Reklama
Reklama

Prázdniny s televíziou

Fejtón
Počet zobrazení: 1083

Ach, ako som si vydýchla. Od prvého dňa prázdnin nesledujem na našich televíznych obrazovkách opakovačky prastarých filmov, nechýba mi vypĺznutý potkan-seriál nespokojenci pred parlamentnom. Veď čo by tam  v týchto horúčavách robili...

Môžem sa s plným nasadením zamýšľať nad švédskou školáčkou Grétou Thunbergovou, ktorá vyzdvihuje jadrovú  energiu ako vhodnú a ekologicky prijateľnú /ó aká vedkyňa a už v šestnástich rokoch!/ rétorikou v rozhlase, i nad brptmi hlásateliek, ktoré ešte nešli na zaslúženú dovolenku .Dumať o ľstivých názvoch nových politických strán a ich lídroch odlietajúcich do exotickejších krajín, ako je Slovensko. Vraj odvtedy, ako posilnilo euro, si to našinec môže tiež dovoliť. Len aby!

216-pictogram-free.jpg
Foto: pictogram-free.com

Pred obrazovkou vysedáva len môj krstný syn. Politológ a Golem pravdy, ako sa sám tituluje.

Predtým každého autora seriálu a sitkomu podozrieval, že mu ide len o peniaze, že sa  nechce učiť na vlastných chybách a vkus divákov mu môže byť ukradnutý. Mladý muž vysedáva pred televíziou sám. Prepína kanály, znova a znova, akoby chcel splniť želanie jedného z čínskych cisárov, ktoré mal napísané nad dverami svojho kúpeľa. Darmo som mu podstrkovala bestsellery od slovenského Dána  aj od autorov z Dánska. Nové časopisy Fraktál i Rozum. K rozumu neprichádzal. Nezaujímal ho ani Brexit, ani teroristické útoky a úteky. Chýbajú ti seriály. – Vyhŕkla som. Zbadala som to už vtedy, keď mi v jedno ráno oznámil, že si dá vyholiť hlavu. Pretože sa mu vo vlasoch usádzajú mikróby, ktoré spôsobujú sedemdesiatšesť miliónov chorôb. Odporúčali to v jednom seriáli. Aj keď to už dva dni nespomína, predsa by ma hnevalo, ak by ho susedia považovali za mafiána, alebo prívrženca sekty. Dnes mal môj krstný syn radosť. Upútala ho reportáž o objavenom starobylom meste, v ktorom sa spoločnosť už pred tridsaťtisíc rokmi začala deliť na bohatých a biednych. Noví vládcovia potrebovali však symboly, aby obyvatelia krajiny mali pocit rovnosti.

„A aké to boli symboly? Také ako u nás ?“– začalo ma to zaujímať.„Úplne odlišné. U nás už dávno nemá nikto pocit rovnosti. Ani ho tak skoro mať nebude. Darmo má každý jedno srdce, jeden žalúdok a jedno hrubé črevo. Zostala nám len spomienka ,ako sa každý deň cítiť rovnako rovný. Liberté, egalité, fraternité je už prežitkom.“ Súhlasila som, kým nebadane prepol na náhodný kanál. Uhádnite, čo na ňom dávali. No predsa nový krvavý seriál v esperante, ktoré sa môj krstný syn učí už desiaty rok. Pomrvil sa v kresle, horúcu kávu vypil na dúšok a zašomral. „Aspoň niečo. Prečo sa mám dostávať od bodu A k bodu B, keď som si už na televíziu zvykol?“ Zvyk je železná košeľa. Obliekajú si ju pesimisti i optimisti. Demokrati i iní isti. Stále sebaistí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama