Reklama
Reklama

Pravdivý príbeh solúnskych bratov

Počet zobrazení: 15802

cyril_a_metod_riegele.jpgAlojz Riegele: Reliéf na bráne na Kapucínskej ulici v Bratislave.

Pri ktoromsi výročí príchodu misie Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu som čítal úvahu archeológa Vladimíra Turčana. Zaujalo ma v nej upozornenie na protiklad. Obaja misionári i ich nasledovníci boli síce porazení, ale v tomto prípade vraj neplatí, že dejiny interpretujú víťazi. Z pohľadu odborníka – archeológa, historika – má Vladimír Turčan pravdu. On i jeho kolegovia nazerajú na svet predovšetkým prostredníctvom literárnych diel spomínaných misionárov (ich žiakov), čerpajú z nich. Pozerajú sa na svet z ich uhla pohľadu. Iných komplexných prác o dianí na danom území v tom čase a z toho času niet. Historikom teda neostáva nič inšie, len opierať sa predovšetkým o dielo Život Konštantína, Život Metoda či o ďalšie legendy z hláv blízkych solúnskym bratom. Pôvodných prác z iných uhlov pohľadu – v tomto prípade paradoxne z pohľadu víťazov – je poskromne.

Z hľadiska bežného človeka však aj v tomto prípade interpretujú dejiny víťazi! Hoci zdevastovali takmer celé dedičstvo po misii, dnes sa vydávajú za jeho ochrancu. Koho vinou (alebo zásluhou?) sa stalo, že hoci porazení Konštantín, Metod a ich žiaci tvorili predovšetkým v priestore, v ktorom dnes žijeme, v ktorom by sme mali byť užívateľmi výsledkov ich práce a pokračovateľmi v nej – ich dedičmi, v skutočnosti užívame tohto dedičstva menej ako trebárs takí Mongoli?

Hrádza misionárom zo západu

Pripomeňme základné historické fakty.

Keď v čase príchodu Konštantína a Metoda do strednej Európy sa niektorý náčelník chcel vydať na zboj – lúpiť, vraždiť, znásilňovať, podmaňovať si územia s vidinou dlhodobého daňového príjmu – najlepšie bolo, keď to urobil pod znamením kríža. Pokresťančovanie bolo medzi vtedajšou európskou spoločenskou elitou prijateľným ospravedlnením hocičoho. Povedané slovami profesora Matúša Kučeru (Stredoveké Slovensko), „kto sa v tom čase dal na výboj do okolitých krajín a nemal na to pápežov súhlas, toho považovali za obyčajného zbojníka a zlodeja. Ak však dostal pápežovo požehnanie, pokojne vystupoval ako »kresťanský kráľ«, ktorý sa podujal šíriť kresťanstvo v susedných pohanských krajinách, pričom vôbec neprekážalo, že sa to dialo ohňom a mečom“.

Koniec koncov, výstrahu pred vzpieraním sa pokresťančeniu mal podľa autorov stredovekého diela Život Metodov šíriť sám arcibiskup. Autor síce tvrdí, že Metod mal „v sebe aj dar prorocký, pretože mnoho jeho proroctiev sa vyplnilo“, išlo však skôr o poznanie smerovania vtedajšieho okolitého sveta. Nechajme pokračovať súdobého autora a pripomenúť jedno vyplnené „proroctvo“: „Veľmi mocné pohanské knieža so sídlom na Visle hanobilo kresťanov a robilo im príkoria. Poslal (Metod – poznámka autora) však k nemu posolstvo a hovoril: »Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle a vo svojej krajine, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí a cudzej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš.« To sa aj stalo.“

Moravský Rastislav po nástupe na vladársky stolec po Mojmírovi (zjednotiteľovi Veľkej Moravy) nehľadal niekoho, kto by do jeho ríše priniesol kresťanskú vieru. Naopak, potreboval človeka, ktorý by postavil hrádzu pred franskými kresťanskými misionármi, ktorí do krajiny prúdili už minimálne niekoľko desaťročí. (Podľa archeológov bol murovaný kostol v Nitre postavený niekedy okolo roku 828, pričom bolo zvykom, že murovaný kostol sa staval až po tom, čo potreby prevýšili možnosti drevenej stavby. Dodajme, že solúnski bratia prišli na Moravu až roku 863, teda takmer dve generácie po postavení spomínaného murovaného kostola...) Rastislavovi robili starosti predovšetkým franskí misionári, ktorí prichádzali v čoraz hojnejšom počte a reprezentovali záujmy nebezpečného a rozpínavého suseda.

