Postmodernisticky o hľadaní prezidenta

Počet zobrazení: 6548

prezidentsky_palac.jpgSlovenská politická scéna, predovšetkým jej elita, sa vyznačuje viacerými črtami, ktoré možno označiť za postmoderné. Postmoderna sa na Slovensko dostala zvonku akoby mimochodom v dôsledku nepredvídateľných efektov prevratu v spojení s ďalšími prvkami politiky, ktoré v nej v minulosti neexistovali, ale mimoriadne rýchlo, pevne, hlboko a mnohostranne sa v nej uchytili.

Už v Novembri 1989 a najmä po ňom sa stal jedným zo zaklínadiel nových čias politický pluralizmus, ktorý tvorí aj jeden z atribútov postmoderny. Čo však pluralizmus je, možno tak v postmoderne ako aj v slovenskej politike vysvetľovať pluralisticky – rozdielne, vlastne ľubovoľne. Časy univerzálneho výkladu sveta a spoločnosti, ich života a vývoja a politiky v nich sa skončili.

Politikom možno ešte viac ako akademikom či analytikom vyhovuje, že netreba hovoriť o jedinej pravde, ktorá je však niekedy nevyhnutná. Pravda (ako kategória sociálnych vied) síce naďalej existuje, ale sa „absolútne zrelativizovala“ – to, že nie je jediná pravda, preto tiež nemôže byť jediné tvrdenie.

Veľkým rozprávaniam však nielen v postmoderne, ale aj v slovenskej politike (ako súčasti „západného liberálnodemokratického sveta“) odzvonilo a nikto im neverí. Ak by sme všetky rozprávania na slovenskej politickej scéne chceli analyzovať, tak by nám pri tom iste prišli vhod lyotardovské jazykové hry, derridovská dekonštrukcia či dvojité čítanie a ďalšie pojmy, metódy alebo finesy postmodernizmu.

standarda.jpgV slovenskej politickej postmodernite je však stále veľa smiechu cez slzy – akoby v ponáškach na Kalinčiakovu Reštavráciu či Jesenského Demokratov – ale už v 21. storočí. Veľkou politickou udalosťou roka 2014 sa stanú prezidentské voľby, ktoré už dnes naznačujú svoj potenciál na posilnenie paradoxov postmodernity v slovenskej politike.

Podľa čl. 103 Ústavy SR by sa prvé kolo volieb malo uskutočniť najneskôr 60 dní pred uplynutím funkčného obdobia úradujúceho prezidenta, ku ktorému dôjde 14. júna. Zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov ustanovuje, že voľbu vyhlasuje predseda Národnej rady Slovenskej republiky najneskôr 55 dní pred dňom jej konania. Ak sme dobre počítali, najneskôr 16. februára 2014 by sme sa mali dozvedieť termín konania prezidentských volieb. Uchádzači o kreslo slovenského prezidenta musia svoju kandidatúru s príslušnými formalitami odovzdať najneskôr do 21 dní od vyhlásenia termínu volieb. Necelých desať mesiacov pred konaním volieb však toho vieme o kandidátoch pramálo.

Už voľby prvého slovenského prezidenta v roku 1993 (ešte v NR SR) boli poznačené akoby zvláštnym znamením, ktoré sa nimi neustále tiahne. Prezident vzišiel až v opakovaných voľbách.

To, čo nastáva po voľbách, pripusťme, že do značnej miery aj objektívne – prináša pre politické strany a hnutia iné problémy ako boli tie, s ktorými počítali pred nimi. Aj preferovanie zmien v postmoderne, spojené s nechuťou pre stálosť či stabilitu tomu nahráva.

Rozhodujúce pre politiku sú stále funkcie a ich potenciál a s tým sa kalkuluje – v „parlamentných či vládnych a pod. matematikách“. V prípade prezidenta jeho kalkulácie môže komplikovať navyše to, že počas výkonu funkcie sa stretne s vládou (vládnou koalíciou), ktorá voči nemu nie je naladená najprívetivejšie.

standarda.jpgSymptomatické pre slovenskú politiku je, že už zakrátko po inaugurácii prvého prezidenta začalo dochádzať k jeho sporom s vládou. Prvá prezidentská správa prednesená v NR SR 9. marca 1994 viedla k vážnej politickej kríze, keď po nej vystúpilo z vládnej HZDS viacero poslancov. O dva dni bola premiérovi vyslovená nedôvera. Táto kríza, kde vzniklo viacero vážnych otázok o charaktere slovenskej politiky, dodnes nie je politologicky ani sociologicky adekvátne spracovaná či vyhodnotená.

Väčšina úvah na prvú slovenskú politickú krízu sa spravidla stále začína „lebo Mečiar...“, čo však nedáva adekvátnu odpoveď na mnohé problémy politickej morálky, konania či myslenia, ktoré sa vtedy nastolili a použili. Procesy, ku ktorým vzápätí došlo, zvýraznili najmä takú skupinu čŕt, patriacich k postmodernite slovenskej politiky ako sú nestálosť, nejasnosť, nevypočítateľnosť, zmena a pod., kde sa o dobrých mravoch, ktorými sa politici radi oháňajú, nedá príliš hovoriť.

Aj voľby prezidenta a výkon jeho funkcie sa dejú na pozadí obľúbenosti politického prebehlíctva v poprevratových časoch, ktoré tiež súvisia s postmodernou nestálosťou a nevypočítateľnosťou. Členstvo v troch politických stranách či hnutiach nie je medzi súčasnými slovenskými politikmi veľkou výnimkou, ale našli by sme aj takých politických „harcovníkov“, ktorým sa podarilo dostať sa pri tejto „šľachetnej“ činnosti do piatich i viacerých subjektov.

Špecifický fenomén predstavujú v tomto kontexte predprevratoví komunisti. Myslíme však tým len tú časť z nich, ktorá pokračuje v politike a „z rôznych dôvodov“ sa stala ortodoxnými až radikálnymi liberálmi, konzervatívcami, národne či kresťansky orientovanými a pod. Prispievajú k zvláštnej diskontinuite kontinuity v slovenskej politike avšak najmä k jej nepriehľadnosti a možno až nečistote.

Ďalšiu skupinu čŕt, ktorá súvisí s postmodernitou slovenskej politiky tvoria fragmentácia, partikularizmus, heterogenita, demarkácia a pod. Prejavujú sa okrem iného v tom, že značná časť volebných programov (a možno ešte viac konania politických strán a hnutí) má menej pozitívny charakter – nie sú v nich presné a jasné ciele, kroky, opatrenia či úlohy a pod. Sú orientované viac negatívne – proti niekomu či niečomu. Občan, no ani profesie, generácie, regióny, národ, ľud atď. nie sú v tomto pohľade mierou hodnôt, ale objektom manipulácie v záujme dosiahnutia zámerov politických strán a hnutí, ich elity.

standarda.jpgSamostatnou kapitolou postmodernej politiky na Slovensku je plnenie sľubov z predvolebnej kampane majúcej silne manipulatívny (s prepáčením za expresívny a nespisovný výraz – až „oblbujúci“) charakter. Naši predkovia to jemne vyjadrili v prísloví, keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. Nemôžeme sa potom diviť tomu, že časť občanov radšej voľby úplne vypúšťa zo zorného uhla svojej pozornosti. Ďalšia časť je zmätená a rozhoduje sa len emotívne, intuitívne a svoj konečný výber – najmä v parlamentných voľbách – urobí neraz až v poslednom momente po vstupe do volebnej miestnosti.

Nielen v slovenskej ale všeobecne v západnej politickej kultúre stále platia myšlienky T. Hobbsa zo 17. storočia – parafrázovane ich vyjadríme v téze človek človeku vlkom (čítaj politik politikovi vlkom). Čím viac sa politika stáva poľom neskrývaného boja o bohatstvo, tým viac táto črta získava na sile a význame. To je aj ďalší atribút postmodernej politiky na Slovensku (ale tiež v zahraničí). Časti politikov nejde vôbec o voliča (národ, štát, spoločnosť) ale iba o ich „ego“ a snahu intrigami či ďalšími neštandardnými postupmi za každú cenu dosiahnuť vlastný úspech a prospech, spravidla silne napojený na pestrú škálu materiálno-finančných „bonusov“.

