ktoré sú určené na nákup nových zbraní a vojenskej techniky, ich údržbu a opravy (samozrejme aj na výskum a vývoj) a ďalšie prvky logistickej podpory či vytváranie novej infraštruktúry nevyhnutnej pre vedenie súčasného ozbrojeného zápasu atď. a aby z toho tiekli zisky. V politike Západu pod taktovkou Washingtonu tak vôbec nejde o bezpečnosť štátov či sveta, ale o to, čo pretlačia rôzne lobistické kruhy. Kšeftovanie v oblasti vojenskej bezpečnosti stále zostáva veľkým zdrojom príjmov pre súkromný sektor a prispieva k ďalšiemu narastaniu rozdielov medzi bohatými a chudobnými štátmi i ľuďmi.
____________________________

Vzniká aj iné nebezpečenstvo. Ak sa vraj nejaká najmä nová zbraň zavedie vo veľkom počte do výzbroje vojsk, zvyšuje sa nebezpečenstvo jej vyskúšania a použitia, čo môže viesť aj k rozpútaniu nových vojen a ozbrojených konfliktov. Tak možno poukázať na príklady Tomahawkov a bezpilotných lietadiel.

Zo zhruba 6 tisíc kusov Tomahawkov vyrobených od roku 1983 sa do konca roku 2013 použilo podľa rôznych zdrojov 500 kusov na skúšobné účely a od 1 500 do 2 000 priamo v bojoch. O bezpilotných lietadlách takéto údaje nie sú k dispozícii. Washington Post 20. júna na základe výskumu svojich pracovníkov uviedli, že od začiatku bushovskej globálnej vojny s terorizmom v roku 2001 do konca roku 2013 padlo alebo bolo poškodených (havarovalo) vyše 400 bezpilotných prostriedkov, ktorými disponovali ozbrojené sily USA. Údaje o poškodeniach týchto prostriedkoch, používaných CIA (v súčasnosti ide asi o 30 kusov) sa im nepodarilo zistiť.

Podobný charakter má aj snaha o vybudovanie systému protiraketovej obrany USA. Od čias aktivít spojených so Strategickou obrannou iniciatívou administratívy R. Reagana, ktorá získala neskôr ironické pomenovanie „Hviezdne vojny“, sa na tieto aktivity vydali stomiliardové sumy USD. Ani jeden z projektov, ktoré sa rôzne menili, sa nepodarilo v tejto oblasti dotiahnuť do úspešného konca.

Aj najnovší projekt či variant protiraketovej obrany USA v prvom rade iracionálne zvyšuje napätie v medzinárodnej bezpečnosti, o ktoré nie je vôbec núdza v súvislosti s takými udalosťami minulých rokov, ako bolo bombardovanie JZR, vojna proti Iraku a Líbyi, či v súčasnosti vojna v Afganistane alebo sýrska či ukrajinská kríza. A to možno doplniť ešte izraelsko-palestínsky konflikt, napätie na Blízkom východe v dôsledku arabskej jari, krízy na viacerých miestach v Afrike i v Ázii. Aj vypuknutie novej vlny násilností v Iraku je predovšetkým dôsledkom invázie, ktorú tam uskutočnili USA a ich spojenci a ktorej ciele dodnes nie sú a už nikdy nebudú zrejmé.

Musíme mať značnú dávku až iracionálnej fantázie, aby sme uverili tomu, že budovanie ďalšieho projektu či variantu protiraketového systému v Európe vyžaduje nebezpečenstvo rakiet, ktoré môžu potenciálne vyletieť z územia Iránu či severnej Kórey. Bezpečnostná politika USA sa v úsilí za každú cenu si zachovať pozíciu vedúceho postavenia vo svete zamotáva do vlastných pascí. Po prepuknutí novej vlny násilia v Iraku sa našli vo Washingtone hlasy, ktoré by v tomto prípade radi využili Irán, hoci mu desiatky rokov nevedia prísť na meno a spomína sa len ako nebezpečný protivník.   
____________________________