Rastislav vedel, že ak má krajina na medzinárodnom bojisku prežiť, musí sa stať kresťanským subjektom – samostatnou cirkevnou jednotkou; potrebuje vlastného slovanského kresťanského biskupa. A ak ho nezíska, bude len otázkou času, kedy mladú ríšu zhltnú. Buď Frankovia, ktorí si na to misiami už vytvárali predpoklady, alebo časom niekto iný.

Nešlo o vieru, išlo predovšetkým o moc a peniaze.

Uveďme výňatok z listu salzburského arcibiskupa Theotmara (v mene celého bavorského duchovenstva) pápežovi Jánovi IX., ktorý výrečne dokumentuje myslenie bavorského kresťanského kléru: „Avšak od Vás prišli, ako sami vyhlásili, traja biskupi, a to arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, do krajiny Slovienov, nazývaných Moravanmi, ktorá bola so svojimi obyvateľmi podrobená našim vladárom a nášmu ľudu, ako aj nám tak v pestovaní kresťanskej viery, ako aj v poplatku za pozemský majetok, pretože až potom boli vyučení (vo viere) a z pohanov sa stali kresťanmi... Teraz však, čo sa nám zdá ťažké a neuveriteľné, na dovŕšenie bezprávia vystatujú sa, že za množstvo peňazí si vymohli, že Vy ste k nim vyslali týchže spomenutých biskupov a že v tomtože Pasovskom biskupstve ste zaviedli také (poriadky), o ktorých sme nikdy nepočuli, že by pochádzali od onej apoštolskej stolice ani že by ich boli ustanovili kánonické dekréty... hoci na africkom koncile v 20. kapitole bolo ustanovené, že kmene, ktoré nikdy nemali biskupov, jedine s povolením toho biskupa, ktorý ich spravuje, dostanú vlastných správcov, čiže biskupov... A v dekréte pápeža Celestína, Vášho predchodcu, v 17. kapitole sa hovorí: »Nech sa žiadnemu kňazovi neposkytne úrad na ujmu druhého.«

„... pretože keď sa kresťanstvo začalo u nich znevažovať a okrem toho odmietli platiť povinný poplatok našim pánom kráľom a ich kniežatám (predovšetkým asi cirkevným – pozn. autora) a začali povstávať do boja a náš kmeň napádať, vznikla vzbura medzi nimi. A keďže si ich zbraňami ubránili a priviedli naspäť do poddanstva, preto podľa vlastného práva boli povinní a sú povinní ich považovať za poplatníkov, či už chcú a či nechcú, budú podrobení našej ríši...“ (Marsina, Richard, In: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov)

Rozhodujúci teda bol „úrad“, rozumej podriadenie si ľudí a celej pokresťančenej krajiny a africká dohoda dobyvateľov, že si navzájom nebudú liezť do kapusty...

Rastislav dobre poznal pozadie starostlivosti Bavorov o „spásu duší“ slovienskeho ľudu. Preto sa najskôr obrátil na rímskeho pápeža (roku 861) a žiadal ho o vyslanie biskupa s pôsobnosťou pre Moravu. Keď mu pápež (majúc zrejme na zreteli predovšetkým záujmy Frankov a rodiacej sa Východofranskej ríše) nevyhovel, Rastislav sa s podobnou žiadosťou obrátil na konkurenčné kresťanské centrum – na byzantského panovníka Michala III. Ako všetci vieme, byzantský cisár prijal kompromisné riešenie a v spomínanom roku 863 poslal na Veľkú Moravu nie biskupa, ale „len“ vzdelancov Konštantína a Metoda.

Prečo tento kompromis?

Pre jeho objasnenie je znova potrebné pátrať nie v náboženských otázkach, ale v materiálnych záujmoch tak byzantského cisárskeho dvora ako aj rímskej biskupskej kúrie. V čase, keď Rastislavovi vyslanci cestovali do Byzancie sa totiž už začali písať prvé kapitoly budúcej hlbokej krízy medzi Konštantínopolom a Rímom. Nebola ešte taká rozvinutá, aby pozorovatelia mohli vycítiť, že zhruba o dvesto rokov vyvrcholí vzájomnými exkomunikáciami a ešte neskôr vojnami a masovým vraždením (napríklad roku 1204 západokresťanské križiacke vojsko brutálne dobylo a vyplienilo východokresťanský Konštantínopol, čím v podstate otvorilo dvere islamizácii časti Európy). Napätie však už bolo badať. Rím tvrdo útočil na osobu, ktorá mala v organizovaní misie Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu hrať významnú úlohu – na konštantínopolského patriarchu Focia. Pápež nástojil na jeho odvolaní, cisár Michal III. ho chránil.