Neslávny politický koniec prvého slovenského prezidenta bol síce predovšetkým produktom štýlu vládnutia HZDS, ale prispela k nemu aj séria rôznych udalostí okolo jeho syna. Z nich viaceré dodnes neboli dôkladne objasnené (a netýka sa to len aféry jeho „samoúnosu“). Prvého slovenského prezidenta neskôr dodatočne symbolizovalo to, že v júli 2009 pripojil svoj podpis pod list prezidentovi USA B. Obamovi. V texte zverejnenom v poľskej Gazete Wyborczej 22 bývalých politických predstaviteľov z 8 štátov postsocialistickej Európy (sčasti politických dôchodcov – z toho až 6 bývalých prezidentov) vyjadrilo čudné obavy z toho, že nový prezident vo Washingtone ich ponechá napospas „zlým“ Rusom.

Pre bežného občana týchto štátov (vrátane Slovenska) vznikla otázka – načo vlastne máme EÚ, keď „takáto časť špičiek politickej elity“, hľadá pomoc ďaleko za oceánom? Druhá otázka je, či táto garnitúra (nie všetci sú politickí dôchodcovia) dúfa ešte vo svoj návrat na politické výslnie za pomoci zaoceánskej superveľmoci. Veľa to napovedá o hodnotách a motívoch konania tejto časti politických elít v postsocialistickom priestore.

Na medzinárodnej scéne v tomto kontexte zarezonovalo (na Slovensko ako obvykle zostalo úplne mimo pozornosti manistreamových médií) úsilie USA podporovať v Slovinsku po voľbách v decembri 2011 návrat Janeza Janšu (Slovinská demokratická strana) do funkcie premiéra, napriek tomu, že jeho strana voľby nevyhrala (navyše v tom roku bol aj súdne stíhaný pre podozrenie z úplatkárstva). Vo februári 2013 Janšova vláda nakoniec znovu neobstála – pri  hlasovaní o dôvere a novú vládu zostavila Alenka Bratušek zo strany víťaza volieb Pozitívne Slovinsko.

Poďme však domov. Do roku 1999 prezidenta volila Národná rada Slovenskej republiky. Od roku 1999 sú to voľby priame, prezident sa volí na päť rokov.

standarda.jpgVoľbám druhého prezidenta predchádzala radikálna zmena spôsobu ich uskutočnenia. Zmena Ústavy SR a Zákon č. 46/1999 Z. z. prijatý 18. marca 1999 umožnili na 15. mája vypísať prvé kolo volieb. Slovensko už od 2. marca 1998 nemalo hlavu štátu. Zmena však nebola vedená snahou učiniť spôsob voľby prezidenta demokratickejším, ako skôr tým, že v parlamente nebola záruka, že by sa prezidenta podarilo zvoliť v tajných voľbách – poslancov vládnej koalície bolo len 85 a to na zvolenie prezidenta nepostačovalo.

Pohľad na slovenského prezidenta získal ďalšiu postmodernú dimenziu – nový diskurz umožňujúci donekonečna debatovať o jeho zodpovednosti a kompetencii riešiť problémy Slovenska na základe toho, že je zvolený priamo občanmi. Mal by byť viac ceremoniálnym „mimopolitickým“ symbolom štátnosti alebo silným politickým aktérom aktívne vstupujúcim do riešenia politických otázok a problémov? Dať mu viac politickej sily a priestoru alebo ho tlačiť do pozície morálnej autority obrusujúcej hrany politických sporov a bojov a formálne brániacej pritom aj občana, jednotlivca, skupiny?

Do prvých priamych volieb slovenského prezidenta (1999) išlo desať kandidátov (jeden sa vzdal v prospech ďalšieho kandidáta), v 2004 ich bolo dvanásť (jeden sa vzdal) a v 2009 už len sedem. V predvolebnom období sa však zatiaľ vždy vyprofilovali (alebo už viac či menej dávno pred ním boli známi) minimálne dvaja (v roku 2004 až traja) „silní“ kandidáti, ktorí získali v prvom kole volieb aspoň 20 % odovzdaných hlasov.

Nie je síce „politicky korektné“ odvolávať sa na zdroje z internetovej stránky www.topky.sk (v názve ktorej časť „komentátorov“ pri svojich duchaplnostiach na jej samotnej stránke občas akoby náhodou vymení jedinú samohlásku za inú). V súvislosti s postfunkčne prejaveným prowashingtonským cítením prvého slovenského priamo voleného prezidenta však urobíme výnimku. Ide o správu Spomienky Georgea W. Busha na Irak: Rudolf Schuster mal slzy v očiach!, uverejnenou 24. marca 2013, z ktorej uvedieme dva citáty.

Prvý je vraj výrok G. Busha ml. (uvedený v knihe jeho spomienok Okamihy rozhodnutia): „»Prezident Schuster mal slzy v očiach, keď mi rozprával o tom ako jeho národ s hrdosťou pomôže pri oslobodzovaní Iraku.« Práve takto si americký exprezident George W. Bush spomína na osudové momenty vojny v Iraku, ktorá sa začala pred desiatimi rokmi.

Druhý predstavuje pertraktovaná odpoveď slovenského exprezidenta: „Treba to brať v kontexte tej doby,“ dodáva exprezident Schuster ku kontroverznej vojne. „Skutočne sme mali informácie, že v Iraku zbrane hromadného ničenia sú. Navyše sme museli dobiehať to, čo sa tu za Mečiara zameškalo a správať sa ako spojenci,“ hovorí o dňoch, kedy sa rozhodovalo o vojne.

Vzniká teda otázka, ktorá sa v „liberálnodemokratickej spoločnosti západného typu“ nemá klásť – skutočne je Slovensko takým veľkým (skoro nenahraditeľným) spojencom USA, alebo to len časť našich „špičkových“ politikov si nevie predstaviť svoju (vlastnú, osobnú) existenciu bez ich kurately? Je jedným z kritérií medzinárodnej prijateľnosti prezidenta (alebo aj širšie celej politickej elity) SR silne prowashingtonský pohľad, spojený pre istotu s prezentáciou značnej dávky obáv z Ruskej federácie (či možno aj horšieho pohľadu na ňu) či iných hrozieb pre Západ?

Už len staršej generácii politikov hovorí niečo príbeh rakúskeho prezidenta v rokoch 1986 – 1992 Kurta Waldheima, ktorý sa ešte ako generálny tajomník OSN (1972 – 1981) dostal do nemilosti USA a Izraela. Do USA mu bol od roku 1987 dokonca zakázaný vstup. Oficiálnym dôvodom sa stala Waldheimova služba vo Wehrmachte a nevyjasnené okolnosti jeho pôsobenia na území Juhoslávie a Grécka (ktoré však v prípade iných bývalých dôstojníkov Werhrmachtu až tak nevadili alebo sa vôbec nespomínali). Ináč povedané aj na „liberálnodemokratickom“ Západe sa má lepšie ten, kto sa Washingtonu a jeho priateľom neprotiví, tobôž potom ako zostali jedinou superveľmocou.

O protirečivosti politického pôsobenia a hodnotenia i konca prezidentov – z rôznych dôvodov – nie je núdza v žiadnej zo susediacich krajín. Okrem rakúskeho prípadu, spojeného s časmi bipolarity, možno ešte väčšie kontroverzie ako slovenskí prezidenti vyvolali dvaja predchádzajúci českí prezidenti a podobne sa dá hovoriť aj o poľskom L. Walesovi. K tragickému koncu poľského prezidenta L. Kaczynského viedli aj bez konšpirologických úvah v širšej súhre okolností asi aj jeho neštandardné vzťahy s premiérom. Maďarský prezident Pál Schmitt bol v roku 2012 donútený odstúpiť po vypuknutí aféry s plagiátorstvom svojej dizertačnej práce. No a o politických ťažkostiach ukrajinských prezidentov sa nebudeme radšej ani zmieňovať, lebo by si to vyžadovalo možno aj viac rozsiahlych článkov.

standarda.jpgPoďme však znovu domov. Zatiaľ sa nič nedeje, času je dosť. Navyše z politickostrategického hľadiska je na Slovensku situácia ustálená a štandardnými postupmi v krátkom čase sa dá ťažko zvrátiť. Po impozantnom víťazstve Smeru-SD vo voľbách pred viac akom rokom je pravica dodnes traumatizovaná. Nedokázala sa v tomto procese ani viac navzájom zblížiť ani získať väčšiu podporu verejnosti. Súvisí to možno so starými obkukanými tvárami, ale ešte viac asi s neschopnosťou tejto garnitúry vytvoriť nový, príťažlivý politický program, riešiaci problémy, k vytvoreniu ktorých v uplynulých už takmer 25 rokoch pravica rozhodujúcim podielom prispela.