Vážnym problémom, ktorý znepokojuje dnes verejnosť najmä v Európe, je však aj vnímanie a  interpretácia ukrajinskej krízy, ktorá vznikla ako ix-té dejstvo mediálnopolitického seriálu „farebných revolúcií“. Média s najväčším priestorom (aby sme obmenili nepekné neslovenské slovo „mainstream“, čo možno jednoducho „otrocky“ preložiť ako hlavný prúd) u nás to vykladajú spravidla ako v bájke – tak, že nešťastní, utláčaní Ukrajinci sa vzbúrili, aby sa mohli pripojiť k Západu, ktorý to s nimi myslí len v tom najlepšom, ale zlí Rusi im v tom za každú cenu chcú zabrániť. A každý, kto o tomto pohľade pochybuje, škodí nielen Ukrajincom, ale aj Západu, „liberálnodemokratickému“ Slovensku a vlastne skoro všetkému „dobru“ na tomto svete.

Možno sa preto vrátiť k často uvádzanému výroku predstaviteľa mierového hnutia a  nemeckého luteránskeho pastora Martina Niemöllera (slúžil ešte v nemeckom cisárskom námorníctve, kde sa stal až kapitánom ponorky a bol vyznamenaný Železným krížom I. stupňa):

Keď prišli nacisti pre komunistov, mlčal som – nebol som predsa komunista.
Keď zavierali sociálnych demokratov, mlčal som – nebol som predsa sociálny demokrat.

Keď prišli pre odborárov, mlčal som – nebol som predsa odborár.
Keď prišli pre mňa, nebol už nikto, kto by sa mohol ozvať.
____________________________

Dejiny sa len zdanlivo opakujú, lebo do aktuálneho diania vždy vstupujú iní ľudia, s inými zážitkami a skúsenosťami, v iných podmienkach, v inom čase, ale majú svoje hlboké, neraz skryté trendy a tendencie, ktoré sa utvárajú dlhší čas. Zatiaľ však vždy vyústili do toho, že sa v týchto procesoch síce zmenila forma distribúcie bohatstva a moci, ale získala len novú podobu – prešpekulovanejšiu, sofistikovanejšiu – upevnenia jej nerovnosti.

Nepatríme k tým, ktorí sú stúpencami názorov o nevyhnutnosti vypuknutia novej svetovej vojny (či už kvôli rope, vode, bridlicovému plynu alebo inej surovine), ale na základe viacerých indícii konania USA a ich stúpencov v Európe, najmä tých, ktorí sú spojení s NATO, vidíme ich snahu za každú a akúkoľvek cenu dosiahnuť, aby „putinovské“ Rusko vojensky zasiahlo na území Ukrajiny. Pevne však dúfame, že národy i štáty na území, ktorých zúrila najhoršia vojna v doterajších dejinách, odmietnu ďalšiu eskaláciu násilia – pamätajúc si hrôzy, ktoré zažili.

Aby sa tak stalo, treba pomenovať veci (dianie) pravými menami. A potom pripustiť aj to, že RF nemôže byť vytlačená z rokovania o riešení ukrajinskej krízy. Cesta k rozuzleniu tejto krízy nevedie cez záujmy USA či ich scenár, hoci v rámci svojej „angažovanosti“ vyčlenili na zmenu pomerov na Ukrajine už 5 miliárd USD, ktoré sa využili rôznym spôsobom, nie však na riešenie sociálno-ekonomických problémov.

V záujme EÚ ako aj SR ako jej členského štátu, ich rozvoja a stability je mierová spolupráca s Ruskom a pokoj na Ukrajine. Mementom toho, čo sa môže stať, ak sa znovu presadí prístup USA, je dnes situácia v Líbyi, Afganistane i Iraku, ktoré sú síce výsledkom mnohých procesov, podmienok, činiteľov a pod., ale situácia v nich sa dramaticky zhoršila po tom, ako sa „pri riešení ich problémov uplatnili washingtonské scenáre“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
26. jún 2014, 14:49

Presne a do bodky, plne súhlasím, František.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984