Focios – zrejme aby sa napätie s Rímom, ktorý si robil na územie strednej Európy nároky, nestupňovalo –  radil cisárovi nevyjsť požiadavke Rastislava na biskupa v ústrety a nemiešať sa do vecí medzi Veľkomoravanmi, Frankami a Rímom. Cisár však mal iný názor. (Prosba Rastislava mu strategicky musela vyhovovať – v mocenskej hre o Bulharsko to mohla byť dobrá karta.) Diskusie nakoniec vyústili do rozhodnutia poslať na Moravu Fociovho žiaka Konštantína spolu s bratom Metodom. Za výberom mal stáť Focios, ktorý si vraj Konštantína mimoriadne obľúbil. Je známe, že patriarcha Focios v čase pôsobenia Konštantína a Metoda na Morave poslal byzantský výsadok aj do Ruska a Bulharska, bola to teda zrejme jeho úloha. Informáciu o vzájomnej blízkosti patriarchu a Konštantína majú historici od Fociovho zapovedaného nepriateľa Anastázia Knihovníka (skutočný knihovník rímskeho pápeža Hadriána II. – odtiaľ prezývka –, ktorý však bol predovšetkým významný cirkevný činovník; Anastázius bol krátky čas aj protipápežom, alternatívou Benediktovi III., bol exkomunikovaný, potom znova prijatý do pápežskej kancelárie, kde ešte dlho ťahal nitkami rímskej politiky). Či si Anastázius vo vzťahu k Fociovi riešil osobné problémy alebo nie, Rím mal popri antipatiách voči patriarchovi (roku 869 dal Focia do kliatby) množstvo ďalších objektívnych dôvodov, aby všemožne pôsobil proti byzantskému výsadku v strednej Európe.

Dajme v naznačenej súvislosti slovo Andrejovi Škovierovi (Svätí slovanskí sedmopočetníci): „Cyrilo-metodská misia prišla na Veľkú Moravu hájiť politické záujmy Byzantskej ríše, treba mať na zreteli, že to bola misia vyslaná cisárom, a je jasné, že aj v cirkevnej oblasti bolo ich poslaním hájiť a šíriť záujmy byzantskej cirkvi; ťažko si teda predstaviť, že by v politickej oblasti misia hájila záujmy Byzantskej ríše a v oblasti cirkevnej záujmy Frankov, resp. Ríma. Štát a cirkev boli v Byzancii silne previazané. Záujmom cisárskej misie by rozhodne skôr zodpovedalo použitie byzantského obradu než latinského. Rovnako zo strany kniežaťa Rastislava sa javí byzantský obrad ako logickejšie a vhodnejšie riešenie – Rastislav sa potreboval vymaniť zo sféry vplyvu franskej cirkvi, čomu by prijatie byzantského obradu výrazne pomohlo. Rastislav sa dokonca asi chcel dostať pod byzantskú cirkevnú jurisdikciu, keďže si v Konštantínopole pýtal biskupa: ...»pošli nám teda, vladár, takého biskupa a učiteľa.«“

Podľa zachovaných prameňov (legiend) začali misionári na plnení úlohy pracovať hneď po jej prijatí. Je zrejme osobná zásluha Konštantína či Metoda, možno oboch, že – úprimne predchnutí ideálmi raného kresťanstva (k tomuto fenoménu sa ešte vrátime) – chceli zaviesť do bohoslužobnej liturgie slovanský jazyk. Postupne vytvorili nové písmo hlaholiku a na základe macedónskeho nárečia prvý spisovný slovanský jazyk! Revolučný čin mal pokračovanie. Do staroslovienčiny preložili byzantské zákonníky, liturgické texty – položili základy pôvodnej slovanskej literárnej tvorby. Jazyk pritom neváhali obohacovať o moravské prvky a o slová už skôr preložené zo starej hornej nemčiny.

Bratia vykonali veľa v prospech našich predkov (hoci veľká časť z nich to ešte netušila a búrila sa – predovšetkým proti novému náboženstvu). Nič však nie je len biele či čierne. Revolučný prerod spoločnosti prinášal do života bežných ľudí aj negatíva. Dokumentujme to na príklade švagrovského manželstva. Azda všetky ľudské kmene prešli podobným vývojom. Muži sa v historických časoch stávali obeťou častých vojen, boli nedostatkovým „tovarom“. Ak malo spoločenstvo prežiť, bolo potrebné zriadiť niečo ako inštitút švagrovského manželstva. Poznáme ho trebárs aj zo Starého zákona. Biblický Onán musel podľa obyčajov (ktoré sa dostali do spisov) vojsť do postele k žene nebohého brata ako „švagor“, uzavrieť „s ňou povinné manželstvo“ a tak „vzbudiť“ potomstvo. Aj podľa staroslovanských zákonov mal žijúci brat povinnosť postarať sa o rodinu nebožtíka – ženu a deti – a ponúknuť švagrinej manželstvo. Aj takto vznikalo viacženstvo. Nie z rozkoše, ako by si mohol myslieť súčasník. Nové veľkomoravské zákony to však zakazovali. Zákon sudnyj ljudem nepoznal zľutovanie a kompromisy: „Kto má dve manželky, nech vyženie tú, ktorú si vzal neskôr, aj s deťmi. Potom nech ho zbičujú a kajá sa sedem rokov.“ (Už vtedy sa v „zápale boja s pohanstvom“ začal presúvať majetok do lona cirkvi: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine.“ Alebo: „Vojaci, ktorí boli zajatí a zapreli svoju kresťanskú vieru, sa pri návrate do svojej krajiny a k svojmu občianskemu právu majú odovzdať cirkvi.“