Mysľou sa nám preháňa aj jeden návrh, ktorý má možno kontroverzný až impertinentný charakter. Azda by bývalá premiérka mohla po vydaní knihy rozhovorov s novinárkou Ľ. Lesnou (známou to exponentkou slovenskej radikálne pravicovej publicistiky) Krajina hrubých čiar pracovať aj na inom diele. Vzhľadom na jej dlhoročnú sociologicko-politologickú kariéru vidíme popri skúmaní mediálnej politiky na Oxforde priestor aj pre vytvorenie veľmi poučnej monografie na tému s pracovným názvom „Ako sme pripravili pôdu pre vládu jednej strany a to ešte ľavicovej“. Možno by potešila odborníkov i laikov a to nielen doma, ale aj v zahraničí.

Ak vo vzťahu k slovenskej pravici obrazne použijeme pästiarsku terminológiu, padla na kolená a je odpočítavaná. A ako odpočítavaný pästiar je v situácii, keď síce počas odpočítavania zbiera sily, ale šance na víťazstvo v tomto zápase má mizivé.

Desať mesiacov pred prezidentskými voľbami problém spočíva v tom, nájsť niekoľko výrazných osobností, ktoré by mali reálne politické predpoklady so cťou obstáť v súťaži, majúcej mnoho oblastí a rovín. Postmodernisticky nám nejde ani tak o konkrétnych politikov či osobnosti ako skôr o nejaké typy, ktoré by však nemali byť tým, čo Jean Baudrillard označoval za simulakry.

standarda.jpgSlovenskému prezidentovi pravdupovediac niet čo závidieť – nielen ľudsky, ale ani politicky. Tradícia funkcie je zatiaľ v štádiu zrodu. Nedisponuje ani sídlom v majestátnej stavbe už samou o sebe vyvolávajúcu úctu. Jeho aparát je menší a menej vplyvný ako vládny atď. Má len Prezidentský palác (aj to neveľký) a kanceláriu – nespája sa s veľkým hradom či bujnou administratívou.

Náš politický systém sa vytvoril zatiaľ tak, že jeho ústrednou osobou je premiér. Aby ho prezident nejakým spôsobom dokázal politicky, morálne i sociálne zatieniť či prevýšiť, vyžadovalo by to skutočne výraznú a vyprofilovanú osobnosť. A tá by musela mať nielen politické pozadie, ale aj morálny kredit opretý o životnú skúsenosť a s nimi aj empatiu k občanom, ľudu, národu a autoritu medzi nimi. Prezident však dnes nemôže byť rozprávkovým dobráckym starým kráľom spravodlivo a múdro riešiacim nielen úlohy vládnutia, ale aj spory medzi vrchnosťou (elitou) a ľuďom (masami) a pod.

Spoločnosť na Slovensku sa po Novembri 1989 mediálne deformovane, nemorálne a asociálne rozdelila na politicky želaných (dobrých, spravidla nových) a neželaných (zlých, spravidla starých). Spočiatku boli neželanými a zlými predovšetkým komunisti, ale postupne k nim pribúdali aj ďalší. Na slovenskej politickej scéne sa vytvorila postmoderná situácia, keď po rôznych sporoch, šarvátkach a bojoch a ťažko racionálne vysvetliteľných obratoch a zmenách v politike väčšieho nepriateľa ako staré štruktúry, ktorých je už vzhľadom na čas čoraz menej, začali predstavovať nové staré štruktúry.

