Praha s prstami slnka

Reminiscencie na Slovanský zjazd v Prahe 2018 (7. - 10. júna)
Počet zobrazení: 7216

j._reznik_1.jpgV Prahe bolo tak horúco, že som zatúžil po daždi, a pritom som si ne­vdojak spomenul na názov básnickej zbierky vrcholného predstaviteľa českého poetizmu Vítězslava Nezvala Praha s prsty deště z konca tridsiatych rokov minulého storočia. Obloha sa však nezľutovala, dážď neposlala, a tak sa bolo treba vyrovnať s horúčavou. No aby moja spomienka na Nezvala nebola márna, tak som aspoň sparafrázoval názov tejto reportáže podľa jeho svojho času vari najpopulárnejšej básnickej zbierky.

V dňoch konania Slovanského zjazdu v Prahe, ktorý sa niesol pod oficiálnym názvom Národopisné slávnosti Slovanská Praha 2018 (7. – 10. júna 2018), horúčava platila bez výnimky. Aj na Palackého námestí, kde bol zraz účastníkov – delegátov zo všetkých slovanských krajín. Utiahli sa do tieňa starších i mladších líp na okrajoch námestia. Starí známi si na privítanie padali do náručia, mladší sa zoznamovali podaním rúk. Zdalo by sa, že betónový „otec národa“ František Palacký, Moravan, čo sa naučil čítať a písať v Trenčíne, má všetky dôvody na úsmev. Lenže neusmial sa. Dôvod bol prostý – sochu a súsošie rekonštruovali, a tak celý pamätník bol obkolesený všetkým dobre známymi stavebnými zábranami či zábradliami. Nie div, že človeku hlavou prebleskla myšlienka: to sa nedalo zariadiť, aby sochu zreštaurovali a vynovili do termínu tejto udalosti?

Slovanský zjazd 2018 v Prahe sa totiž konal pri príležitosti 170. výročia historického Slovanského zjazdu v roku 1848, 110. výročia III. a 20. výročia VII. všeslovanského zjazdu, ktoré sa uskutočnili na území Čiech, ako aj pri príležitosti 220. výročia narodenia F. Palackého. Detailista by dodal, že prakticky v tie isté dni. Ten historický sa totiž začal slávnostným otvorením 2. júna 1848 v Národnom múzeu, odkiaľ účastníci prešli cez Staromestské námestie do Týnskeho chrámu, kde „pred sochami slovanských apoštolov vzdali vďaku za prebudenie ducha svornosti“ (M. Eliáš), čo v podstate bola ekumenická bohoslužba. No a čo je ekumenická bohoslužba? Jeden z vrcholných prejavov demokratizmu, tolerancie a solidarity. Odtiaľ delegáti prešli na Strelecký ostrov, kde bola veľká slávnosť s bohatým pohostením. Pracovná časť zjazdu sa začala na druhý deň na dnešnom Slovanskom ostrove, ktorému Pražania hovorili Žofín podľa mena vtedajšej majiteľky tohto lukratívneho pozemku uprostred Vltavy a nehnuteľností na ňom.

Preto je celkom logické, že delegáti tohtoročného Slovanského zjazdu v Prahe od Palackého sochy prešli cez vstupný most na Slovanský ostrov, kde bola prvá pietna spomienka. Predchádzala jej však krátka prechádzka po nádherne vynovenom interiéri Žofínskeho paláca. Celý Slovanský ostrov, vrátane paláca, bol totiž pred vyše desaťročím zaliaty vodou, ktorej hladina vystúpila viac ako meter. S uznaním treba konštatovať, že pri obnove areálu si Česi a Pražania dali záležať a zrekonštruovali ho do nevídanej krásy. Ochotný a poučený sprievodca o tom celkom nadšene porozprával a zdalo sa mi, že najpozornejšie ho počúvajú Rusi, Srbi a Chorváti. Troška nervózne sme ho počúvali my, Slováci, očakávajúc, že konečne povie, akú úlohu tu zohrali naši národnobuditeľskí predkovia na čele so Štúrom. Keďže táto informácia neprichádzala, jeden z nás, tuším som to bol ja, túto skutočnosť po rusky pripomenul. A opäť – najpozornejšie si to vypočuli Rusi a Balkánci. Ktovie prečo?