Celkove solúnski bratia šírkou záberu oveľa prevýšili pôvodnú objednávku Rastislava. Nesplnili však jeho hlavné očakávanie – nepriniesli samostatnú cirkevnú provinciu a nezávislú pozíciu štátu. Ba situácia sa ešte skomplikovala.

Príchodom bratov sa totiž neskončila činnosť západných misionárov. Naopak, vyburcoval ich k zvýšenej aktivite. Jednotlivé skupiny mali vlastné záujmy a predstavy, ako ich dosiahnuť. Robili si prieky. Hľadali zámienky, ako konkurenta znevážiť. Namiesto potrebného pokoja a zdania, že ríša je „za vodou“, teda „pokrstená“, situácia vyvolávala medzinárodnú pozornosť. Jednou zo zámienok bol bohoslužobný jazyk.

O nadvládu sa usilujúci Rím či Konštantínopol nemali záujem šíriť iné liturgické jazyky ako latinčinu resp. gréčtinu (východní kresťania však boli inojazyčnosti otvorenejší, rešpektujúc tak aj stav zdedený z antiky). Zdá sa, že zavedenie slovanského jazyka do liturgie  bola vlastná iniciatíva Konštantína a Metoda. Nuž a práve to sa ukázalo ako Achillova päta ich úsilia. Pre západné kresťanstvo, usilujúce sa o nadvládu nad svetom, bolo prihováranie sa k bohu v inom ako latinskom jazyku ťažkým hriechom. Západokresťanskí – predovšetkým nemeckí – misionári zneužívali Konštantínom a Metodom umožňovanú komunikáciu s bohom v slovanskom jazyku. Upozorňovali na ňu ako na jasný dôkaz herézy. Dožadovali sa, aby Rím zasiahol.

Historici poznajú predovšetkým korešpondenciu účastníkov procesov u nás s predstaviteľmi západnej kresťanskej organizácie, je však pravdepodobné, že kontakt existoval aj medzi byzantskou misiou u nás a jej vysielateľmi. Koniec koncov solúnski bratia sa chystali na návrat „domov“. „V polovině roku 867 od narození Krista, Pána našeho, skončili Konstantin Filozof a opat Metoděj své poslání nevzavše od krále Rostislava za odměnu ani zlata ani stříbra nebo jiných věcí a vyprosivše toliko svobodu mnoha otrokům, započali svůj návrat do císařského sídla nad Bosporem a Zlatým Rohem.“ (L. E. Havlík, Legenda o životě Rostislava)

Jedným z plánovaných cieľov bol ďalší krok k samostatnej moravskej cirkvi – vysvätenie študentov za kňazov. V Konštantínopole a podľa byzantských zvyklostí.

Po ceste sa bratia zastavili u kniežaťa Koceľa v Panónii. Tamojší pobyt ich musel posilniť v presvedčení, že robia správnu vec. Veď aj Koceľ, rovnako ako Rastislav, sa chcel vymaniť spod závislosti od nemeckej cirkvi. Okrem iného mal Konštantína žiadať, aby niekoľko desiatok veľmožov naučil písať a čítať (samozrejme, používajúc nové písmo).

Fyzicky, ale predovšetkým na duchu posilnení Konštantín a Metod pokračujú na ceste do Benátok (patrili pod Byzantskú ríšu), odkiaľ chceli ísť do Konštantínopolu  loďou.

Svet plný paradoxov

znamka_cyrila_metod.jpgZnámka k 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Spoločné vydanie s Českou republikou,Vatikánom a Bulharskom.

Nikto nevie, ako by sa vznikajúci boj medzi západnou a východnou kresťanskou cirkvou o spásu našich predkov (a predovšetkým o územie, na ktorom žili, a o dane) vyvíjal, nebyť toho, že v Konštantínopole došlo k štátnemu prevratu. Cisára Michala III. zavraždili a s ním padol aj „krstný otec“ solúnskych bratov Focios. V Benátkach však na bratov čakalo aj pozvanie pápeža Mikuláša I., ku ktorému sa dostali sťažnosti bavorského duchovenstva, že na Morave kážu v zakázanom jazyku.