V prepolitizovanej spoločnosti, ktorá je poznamenaná (možno až traumatizovaná) stále ešte dopadmi prevratu – zmeny politickej moci a režimu, je síce možné proklamovať, aby funkciu prezidenta vykonávala osoba „nepolitická“, stojaca „nad“ politickými zoskupeniami, či „mimo nich“, fiktívny „občiansky“ kandidát, ale realita je iná. V postmoderne sa totiž stráca aj univerzálnosť. Chcieť urobiť z prezidenta  univerzálnu osobnosť „apolitického“ – občianskeho charakteru je nonsens, ktorý slúži len na oklamanie dôverčivých a neznalých veci.

Prezident musí prijímať rozhodnutia, ktoré majú politický charakter i dopad, niekedy síce sprostredkovane. Jeho pozícia a rola v súčasnom  štáte je daná jednoznačne právne a politicky. A dúfať, že jeho rozhodnutia budú viac v záujme más ako elity, viac v záujme chudobných ako bohatých, viac v záujme slabých ako silných je uvažovaním, ktoré sa nenávratne stratilo (bolo odstránené) v minulosti.

V postmoderne hýbu svetom čoraz viac menšiny, inakosť, odlišnosť. V politike tiež rozhoduje len malá časť spoločnosti. Dodajme, že v skutočnosti ide takmer bez výnimky o ekonomické menšiny, ináč povedané, také, ktoré majú vyberaný, elitný charakter – sú bohaté, silné či ináč vplyvné. Radšej zostávajú v anonymite, skryté a svoju „menšinovosť“ nepredvádzajú s takým nadšením ako napr. menšina, ktorá sa označuje za LGBT. Je okolo nej síce veľa rozruchu rôzneho charakteru – aj mediálneho – ale do riadenia sveta a rozhodovania o ňom ju nepúšťajú.

Postmoderna prináša aj mnoho nových hier, ktoré sú iné ako jazykové. G. Lipovetsky súčasnú spoločnosť označuje za zábavnú, čo však spája s jej prázdnotou a narastajúcim individualizmom. Poukazuje aj na fenomén narcizmu, prenikajúci aj do politiky, ktorá musí byť tiež zábavná. Skutočne občas z politiky vzniká dojem, že jej aktérom ide o zábavu a z ľudí si robia „dobrý deň“.

standarda.jpgŠpecifickou črtou slovenskej politiky, ktorá sa nie vždy berie do úvahy, je, že samostatný štát vznikol až v roku 1993, pričom na tento krok nebol ani v slovenských politických kruhoch (elitách) jednoznačný názor – národ, ľudia si to pamätajú aj so všetkou zložitosťou a protirečivosťou tých prelomových čias. Jednou z otázok tak stále zostáva, ako vnímať úvahy o možnej kandidatúre osôb, ktoré otvorene vyjadrovali na začiatku 90. rokov svoj nesúhlas s rozdelením Česko-Slovenska.

Pri analýze politickej kariéry troch prezidentov SR nájdeme jednu zaujímavosť (ktorá nemá dokonca ani postmoderný charakter) – všetci boli nejaký čas na čele zastupiteľských zborov. Michal Kováč bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR (1992), Rudolf Schuster predsedom SNR (1989 – 1990) a Ivan Gašparovič predsedom SNR a NR SR (1992 – 1998). Hoci dvaja z nich boli vo funkcii krátko – len niečo viac ako pol roka, všetci ich vykonávali v prelomových obdobiach – v procesoch zmeny režimu, resp. rozpadu Česko-Slovenska a vzniku samostatnej SR. 

Ak by sme nového kandidáta na prezidenta hľadali podľa tohto kľúča, jedna z osôb, ktorá sa ako potenciálny kandidát občas médiami spomína, takúto minulosť má. To by jej však bolo asi málo platné, lebo ani v prípade doterajších prezidentov tento moment nebol rozhodujúci pre ich zvolenie, hoci určitú rolu zohral.

V tomto kontexte aj keď žiadne mená neuvedieme, sú predsa len dve osobnosti, o ktorých blúdia v politických kruhoch, v médiách a koniec koncov aj vo verejnej mienke rôzne reči a úvahy. Ak by sa stretli v priamom súboji, bola by to skutočne zaujímavá partia politického šachu na slovenský spôsob. Rozohral by sa pritom pestrý a zaujímavý repertoár rôznych postmoderných i „predpostmoderných“ (moderných, tradičných?) situácií a spôsobov ich riešenia.

Hodnotenie šancí týchto dvoch potenciálnych kandidátov, ak by sa dalo do nejakých  prepočtov v módnych indexoch (ratingoch), jasne vyznieva v prospech jedného z nich. Má za sebou už tri volebné víťazstvá (vrátane najvýraznejšieho v dejinách SR), charizmu aj silnú podporu rôzneho druhu. Možno len väčšina médiá mu nie je naklonená. A druhý potenciálny kandidát má na konte zatiaľ viac prehier ako víťazstiev. A svoju kandidatúru vehementne odmieta.

standarda.jpgNebudeme sa púšťať do módneho vytvárania scenárov či vízií, ale pokúsime sa postmoderne fragmentárne a nespojite naznačiť niektoré trendy či tendencie. Načrtneme preto len niekoľko faktorov, ktoré bezpochyby v predvolebnej kampani vystúpia do popredia a budú zvyšovať či znižovať šance jednotlivých kandidátov, o ktorých sa či už dnes hovorí (oni sami svoju kandidatúru rôzne ohlasujú) alebo sa ešte len objavia. Tieto procesy či tendencie poznáme už z predchádzajúcich volieb.

Prvým faktorom bude s najväčšou pravdepodobnosťou podpora kandidáta politickou stranou alebo hnutím. Vzhľadom na značnú diferencovanosť slovenskej politickej scény sa môžu objaviť kandidáti podporovaní viacerými politickými stranami.

Zrejme až druhým faktorom v poradí bude samotná osoba kandidáta. Potenciál osoby kandidáta sa však bude zakladať na spojení s politickými stranami a hnutiami, hoci výrazná individualita môže prispieť k zvýšeniu svojich šancí.

Tretím faktorom budú médiá – je tu čerstvý príklad českej prezidentskej kampane. Vzhľadom na citlivosť témy poznamenáme, že to, čo predviedli české súkromné médiá, ktoré väčšinou fragmentárne (deformovane) podporovali jedného z kandidátov (v prvom i druhom kole), ich málo ctí a možno to pokojne označiť v duchu prác G. Lipovetskeho síce za zábavné, ale prázdne. Uvidíme, či sa slovenské médiá z tohto poučia (vzhľadom na vplyv zahraničných subjektov v nich sa toho netreba obávať). Skôr možno očakávať, že určitý typ kandidáta budú sofistikovane až rafinovane, ale nepokryte preferovať a proti inému typu sa budú správať ako skutočné „strážne psy demokracie“ (koniec veľkých rozprávaní o demokracii však tiež patrí k postmoderne).

Štvrtým faktorom, s ktorým však zatiaľ máme minimálne (takmer žiadne) skúsenosti je pôsobenie vplyvových (záujmových) skupín, ktoré môže vytvoriť kandidáta z kohokoľvek a pretláčať ho. V parlamentných voľbách v roku 1998 sa takéto skupiny, ale s veľmi obmedzeným akčným rádiusom, vytvárali aj v spojení s vonkajšou, zahraničnou podporou, spravidla finančnou. Vzhľadom na súčasnú situáciu vo svete i politický vývoj Slovenska však dosť ťažko predpokladať, že zo zahraničia sa prejaví záujem o ovplyvňovanie prezidentských volieb či kandidátov v nich. A aj z hľadiska vnútropolitickej situácie na Slovensku momentálne ťažko predpokladať, že by sa objavil kandidát so šancou  na víťazstvo, ktorý by bol úplne mimo politických strán, len „občiansky“ alebo napojený na iné ako politické kruhy.

Nič dramaticky nové sa zatiaľ ani v diaľke nečrtá. Otázne je aj to, či sa objavia skutočne aspoň dvaja silní kandidáti. Nechajme sa však prekvapiť. Život je zmena a táto fráza je v postmoderne ešte posilňovaná. Za mesiace, ktoré prebehnú do začiatku predvolebnej kampane – či už oficiálnej alebo – sa kdečo môže zmeniť.

standarda.jpgPostmodernosť politiky na Slovensku sa už viackrát ukázala. Napriek predstavám straníckych centrál, médií, politológov, analytikov, mimovládnych organizácií (neraz podporovaných zo zahraničia) a i. výsledky volieb nakoniec rozhodol volič. Vždy v nich boli víťazi a porazení, alebo skôr tí, čo po nich získali a tí čo po nich stratili.

Postmodernisticky si potom dovolíme poznamenať, že slovenská politika je prevažne „nepostmoderne“ viac smutná a kolektivistická ako zábavná a individuálna. Smútok a kolektívnosť sa totiž vzťahujú na mlčiacu väčšinu – na masy. Možno ich označiť aj za odovzdané a nesmierne pokojné, ktoré toho znesú až príliš veľa (často viac než si sami dokázali predstaviť). Žijú svojou každodennosťou, ktorá je často neutešená a stále vytvárajú na svoju škodu tú vrstvu dejín, o ktorej sa síce píše málo, ale bez ktorej by „hrdinstvá“ elít nemohli vzniknúť.

Masy prežívali ináč ako elity rok 1968 i 1989, normalizáciu i demokratizáciu, ale najmä kruté následky sociálno-ekonomického experimentovania v podobe rýchlej a neprehľadnej privatizácie, transformácie, reorganizácií na všetkých smeroch, úrovniach a oblastiach a pod. Sú nútene prežívať ináč aj dopady globálnej krízy začiatku 21. storočia, ktorá k nám prišla z USA s ich dolárom a ani euro ich pred ňou dostatočne nechráni.

Nakoniec postmodernu ako fenomén a postmodernizmus ako jeho reflexiu nepovažujeme za nezmysel ani prekliatie. Práve naopak, vďaka kritickému tónu, ktorý v nich  vychádza z toho, že model spoločnosti moderny prezentovaný predovšetkým západnou (priemyslovou) spoločnosťou sa vyčerpal a dostal do hlbokej, vlastne už neprekonateľnej, krízy a má teda nakoniec pozitívne vyústenie. Postmodernizmus je pri všetkej svojej zložitosti, protirečivosti a možno aj intelektuálnej a umeleckej domotanosti predovšetkým hľadaním nových ciest, východísk zo stavu, v ktorom sme sa ocitli. Ide o hľadanie spôsobov ako sa dostať z nepríjemných situácií pociťovaných rôznym spôsobom väčšinou spoločnosti, hoci západné mainstreamové médiá, politici a iní multiplikátori slúžiaci peňažným mechom, tvrdia, že je v záujme nášho dobra.

Postmodernizmus je aj odpoveďou na scestné vízie spoločenského rozvoja označované ako TINA (There is No Alternative), ktoré tvrdili, že nie je alternatíva tomu, čo poznáme a žijeme. Práve postmodernizmus podáva nie jednu alternatívu, ale dokonca viac variantov toho, čo by sa malo (či možno musí) zmeniť, ale treba sa na to pripraviť a odhodlať. Je možnosťou azda aj potrebou zamyslieť sa a uvažovať pred blížiacimi sa prezidentskými voľbami ináč ako nás k tomu vedú či až nútia politici, médiá, analytici, mimovládne organizácie atď.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
02. máj 2013, 10:57

ze nasi deklasovani praviciari maju problem s hladanim osoby prezidenta je problem soku z privatizacnej rabovacky a z toho vyplyvajuceho "vyhorenia". ze narodniari a laviciari maju problem s hladanim osoby prezidenta je problem nasej medialnej mizerie, kedy sa k slovu v mainstreamovych mediach dostavaju rozne "celebrity", pricom osobnosti vhodne na funkciu prezidenta pred sirsou verejnostou ostavaju skryte...

neviem ci to je postmodernizmus, ale asi nie, je to skor nas regionalny "tvrdy dopad" po tom co sa dialo v uplynulych 23 rokov. v normalne fungujucom systeme by malo nastat akesi vytriezvenie, obavam sa vsak, ze nie  sme normalnym systemom, skor hrackou v hre mocnych tohto sveta...

Obrázok používateľa datatip
#2
Anton Maslo
08. máj 2013, 12:16

anton braxatoris = len + + +

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984