Pozvanie k poézii - predstava a iné básne

predstava

k nahej žene nedoletí sen
vstane
vyčnieva v izbe
ako osamelý strom

z okna vanie noc
obvíňa ju
v nepravom mesačnom svetle
a tak cúvne pred chladom
zatvorí sa v prikrývke

na hrane bedrovej kosti
takmer pocíti tretiu ruku


večerná

v priúzkej uličke
zapĺňa opätkami
chýbajúce mačacie hlavy
zaznamenáva prelety
a tichý pohyb v šatách

s čiernym anjelom
rozkrídľuje šero
je polotieňom
i opatrnou iskrou


stretnutie

vstúpiť do šiat
čo vedia spasiť telo
obkolesiť ho
lesklým hodvábom
s votkanými kovovými vláknami

po splývavom odeve
bez ramienok
akoby tiekli zlaté olivy

nahá koža navyše
najmä tvár
zahmlievajú viac

vstaneš
a priviažeš sa rukou
vrúcne
aby sa nechcelo odísť


v tesnej šatni

šepot v záhyboch sukne
ubúda šiat
gombík zdržiava
a zároveň posúva

voľba i podriadenosť súčasne

opakuje sa buchnutie
dvierok v srdci
čoraz častejšie sa nadýchneš

na otázku: ako?
odpovedám
rozhodni sa
tvoje ruky sú tvojimi


tancovať s neznámym

dáš sa do reči
so striebornými krokmi
sú najprv v hlave
neskôr v chodidlách

nezanechávajú stopy
ako slová
s bublinkou namiesto duše

zaobľuješ ruku na ruke
zmätená zo susednej nohy
ktorá je cudzia

vlasatica

dvere s dymovým sklom
napodiv zrkadlia
radšej sa odvráť
nehraj rukami po šatách

urob to v noci
keď tma oprie sa
o palicu s mesačným držadlom

odviň modlitebný šál
rozviaž remienky
iskri po hodvábe

odlúčenie

kľaknúť na jablká
v polovici nôh
vyniesť ich podobu
cez územie kože
k meandrom pod ramenami

zdvihnúť sa na špičky
bezhlasne
odomknúť saténový odev

otvoriť sa uprostred
ty zvlášť
ja v inom dome

kúsok nad mestom

ešte pred nami vošiel vetrík
z jedného stromu do druhého vanie
zatvára izby denných vtákov
tie nočné posúva do živej tmy
rozoberá
ticho do väčšieho ticha

čierne mlyny na nebi
vedia niečo z ničoho
napríklad trblietavý prach
línie lúky
a nočné pasenie koní

mágia

skoro do večnosti sa zvinieme