Pozvanie z Ríma, hoci išlo o pozvanie „na koberec“, prišlo bratom, ktorí sa rozhodovali, čo robiť, vhod.

Na tomto mieste sa ešte žiada povedať dôležitú informáciu – solúnski bratia mali so sebou po svete nosiť pozostatky Klementa, jedného z prvých kresťanských literátov. O Klementovi sa od druhého storočia šírili viaceré legendy. Jednou z nich (ničím nepodloženou a pravdepodobne bez reálneho základu – prvé kresťanské autority túto možnosť nespomínajú) bola tá, že cisár Trajan (53 – 117) poslal Klementa do vyhnanstva na polostrov Krym v Čiernom mori. Keďže vyhnanec ani tam neprestal hlásať kresťanstvo, mal byť na cisárov rozkaz okolo roku 100 priviazaný k lodnej kotve a vhodený do mora... Solúnski bratia mali jeho zostatky v deviatom storočí objaviť a ako vzácnu relikviu nosiť so sebou. (Iná legenda hovorí, že Klement zomrel prirodzenou smrťou v Ríme, ďalšia, že bol utopený, lež nie v Čiernom mori, ale v Tiberi v Ríme...) Nuž tak takáto významná relikvia (hoci aj bez možnosti overenia jej originality) mohla zlákať Rím... O to viac, že v zozname postupnosti rímskych biskupov z druhého storočia uvádzali Klementa ako tretieho rímskeho biskupa (rozumej pápeža), neskôr sa uvádza ako štvrtý v poradí (hoci objektívne biskupstvo ani iný podobný úrad v Ríme tých čias zrejme neexistoval).

Relikvia mala stredoveký Rím lákať až tak, že pápež Hadrián II. (pozývateľ Mikuláš medzitým zomrel) so sprievodom ju mali (a spolu s relikviou, samozrejme, aj Konštantína a Metoda) slávnostne, s horiacimi sviecami v rukách, privítať pred hradbami mesta.

Zdá sa, že Konštantín a Metod obetovali relikviu, o ktorej si asi úprimne mysleli, že ide o pozostatky Klementa, za naklonenie Ríma myšlienke uznania slovanskej reči ako bohoslužobnej. (A v hre neboli – ako ich podozrievali franskí biskupi – peniaze.) Zhrňme udalosti stručne: relikvia, ktorá s Konštantínom a Metodom precestovala pol Európy, ostáva v Ríme. Metod sa stáva biskupom – vyslancom Ríma – a žiaci, ktorých mali pôvodne vysvätiť v Konštantínopole, vysväcujú v Ríme (Gorazda, Klimenta, Nauma...) podľa latinského rítu. Zdá sa, že veľkú úlohu tu zohralo aj už spomínané Metodovo predchnutie ideálmi raného kresťanstva – univerzalizmus a čistá viera – bez ohľadu na svetské (či už konštantínopolské alebo rímske) záujmy.

Metodovi a Konštantínovi (ktorý medzitým v Ríme prijal meno Cyril a krátko po tom umrel) bolo v podstate jedno, podľa akého obradu sa modlia k bohu. Záležalo im na inom. Nie všetci však mali na vec rovnaký názor.

Nemecká katolícka cirkev bola na „spáse“ slovanských duší tak zainteresovaná, že neváhala Metoda na jeho spiatočnej ceste na Moravu zlapať, mučiť, postaviť pred cirkevný súd a odsúdiť na doživotie... Koceľ a Svätopluk intervenujú u pápeža a až na jeho naliehanie (to už na stolci sedel Ján VIII.) sa Metod po dvojročných útrapách (pobyte na úrovni chytenej zveri v hlbokej jame či kláštornej kobke) dostáva na slobodu. Na Morave sa chopí úradu biskupa.

Žiaľ, náklonnosť Ríma mnohojazyčnej oslave boha dlho nevydržala.

