Reklama
Reklama

Pravda a láska v krivom zrkadle

Počet zobrazení: 4200


pravda_a_laska.jpg„Claire Legendreové Pravda a láska lákají českého čtenáře na to, že děj se odehrává v Praze a kniha přináší zajímavý pohled na zastydlou antikomunistickou a nekriticky proamerickou atmosféru, která u nás dominovala ještě více než dvacet let po „sametové revoluci“.

Pravda a láska se rozvíjí v několika rovinách. Jednak je tu ono inzerované střetávání francouzské levicové intelektuálky, která byla dokonce členkou komunistické mládeže a antiglobalistického hnutí ATTAC, s pražskými pravičáky, kteří chodí na její kurzy francouzštiny. Pak je tu rovina osobní – manželská krize, deprese v neznámém a cizím prostředí, hledání milence, přátel, nového smyslu... A konečně je tu, byť jen lehce nahozená linka špionážně-politická.

Střetávání levicově naladěné Francouzky s pražskými antikomunisty vyznívá převážně jako klišé. Podle románu to vypadá, že tady byl v roce 2007 každý antikomunista, všichni podporovali americký radar a válku v Iráku a na levičáky se dívali svrchu, přinejlepším s ironickým pobavením. Buď toho tedy Legendreová v Praze zase tak moc nepoznala, nebo se potkávala jen s velmi omezeným okruhem lidí. Ani jedna z těch možností ovšem není dobrým předpokladem pro napsání knihy o atmosféře v Praze.“

Takto ma chcel Michal Komárek v Literárních novinách znechutiť, ba v závere recenzie priam nabáda túto knižku nečítať. Hneď som si ju objednala!

Ak chcete vidieť našu malú, ale milú krajinku (lebo Praha je v tomto prípade kvapkou, v ktorej sa zračí celý ten náš neutíchajúci dvadsaťpäťročný zápas s „komunizmom“), určite to urobte tiež.

Hrdinka románu, manželka Vicekonzula, prichádza do Prahy. Vicekonzul vlastne nie je vicekonzul, ale tak jeho prácu pochopil nejaký pán, a tak to už v celom románe zostalo.

Francesca vyštudovala geografiu a dejepis, učila v Nice na lýceu, no v Prahe bude Manželkou. Keď sa jemne búri, (je to moderná žena), Vicekonzul namietne, že majú dosť peňazí. A tak sa onedlho stane v tridsiatke opustenou resp. oklamanou ženou (Vicekonzul si nájde na veľvyslanectve milenku.) V studenej Prahe s mŕtvym vzťahom. Do Čiech prichádza zo slnečnej Provence, kde ľudia frflú, ak dva dni po sebe prší – a tu buď mrzne, sneží, prší, alebo je aspoň veterno. Pred odchodom do Čiech o Slovenkách a Slovákoch zatiaľ nevie nič. Iba sa v tom čase díva spolu s Vicekonzulom na futbal v televízii.

„Během hymny mě zaujalo slovenské mužstvo: byly blonďatí, bledí, strhaní, jejich unavený výraz hraničil s žalem a pohledy připomínaly vojáky v první linii, kteří jsou hotovi nechat se sprovodit ze světa – ještě pomodlit, a jde se na zteč... V těch bledých tvářích slovenských fotbalistu jsem nacházela něco, co mi připadalo jako jistota porážky. Spletla jsem se. Slováci vyhráli.“

O mnoho strán neskôr a po mnohých stretnutiach oslobodzujúcej sa Manželky Vicekonzula si Francesca všimne: „Každý, koho jsem tu poznala, ... expati, ale i francouzsky mluvící Češi, sní o tom, že budou žít jinde...“ V tom sa, myslím si, mýli: žiť inde, najmä preč z tejto provincie, chce každý. Nielen ten, čo hovorí po francúzsky (nemecky, anglicky...) Preč, preč! Lebo tu sme všetci – ako tí slovenskí futbalisti – pripravení na istú porážku. Čo už s nami.

A prečo ten ťaživý pocit?

Vicekonzul v tom predprípravnom čase a po pohľade na Slovákov, tváriacich sa pred futbalovým zápasom ako pred bitúnkom (hoci napokon zápas vyhrali), to zhrnie:

„... A mimoto, po tom všem, co se u nich ve dvacátém století semlelo, mají nárok tvářit se trochu nejistě. Kdybys ty musela snášet desítky let německou a hned po ní ruskou okupaci, asi by tě ta ironie přešla.“

A aby sme to ešte lepšie pochopili, treba sa zoznámiť so živými ľuďmi, čo tú dobu temna prežili. Prvou je Alena, profesijne na dostatočne vysokej úrovni, aby mohla Vicekonzula s Manželkou pozvať na večeru k sebe domov. Veľmi si to vážia, lebo sa dozvedeli, že počas sovietskej okupácie sa domov pozývala iba najbližšia rodina. Všetci ostatní boli v podozrení, že by mohli niekam ísť nahlásiť, čo na návšteve počuli. „Mimo okruh rodiny mohl kdokoliv cokoliv vyslepičit estébákům.“

No, mohli by sa dnes tí slovenskí futbalisti tváriť inak? Keď na nich zanechala pečať taká doba a kubánske pomaranče jedli raz do roka, aj to po frontovej bitke pred zelovocom?

Románová Francesca je francúzska ľavičiarka, ba čo viac, bola v trinástich rokoch členkou komunistickej mládeže. A v roku 1989 neprivítala pád režimu na východe. A v tej oslobodenej Prahe nesie celú ťarchu viny.

„Ale veď si vtedy mala deväť rokov!“ chce ju zo slnečného Nice potešiť mama. No hej, tej sa to hovorí, keď nie je konfrontovaná s utrpením pražských disidentov, na ktorých sa zmenou režimu premenili vlastne všetci. Ktorí sa vyznačujú statočnou nenávisťou ku komunistom všeobecne a Rusom ešte osobitne. Aj keď na súčasnom Rusku nie je nič socialistické – to nevadí, Pražáci (a my všetci), vieme svoje.

Francesca na tej návšteve u bývalej disidentky Aleny zažije pocit hlbokej hanby, keď sediac na záhrade Alena povie: „Jsem moc ráda, že si s vámi můžu popovídat, protože s většinou mých francouzských přátel to nejde, jsou to všechno levičáci a nerozuměli by tomu.“ Francesca „rudne“ hanbou, ale už je neskoro.

Priateľka Francoise (akoby autorkino druhé ja) jej pošepne, že to tým Pražákom postupne dôjde – že niet slobody bez rovnosti. Lenže iné je mávať červenými zástavami a tešiť sa z víťazstva Hollanda vo Francúzsku, a iné žiť tú temnú atmosféru strachu z Rusov, Putina... a zároveň vidieť, ako ľudia zamilovaní do slobody – nechávajú po sebe šliapať. Odbory? Preboha! Veď to smrdí komunizmom – aj keby vás rovno mali z veľvyslanectva vyhodiť, aby si miesto uchovali Francúzi.

Franceska sa z mŕtveho vzťahu chce prebojovať k horúcemu a platonicky (hoci vôbec netúži, aby to bolo platonicky) sa zamiluje do svojho žiaka francúzštiny – štátneho tajomníka na ministerstve hospodárstva.

Zdôverí sa mame a tá jej povie: „To víš, ... v koloniích to nebývá na celý život.
– Ale mami, jak něco takového můžeš říct?
– Co jako?
– Kolonie.
– Aha. Jo tak... no, ale přece jsi mě pochopila.
– Kolonie jsme měli v Africe. Tady v Česku byli Rusové a Němci, ale Francouzi nikdy.

Alebo žeby predsa? Lenže to sú iní páni, tých máme na rozdiel od Rusov radi! A radšej sa budeme mýliť s Američanmi (a so Západom všeobecne, ako píše nejeden slovenský komentátor), ako mať pravdu s Rusmi. Vieme svoje...

Summa summarum, na dvesto päťdesiatich ôsmich stranách knihy sa budete takto smiať, lebo autorka má neobyčajný zmysel pre humor až sarkazmus, zaznamenáva slová tých statočných bojovníkov s minulosťou, ktorí sa bez rozpakov udávajú, bez rozpakov klamú, bez rozpakov využívajú všetky možné aj nemožné podrazy voči sebe, bez rozpakov pracujú ako agenti, lebo udávať a byť agentom nevadí, ak je to proti Rusom a komunistom. A veľkou láskou milujú všetci bez rozdielu Václava Havla a Pravdu a Lásku. Ľúbostný román sa mení na politický thriller, keď jeden zo žiakov Francesky (na ceste oslobodenia začne vyučovať súkromne francúzštinu), štátny tajomník na ministerstve hospodárstva Českej republiky, „použije“ vo svojej kariére neohrozenú novinárku z Lidových novín, a následne sa ako dvojitý agent zdekuje z republiky, lebo vysvitne, že pracoval v žolde. Inak nenávidí eštébákov, samozrejme.

Ako v každej dobrej literatúre, výpovednú hodnotu majú skutky, vytvárajúce charakter hrdinov. A ešte lepšie, ak sú v priamom protiklade so slovami, ktoré „hrdinovia“ pateticky prednášajú. On ten Václav Havel z čias prednovembrových by sa mal v hrobe obracať. Stalo sa mu, čo Ježišovi Kristovi (bez toho, aby som ho s Ježišom Kristom porovnávala, samozrejme): aby si ho ľudia „skrotili“, a aby nebodaj nemuseli ísť jeho cestou strádania, tak ho až do zbláznenia vyznávajú, milujú, ctia... a robia presne opak toho, čo by robiť mali. Taký malý český (a slovenský) boľševizmus v modrom. 

Ak sa chcete dobre zasmiať, ale aj vidieť zvonka, nenahnevajte sa na zrkadlo. (Ako sa to stalo recenzentovi Literáriek, ktorý v románe nenašiel to, čo on vidieť chcel, a tak obvinil autorku, že tam dala čosi, čo vidí nerád. A teda to nemôže byť pravda (a láska už vôbec nie).

Claire Legendreová: Pravda a láska, Argo, 2014, 260 stran

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama