Poznámky na okraj summitu NATO v júli 2018
Do „doby summitovej“ nádherne zapadajú aj summity NATO. Tieto stretnutia s rastom počtu členov organizácie, z ktorých poniektorí majú problémy so svojou bezpečnosťou (a NATO nútia, aby sa o nich lepšie „postaralo“), v 21. storočí zvýšili svoju frekvenciu (za 18 rokov ich bolo štrnásť, teda v priemere zhruba jeden za 16 mesiacov) .
Stručne o histórii summitov NATO
Tohtoročný summit NATO je už tridsiaty v poradí (oficiálne číslovanie neexistuje). Summit NATO je vlastne stretnutie (zasadnutie) hláv štátov a vlád členov organizácie, ktoré nemá stanovenú periodicitu. Najväčšia medzera bola medzi prvým a druhým stretnutím v roku 1957 a 1974. Naopak v rokoch 1989, 1997 a 2002 sa stretnutia uskutočnili dvakrát.
Na oboch summitoch v roku 1997 sa zúčastnila ako hosť aj Ruská federácia a raz aj Ukrajina a v roku 2002 bola RF na jednom. Keď sme už pri RF, tak celkom sa zúčastnila v rokoch 1997 – 2010 na šiestich summitoch NATO.
V tomto storočí sa stalo bežnou praxou, že na summitoch sa zúčastňujú ako hostia vedúci predstavitelia štátov, ktoré majú záujem vstúpiť do NATO, alebo s ním aspoň úzko spolupracovať. Pečené varené sú tam najmä Ukrajina a Gruzínsko, ale ich vstup do paktu zatiaľ nie je na programe dňa (pozvánka sa ušla Macedónsku s jeho novým názvom). Názory prezentované na vstup týchto dvoch štátov do NATO niekedy pripomínajú postmodernistický román bez deja. Častým hosťom je aj Afganistan (kvôli neefektívnym akciám NATO na jeho území?!)
Kresba: Ľubomír Kotrha
Od roku 2016 sa summit uskutočňuje každý rok a je plánovaný už aj na rok 2019. Budú to zrejme oslavy 70. výročia vzniku organizácie, ale na program sa dostanú aj iné témy.
Najviac summitov bolo v sídle paktu v Bruseli (kde je od roku 1967) – jedenásť. Po dvakrát bol v Londýne (vo Veľkej Británii ešte raz vo Walese), v Paríži, Ríme a vo Washingtone (v USA ešte raz v Chicagu). Okrem toho sa konal v hlavných mestách ďalších siedmich členských štátov. Asi najexotickejší (najbližšie k ruským hraniciam) bol summit v roku 2006 v lotyšskej Rige. Raritou bol summit v roku 2002, ktorý sa nekonal priamo v Ríme, ale na najväčšej talianskej leteckej vojenskej základni Pratica di Mare, asi 40 kilometrov juhovýchodne od „večného mesta“.
Ktovie, kedy dostanú slovenskí „natofili“ morálno-politickú odmenu za nákup stíhačiek F 16 a iné „severoatlantické/prowashingtonské“ horlivosti a summit NATO sa usporiada na Slovensku (budeme to hrdosti a nadšenia...). Možné je však, že sa to už nestane, lebo nie je vylúčené, že pakt dovtedy, pokiaľ na Slovensko príde so summitom rad, zanikne (summit nebol ešte ani v Budapešti, ale tá taká ústretová ako Bratislava nie je).
Prehlbovanie atmosféry nedôvery v NATO
Tohtoročný summit NATO sa pripravoval v atmosfére hlbokej nedôvery. Niečo sa totiž v organizácii mení. Môže za to možno najviac Trumpov prístup k obchodovaniu so všetkým americkým, pričom vie, že zbrane patria k najlukratívnejším tovarom a používa to ako nástroj bezpečnostno-politického vydierania. Viaceré štáty totiž neplánujú vydávať 2 % HDP na vojenské účely (ktovie ako, kým a prečo bola stanovená fiktívna, dnes už „kultová“, hranica).