 

Návrat do histórie
 

Našťastie udalosti Slovanského zjazdu 1848 sme si aspoň tézovito pripomenuli na pietnom akte pod veľkou pamätnou tabuľou s historickým citátom Ľudovíta Štúra na priečelí paláca. Slovákom sa však patrí vedieť o tom viac. Napríklad toto: Dňa 28. mája 1848 po dobrodružnej ceste z Liptovského Svätého Mikuláša prišiel do Prahy J. M. Hurban. Štúr, ktorému na ceste do Prahy takisto išlo o život, prišiel krátko po ňom. Niet pochybností, že sa mali o čom porozprávať. No nedramatizovali to. Vedeli, že Slovanský zjazd bude určite znamenať začiatok revolučného pohybu slovanských národov v Európe a nevynechá ani Slovákov. Na zjazd sa dôkladne pripravovali. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že mali dosť času, veď samotné rokovania zjazdu sa mali začať až začiatkom júna, no nebola to celkom pravda. Keď sa o ich prítomnosti dozvedela pražská vlastenecká mládež, nemali chvíľu pokoja. Hurbana zvolili do „veľkého výboru“ zjazdu, ktorý pripravoval jeho program. Už ani nie spolu so Štúrom, ale každý osobitne chodili na zhromaždenia Pražanov, najmä medzi študentskú mládež. Záujem o stretnutie s národnými vodcami Slovákov bol totiž obrovský. Mladí českí vlastenci na čele s Jozefom Václavom Fričom akoby vedeli, že to budú práve Slováci, čo dajú zjazdu očakávaný revolučný rozmer. K tomuto tušeniu ich určite priviedol Hurbanov „ohlas“ k slovenskému národu, ktorý sa mu v podobe letákov podarilo poslať z Prahy na Slovensko a pod ktorý sa podpísal ako Slavomil Bobrovec. Bola tam aj buričská, no celkom praktická veta, ktorou sa obrátil na slovenský národ, aby „zobral vidly a kosy na obhájenie si národnosti, slobody a slávy svojej“. Pracovná časť zjazdu sa začala 2. júna na Streleckom ostrove veľkou slávnosťou. No to hlavné sa uskutočnilo v nasledujúcich dňoch na Slovanskom ostrove v Žofínskom paláci, postavenom len pred desaťročím v klasicistickom slohu. Na zjazde sa zúčastnilo vyše 350 delegátov, pritom česko-slovenská sekcia mala 237 členov. Z toho bolo dvadsaťjeden Slovákov na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Ale politicky zatriasli najviac.

Keďže v literatúre sa takmer vždy spomínajú len traja politickí vodcovia – Štúr, Hurban a Hodža –, pripomeňme si v mene historickej spravodlivosti a pre pokoj vlastného svedomia aj ostatných našich účastníkov týchto historických chvíľ. Boli to: P. J. Šafárik, B. Nosák-Nezabudov, J. B. Klemens, S. Beláni, S. Jurenka, J. Volko, A. Kubáni, M. M. Valášek, B. Abaffy, D. Sloboda, P. Senický, M. Čulen, A. Kellner, O. Bednarovič, B. Bozinský, G. Dianiška, J. Holub a A. Lukáč. Na programe zjazdu bolo viacero bodov, no rozhodujúcou témou bol stav národných a jazykových práv Slovanov v Rakúsko-Uhorsku. Všetci boli do istej miery jednotní v tom, že súčasný stav národných práv Slovanov sa musí zmeniť v mene demokracie a slobody, čo je téma, ktorá hýbe súčasnou Európou. Téma sa stala spornou, keď vznikla otázka, ako to urobiť. Českí delegáti na čele s predsedom zjazdu Františkom Palackým to chceli dosiahnuť politickými prostriedkami bez toho, aby sa siahlo na cisársky majestát, a pri zachovaní habsburského mocnárstva. Boli to tzv. austroslavisti. Je pravda, že Čech Karel Havlíček Borovský navrhoval pretvorenie Rakúska na federatívny štát s prirodzenou slovanskou prevahou. To už bolo pre našich zaujímavejšie. Mali však národnú i osobnú skúsenosť s neskrývanou maďarizáciou, a preto prišli s radikálnym riešením. „Cieľ náš mal by byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ je – zachovať nás! Najskôr musíme slúžiť sebe, až potom iným. Dokiaľ Rakúsko stálo, my sme hnili. Čo by povedal svet, keby sme o nič viac neusilovali – len o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my...!“ No a Hurban sa ohlásil v podobnom zmysle slova: „Zachovanie Rakúska nie je naším cieľom, máme úlohy vznešenejšie!“ To však už bola silná káva. Slováci na Slovanskom zjazde v Prahe si dovolili spochybniť existenciu stáročnej habsburskej ríše a mnohí sa k nim pridali. Zatriaslo to najmä predsedom zjazdu – historikom Františkom Palackým. Na začiatku rokovania ho delegáti vypískali, pretože zjazd sa pokúsil otvoriť po nemecky. Je otázne, kto koho väčšmi urazil: či delegáti Palackého, alebo Palacký delegátov-Slovanov. Čoskoro sa na to pozabudlo a Palacký sa nadýchol. No v ďalšom priebehu zjazdu načisto stŕpol práve vtedy, keď slovenskí zástupcovia spochybnili ďalšiu existenciu rakúskej ríše. To už bol politický dynamit, ktorý menil ideové východiská zjazdu. Palacký sa zo zjazdu na dlhší čas vzdialil. Ešte to nikto nikdy oficiálne nevyslovil, ale konšpirátori usudzujú, že bol na tento vývin zjazdu upozorniť generála Windischgrätza, ktorý pre každý prípad už v predstihu pripochodoval so značným vojskom z Viedne do Prahy. Túto domnienku potvrdzuje aj fakt, že od tej chvíle začali prichádzať do Prahy ozbrojené jednotky cisárskej armády zo všetkých strán – od Liberca, od Českých Budějovíc i od Hradca Králové. No a potom stačil jeden provokačný výstrel na Celetnej ulici, a v Prahe prepukla revolúcia. Darmo Hurban, Štúr a ďalší Slováci pomáhali stavať barikády. Keď na pražskej dlažbe zahrmotali delá a nad Vltavou sa rozliehali výbuchy, bol čas ustúpiť, vzdialiť sa a hľadať iné riešenie. Najmä medzi svojimi. Už vtedy bolo isté, že ozbrojené povstanie nás neminie. Najskôr sa však bolo treba pobrať na slovanský juh, kde to cítili podobne. Z dnešného pohľadu je zaujímavé, že na zjazde padol aj návrh o spolužití Čechov a Slovákov v jednom štátnom útvare. Českým delegátom sa veľmi pozdával. No bol to práve Jozef Miloslav Hurban, ktorý ich odbil s pohľadom upreným na Ľudovíta Štúra, že Slováci sú samostatným slovanským kmeňom a ako takí túžia po svojbytnom národnom i politickom živote. Nezabúdajme, písal sa jún 1848.

 

Stretnutie pod slovanskou lipou


Tieto základné historické fakty na slovenský spôsob odzneli na prvom pietnom akte tohtoročného Slovanského zjazdu v Prahe pod reliéfnym portrétom Ľ. Štúra a s citátom jeho najzávažnejších slov. Druhým pietnym aktom bolo podvečerné stretnutie delegátov pod slovanskou lipou v parku oproti hotelu Panoráma, ktorý – verabože – je dvojníkom toho nášho vo Vysokých Tatrách. Lipu tam zasadili pred dvadsiatimi rokmi delegáti Slovanského zjazdu, keď sme si pripomínali 150. výročie toho prvého – revolučného. Viacerí z nich sa dožili aj tohtoročného aktu, medzi nimi aj náš filozof histórie Viktor Timura. Mladá lipka zmohutnela, rozkvitla v tomto na teplo žičlivom roku a zdá sa, že sa naučila naspamäť aj slovanskú hymnu Hej, Slovania!, ktorá zaznela na záver umeleckého programu v podaní dievčenského zboru, ku ktorému sa vzápätí pridali všetci prítomní. Každý vo svojom slovanskom jazyku, no rytmicky to sedelo.

No a tu sa patrí nám Slovákom pripomenúť históriu vzniku i pôsobenia tejto piesne, lebo jej autorom nie je nikto iný ako náš básnik a národný dejateľ Samo Tomášik. Koncom októbra 1834 vycestoval na štúdiá do Nemecka a išiel cez Viedeň a Prahu. Vo Viedni a Prahe obdivoval múzeá a divadlá a pod dojmom návštevy českého divadla skomponoval rozčarovaný a rozcítený večer 2. novembra 1834 pieseň Hej, rodáci – Hej, Slováci! v hostinci U zeleného vola na Poříčí. Aspoň tak to zaznamenal naslovovzatý literárny historik-biografista Rudo Brtáň. My dodajme, že pieseň sa rozšírila nákazlivou rýchlosťou chytľavej choroby a čoskoro si ju transformovali do svojich jazykov a privlastnili všetky slovanské národy. A žije dodnes.

 

Prezentácia Slovákov
 

Hlavná časť Slovanskej Prahy 2018, čo bol oficiálny názov podujatia, sa uskutočnila v Dome ruskej vedy a kultúry v diplomatickej štvrti neďaleko našej ambasády. Chceli sme sa aj pripomenúť nášmu veľvyslancovi Petrovi Weissovi, ale neboli sme si istí, ako je to s protiruskými sankciami. A do akej miery platia aj v oblasti kultúry. Účastníkov snemovania bolo okolo dvesto. Okrem Lužických Srbov prišli delegáti zo všetkých slovanských krajín. A z každej krajiny vystúpil aspoň jeden rečník. Spolu vyše štyridsať, lebo za hostiteľskú Českú republiku vystúpili viacerí. Obsahom ich vystúpení boli prevažne informácie o vnímaní idey slovanskej vzájomnosti v materských krajinách a o práci občianskych združení, ktoré propagujú a popularizujú túto ideu. Za Slovensko vystúpil Miloš Zverina, predseda združenia Slavica so sídlom v Nitre. Zaujal návrhom, aby 22. jún bol vyhlásený za Deň genocídy Slovanov. Prečo práve ten? V ten deň totiž do Ruska napochodoval francúzsky cisár Napoleon, v ten deň zbabelo vtrhol do Sovietskeho zväzu Hitler. Ako to dopadlo, vieme. No v posledných rokoch sa to pripúšťa dosť ťažkopádne. Sledujúc súčasnú propagandu, vidí sa mi, že už netreba veľa, aby si generácie v polovici tohto storočia začali myslieť, že bol to vlastne Sovietsky zväz, teda Rusi na čele so Stalinom, čo vtrhol pred storočím do Nemecka a že Stalingradská bitka sa odohrala pri Dortmunde alebo pri Remeši. No a že v tejto najstrašnejšej vojne v histórii ľudstva zahynulo najviac Slovanov, to už dnes pripúšťa málokto.

slovania1.jpg
Pohľad na delegátov Slovanského zjazdu 2018. Foto: Tibor Máčay

Aktivita Slovákov na Slovanskej Prahe sa prejavila ešte jedným rozmerom. V priestoroch Domu ruskej vedy a kultúry sme nainštalovali výstavu nadrozmerných panelov s ukážkami ľudových výšiviek, typických pre jednotlivé regióny Slovenska a charakteristických pre slovanské etniká, žijúce na našom území.

Tretí deň Slovanskej Prahy 2018 sa niesol v znamení umeleckých programov v podaní viacerých hudobných a speváckych súborov z Čiech i zo zahraničia. Konkrétne to bol zmiešaný spevácky súbor Hlasy Bulharska, spevácka skupina Prima Vista z Ruska, ukrajinský spevácky súbor Džerelo, folklórny súbor Novoselie z Ruska a Bard Klub z Prahy, ktorý narušil hegemóniu folklóru a spieval piesne z repertoáru kultových spievajúcich ruských básnikov Vladimira Vysockého a Bulata Okudžavu. Zaujímavé zastúpenie malo Slovensko. Bol to slovenský Spevokol evanjelickej cirkvi a. v. v Českej republike. Rýdzo slovenským a v súčasnosti už tradičným reprezentantom na podobných podujatiach bol gajdoš, píšťalkár a fujarista Drahoš Daloš z Veľkého Zálužia.

Napriek príjemným a bohatým zážitkom zo Slovanskej Prahy 2018 neustále do mňa dobiedza jedna skôr poznámka ako myšlienka z Hurbanovho diela Ľudovít Štúr o vtedajšej Prahe. Zreteľne cítim, ako vystrkuje lístky s aktuálnou zeleňou: „Vo dne v zhromaždeniach, po uliciach, v hostincoch, na výletoch bola Praha slovanskou. Ale keď si išiel večerom po ostrovoch, záhradných hostincoch, najnádhernejších hoteloch, všetko obsadené bolo spoločnosťou nemeckou.“ Možno by sme sa mali nad tým zamyslieť. A nielen pri stále dobrom čiernom pive U Fleků.

(Reportáž vyšla v Literárnom týždenníku 27 – 28/2018)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984