K rímskej cirkvi sa pridáva aj Svätopluk. Svoju úlohu zrejme zohráva aj už spomínané Metodovo predchnutie ideálmi raného kresťanstva. Kým západná všeobecná cirkev má záujem predovšetkým na materiálnych statkoch a toleruje šľachte laxný prístup k dodržiavaniu cirkevných pravidiel, Metod má naopak vysoké morálne nároky a vládcov často napomína, čo sa im, samozrejme, nepáči. Okrem toho sa zdá, že Svätopluk sa chcel čím skôr stať takým vladárom, akých svojho času poznal na západe. Nechcel, aby bolo vidieť, že mu „slama trčí z čižiem“ a v tejto súvislosti mu zrejme bola milšia latinčina ako slovanský jazyk. Asi len tak možno interpretovať vetu z listu pápeža Jána VIII. (jún 880) Svätoplukovi: „A keď sa tebe i tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, prikazujeme, aby sa pre teba omšové obrady odbavovali po latinsky.“

Vplyv všetkých spomínaných síl (hegemonizmus Ríma, mamonárstvo a bezzásadovosť franskej cirkvi, roztopašnosť a pýcha slovanskej šľachty na jednej strane a principiálnosť Metoda a jeho žiakov a ich priľnutie k slovanskému ľudu na druhej strane) vyúsťuje do tragédie.

Pápež Štefan V. Svätoplukovi píše: „Keď sme sa však dozvedeli, že Metod sa oddáva bludu, nie budovaniu, sváru, nie pokoju, veľmi sme sa zadivili; ak je to tak, ako sme počuli, jeho blud celkom zavrhujeme. Kliatba však, ktorú on vyriekol na potupenie katolíckej viery, uvalí sa na jeho hlavu. Ty však a Tvoj ľud budete pred súdom Ducha Svätého bez viny, ak, pravda, budete neporušene zachovávať vieru, ktorú hlása rímska cirkev. Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz niekto niekedy dopustil; s výnimkou, ak ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu a keď výklad evanjelia či apoštola hlásajú v tomže jazyku vzdelaní, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od vašich hraníc.“

Stovky Metodových žiakov a nasledovateľov – vraj nahých a v mrazivom vetre – hnali vojaci krajinou. Časť sa uchytila v Bulharsku, ďalšiu (asi dvesto duchovných) mali doviesť do Benátok a chceli predať moslimom za otrokov (vykúpil ich vraj vyslanec byzantského cisára). Materiálne zvyšky cyrilo-metodskej slovanskej kultúry na území veľkej Moravy skončili v ohni a v rozvalinách.

Bez podielu Svätopluka na týchto skutkoch by to nebolo možné. Ťažko dnes posúdiť, do akej miery sa na likvidácii cyrilo-metodského dedičstva podieľal z vnútorného presvedčenia a do akej z donútenia vonkajšími okolnosťami. V každom prípade „Metodova strana“ videla vec jednoznačne. Podľa jej odkazu bol Svätopluk „celkom tupý... nerestnou rozkošou zbavený rozumu“

Náš svet je plný paradoxov!

V Ústave má Slovensko zakotvené cyrilo-metodského duchovné dedičstvo, a na Bratislavskom hrade, vraj ako symbol štátnosti, sedí na koni spolulikvidátor tohto dedičstva...

Otvorený boj proti dielu Konštantína a Metoda nebol úletom jedného či dvoch pápežov. Hoci rímski biskupi sa v nasledujúcom období venovali predovšetkým problémom vlastného dvora, našli si čas aj na boj s inojazyčnými heretikmi. Popri viacnásobnom vyťahovaní nebohého predchodcu z hrobu a organizovaní „súdenia“ jeho tela oblečeného do ornátu, zohavovaní už takmer rozloženej mŕtvoly, jej vhodení do Tiberu (všetko sa týka tela nebohého pápeža Formozu – ide o tzv. Synodu s mŕtvolou roku 897), popri organizovaní mocenských prevratov v pápežskych palácoch (trebárs svätým otcom Krištofom roku 903) – pričom zvrhnutých pápežov nechávali uškrtiť (pápež Sergius III. pápeža Leva V. a pápeža Krištofa roku 904)  – a popri sexuálnych radovánkach... Nie nadarmo nazývajú historici toto obdobie mnohými hanlivými výrazmi, okrem iného aj dobou pornokracie Svätej stolice. Napriek takémuto zaneprázdneniu nedala rímska cirkev pokračovateľom v diele solúnskych bratov pokoj nikde, kam dosiahol jej vplyv. Keď sa z Moravy vyhnaní žiaci uchytili napríklad v chorvátskom Nine a znova tam začali šíriť zavrhnuté hlaholské spisy a modlili sa k bohu v slovanskom jazyku, katolícka cirkev neváhala „zničiť zlo od koreňa“ a roku 928 diecézu zrušila. Pápež Ján X. (na stolci od roku 914, zosadený v máji 928; vstúpil aj do dejín ako nezmieriteľný bojovník proti používaniu slovanského jazyka v liturgii) či pápež Alexander II. (na stolci 1061 až 1073) nazývali Metoda a jeho nasledovníkov kacírmi. Za „narúšanie latinskej monojazyčnosti“ upaľovala (!) katolícka cirkev dokonca ešte aj začiatkom novoveku...