Sľubuje sa, sľubuje, ale zatiaľ to vyzerá tak, že k tomu, že všetci členovia budú takí „uvedomelí“ a finančne disciplinovaní, aby to splnili, nikdy nedôjde. Do roku 2024 by túto hranicu malo splniť 15 členov, ale D. Trump to chce všetko posúriť (ktovie, kedy mu dôjde „para“).
Problémy v niektorých politických kruhoch u európskych členov prináša aj iracionálna snaha NATO rozmiestňovať v Európe, najmä v blízkosti ruských hraníc nové sily – vojakov i zbrane. Ojedinele, ale predsa len sa objavujú aj v stranách, ktoré sú pri moci v európskych štátoch NATO, ešte aj „horšie“ názory – či je vôbec táto organizácia skutočne schopná ubrániť svojich členov pred tými hrozbami, ktoré sú pre nich najväčšie (najnebezpečnejšie).
Na dôvažok aj slávny 5. článok zmluvy o NATO je pre realistov „gumový“. Nielen podľa odborníkov, ale aj po bežnom laickom prečítaní zistíme, že k žiadnej vojenskej akcii nezaväzuje. Zmluvné strany sa dohodli, že každá: „... bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily... Nie je tam teda žiadna nespochybniteľná či vynútiteľná požiadavka, že akcia musí mať nevyhnutne vojenský charakter.
Ohniská nedôvery v NATO
Hlavné ohniská nedôvery, ktoré vychádzajú zvnútra paktu (najdôležitejšia vonkajšia nedôvera voči svetu sa dá výstižne uviesť v rôznych obmenách piatimi slovami – rastúca ruská hrozba pre NATO) predstavujú:
- Medzi USA, centrálou NATO a tými členskými štátmi, ktoré neplnia požiadavku vydávať na vojenské účely 2 % z HDP. Podľa D. Trumpa okrem USA toto spĺňajú len štyri ďalšie štáty.
- „Najnepodarenejším“ členom natovskej rodiny sa stalo Turecko, ktoré malo s niektorými štátmi v pakte incidenty rôzneho charakteru (napr. s Nemeckom). Hlavným problémom sa však v podmienkach, keď sa NATO mení na spoločnosť s r. o. vojensko-priemyslovo-finančného komplexu USA, stal plánovaný nákup ruského systému S 400. Okrem toho Turecko v sýrskej kríze spolupracuje na nevôľu Západu s Ruskom. Nič dobrého pre USA, NATO, EÚ a pod. neveštia výsledky predčasných prezidentských a parlamentných volieb. Paradoxom je, že na budúci mesiac sa Turecko stane jedným z mála štátov, ktoré už nebude mať samostatnú štátnu funkciu predsedu vlády (podobnosť so štátnou administratívou USA je v tomto prípade asi naozaj úplne náhodná).
- Zatiaľ sa ticho trpí to, že Maďarsko má vážne výhrady voči Ukrajine – maďarská vláda, ktorá EÚ kritizuje denne hlava-nehlava, voči NATO takto nevystupuje. Vedome však bráni spolupráci NATO s Ukrajinou kvôli zneniu kyjevského jazykového zákona a jeho uplatňovaniu.
- Poľsko a pobaltské štáty sa v rusofóbnej hystérii stále „boja“, že zaistenie ich obrany zoči voči „rastúcej ruskej hrozbe“ je zo strany NATO nepostačujúce a volajú po posilách. Občas sa k nim pridá aj Rumunsko.
- Novým problémom, ktorý sa zatiaľ nerieši, bude zapojenie Veľkej Británie do európskej obrany, keď prestane byť členom EÚ. Londýn tvrdošijne odmietal akékoľvek úvahy o vytvorení relatívne samostatnej obrany EÚ, ktorá by bola mimo NATO, ale teraz už začal špekulovať nad tým, ako sa zapojiť do vytvárajúcich sa štruktúr PESCO či ináč vojensky spolupracovať s EÚ.
