Právo na kritiku

V dnešnom mediálnom „Babylone“, ba priam informačnej vojne si treba postaviť otázku: „Máme právo na kritiku?“ Alebo: „Kto má právo na kritiku?“ Alebo: „Má byť toto právo vyhradené len niekomu, či má byť všeobecné?“Samozrejme, právo na kritiku je súčasťou práva na vlastný názor, ktoré je súčasťou klasickej demokratickej (a aj liberálnej) slobody slova a vyjadrovania. Korene má u takých klasikov ako John Locke, francúzski osvietenci alebo John Stuart Mill. Pre Kanta toto právo a táto sloboda znamenali „mať možnosť používať rozum vo verejnom priestore a vo verejnom záujme“. Jürgen Habermas, jeden z filozofických architektov európskej integrácie, na toto všetko nadviazal svojou koncepciou komunikatívnej racionality, podľa ktorej rozum a rozumnosť nie je vlastnosť či schopnosť nejakého jednotlivca (ani toho najgeniálnejšieho), ale je to záležitosť spoločenskej komunikácie, ktorá jediná môže byť zárukou, že ľudia dospejú nielen k pravde, ale aj ku konsenzu. Inak povedané, k rozumným názorom na riešenie spoločných problémov, na ktorých sa zhodnú (na tých problémoch aj ich riešeniach).

Takže v súčasnom svete univerzálne platí: my, občania, všetci máme právo na kritiku. A to aj vo verejnom priestore a na kritiku všetkého, čo si kritiku zasluhuje.

My, občania, máme právo na kritiku politiky, ktorá vedie k vojne a ktorá vojnu rozdúchava, ba eskaluje. Máme teda právo na kritiku nielen Ruska, ale aj Ukrajiny, pretože žiadna strana nie je iba čierna alebo iba biela.

Máme právo na kritiku USA aj Európskej únie, ktoré neboli schopné zabrániť vojne medzi Ruskom a Ukrajinou, ba nie sú schopné (či ochotné?) ju ani ukončiť, pretože ich kroky sú také, aké sú.

Máme právo na kritiku súčasnej vlády Slovenska, ktorá od svojho nástupu vedie vnútornú politickú vojnu nielen s opozíciou, ale aj s veľkou časťou občanov a ktorá ani v zahraničnej politike neprispieva k riešeniu nebezpečnej situácie, pretože na toto všetko existujú aj iné, oveľa lepšie riešenia.

My, občania, teda máme právo na kritiku politiky, ktorá ohrozuje, ba ničí naše životy namiesto toho, aby mierovým a inteligentným spôsobom riešila problémy nášho spoločného sveta, pretože v tom spočíva poslanie politiky a politikov.

Navyše, nám občanom, toto právo na kritiku nemá právo nikto ani udeľovať či povoľovať, ba ani odoberať, pretože je to súčasť nášho práva na normálny a pokojný život. A taktiež na sebaobranu pred tým, čo kriticky považujeme za „blud“ alebo dokonca za šírenie deštrukcie. Racionálna kritika je potom jedinou „zbraňou“ rozumne mysliacich ľudí dobrej vôle.

Z dejín však vieme, že právo na kritiku bolo neraz umlčiavané, ba prenasledované. Kritici boli oficiálnou mocou vyhlasovaní za „kacírov“, „renegátov“, „protištátne živly“ atď. Takáto moc sa volala napríklad „inkvizícia“, „diktatúra“, „totalita“. A naopak, autentickým atribútom demokratickej moci bolo vždy uznávanie a akceptovanie práva na kritiku, dokonca aj seba samej.

Kam sme sa to dnes dostali a prečo?