Paradoxy?

Subjekt, ktorý Metoda (a jeho spoločné dielo s Konštantínom, ako aj prácu ich žiakov a nasledovníkov) preklial, žiakov nariadil vyhnať, ktorý organizoval ich zotročenie, dlhodobé prenasledovanie a cieľavedomú likvidáciu ich diela, začal organizovať oslavy na ich počesť! Pritom dôsledky iba jedného jediného slova „prekliatie“ si dnes vie len málokto predstaviť. Mohlo znamenať aj vyňatie Metodovho tela z posväteného hrobu a možno zohavenie pozostatkov, ich úplné zničenie... Preto keď pápež Ján Pavol II. v apríli 1990 na Velehrade povedal „tu je hrob biskupa Metoda... tu sú naše korene“, jeho slová vyzneli prázdno. Tak ako bolo prázdne úsilie možno tisícok rôznych nadšencov – od jasnovidcov a ľudí, ktorým sa Metod údajne zjavil, cez naturálnych archeológov až po najuznávanejších odborníkov... Pritom, ak môžeme veriť tvrdeniam žiakov, pohreb bol okázalý a také muselo byť aj miesto posledného odpočinku (ešte nebolo známe, že pápež Štefan V. nebožtíka preklial): „Ľudia však, nesčíselný národ, čo sa zhromaždil, odprevádzali ho so sviecami...“ (Život Metoda)

Dielo Konštantína a Metoda i pamiatka naň žilo najmä vo východných kresťanských cirkvách. Časť ich práce sa neskôr pretavila do cyriliky a azbuky, ktorú používajú aj v úvode spomínaní Mongoli. Pravoslávne cirkvi si odkaz Konštantína a Metoda pripomínajú nepretržite. Slovanské pravoslávne cirkvi tak robia 24. mája (súvislosť s príchodom solúnskych bratov na územie Moravy, ktorý mal byť „na jar roku 863“).

Ojedinele sú zaznamenané niektoré pripomienky na solúnskych bratov aj na území Slovenska, pravdepodobne v súvislosti s byzantskými mníchmi (neskôr nazývaní baziliáni). V Česku a na Morave i na úrovni katolíckych biskupov (od štrnásteho storočia). Zmienok o bratoch pribúdalo úmerne s rastom zabúdania podstaty ukončenia ich existencie v regióne.

Z hľadiska cyrilo-metodskej tradície u nás bolo šťastím, že poľsko-litovský vládca Žigmund III. Vasa (1566 až 1632) sa cítil byť povolaný všemožne podporovať katolícku cirkev a potláčať iné kresťanské cirkvi. Spolu s jezuitmi vo Vilne (Vilnius) prispel k tomu, že roku 1596 vznikla Brestlitovská únia – časť pravoslávnych cirkví na území katolíckej poľsko-litovskej únie sa podriadila pápežovi (grécki katolíci). Na Zemplíne a v Užskej stolici sa o zjednotenie pravoslávnych s katolíkmi v sedemnástom storočí zaslúžila podobne motivovaná zemepánska rodina Drugetovcov (Užhorodská únia – o. i. znamenala, že kým dovtedy boli pravoslávni kňazi v poddanskej závislosti a duchovnú činnosť robili pomimo iných povinností, po novom získali „výsady katolíckeho duchovenstva“, t. j. príslušné spoločenské a predovšetkým materiálne postavenie).  Uhorsko a s ním i Slovensko tak získavalo priamu linku na cyrilo-metodskú tradíciu. Udržiavala sa predovšetkým na východe Slovenska, ale napríklad i na Trnavskej univerzite. T. j. tam, kde pôsobili aj grécki katolíci, ktorým Vatikán výmenou za podriadenosť ponechal časť starých zvykov a privilégií. 

Nakoniec je takmer všetko tak, ako malo byť

cyril_a_metod_polonsky.jpgMarián Polonský: Pamätná tabuľa v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Vystavené na spolkovej výstave Umeleckej besedy slovenskej vo februári 2013.

Pápež Štefan V. mal pravdu. Aj tých pár „prašivých oviec“ začalo kaziť celé stádo. Zároveň s národným precitaním a predovšetkým s príchodom národného obrodenia v devätnástom storočí začalo Vatikánom prekliate dedičstvo kacírov znova naberať na vážnosti. Ako mýtický Fénix. V čase národného útlaku sa stávalo dôležitým predovšetkým ako dôkaz starobylosti a vysokej kultúrnej úrovne slovanských národov v strednej Európe. Čoraz častejšie ho pripomínali aj duchovní rímsko-katolíckej cirkvi (Benedikt Szöllösi v úvode katolíckeho spevníka z roku 1655, bernolákovci, najmä Ján Hollý, a ďalší). Cyrilo-metodskú tradíciu na novú úroveň dvíhali aj štúrovci. Protestanti vôbec videli v pripomínaní cyrilo-metodskej tradície viac významov. Popri hlavnom – budovanie slovenského národného povedomia – aj akési vyrovnávanie si účtov s rímskokatolíckou cirkvou, ktorá nielenže zotrvávala pri latinskom obrade, ale jeho zanechanie v protestantských cirkvách a nahradenie národnými jazykmi kritizovala ako herézu.