- Južné (stredomorské) štáty nie sú nadšené prílišným sústredením sa na východné krídlo NATO.
- Niekedy sa prejavia aj nejaké problémy vo vzťahoch medzi Gréckom a Tureckom, ale v porovnaní s inými sú už len okrajovou záležitosťou.
Možno doplniť aj svojráznu výmenu listov. D. Trump poslal dvanástim „starým“ členom NATO „ostro formulovaný“ list, v ktorom dôrazne žiadal zvyšovanie výdavkov. Šestnásť západných bývalých ministrov zahraničných vecí (zo „starej“ i „novej“ Európy) na čele so smutne preslávenou vojnychtivou M. Albrightovou (a medzi ktorými je aj rakúska – teda „nenatovská“ – bývalá ministerka B. Ferrero-Waldnerová) zas 9. júla poslalo D. Trumpovi pred summitom NATO a s ruským prezidentom V. Putinom taktiež list. Zdôrazňujú v ňom o. i. potrebu zvrátiť nebezpečný trend zhoršujúcich sa vzťahov medzi USA a západnými spojencami.
Hlavný problém – nielen na vojnu, ale aj pre NATO treba peniaze...
Hlavným problémom je bedákanie Washingtonu, centrály NATO, atlantistov a „natoidov“ nad potrebou zvýšiť vojenské výdavky členských štátov. Zdôvodňuje sa najmä „fatálnosťou“ narastajúcej ruskej hrozby (nielen vojenskej ale aj hybridnej) , ale občas sa nájdu aj iné dôvody.
D. Trump považuje NATO za exkluzívny klub, kde všetci musia v prvom rade platiť členské príspevky, lebo ináč klubové výhody nemôžu využívať. D. Trump varoval spojencov o pripravenosti USA vyviesť svoje sily zo štruktúr NATO, pokiaľ jeho európski členovia, čo najrýchlejšie nezvýšia vojenské výdavky. Z mosta do prosta na summite doplnil (avizoval to však aj predtým), že požaduje už nielen 2 ale až 4 %.
Vrcholom „trumpizmu“ bola poznámka na Twitteri v stredu (11. 7.): „Na čo je NATO, ak Nemecko platí Rusku miliardy dolárov za plyn a energiu?“ Pochopíme, že ho škrie, že USA majú pasívnu obchodnú bilanciu s EÚ (a ešte vraj musia platiť aj európsku obranu), ale dúfajme, že vedenie EÚ ani jej členských štátov sa teraz nevrhne na znižovanie dlhu USA. A okrem toho, zbrane USA nie sú asi tým najvýznamnejším, čo EÚ pre svoju stabilitu a rozvoj potrebuje.
Z J. Stoltenberga sa stala osoba, ktorej hlavným problémom je, ako dosiahnuť zvýšenie vojenských výdavkov členov. Niekedy až tragikomicky pripomína poisťovacieho agenta, ktorý vám ponúka ani nie najvýhodnejšiu poistku, ale takú, ktorá je vraj pre vás životne nevyhnutná a ktorej odmietnutie raz trpko oľutujete.
Na obranu J. Stoltenberga možno povedať, že vystupuje zmierlivejšie a diplomatickejšie ako D. Trump. Akú životnosť bude mať jeho výrok po skončení summitu, že výzva D. Trumpa spojencom, aby zvýšili rýchlo svoje výdavky na obranu, alianciu posilní, uvidíme až v budúcnosti, ale Stoltenbergov mandát vyprší už na konci septembra 2019.
Ruská hrozba a skutočné príčiny kolosálnych vojenských výdavkov USA
Iné pohľady však D. Trump a J. Stoltenberg prezentujú na rastúcu ruskú hrozbu pre NATO. Výroky D. Trumpa na túto tému sa neraz odlišujú aj od vyjadrení členov jeho kabinetu, či poradcov (na adresu ktorých mal už mnoho nelichotivých poznámok).
Do análov trumpizmu sa zrejme dostane aj to, že prezident USA (ale aj v kontexte už uvedeného listu šestnástich západných bývalých ministrov zahraničných vecí): „si neželá, aby bol Putin pre Európu bezpečnostnou hrozbou. Práve preto existuje Severoatlantická aliancia“. Tento výrok musí pred summitom Trump – Putin pozdvihnúť sebavedomie ruského prezidenta.
Ťažko by sme asi našli výrok niektorého z Trumpovych predchodcov, že NATO bolo kvôli J. Stalinovi, L. Brežnevovi či J. Andropovovi. Vyhodnotenie vývoja názorov D. Trumpa a ich ďalšie smerovanie s výnimkou toho, že vôbec nevystupuje ako štátnik, ale ako svojrázny lobista vojensko-priemyslovo-finančného komplexu (občas aj za iné komodity) USA, sa stáva čoraz ťažším orieškom pre politických i bezpečnostných analytikov.
Nakoniec vecou, o ktorej sa veľa nehovorí je, že financovanie (rozpočtovanie) NATO a výška vojenských výdavkov členských štátov na vojenské účely sú právne i ekonomicky (a teda aj politicky) dve rozdielne veci.
Možno sa raz nájde skutočný politik európskeho formátu, ktorý D. Trumpovi povie, že vojenské výdavky USA nie sú také vysoké preto, lebo vraj musí platiť aj európsku obranu. Ich príčinou je najmä to, že majú obrovskú sieť základní po celom svete a viac veľkých lietadlových lodí ako všetky ostatné štáty sveta dokopy. Sú však aj tam, kde o ruskom vplyve či nebezpečenstve ani nechyrovať. A tak by sa dalo o potrebách extrémne vysokých vojenských výdavkov USA pokračovať ešte dlho.
V 21. storočí vedie Washington nielen svoju historicky najdlhšiu vojnu v Afganistane, ale nezmyselne bojoval v Iraku a Líbyi a dnes v Sýrii. Z vojenského hľadiska možno boli porazené nejaké sily, ktoré USA znepokojovali, ale o politickom a morálnom úspechu, či zvýšení prestíže v týchto vojenských dobrodružstvách nemožno hovoriť.
Mementom je vznik najhoršej teroristickej organizácie v dejinách – Islamského štátu, ku ktorému prispeli práve pomery, ktoré v Iraku zavládli po invázii USA a Koalície ochotných. Nad tým, čo stáli nezmyselné útoky na Sýriu, pri ktorých sa bez zjavného výsledku vypálilo najmenej 160 rakiet, prevažne typu Tomahawk, by sa obhajcovia tlaku na zvyšovanie vojenských výdavkov z USA a ich podporovatelia mohli zamyslieť.
Bez pátosu o tom, čo je vlastne NATO
Veľmi ťažko povedať, čo je vlastne NATO – ak nám nestačí oficiálne propagandistické zdôvodnenie. Slovenský veľvyslanec pri NATO sa v súvislosti s prípravou summitu NATO vyjadril, že tam to nebude také ako na summite G7, lebo NATO nie je G7. D. Trump však vyvolal krízové stretnutie najvyšších predstaviteľov štátov NATO, ktoré sa skončilo zhruba po hodine. Nie sme znalcami dejín NATO, ale takéto náhle krízové zasadnutie a s takýmto programom asi v jeho dejinách na najvyššej úrovni nikdy doteraz nebolo. Jednota a sila NATO sú síce zažehnané, ale čo ešte môže prísť...
Zamyslime sa však nad tým, že v G7 je nečlenom NATO len Japonsko. Z 28 členov EÚ (ešte stále s Veľkou Britániou) je len šesť (všetko menších štátov), ktoré nie sú v NATO, ale ani v únii spravidla nepatria medzi tie, ktoré robia najviac vrások. Čo robí teda ten rozdiel, že summit G 7 i summity EÚ sú vraj iné ako summity NATO, keď väčšinu na nich tvoria tiež najvyšší predstavitelia členov paktu?
Kde a ako sa vytvára dojemná túžba po jednote a solidarite v NATO? Je to v tlaku, ktorý si v jeho rámci môže dovoliť vyvinúť Washington na členské štáty? Prispieva k tomu vojenská štruktúra NATO, na čele ktorej musí byť generál alebo admirál z ozbrojených síl USA? Existuje snáď akýsi tajomný duch NATO, či na jeho pôde vzniká genius loci, ktoré v iných organizáciách s takmer rovnakým členstvom nefunguje a rozhádaní šéfovia zo štátov EÚ sa v týchto podmienkach menia v NATO na nerozborne jednotných?
Je v tom akýsi fígeľ, ktorý exaktne nevieme popísať. Vieme, len to, že proti NATO sa v jeho rámci takmer nikto nepostavil. Boli len dva prípady, ale obaja sa ako biblickí zblúdilí synovia vrátili späť do lona „rodiny“. Prvým bolo Francúzsko v rokoch 1966 – 2009 a aj to iba čiastočne, lebo vystúpilo len z vojenskej štruktúry NATO, ale potichu (tajne) s ňou spolupracovalo. Druhým prípadom bolo Grécko. Jeho vláda na čele s čiernymi plukovníkmi v rokoch 1974 – 1980 na protest proti útoku Turecka na Cyprus vystúpila z NATO úplne.
Záverom – diskusie o pozícii a úlohe NATO v medzinárodnej bezpečnosti budú pokračovať
Oficiálna správu o summite Brussels Summit Declaration Issued by the Heads of State and Government participating in the meeting of the North Atlantic Council in Brussels 11-12 July 2018 je prístupná na https://www.nato.int/cps/en/natohq/official_texts_156624.htm?selectedLocale=en. Má aj francúzsku a ruskú jazykovú verziu.
V deklarácii je 79 bodov, ktoré však nie sú členené do žiadnych častí. Zdá sa, že ide o dopredu pripravený text, o ktorom sa v takýchto detailoch nemohlo rokovať. Odcitujeme len začiatok posledného bodu: „NATO je zväzok, ktorý sa stále obnovuje a adaptuje na nové hrozby a výzvy. Dnes boli prijaté dôležité rozhodnutia o ďalšej adaptácii NATO na zložitejšie podmienky bezpečnosti. Prijali sme novú, posilnenú štruktúru velenia NATO, ktorá zodpovedá súčasným a budúcim požiadavkám“.
Autor sa ospravedlňuje, že nepodal vlastne žiadnu charakteristiku priebehu a výsledkov summitu NATO 11. a 12. júla 2018. Počkajme, čo sa bude o výsledkoch summitu, ktorý poznačili excesy D. Trumpa, písať v najbližších týždňoch. Niečo naznačí aj summit Trump-Putin v Helsinkách. Pôsobenie NATO v priestore, kde sa nachádza a má kompetencie riešiť bezpečnostné otázky, ale aj jeho plány do budúcnosti, budú ešte dlho významnou, kľúčovou oblasťou diskusií o medzinárodnej bezpečnosti.
Zdá sa, že sa končí zbožštené postavenie NATO nad všetkými medzinárodnými bezpečnostnými organizáciami, najmä nad OSN a OBSE, ale aj nad EÚ. Zvonku vyzerá tak, že NATO neochvejne a svorne bráni to najcennejšie, čo vraj v spoločenskom živote môžeme mať – západné hodnoty vrátane slobody. Hovoriť však o tom, že dnes má táto „sloboda“ podobu finančno-právno-informačnej tyranie, nepatrí síce k dobrým mravom, ale tí, ktorí vnímajú svet ináč ako len cez peniaze a zábavu (a ani NATO, ktoré je objektívnou realitou a má svoj zmysel i ciele, nepovažujú za najväčšie dobro všetkých dobier pomaly v celej histórii ľudstva) ju nepríjemne pociťujú.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