Na tej istej vlne národného obrodenia, na ktorej u nás rástli solúnski bratia, za riekou Moravou začínal sa dvíhať do výšin obraz majstra Jána Husa. Bol rovnakým reformátorom katolíckej cirkvi a „kacírom“ ako Konštantín či Metod, ale v tú chvíľu vďaka aktuálnosti predostierania jeho odkazu národnobuditeľskou českou elitou podstatne nebezpečnejší. Konštantína a Metoda už ani na jednom brehu Moravy nevnímali ako obete Ríma a problém liturgie v národnom jazyku bol v tom čase v katolíckej cirkvi odložený bokom.

Aj tu paradoxy priam kričia...

Najskôr  termín osláv solúnskych bratov v júli...

Piaty júl nemá ku Konštantínovi či Metodovi žiaden priamy vzťah (alebo má ho taký istý ako väčšina bežných dní v roku). Má vzťah s iným čiernym dňom katolíckej cirkvi...

Poďme však po poriadku a vráťme sa na začiatok akceptovania solúnskych bratov Rímom...

Zásadnému obratu Vatikánu vo veci Cyrila a Metoda predchádzala iniciatíva Márie Terézie. Na základe jej žiadosti pápež Pius VI. roku 1777 nariadil sláviť 14. marca vo všetkých kostoloch monarchie liturgickú spomienku na solúnskych bratov.

Pri príležitosti osláv tisícročnice príchodu byzantskej misie (1863) požiadal olomoucký arcibiskup Friedrich Fürstenberg pápeža Piusa IX. o zmenu termínu osláv. Navrhoval 5. júl. Argumentoval nevhodným marcovým počasím a pôstom. Ako však predpokladajú viacerí autori (trebárs Martin Votruba, Holiday date, University of Pittsburgh), zmena bola s Vatikánom konzultovaná už skôr a skrývalo sa za ňou čosi podstatnejšie ako počasie. Obe strany, zdá sa, sa rýchlo zhodli na potrebe „vybiť klin klinom“. Za riekou Moravou sa totiž množili spomienkové akcie na disidentského kňaza Jána Husa ako symbol protihabsburskej opozície. A s tým bolo treba čosi robiť! (Hus sa okrem iných „hriechov“ dopustil aj toho, že i on sa veriacim prihováral v materinskej reči.) Umiestnením osláv solúnskych bratov na piateho júla sa mala oslabiť sila šiesteho júla (v ten deň roku 1415 v Kostnici upálili Jána Husa)...

Už napísané vzbudzuje v človeku odpor. Opýtajme sa však ešte inak. Nezaslúžili by si solúnski bratia od nás toľko slušnosti a úcty, aby sme si pripomínali ich dielo v termíne bezprostredne s nimi zviazanom? Neboli by oni sami nespokojní, že ich odkaz – vzhľadom na rovnako úprimnú vieru solúnskych bratov i Husa v podobné ideály – sa vlastne zneužil na boj s podstatou tohto odkazu? Do značnej miery spoločného odkazu?

Paradoxom je aj to, že oslavy organizované rímskou cirkvou predbehli vývoj v nej samej. (Tento paradox spochybňuje úprimnosť organizovania osláv už od devätnásteho storočia.) Lebo napriek tomu, že Vatikán oslavy protagonistov božích služieb v slovanskom jazyku režíroval desaťročia, súbežne s oslavami až do polovice dvadsiateho storočia (do Druhého vatikánskeho koncilu v rokoch 1962-1965) používanie národných jazykov v katolíckych kostoloch potláčal! Kňazi vykonávali obrady v latinčine. Až po roku 1965 sa katolícka cirkev dostala na tú úroveň, o ktorú sa solúnski bratia usilovali pred vyše tisíc rokmi!

* * *

Väčšina dedičstva po Konštantínovi a Metodovi sa síce nenávratne stratila a násilne prerušený proces chýbal a nezvratne bude chýbať, ale na mieste ríše, ktorú obaja bratia chceli pozdvihnúť, vzniklo viacero vyspelých národov. Nakoniec je teda takmer všetko tak, ako malo byť. Až na tú cestu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama